Veľmož Arman nebol bohvieako bystrý chlap. To bolo jasné každému, kto sním mal česť prehodiť pár slov. A chudák mladý Verin musel takých slov zniesť o trochu viac než bolo vhodné.

Trpaslík nedôverčivo hľadel na veľmoža, ktorý sa s námahou snažil zliezť zo svojho hnedáka. Pôsobilo to však nanajvýš komicky. Len tak-tak že nedrisol do blata pri konských kopytách. V páde sa zachytil hrušky sedla a ostal visieť čiastočne zamotaný do prezdobenej čabraky.

„Môžeš mi pomôcť, záprdok?!“ zavrčal popod ryšavé fúzy na svojho sprievodcu.

Verin si len zhlboka povzdychol. Ešte chvíľu sa kochal výhľadom na toho šľachtického trpáka, no napokon ho vyslobodil.

„Bolo na čase, Verin. Za toto ťa platím?“ Snažil sa nadobudnúť stratenú dôstojnosť vážnym hlasom. Príliš mu to nešlo.

„Nie pán Arman. Platíte ma, aby som Vám vystopoval bájneho jeleňa...“

„A platím dobre! Takže kde je to zviera, záprdok?!“ skočil mu do reči a prebodával ho zlovestným pohľadom. Opäť raz vyzeral komicky. Verin len sťažka zadržiaval smiech. Veľmož Arman z Grúdie veru nerobil česť ostatným šľachticom z kraja. Iste, vďaka otcovi mu patrilo dedičné postavenie vysoko v hierarchii germánskych rodov. Avšak jeho um a vzhľad ho zrážali kdesi medzi bežných sedliakov.

„Niečo sa pýtam!“

„Iste, pán môj. Platíte dobre a ja vám za to nájdem toho jeleňa. Kúsok odtiaľto je lesná tôňa, kde sa vraj chodí napiť vždy v túto noc...!

„V túto noc?“

„Noc po letnom slnovrate, pán Arman. Preto sme tu predsa. Iba v túto noc sa zjavuje. Takže ideme tam. Za mnou!“ trpaslík hovoril čoraz tichšie. Posledné slová zašepkal tak potichu, až sa zdalo, že splynuli s vánkom.

Opatrne došľapovali na lesnú pôdu. V tichosti a bez šelestu obchádzali statné jedle a smreky, týčiace svoje vrcholce do nočnej oblohy. Teda aspoň Verin. V ľahkom koženom kabátci sa prepletal pomedzi kriaky a nízke stromy šikovne ako lasica. Arman, na druhej strane, dostával od konárov jednu facku za druhou. A zaostával čoraz viac.

„Anciáša tvojho Verin! Kade ma to vedieš, ty záprdok!“ zavrčal po obzvlášť bolestivom strete s konárom nízkej borovice. Hromžil ešte dobrých pár krokov, kým dobehol trpaslíka. Z tváre si povyťahoval zabodnuté ihličie a s lomozom sa predieral cez mladinu na okraji potoka.

„Tu si krpec! Takých ako ty dám všetkých nabodnúť na koly pod hradbami Grúdie! Celú tvoju podradnú rasu, Verin!“

„Psst!“

„Aké psst! Počuješ čo ti hovorím ty záprdok!“

Plesk. Verinova dlaň pristála na veľmožovej tvári a zakryla mu ústa. Nastalo ticho. Armanova bolestivá grimasa sa rýchlo menila na výraz hnevu.

„Tam...“ šepol trpaslík. Ukazovákom smeroval na bájneho jeleňa. Stál niekoľko desiatok siah od nich na druhom brehu potoka. Hľadel priamo na nich. Všade po okolí poletovali drobné, žiariace svetielka a dodávali okamihu magickú príchuť. Zviera sa ani nepohlo. Hlboké, čierne oči pozerali priamo na Verina. Chveli sa.

Veľmož bleskurýchle založil šíp. Natiahol tetivu až k lícu a zamieril. Šíp s piskotom vyletel a v okamihu sa jeho ostrie zavŕtalo do jeleňa.

Zviera ani nemuklo. Padlo na zem a po líci sa skotúľala žiariaca slza. Chvejúce sa čierne oči, tmavšie ako noc okolo, ani nežmurkli. Svetielka v okolí pohasli.

„Dostal som ho! Dostal som ho! Verin, ja som ho zabil!“ veľmož s rehotom vybehol z húštiny. Preskočil ticho sa vínuci potôčik a kľakol ku koristi. Víťazoslávne vytrhol zakrvavený šíp a namieril na sprievodcu. „ Budem slávny!“

„Nebudeš, ty trpák!“ uchechtol sa Verin a vykročil k nemu.

„Čo si to povedal, záprdok! Za toto ťa dám zbičovať!“

„Nedáš...“

Modré oči veľmoža sa naplnili černotou. Hlas sa mu vytratil, aj keď sa snažil zasypať trpaslíka spŕškou urážok. Nestihol. Telo sa mu začalo deformovať. Údy predlžovať. Srsť sa predrala cez zbroj, ktorá s rachotom padla do tečúcej vody. Z hlavy vyrašilo parožie a netrvalo dlho, z veľmoža bol bájny jeleň.

„Takých ako ty sem vodím najradšej, Arman.“

Zviera v zbesilom behu zmizlo v tmavom lese. Na trpaslíkovej tvári s mihol úsmev. Zdvihol zo zeme dlhý, jeden a polručný meč. Jasná čepeľ žiarila a záštita bola plná vyrazených rún.

„Pekná zbraň. Nechám si ju.“ zahvízdal si do kroku a vyrazil na dlhú cestu späť z posvätného lesa.