Deväťdesiatdeväť nocí

Jas mesiaca v okenných tabuliach zmazali kovové žalúzie. Zatiahli sa zvonku na vysoké okná starobylej budovy, stojacej v centre Paríža a uzavreli ju pred svetlom.

Vincent uvoľnil tlačidlo diaľkového ovládania, šikovne ukryté na spodnej strane pracovnej dosky stolíka z osemnásteho storočia, ktorým mechanizmus spúšťal.

„A čo teraz?“

Tlmený bratov šepot k nemu prenikol z hĺbky zatemnenej miestnosti, jeho dobre známy hlas akoby mal na sebe zvieraciu kazajku.

„Nájdi si nohavice“, zašomral, rovnako stiesnene. Chvatne sa vrátil k širokej pohovke, otrčil do takmer úplnej tmy vlastné holé polky a začal zbierať z dlážky rozhádzané kusy oblečenia.

„Vtipné, vážne, bruder.“ Viktor síce brata poslúchol, ale neprestával reptať. „Čochvíľa nám môže ísť po krku hniezdo nasratých upírov a teba trápi, že nemám gate. Ďakujem ti pekne.“

„Ak ti bude milšie nechať si nakopať holý zadok, nech sa páči. Ja už svoje mám.“

Bogdana ležala bezvládne krížom cez gauč. Tmavé vlasy, tmavá pleť, nedbalý úsmev, rezáky povystrčené. V priesvitnom negližé a nehybná. Nemŕtva.

S tričkom natiahnutým ešte iba na predlaktia ju Vincent skontroloval. Stále spala. Tak to sa len tak ľahko nezabudí! „Ako sa ti to podarilo?“, opýtal sa brata.

„Netušil som, že to ešte v sebe máme," odvetil mu Viktor. Svietnik s jedinou sviecou sa splašene rozblikal, keď okolo neopatrne zamával džínsami v neurčitom geste. "Iba som si želal mať od tej pijavice aspoň na chvíľu svätý pokoj. Podvedome som pritom začal odriekať Pútač k spánku a chvíľu som ho v myšlienkach ladil. Keď odkväcla, bol som rovnako prekvapený ako ty.“

„Koľko času máme?“

„Tuším som vo veršoch rozvíjal sto dní, hundred days, hunderte tage... Nevidel si moju botasku?“

„Skús pod stolíkom, moje topánky tam boli.“

Šmátranie rúk po mäkkých vláknach skvostného perzského koberca a zvuky obliekaného odevu a obuvi boli skoro nečujné. Potom plamienok prestal blikať vo vírení vzduchu a nehybnosť z tela na červenom poťahu pohovky akoby si podmanila celú miestnosť. Aj párik dvoch na prvý pohľad identických mladíkov.

„Mali by sme ju asi zabiť.“ Viktor nevyslovil svoj názor, aby ho presadil. Bola to iba hlasná provokácia, ktorá mala, ako obyčajne, donútiť mlčanlivejšieho brata, aby i on povedal, čo si o takomto nápade myslí.

Viktor a Vincent vôbec neboli typické dvojčatá. Viktor, o päť minút starší, bol utáraná polovica, ktorá sa do všetkého vrhá po hlave. Vinc bol zase premýšľavec, opatrný, umiernený... kým, pravda, do jeho pohára nedopadla kvapka, ktorá sa tam už nevošla. V takom prípade sa z neho stal prírodný živel, na nezastavenie. A znova sa ukázal ako ten rozumnejší, čo myslí dopredu.

„Neviem, nie som si istý. Upíri majú tendenciu byť naviazaní na svojho tvorcu. Zakolíkuješ deduška Draculu a odporúčajú sa všetky jeho pra aj pra-pra-potomčatá.“

„Čo by sa nám nepáčilo.“

„Obávam sa, že nie. Aspoň zatiaľ.“

„Tak čo urobíme?“

Niežeby bol Viktor až taký zúfalý, iba mu žiaden z jeho nápadov ako sa vypariť neprišiel dosť dobrý. Stráže boli všade, boli ich tucty a mali rozkaz nikam ich bez panej nepustiť. Okolo ich našpicovaných uší by sa nepreplížili, aj najtichší zvuk, spôsobený neopatrným pohybom im znel ako výstrel pre bežcov na štartovej čiare. Bolo jasné, že tajne sa nevyparia. Tak ako sa, dočerta, dostanú preč?

„Zahráš sa na Bogdanu,“ prehlásil Vincent.

Hláška, ako táto, si mohla vyslúžiť len jedinú reakciu. Vikovo obočie si urobilo letecký deň: "Sranduješ, všakže...“ Bol by si aj zaklopal na čelo, ale od prekvapenia a šoku sa na to jednoducho nezmohol. Vyveršovať Pútač k spánku bola hračka, vyhrabal z pamäti starú uspávanku a trochu ju nabil kúzelnou energiou. Vytvoriť zaklínadlo na viditeľnú ilúziu niekoho z mäsa a kostí, hýbajúcu sa a reálnu pre všetkých prizerajúcich sa bolo, ako skúsiť nanovo namaľovať Sixtínsku kaplnku na počkanie.

„Je to najschodnejšia cesta. Veď sa nad tým zamysli,“ povzbudil ho presvedčene Vinc.

Väčšinou úplne stačilo ak sa zamýšľal iba jeden z nich a Viktor to nemienil meniť. Iba počúval a pritom cítil ako sa mu na tele všetky chlpy stavajú do pozoru.

„Von sa neprebijeme", pokračoval Vincent, "nie cez taký veľký počet prisluhovačov. Majú silu upírov a žiadny zmysel pre zľutovanie. Nasekajú nás na rezance, posolia a zožerú. Ale s tvojimi čarami, Viktor, máme šancu. Uspal si Kráľovnú prekliatych, vládkyňu celého klanu. Dokázal si zneškodniť Jej Blahorodie a ani si o tom nepremýšľal.“

„Huh." Viktor si nervózne rozstrapatil vlasy na vrchu hlavy. Ježili sa mu aj tak, od strachu. "Chceš po mne, aby som zmenil vnímanie každého, kto ma zazrie, a aby som na ten účel vytvoril dokonalý obraz tohto tu", bezradne rozhodil rukami smerom k spiacej krásavici. "Ale Jej Blahorodie má krivky, a šaty, hojdajúce sa pri každom kroku v závanoch vzduchu, a kučery... Stačí chybná slabika a bude po nádhere. Odhalia nás. A nasekajú na rezance, a posolia a zožerú, aby som použil tvoju terminológiu.“

„Až taká dokonalá nie je."

Toto konštatovanie bolo omnoho priamočiarejšie ako ich šialené plány, ale vyznelo omnoho viac nepresvedčivo. Stíchli. Vinca stálo poriadnu dávku sebazaprenia, vysloviť takúto kacírsku myšlienku nahlas. I samo pomyslenie na Pani spúšťalo v ich nedávno získanej novej podstate perpetum mobile otrockého, bezbrehého a pokorného uctievania panovníčky nad svojimi životmi. Viktor naprázdno prehltol.

Ale od nej sa predsa chceli odpútať! Uštedrili si preto navzájom poriadny štuchanec a odvrátili od tej nevýslovnej a neodolateľnej krásy zrak.

"Čary sa ťa vždy držali lepšie ako mňa, Viktor, čo si budeme nahovárať. Tak nestresuj. Ty to dáš!“, dokončil potom Vincent svoju myšlienku. Ale viac ako istota z nej už znelo prachsprosté zúfalstvo.

„Jasne,“ Viktor si pohladil bedrá dlaňami, potom sa o seba oprel a trochu sa predklonil. „Udržím ilúziu celý čas, kým pôjdeme cez túto odporne rozľahlú rezidenciu. Ani okom nemrknem, keď ma na dvore bude pozorovať zo desať párov očí. A pri bráne sa nonšalantne usmejem na hliadku a počkám, kým nám otvoria. Veď to je nič, len krátky tréning pre malé decká v škole strigy Jolany.“

Situácia bola príliš vážna, aby ju si ju navzájom ešte viac dramatizovali. Vincent sa ani nesnažil usmiať, iba mykol plecami a ponúkol sa: „Povediem ťa.“

Dverami von zo salóna prešli ruku v ruke. Bogdanini služobníci okamžite padli na kolená. Pred svojou vládkyňou mali rešpekt. Stodvadsať kilový obor navlečený v dokonalom obleku sa im poskladal k nohám ako poslušná hŕbka nešťastia. I v nanajvýš nebezpečnej chvíli sa nad tým Viktor takmer rozosmial.

„Neposer zaklínadlo“, zavrčal mu namosúrene Vinc, dôverne nachýlený k jeho uchu. Ktokoľvek, kto ich práve videl, si musel myslieť, že sa chystá poctiť štíhly krk vládkyne nežným bozkom.

Viktor mu za tú možnú trúfalosť vlepil takú facku, že mu skoro hlava odpadla, presne ako by to urobila Bogdana. Na dôvernosti na verejnosti ešte nedorástli, vždy im to dávala jasne najavo. Pripútala ich k sebe iba pred slabými tromi mesiacmi, náklonnosť ich mohla prejaviť ona, ak sa tak rozhodla, oni museli iba poslúchať.

Plesknutie odohnalo aj posledné opatrné pohľady stráží. Otroci vydesene zapichli oči do dlážky. Krutosť panej bola povestná, stačila nevinná narážka v nesprávnom okamihu - a surová odplata v pivnici, v okovách alebo v klietke nemala konca. Život upírieho poskoka nestál za veľa a nemal vôbec žiadne svetlé vyhliadky. Iba málokedy sa pošťastilo poddanému dostať medzi nadradených, za oddanosť mimoriadnej hodnoty. Alebo ste sa medzi vyšších zrodili v prvú krvavú noc, alebo ste mali smolu. Prečo, zostávalo tajomstvom, či to už bolo mystické alebo fyzické. Že to bolo dôvodom šialenej závisti a nepriateľstva podriadených k nováčikom medzi nadradenými, o tom nemohlo byť pochýb.

Mesiac visel stále poriadne vysoko. Jej Blahorodie obyčajne vyrážalo von práve o tomto čase. Na lov. Z niektorým z nich dvoch po boku. Nikdy ich so sebou nebrávala oboch naraz, jedného vždy nechala doma. Bola to jej taktika ako ich rozvadiť, ale oni neboli takí bratia. Hoci si občas liezli na nervy, jeden druhého vždy podržali.

Ako teraz. Kráčali bok po boku, Viktor šepkal Pútač k predstavám a pre všetkých naokolo, okrem Vinca, bol Krásnou Bogdanou, vládkyňou početného upírieho klanu a Vincent ho podopieral a navádzal ho správnym smerom, aby v tom magickom sústredení mohol nerušene pokračovať. Nik ich nepodozrieval, nik ich neprekukol. Dostali sa von z domu, dostali sa z ulice, do tieňa, do bezpečia. Až tam sa falošná podoba vedľa Vincenta rozplynula a vylúpol sa z nej prikrčený a tlmene vzdychajúci Viktor.

„Skapem, doriti!“

Koncentrácia ho vyčerpala, podlomili sa mu kolená. Brat ho ledva zachytil. Konštitúciou si boli viac ako podobní, rovnaká výška cez stoosemdesiat centimetrov i váha tak akurát, aj tvárou sa podobali ako vajce vajcu, poplietol by si ich ktokoľvek. Ale práve teraz sa jedna kópia v náručí tej druhej scvrkla a roztriasla sa vysilením.

„Počkaj, stoj!“ Viktor si vybral blízky kamenný schodík a spustil naň zadok. „Obyčajne som dobrý, ale až takýto? To som nečakal."

„Ale chvasceš sa potom vždy.“ Ohundral ho bra.

„Kritizant.“

„Nafúkanec!“ Aj Vinc si prisadol a bez zvyčajných pripomienok sa prizeral cigarete, ktorú si brat neistými rukami pripálil. Počkal kým celá nepadla za obeť pažravému ohníčku a potom sa spýtal: "A čo bude teraz, čo urobíme ďalej?"

Často si takto vymieňali pozície vo vedení. Vik sa staronovej funkcie hneď pokojne ujal.

„Musíme to risknúť, bruder." Odpovedal s ustaraným povzdychom. Zahodil ohorok a pristúpil ho pätou, nie špičkou. "Vrátime sa domov. “

„A jéje – uniforma!“

Viktor sa otriasol z polospánku. Zodvihol pohľad a čochvíľa aj obočie. Prekvapením. Z protiľahlej lavičky vo vagóne parížskeho metra naňho zízala platinová blondínka a pobavene zaťahovala: „A jéje – uniforma.“

Nechcel budiť toľko pozornosti. Na úteku prijali s Vincentom nevyhnutné opatrenia. Obliekli sa úplne rozdielne, on šedého kabátca s prámikmi, nohavíc s lampasmi, čižiem a vojenskej čiapky s veľkým šiltom, ktorú si stiahol hlboko do tváre. Vincent s kufríkom, v dlhom hnedom kabáte a lakovkách zase pôsobil ako poisťovací agent, ktorý sa zabudol u klienta a vracal sa domov neskoro v noci. Tvárili sa, že sa vôbec, ale vôbec, nepoznajú. Boli viac ako pekní, tak sa aspoň veľmi snažili utajiť fakt, že sú zároveň aj ekluzívne dvojexistenčne pozoruhodní pretože vyššie mocnosti pri ich vytváraní použili kopirák. Pomáhali si mätúcimi kúzlami, zo dvakrát, keď zistili, že im sú Bogdanini posluhovači v pätách, použili Pútač zrkadlenia a poslali ich opačným smerom, ako sa oni dvaja presúvali.

Viktor teda mohol v tejto chvíli jednoducho odverklíkovať Pútač k odchodu alebo iný veršovaný príkaz a dokázať, aby kočka stratila záujem. Ale nechcelo sa mu.

Blonďavá bola až príliš krásna. Najväčšiu pozornosť na nej priťahovali oči, hlboké a belasé. Pravé umelecké diela. Hrubá šminka ich obrubovala hrozivým rozmazaným rámom, ale nedokázala zamedziť, aby z nich nesálala dychtivosť a nádhera. Svietiaci účes z prameňov odfarbených až na platinu, našuchorených ako dikobrazie pichliače, pôsobil rovnako, navonok nebezpečne, ale pod všetkým tým strašidelným panáčkovaním sa dala tušiť príjemná hebkosť a vlnitosť krátkych vlasov. Bledú pleť peknej tváre zastieral matný nádych prachu ciest. Bola to tuláčka, to bolo jasné na prvý pohľad.

Oblečenie a ozdoby prevzali charakter svojej nositeľky, bola otrhaná, zdobená kovom, na šatách i po tele. Viktor sa pýtal sám seba, kdeže všade má piercingy, keď už len na tvári ich mala zo šesť. V obočí, na ľavej strane nosa, nad jamôčkou na brade. Všetko na nej bolo podivné a extravagantné, pôsobilo nebezpečne, ale pritom sexi, hrubé i jemné zároveň. Presne ako to mal rád.

Tak prečo si robiť násilie a neprehodiť pár slov s čajočkou, na ktorej rozkošne hrkali všakovaké náramky a retiazky? A ešte čosi si Viktor uvedomil - voňala benzínom. Určite má kdesi motorku! Motorka je rýchla. Hodila by sa im.

„A jéje – blondínka“, zareagoval teda na podpichnutie podpichnutím.

Mierne udivený pár sýtomodrých očí ho provokatívne prepichol pohľadom. Vik zamrel vzrušením. Ešte k tomu drzá blondínka! Ktorá svoju delikátnosť zručne maskuje na draka oblečením a kolieskom v hornej pere.

A ono to funguje! Stačilo, aby sa Viktor poobzeral po okolosediacich. Zo všetkých cestujúcich posledného nočného spoja sálala minimálne nepohoda, tí, čo sedeli bližšie páchli stresom a strachom, z toho, čo sa môže udiať ak táto bláznivá chudera neprestane rýpať. Stali sa z nich zajatci situácie, strnulé bábiky zahnané do úzkych nepochopiteľným vystupovaním čudáčky v roztrhanej džínsovej bunde vnútri idúceho vlaku, z ktorého nebolo úniku. Šikovná blondínka, čo seje hrôzu. Pôsobivé, uznával.

Ale naňho nemá! To čoskoro zistí.

„Ktorý batalión ťa tu zabudol?“, ohlásila sa fešanda znovu nonšalantne. Hlas mala trochu zastretý a neuveriteľne charizmatický.

Flirtovala s ním. Možno sa takto správala zo zvyku. Možno jednoducho nevedela existovať iným spôsobom. Možno... bola jej najprirodzenejšou prirodzenosťou potreba urobiť dojem. Ale že ho urobila, tak to bol fakt.

Nutnosť zostať nenápadným sa stala nepodstatnou a do popredia vystúpila Viktorova nespútaná povaha.

Keď ho niečo zaujalo, žiadne nebezpečenstvo ho nemohlo odradiť aby to nepreskúmal. Zvedavosť sa mu stala osudnou aj keď stretli Bogdanu, chcel jednoducho vedieť, kto je tá kráska a pripraviť ju o bozk alebo o srdce. On bol zodpovedný za to, že si ich všimla, zmenila ich a podriadila si ich. Mal sa z toho poučiť.

Lenže povahu nezabiješ. Aj keby zachytil len prskajúcu iskričku možnej vzájomnej príťažlivosti, robil by, čo vždy. Naproti sediaci objekt jeho záujmu bol príliš interesantný, aby sa o nič nepokúsil.

Zapotil teda priam historické: „Ten, ktorému velím!“ A k tým pár nadutým slovíčkam pripojil najzvodnejší a najdrzejší úsmev, aký zo svojho repertoára vydoloval. „Som kapitán, ak si si nevšimla.“ Ukázal hrdo prstom na zlaté výložky ukradnutého kabátca a jeho pohľady flirtovali omnoho otvorenejšie, ako tie oproti.

„A ja som švédska kráľovná krásy!“

Viktorovi údivom padla sánka a jeho záujem o duchaplnú nádheru, ktorá mu takto okato papuľovala, proporcionálne všetkým zaznamenaným faktom vzrástol. Jeho mozog začal šrotovať plán. Ak si tú jej motorku požičia, môže sa vrátiť, aby ju mohol vrátiť. Pravda, až keď sa doma zbavia otravného upírieho prekliatia. A to mali celkom určite v pláne, mágia, ktorú stále mohli používať napriek tomu, že sa tak veľmi zmenili bola jasným dôkazom, že všetko je možné.

„To vážne si“, potvrdil teda okázalo.

Nenáhlivo vstal, prešiel dva kroky vystavujúc na obdiv svoje vysoké čižmy a potom, celkom neočakávane, prišuchol svoj zadok po lavičke tesne k zázraku, od hlavy až po päty zabalenému v modrej džínsovine.

„Bozkávala si už niekedy kapitána?“, opýtal sa naježene.

Ticho vo vagóne sa odrazu dalo krájať.

Doterajšie doberanie sa tých dvoch všetci skoro zúfalo prehliadali. Otázka ako táto ... UHHH. Boli šokovaní. Viktorovi pod kožou zabrnelo vzrušenie, mal rád, keď nálada gradovala práve takýmto smerom.

Že Vinc v duchu nadáva na jeho neopatrnosť ako pohan, to vedel. Nedokázal si iba predstaviť, ako sa asi zachová to úchvatné blonďavé stvorenie vedľa neho. Aká bude jej odpoveď?

Mladá si pomädlila päste. Jasne dávala najavo, že chlapov najskôr bozkáva – pästným spôsobom. „Matne si spomínam“, zakončila varovné gesto slovnou bodkou.

Ale Viktor bol príliš zaujatý jej originalitou, aby sa nechal vyľakať. Keď raz niečo chcel, obyčajne to aj dostal. A teraz chcel bozk.

Poláskal si bradu. Očakával, že na ňu čoskoro schytá trestajúci pravý hák. A nebude to veru žiadne pohladkanie, svaly jeho náprotivku sa pekne črtali, hoci boli žensky zaoblené. Bude to bolieť. Ale určite to bude stáť za to!

Prehovoril maznavo, líškavo: „Mal som na mysli...“

Nečakane zamĺkol a moment prekvapenia využil, aby sa natlačil čo najtesnejšie na objekt svojho záujmu. Urobil to tak odrazu, že sa mu podarilo uskutočniť, čo si zaumienil. Na pár sekúnd pritlačil svoje pery na pery úchvatnej blonďavej divošky po svojej ľavici.

Boli ab-so-lút-ne dokonalé.

Blondínkina rozzúrená päsť ho z prekrásneho snenia necitlivo vytrhla. Zmietla ho zo sedačky, zletel na dlážku ako hnilička. Ale nebola to taká veľká šupa, akú očakával.

Rozosmial sa. Ako málo stačí, aby zistil všetko, čo potreboval. Rozčúlenie pobozkanej bolo falošné, hrané, bolo len závanom skutočného amoku. A čo chýbalo pästi, bolo v bozku. Kvapka pobúrenia, zdržanlivá neochota k nepoznanému, aj potlačená žiadostivosť. A zvedavosť. Veľa zvedavosti. Rovnakej ako jeho vlastná.

Keby bolo naštvanie pravé, dávno by schytal na dôvažok ešte pár kopancov a nekrvácal by iba z malej ranky na hornej pere. Čo teda bude ďalej?

Mladá nad ním sa zasekla ako vosková figurína. Len stála a váhala. Premýšľala, či udrieť znova? Alebo si odsadnúť na druhý koniec vagóna a stať sa neviditeľnou? Vyzerala ako samozvaný pomstiteľ pre všetky prizerajúce sa oči, ale on vedel svoje - viac ako zbiť, chcela s ním byť.

Pravda bola zábavná. Rozosmial sa ešte viac. Či už ho chcela zabiť, alebo nie, zo zrejmých dôvodov to dosiaľ neurobila. Najskôr teraz premýšľa, aké by to bolo, keby v bozkávaní a láskaní pokračovali. Áno, presne toto teraz prebíja tú blonďavú hlavičku, protivníčku prezrádzal pohľad, postoj, zovretie pier. Viktor rozoznal mnohé nepatrné signály v reči jej tela, ktoré doslova žalovali vzrušujúce tajomstvá, mal už svoje skúsenosti, a mal ich kvantá!

Veľmi rád splní všetky tie nepriznané sny. Jej, a sebe tiež. Už čoskoro. Lebo sa vráti.

Ale najskôr...

Napochytre vstal a postavil sa vedľa neznámej. Bol o dobrú hlavu vyšší. Zhliadol na ňu z výšky a začal si šeptať Pútač k poslušnosti. To nebolo vôbec také náročné ako poblázniť Bogdaninu suitu.

Divoška zareagovala okamžite, jej pohľad sa zmenil na poslušný.

„Ako sa voláš, maličká?“

„Som Jaqueline.“

„Poviem Ti tajomstvo, Jaqueline“, zašepkal. Vzal medzi palec a ukazovák lesklý piercing upevnený na nádherne tvarovanom obočí svojej novej kamošky, potom ju objal okolo pliec. „Viem, že máš niekde peknú motorku, voniaš benzínom a kožou. Pekne prosím, požičiaš mi ju?“

Jedinečný nevädzový pohľad sa nerozčúlil, a Viktora to zamrzelo, ubralo to neznámej trochu čara. Ale teraz tú trochu povoľnosti potreboval. Snáď mu Jaqueline neskôr odpustí.

Napätie vo vagóne povolilo. Vincent sa svojim tichým šepotom postaral, aby si všetci pomysleli, že celá „prekáračka“ bola iba vzrušujúce divadlo. Dobre tak. Bogdanini poskoci určite nebudú hľadať párik zaľúbencov a súkromné očko, ktoré ich z pozadia sledovalo. Viktor sa uchechtol nad tým, že vo svojej fantázii prisúdil Vincovi úlohu pozorovateľa. Zase až taký svätý jeho premýšľavý brat nebol.

--------------------------------------------------------------

V Košiciach Viktora a Vincenta privítala rozvoňaná jar.

Cesta im trvala dlhšie ako predpokladali. Mohli putovať iba v noci a občas sa museli vydať celkom iným smerom, a dostať sa k svojmu skutočnému cieľu okľukou aby zmiatli prenasledovateľov. A to nebol jediný problém, ktorý museli riešiť.

Po celý čas bojovali s nutkaním vrátiť sa. Ich pripútanie k Bodgane ich volalo späť. Doliezalo za nimi ako líškavé zvádzanie, neškodné, ale neodolateľné. Byť od nej vzdialení chcelo riadnu dávku sebaovládania. Ale boli dvaja, strážili sa navzájom. Lenže keď sa Krvavá pani prebudí, zvádzanie sa zmení na teror.

A okrem toho trpeli hladom. Zabudnite na krvné banky i na zvieraciu krv. Upír pije zo žily, alebo nič. Bogdana sa s nimi delila, ona bola tá, ktorá načala novú obeť, oni sa len viezli. Ona bola tá, ktorá rozhodla, či obeť prežije a bude z nej nový sluha, alebo len tuhá mŕtvola. Čo bolo málokedy. Lebo ľudskými životmi sa mrhať nesmie, túto zásadu si každý nováčik v klane osvojil ako prvú. Mŕtvoly priťahujú pozornosť a pozornosť je zlá, pretože základom prežitia každej príšery je dobre sa schovať a nenechať sa chytiť.

Je pravda, že keď ste čerstvý upír, krv vám spočiatku nechutí. Človečenstvo sa vás ešte celkom nepustilo, rýchlo vás zastaví zdvihnutý prst. A keď vás na upíra premenili sotva včera a vy ste predtým boli zručný mág, a nejako ste o tie svoje schopnosti pri premene neprišli, hlad sa dá zvládnuť. Ale je. A je nástojčivý a stále silnejší.

Bola to nepríjemnosť, ktorá sa postupne stávala neúnosnou. Potrebovali sa zbaviť následkov večného bozku a potrebovali to čím skôr a nadobro. Bogdana mala spať iba sto dní, mali čas iba tých sto dní a deväťdesiatdeväť nocí aby našli nejaký spôsob. Preto im bola dobrá každá pomoc, ktorú si vedeli zabezpečiť, najlepšie tá úplne najlepšia.

A najmocnejšia bola Madame Ružena. Nikdy ju osobne nestretli, ale zvesti, ktoré sa o nej šírili boli neprekonateľné. Vraj si vedela vyveršovať výhru, hocijakú a hocikde, hoci aj v Lote. Mala vilu na kopci a verejné telefónne číslo pre všetkých svojich magických poddaných a príležitosných zákazníkov. Ale nikdy nebola taká lakomá, aby brala jackpot a priťahovala na seba pozornosť, nielen príšery sa udržujú v utajení.

Bratia netušili, či jej moc nie je len mýtus, zostávalo im však iba dúfať, že je to pravda pravdúca, a že bude dosť silná, aby ich oslobodila.

Česť stretnúť sa s ňou dostal Vincent. Zavolal jej a vydal sa na prechádzku po okraji cesty, kam ho mala prísť vyzdvihnúť.

Predbehla ho čierna limuzína. O tomto aute už počul toľko rozprávok! Madame Ružena musela mať všetko úplne najlepšie a najdrahšie. Tak sa teraz presvedčí, či tie podivuhodné skazky neklamali.

Nastúpil.

--------------------------------------------------------------

Zázrak.

Nemohlo nájsť iné pomenovanie, ako toto.

Pohľadom ohodnotil všetok ten luxus. Vzbudzoval rešpekt. Ak dostanú pomoc, bude to zrejme drahý špás!

Vnútro auta bolo potiahnuté čiernym zamatom posypaným čímsi veľmi lesklým a žiariacim jemnučko zelenkavými svetielkami. Vonku už bola, samozrejme, tma tmúca. Dymové sklá robili temno za oknami tmavočiernym, a vnútri diskotékovo žiarivým. Od fosforeskujúcich iskričiek prechádzal zrak. Sedadlá boli z antracitovej kože, povaľovali sa po nich vankúše z mäkkej čiernej plsti. V príručnom bare stál servírovací set z čierneho krištáľu so zlatým písmenom M na každom kúsku, na sto percent vyrobený na zákazku. Z prehrávača sa rinula pomalá hudba, aká býva v béčkových hororoch, keď je šero k večeru a príšery chcú večeru.

Pripadal si ako vo vyfintenej rakve. To, že je pár týždňov upírom ho odrazu začalo ťažiť. Ak sa neovládne, zavrčí a vycerí tesáky.

Hľadal teda rýchlo rozptýlenie inde.

Posledným príslušenstvom vybavenia z Tisíc a jednej noci bola nádherná porcelánová bábika naproti nemu, s perleťovo bielou pokožkou, dlhými havraními vlasmi a perami šarlátovo červenými.

„Ahoj, Vincent!“ ožila.

Nepatrne sa usmial. Čakal starenu, požehnanú rokmi, ale táto Ruženka bola mladá a krásna, a pritom mala povesť najvyššieho mága pre celú východnú Európu.

Tykala mu, dovolil si teda tykať i on jej. Iba oslovoval ju úctivo.

„Ahoj, Madame.“

Vyzerala viac ako upír, ako on sám. Bola nahodená v ostro červených šatách. Okolo hlbokého výstrihu halenky mala našitý vejárik z peria čiernej volavky, ktorý si nenápadne pohládzala ukazováčikom.

„Nalejem ti niečo?“ spýtala sa a presunula sa na sedadlo bližšie k baru.

Jej úsmev bol jednoznačný. Bola na love s nejakým zámerom. A on bol korisť! Veľmi dobre rozumel prečo sa jej všetci vyhýbajú alebo pracú z cesty.

Takto neskoro ráno by si dal radšej pikantnú pizzu s kuracinou a čierne pivo. Teda donedávna. Momentálne asi tak dve deci z tisíctýždňovej panny. Ale taká predsa v dnešných časoch už ani neexistuje.

Nestihol odpovedať. Noha v červenej lodičke na vysokom podpätku zablúdila medzi jeho kolená, nezošitá sukňa na boku odhalila viac ako polovicu zvodného stehna.

Naprázdno prehltol.

„Nemôžem si dať, je mi ľúto.“

„Ako chceš.“ Dlhé štíhle prsty s nechtami špicatými a nalakovanými na červeno zručne uchopili karafu a naliali z nej niečo temne zlaté iba do jedného pohára.

Madame Ružena sa drsne usmiala, čo k nej odrazu vôbec nesedelo, ale to akoby len na chvíľu vypadla z roly zvodkyne.

Potom si zvlažila ústa, opäť veľmi decentne a sotva pár kvapkami isto drahého moku, po očku zazerajúc smerom k nemu.

Bola veľmi príťažlivá pred Vincentovým falošnými hviezdičkami zmäteným zrakom. Akoby ani nebola skutočná. Radšej uhol pohľadom, pretože sa mu do tváre hrnula červeň.

Ale to už pocítil, ako odložila svoj načatý drink na plochu pod zadným sklom a prstíkmi sa ponáhľala na jeho krk a do vlasov na zátylku. Nevedel, čo si o tom má myslieť

Vzrušujúce dotyky pokračovali a stávali sa veľmi jednoznačnými. Jej dych cítil len pár centimetrov od svojich úst. Nemal chuť sa bozkávať. Huch, ani náhodou. Bál sa, kam by to mohlo viesť. Ak ju pohryzie, neodpustí si to!

A okrem toho, aj z jedného bozku by sa mohol ľahko stať záväzok. Pretože sa mu naozaj veľmi páčila.

Nesmie ju pobozkať! Prišiel sem predsa pre niečo úplne iné.

„Potrebujeme pomoc.“

Vyhol sa perám, ktoré sa mu ponúkali a s obavami očakával ďalšie nežnosti a plánoval si ďalšie únikové manévre, ale Ruženka náhle zvážnela. A keď si zase uvedomil kde je a kto je, počul ju ako recituje Pútač k pravdovravnosti a začal sa v duchu modliť, aby stanovila čas platnosti iba na pár hodín alebo dní.

Ruženka pokračovala najprv ospravedlňujúcim zakašlaním: „Prepáč, ale musím byť opatrná.“ Posadila sa rovno oproti nemu, pripravená pozorne počúvať. „Teraz mi pekne vyklop, čo má tvoja pani v úmysle a prečo ťa poslala práve za mnou.“

„Neposlala.“ Odpovedal jej pravdivo, veď inak ani nemohol. A potom pokračoval: „Narazili sme na ňu v Paríži, počas dovolenky. Teda Viktor, nie ja. Nebol opatrný a ona ho opantala. Ja som ho hľadal, ale to som nemal robiť. Keď Bogdana zbadala, že sme dvojčatá, pokladala nás za veľmi zaujímavé rozptýlenie. Zmenila nás na upírov. Najprv sme si mysleli, že sme pritom naše magické schopnosti stratili. Iba náhodou sme prišli na to, že aj keď sme upíri, stále vieme čarovať. A keď ju Vik uspal, využili sme príležitosť a ušli sme jej. Prišli sme za tebou, lebo chceme zistiť, čo sa s tým dá robiť. Či sa vieme zbaviť tesákov a zase žiť normálne.“

„Neverím ti! Čaruješ a si večne živý, čo viac si môžeš priať!“

„Máme hlad!“

„Tak prečo nepijete z krvnej konzervy?“

„To sú báchorky. Alebo niekoho vyciciaš, alebo nežerieš.“

„...a?“

Viktor sa rozhodol viacej nevydať ani hlásku. Čo mal povedať, to vedela: „...už nič“

„Nemôžeš klamať, ak si si nevšimol. Rozprávaj!“

Veľmi dobre si všimol, že ani polovičná pravda jej nepostačí. A hoci nechcel, musel pokračovať.

„Ona nás donútila urobiť hocičo. Doslova hocičo. Zabili sme...“, hlavne to. Ale boli i iné veci, o ktorých tiež nechcel hovoriť, aspoň nie detailne. „Upír nie je slobodný. Je podnožka svojho pána. Dievča pre všetko. Kus nábytku, ktorý použijú, ak sa im zachce. Museli sme...“

„Si voľný.“ Ružena ukončila platnosť svojho pútača rovnako náhle ako ju spustila. Vincent si vydýchol. Bol trochu zahanbený, vinný, ale odhodlaný dostať od nej odpoveď.

Ani sa nemusel opýtať.

„Zídeme sa o mesiac, po zotmení. Na tejto adrese. Dovtedy skúsim niečo vymyslieť a donesiem, čo by sme mohli potrebovať.“

Už-už vyslovil ďakujeme, ale stopla ho. „Poďakujete mi, ak sa vec podarí.“

Pobúchala na priehradku a vodič zastavil.

Vincent sa teda rozlúčil iba pokynutím hlavy a vystúpil. Vracal sa na miesto stretnutia s Viktorom. Kráčal trochu ako opitý, na vratkých nohách. Kúzlo oslabí nielen vysielateľa, ale i príjemcu. Popritom všetkom si v hlave ukladal fakty. Nebolo ich veľa. Ibaže treba čakať ešte mesiac a ten bude mimoriadne krutý. A že Ruženka je omamná. Ale na toto teraz nemajú čas. Škoda.

--------------------------------------------------------------

Bolo dávno po desiatej večer, horúco, ako v pekle. Viktor postával pred vysokou opustenou budovou v centre Košíc a v ruke netrpezlivo žmolil cigaretu. Zlozvyky sú zlo, okrem tých, ktoré strážia vaše duševné zdravie, keď zažívate ešte väčšie zlo. Vincent žiaden zlozvyk nemal. Sedel na chladnom betóne a chrbtom sa opieral o stenu. Zo spánkov sa mu rinul pot.

Z vedľajšej uličky vyšla motorka a zastavila pri nich. Zostúpila z nej Madame Ružena s neveľkým ruksakom na chrbte. Keď ju Vincent zbadal, vyhrabal sa na nohy, ale stále bol spomalený, malátny.

„Ahojte, chlapci.“

„Ahoj. Ja som Viktor.“ Vik sa slušne predstavil a nedalo mu neopýtať sa: „A kde máš limošku? Dúfal som, že si ju prezriem.“ Aj rozptýlenie je dobrou podporou duševného zdravia.

„Dnes som v civile.“ Ruženka zavesila prilbu na riadidlá. „A čo je Vincentovi?

„Čakanie je dlhé. Dvakrát nás skoro chytili. Museli sme zdúchnuť na vidiek, potom sa vrátiť. Sme hladní a otrávení. Moje veršovačky trochu pomáhajú, on už rýmovať prestal.“

Bolo to krátke vysvetlenie, ale výstižné. Iba mu prikývla.

„Niečo s tým urobíme. Ale až hore, je to veľmi krátkodobé. Dúfam, že v budove nevypli výťahy. Musíme až na samý vrch. Pod oblohu.“

Samozrejme, výťahy boli vypnuté. Viktor ťahal brata, kým sa dalo, potom sa ťahali navzájom. Rovná strecha bola prázdna, zaprášená. Obaja sa tam svorne sklátili na kolená.

„Môžete aj ležať, ak chcete.“ Doberala si ich Ruženka. Bol to smiešny pohľad, vidieť dvoch statných mužov zlikvidovaných ako po opici. Ale keď sa prizrela bližšie, uvidela Vincentove ochabnuté svaly a vpadnuté oči a začala sa cítiť trošku previnilo. Vlastne to bol zázrak, že sa ešte nespustili a nevykrvili polovičku mesta. „Dajte si toto, na chvíľku vás to postaví na nohy.“

Podala im balíčky previazané šnúrkou, vyzeralo, že ich má vo vreckách len tak, pre prípad. Viktor sa nepýtal, čo v nich je. Jeden zavesil na krk bratovi, druhý si strčil do vrecka, a nechal ho tam, keď Ruženka neprotestovala. Asi stačilo mať tie talizmany so sebou.

„A to všetko, čo nám treba?“

Pýtal sa celkom vážne a očakával i vážnu odpoveď.

„Neviem. Kdesi som čítala, že na také čary treba prameň vlasov tej vašej panej, kúsok šiat a kvapku jej krvi.“

„Tak to sme sa sem trepali úplne zbytočne. Nič takého nemáme.“ Viktor sa už chystal začať nadávať. Vstal a začal ťahať z vrecka džínsov ďalšiu cigaretu. Vincent vedľa neho sa naozaj trochu pozbieral a postavil sa tiež. Nohavice z drahej látky boli nadobro zničené, o košeľu prišiel kdesi na cestách. Stál tam, iba v ufúľanom tielku a začal sa tiež cítiť beznádejne. Ale keď očami vyhľadal Ruženkin pohľad, našiel v ňom pobavenie.

„Žartujem. Toto nie je Potterovka, chlapci. Toto je mágia živých proti mágii mŕtvych.“ Podišla k nim a podála im nejaké otrhané papieriky.

„Tu máte!“

„Čo je to?“

„Zaklínadlo. Pútač k životu. Veď vieš, rýmovačka.“ Použila Viktorovo označenie, ale rozumel jej i bez toho. „Je v troch jazykoch, budete ho hovoriť so mnou.“

„A keby bolo vo viacerých, bolo by silnejšie?“

„Možno.“

„Poznám veľa jazykov, dohovorím sa hocikde. Beriem si francúzštinu, ale môžem ho ešte narýchlo prehodiť do japončiny alebo nejakého afrického dialektu.“

„Ako myslíš.“ Ruženka sa usmiala. „Koľko jazykov vieš, toľkokrát budeš človekom.“ Parafrázovala starú múdrosť. Vik jej ukázal palec hore a posunul bratovi jeden papierik.

„Bruder, ty tu máš nemčinu.“

„Já.“ Vinc bol v nemčine najsilnejší.

„Hlavne nesmiete prestať, keď už raz začneme. Nech sa robí, čo chce. Musíme privolať veľmi silný tok živej energie.“

„A ako budeme vedieť, že to funguje?

„Vaše srdcia.“ Ružena pichla Vincentovi prstom do hrude a zbavila ho tak letargie, do ktorej už znovu upadal. „Budú zase biť.“

Každý z magickej trojice si odriekal svoje, skoro nekonečne dlho, kým sa k niečomu dopracovali. Potom okolo nich začal víriť vzduch, najprv ako slabý vánok, neskôr ako tornádo, ktorému sotva odolávali. Valilo sa na nich zhora, z hĺbky temnej nočnej oblohy a prinášalo život. Nedbali na nič. Kľakli si, chytili sa za ruky a hučali si svoje.

Zvuk tlkotu ich sŕdc v huriavku zanikol, ale ucítili ho. A tak sa bratia pozreli na seba a spomalili odriekanie. Iba Ruženka stále pokračovala, až kým jej nedali znamenie.

„Už môžeš prestať.“

„Áno?“

„Počúvaj—tlčie.“

Márne jej Viktor ponúkol svoju hruď, vybrala si tú Vincentovu. Priložila na ňu ucho. Sťažka dýchal, ale zvládal to. Všetci traja boli kúzlom oslabení, tak sa oňho oprela a povalila ho na zem. Čo mu pripomenulo, že sa jej chce na niečo opýtať.

„Počúvaj, prečo sa vlastne necháš oslovovať Madame Ružena?“

„Počula som to v jednej telenovele, španielskej. Madame Rosita, aby som bola presná.“

No jasne, čo iného vlastne čakal?

„Rosita, musíš si so mnou vyjsť na večeru. Dobre?“

„Hocikedy, Vinc, hocikedy.“

„Čím skôr. Lebo som strašne hladný. Nemáte niečo pod zub?“

„Mám testovačku.“ Viktor zapátral v bunde a podal mu zmliaždenú sójovú tyčinku, ktorú nosil vo vrecku ktovieaký dlhý čas.

Vinc sa zatváril vyčítavo: „A kde je čokoláda?“

„Zjedz toto a dostaneš i čokoládu.“ Podelili sa pekne, po bratsky, na polovicu.

Srdce i žalúdok boli vyskúšané, všetko fungovalo. Bolo už treba preveriť iba takú maličkosť. „Počuješ volanie?“

Obaja sa skúsili započúvať do seba.

„Ani nie. Iba takú ozvenu minulosti, skoro vôbec nič.“

„Aj ja. Bruder – sme slobodní!“

Bogdana sa prebudila príšerne hladná.

„Vincent!“

„Viktor!“

Volala márne. Ani jeden z jej najnovších miláčikov nebol nablízku. A to malo byť čo?

Bola na cudzom mieste, nepoznala ani posteľ, v ktorej ležala.

„Germain!“

Jej najvyšší poddaný sa už ponáhľal, lebo ju počul volať. Pokľakol pred ňou.

„Spali ste, pani. Celých sto dní a deväťdesiat deväť nocí. Vincent a Viktor ušli. Určite v tom majú prsty.“

„Toto mi zaplatia“, zastrájala sa Bogdana. Ale bola hladná a vyčerpaná. A tak sa rozhodla prijať opatrenia, aby bola zase rýchlo pri sile a obklopená oddanými služobníkmi.

„Kľakni si, Germain!“

Hnedovlasý obor pokľakol, hoci preniknutý obavami. Lenže toto mal byť jeho šťastný deň.

„Vždy si mi slúžil tak ako sa na poriadneho veliteľa patrí. Za to ti teraz prezradím tajomstvo“, pokračovala jeho pani. „Ak sa z teba teraz napijem, staneš sa vyšším. Ale to ti vravím, narábaj s týmto poznaním opatrne. Ak to dovolíš každému, koho zmeníš, nebude ti mať kto slúžiť.“

Germain bol chvíľu prekvapený, potom ubolený. Mať v krku ostré tesáky nie je práve vrchol pohodlia. Ale potom to ucítil. Niečo sa zmenilo. Už nebol veliteľom podriadených, stal sa Princom. Spokojne sa usmial a začal plánovať ako sa v mene Panej tým dvom utečencom kruto pomstí. Už sa im nemusel klaňať, bol jedným z nich.

Napitá Bogdana zvrátila hlavu dozadu a sústredila sa na volanie. Veď ona to tým dvom pekne spočíta! Chvíľku akoby ich nemohla objaviť, lenže bol to iba odpor vzdialenosti, boli niekde v srdci Európy, kým ona na juhu Francúzska. Imaginárne sa do nich zahryzla, i na tú diaľku celou silou.

Vincent bez dychu vyletel z dverí svojej spálne, Viktor sa z tej svojej na chodbu vyplazil, neschopný udržať rovnováhu.

Vonku ešte bolo posledné svetlo, ale oni vedeli, že sa prebudila.

A napriek tomu, že boli živí, ľudia, nie upíri, odčarovaní z nemŕtvosti, cítili jej vôľu, ktorou ich k sebe volala a odolávali jej úplne zbytočne. Stále boli otrokmi.

Jaqueline a Ruženka sa na seba pozreli z verají a prikývli si. „Musíme ju zabiť“, povedali si, každá vo svojom jazyku.