„Musíme brániť živú vodu chlapi! Hej! Ty tam! Čo stojíš ako socha.“ okríkla ho veliteľka stráže. Muž stál v rohu miestnosti a pobavene zazeral na skupinku ozbrojencov. Pobehovali po sále a snažili sa všetkým možným zatarasiť mohutné vstupné dvere.

„Rád som v strede diania...“ pery sa mu skrivili do úsmevu.

„Tak nám pomôž, inak ťa dám spráskať bičom!“ zrevala naň až neľudským hlasom. Na ostatných to urobilo dojem, začali kmitať ešte viac. No muž v čiernej zbroji sa usmial ešte viac. Vyšiel z tmavého kúta a veľmi pomaly podišiel bližšie.

„Pri bohoch...ty si ale ostré dievča. Také mám rád.“

„S ktorého si regimentu ty hulvát!“ pribehla k nemu a strelila mu facku. Chlap sa zatackal a už-už takmer žuchol na zem.

„Oooo...tak toto sa mi páči ešte viac. Škoda, že nemáme čas sa bližšie zoznámiť...“ Prstami si začesal strieborné vlasy z ofiny a masíroval si dlaňou červené líce.

Priestorom zadunel náraz. Vysoké stropy sa zachveli a ich povrchom sa prehnali žily a pukliny. Z nich sa na hlavy obrancov začali znášať prach a úlomky skál.

„Čo to do pekla bolo?“ šepla vystrašene.

„Tipol by som to na katapult. A zjavne dosť nepresný, keď nedokázal trafiť také veľké dvere. Pravdepodobne to schytala hora nad nami.“ uchechtol sa šedivovlasý.

„Do riti...“ hlas jej zas vyskočil o oktávu vyššie, „ja tu neskapem!“ pobehla do stredu sály. V svite z otvoru v strope, na kamennom piedestále, stála fontána. Na podlahe v kruhu boli vpísané žiarivé runy. Nabrala si do kalichu a hltavo sa napila. Po brade jej stekala hustá červená tekutina.

„Je to nechutné. A ani ti to nepomôže. Nemôžeš veriť všetkým tým báchorkám, ktoré vy smrteľníci tak naivne počúvate od tých vašich kňazov.“

„Čo ty o tom môžeš vedieť ty všivák!“

Oči sa mu rozšírili vzrušením. Niečoho na tej malej spurnej žene priťahovalo. Mávol rukou smerom k ozbrojencom pri dverách.

Sála sa znova otriasla. Kamenná klenba nad dverami sa s lomozom zrútila a pochovala improvizovanú barikádu aj obrancov. Spod balvanov, ktoré dokonale ukryli dvere, vytiekli pramienky krvi mŕtvych mužov a pozvoľna sa zlievali do kaluže.

„Do riti!“

„Poznáš aj iné nadávky? Lebo keď budeš stále opakovať len túto jednu, tak ma neohúriš!“

„To tu skapem s týmto idiotom?“

„Volám sa...“

„Mňa hovno zaujíma ako sa voláš.“ podišla k nemu a napriahla dlaň na ďalšiu facku. Jeho ruka však bola rýchlejšia. Zdrapil ju a pritiahol k sebe. Jej driek si pritisol na svoj a chvejúce sa pery jej zovrel svojimi. Červená tekutina sa mazľavo prelínala medzi perami a jazykom. Cítil jej horkú chuť. Pred očami sa mu zahmlilo.

Veliteľka ho odhodila a prekvapene hľadela na jeho bledú tvár. Potom sa jej podlomili kolená a padla na podlahu. Sivovlasý len nemo zízal na krásku pred sebou. Zdvojovala sa mu pred očami.

„No do riti...“ vypľul červenú tekutinu zmiešanú so slinami na zem.

Ešte chvíľu stým bojoval, no nakoniec padol vedľa nej. Sťažka dýchal, Ledva lapal po dychu a telom mu prechádzala jedna vlna triaška za druhou.

„Čo sa to deje...“ nechápavo zízal na nehybnú tvár vedľa seba.

Po chvíli nadobro stratil vedomie a ponoril sa do nekonečného sna.

Na podlahe ležali dve telá. Uplynuli už celé veky. Z ozbrojencov pod haldami sute a balvanov ostali len kosti. Opodiaľ ležala veliteľka a muž v čiernej zbroji. Skostnatená ruka zvierala chvejúci sa malíček. Kostra sa pohla a zahľadela prázdnymi očnými otvormi na lebke.

„Pri bohoch, čo sa to stalo?“ riekol kostlivec a neveriacky pozeral na veliteľkinu tvár. Usmievala sa.

„Nie všetko sú báchorky.“ šepla mu a vymanila malíček z jeho dlane.

„Páčiš sa mi čoraz viac.“ precedil pomedzi zuby Smrť.