Na semafore zrazu naskočila červená a on musel dupnúť na brzdu tak prudko, až mu termoska od kávy vyletela zo sedadla spolujazdca, narazila na palubnú dosku a od nej sa odrazila na podlahu.

“Dopiči!” zahrešil. Na dlhé dve sekundy zaťal zuby a poslal modlitbu starému dobrému ježiškovi, no nepomohlo. Ozval sa tupý náraz a zvuk rozbitého skla na asfalte, ako do neho narazil starý favorit, čo sa od vjazdu do mesta držal za ním.

“Dóóópíííčííí-i!” zakričal na plnú hubu s špeciálnym dôrazom na posledné i. Otvoril dvere a skúsil vystúpiť, ale pás ho bolestivo zadržal.

“Dó… piči, to fakt?” spýtal sa urazene Vesmíru. Chvíľu trvalo, kým si roztrasenými rukami rozopol pás a dostal sa von z auta.

Tam už stál šofér favoritu, ruky vbok a obzeral si kalamitu, čo svojím šrotom spôsobil. Bol to starý pánko, ktorému už ťahalo na šesťdesiat. To ho zarazilo. Nevedel, ako začať, nikdy nebol dobrý v konfliktných situáciách, mimo komentárov na Facebooku a voči dôchodcom sa predsa treba správať slušne.

“To si jak zabrzdil, čo ti úplne, to… jebe na gebulu?” oboril sa na neho zrazu starý pánko.

“Dopiči…” začal podráždene, pretože takýto prístup ho nahneval a nemyslel si, že je zaslúžený. Vôbec. Začínal vidieť na červeno. To on predsa narazil do neho a to, prosím pekne, odz…

To, z čoho by sa istotne vyvinula smršť nadávok hodná youtubového road rage videa, zrazu prerušil vzdialený výbuch. Obidvaja ja obzreli smerom k ďalšej svetelnej križovatke, ktorú bolo vidieť od semaforov, pred ktorými stáli. Jedno z áut vyletelo vysoko do vzduchu a s rachotom dopadlo na auto, ktoré stálo na pred ním. Ďalší výbuch sa vzápätí ozval z opačnej strany. Spoza železničného nadjazdu, ktorý im blokoval výhľad, sa za chvíľu začal valiť stĺp čierneho dymu.

Nedávalo to zmysel, ale začal od svojho auta cúvať. Kráčal dozadu s očami upretými na svoje nové Volvo, ako keby sa bál, že každú chvíľu na neho vytiahne nôž a bodne mu ho do chrbta.

Všimol si, že nie je sám. Starý pánko prebehol cez cestu a schovával sa jedným zo stĺpom, ktorý lemoval vchod do miestnej pobočky vé-ú-béčky. Zamoval na neho rukou: “Poď sem, ty debil!”

Vzduch začal vibrovať a páchnuť po ozóne. Bol si istý, že takto by sa malomestská križovatka nemala správať. Otočil sa na päte a vyšprintoval smerom k starému pánkovi. Dostal sa stĺp práve včas aby sa schoval pred tlakovou vlnou. Keď po minúte vystrčil hlavu hlavu spoza stĺpu, nemal dosť síl ani na ďalšie “dopiči”. Z jeho auta bol horiaci vrak, z ktorho šľahali štyri metre vysoké plamene. Toto s poisťovňou asi neuhrá.

“Nebo je zelené.” povedal mu starý pánko.

Zmätene sa na neho pozrel.

“No šak kukni, nebo je zelené!”

Pozrel sa hore a naozaj, bolo to tak. Nebo bolo jasne zelené, čo určite nebola prirodzené, podobne ako nebolo prirodzené, že Volvo, jedno z najbezpečnejších áut, explodovalo po malej zrážke s favoritom.

V tom z plameňov vystúpilo… niečo.

Bolo to aspoň štyri metre vysoké a čierne ako čadič. Kráčalo to po dvoch kovových nohách na vrchole ktorých sedela vec, ktorá sa na zemi as najviac podobala chobotnici. Napočítal 7 chápadiel. Na konci každého bolo mechanické zariadenia. Niektoré mu pripomínali vysávače, iné šľahače a ďalšie domáce spotrebiče. Iba jedno vyzeralo ako meč. Vec mala päť očí, každé na stopke a jedno sa pozeralo na neho.

“Do-pi-čiiiii.” povedal rezignovane a rozlúčil sa zo životom.

Vec zaručala a namierila chápadlo s vysavačom smerom ku križovatke, na ktorej sa udial prvý výbuch. Z vysávača vyletela raketa.

Prebudil sa doma na gauči. Bol jasný letný deň, na Markíze išli japonské hentaje a jeho mama vysávala. Nahnevane na ňu zaručal, zobral nedopité pivo a išiel si radšej sadnúť na balkón. Pre panelákom mu stál jeho starý zelený favorit.

Žiadne Volvo, čo už.

Napil sa piva a v tom počul v diaľke výbuch.

Nebo sa začalo sfarbovať. Tentokrát do červena.