Žena od jazera - Cestovateľ
Cestovanie nemusí byť iba putovanie z miesta na miesto v prítomnosti, ale môže byť rozšírené i putovanie časom nazad.
Jozef Trase – agent pre zvláštne úlohy, prezývaný aj ako stopár, bol doslova stopárom. Bol sirotou a na rodičov sa nepamätal. I keď vyrastal v sirotinci nenašiel sa nik, kto by ho adoptoval.
Raz, keď mal pätnásť rokov sa vlámal do kancelárie sirotinca s túžbou zistiť kto je. Síce našiel zložku so svojim menom, ale tá bola skoro prázdna. Bola označená razítkom so zvláštnym číslom. Kamarát mu vysvetlil, že ho zapečatili na príkaz federálneho úradu. Zistil, že sa volá Jozef Trase a dátum, kedy prišiel do agentúry. Tento deň sirotinec bral ako dátum narodenia i keď on sám mal pocit, že je starší než ten údaj. V doklade nebolo ani miesto narodenia a ani mená rodičov.
Vždy mal pocit, že sem nepatrí. Keď mal osemnásť, sirotinec ho poslal na technickú univerzitu. Vybavili mu plné štipendium. Učil sa ľahko, takže mu zostalo dosť času na zábavu s kamarátmi. Viedol dosť veselí život. Navštevoval bary i dievčatá sa mu páčili. Drogy skúsil, ale sa mu nepáčili. Povedal si, že ich už nebude viac skúšať. Dosť si o nich prečítal a vedel koľko zla vedia zapríčiniť.
V tom roku ako mal končiť štúdium sa mu stala zvláštna vec. Nebýval už na internáte, ale v malom byte. Nájomné nebolo drahé a keďže boli nato štyria hravo to zvládali. Raz večer chlapci túžili ísť do vinárne, neustále ho volali aby šiel s nimi. Nechcelo sa mu ísť - cítil, že sa mu prihodí niečo zlé. Chlapci stále doňho dobiedzali, presviedčali, tvrdili, že má niekto známy narodeniny /Na jeho si nik nespomenuli a on sa nechválil- tento deň nikdy neslávil/. Zdalo sa mu to, že je to všetko podozrivé, ale nakoniec súhlasil, že na chvíľu pôjde, len aby mal od nich pokoj. Často ľutoval, že nedal na svoje inštinkty, ale neskôr pochopil, že nemal šancu. Všetko bolo dávno pripravené, zmanipulované a jeho by dostali tak- či tak.
Zábava bola v plnom prúde, a on bol nejaký nervózny, akoby podvedome čakal, že sa niečo zlé prihodí, skoro nič nepil, ale kamaráti boli neodbytní, stále ho ponúkali. Nakoniec skončil po dvoch pohároch totálne spitý. Odviedli ho na izbu, nešetrne hodili na posteľ a vrátili sa k zábave. Cestou sa smiali, že tak opitého ho ešte nevideli.
Nadránom ho zobudila polícia, ukazujúc svoje preukazy. Nechápal čo sa deje. Tak spitý ešte nikdy nebol. Nedokázal rozmýšľať. Bolo mu jasné, že tento stav nemôže byť od alkoholu, to sú určite drogy. Niekto mu musel niečo podstrčiť. Policajti vytiahli nejakú listinu. Tvrdiac, že majú povolenie na prehliadku. Dostali hlásenie, že užíva a prechováva drogy. Policajti sa tlačili dnu. Mladík sa chabo bránil, že drogy nikdy neužíval, ale hlava sa mu strašne točila, jazyk sa mu motal, ledva dokázal rozprávať.
Jeden z policajtov bol netrpezlivý hodil ho o stenu a skrútil mu ruky za chrbát. Druhou mu siahol do vrecka a vylovil nejaké vrecká. „Vraj neužíva. Pozrite sa čo tu má!“
Márne sa bránil, že to nie je jeho a keď druhý policajt vyšiel z kúpelne s bielym práškom v igelitovom vrecku. Nemal šancu.
„Chcem advokáta!“ Dovolával sa svojich práv.
Policajti ho podozrivo rýchle viedli za budovu, kde nesvietili svetlá. Vhodili ho do neoznačeného auta s tmavými sklami.
Ocitol sa v nejakej zatemnenej miestnosti so stolom a dvoma stoličkami. Vypočúvali ho skoro dva dni. Stále mu kládli tie isté otázky. Pýtali sa, kde vzal drogy, kto mu ich dodáva, kto ich vyrába. Kto ich distribuuje, a ako. Chceli vedieť kadiaľ vedú cesty, žiadali aby prezradil mená, kto je zapojený do pašovania. Všetky otázky boli také absurdné. Márne tvrdil, že o ničom nevie, že ho niekto zámerne nadrogoval. Skoro dva dni ho mučili smädom, hladom nepúšťali na záchod. Ak im pohrozil, že sa im tam vyšpiní tak ho jeden z nich odviedol.
Drogy sa z tela vyplavovali.
Vyšetrovatelia pritvrdili. Začali s bitkou. Boli strašne suroví. Boli traja. Stále kládli tie isté otázky.
Bol dobitý. Podchvíľou omdlieval. Uvedomil si, že ak nezastaví týchto psychopatov, onedlho ho zabijú.
S posledných síl sa pozrel na svojich mučiteľov a spýtal sa. „Tak páni, na rovinu. O čo tu ide? Dobre viem, že tu nejde o žiadne drogy. Mám svoje práva, ak nič iné nemáte, tak podajte obvinenie a zavolajte mi advokáta.“ Už nevládal. Musí sa to skončiť, ak zomrie, nikdy sa nedozvie, kto mu nastavil túto pascu a prečo. Pasca to bola na sto percent. To cítil v každej boľavej kostičke.
Zmetene sa na seba pozreli a napokon jeden z nich povedal - chcú aby stal policajtom.
„Policajt? V čom je háčik? Vari mám niekoho zabiť?“ Zaostril na nich kalný pohľad.
„Nie, ale je to prísne tajná úloha. Jeho prezradenie sa rovná rozsudku smrti. Musíš podpísať dokument, že o všetkom čo sa tu prihodilo budeš mlčať a budeš verný svojej zemi“ Lišiacky sa Naňho pozrel.
„Počuj mladý, ani ja neviem o čo tu ide a pravdupovediac - ani nechcem. Podpíš, všetko je príliš horúce. Tak sa naposledy pýtam, chceš žiť? Ak nie, povedz. My to tu zabalíme a pôjdeme domovov. O ostatné sa postarajú čističi. Rozhodni sa -už nám dochádza trpezlivosť.“
(„Bože títo psychopati hovoria pravdu. Ak, sa nepodvolím ,tak ma zabijú“.) Hovorím si v duchu. „No dobre, tak podpíšem, ale prečo ste ma tak týrali. Stačilo povedať - boli by sme sa dohodli.“
„Takí sme dostali príkaz, ale teraz nám dochádza čas.“ Mlčky mi podsunul nejaký dokument na podpis.
„Chcem si prečítať čo podpisujem!“ Bľabotal som ,jazyk sa mi od smädu lepil na podnebie. Veľmi ťažko sa mi vyslovovali slová. Pravdepodobne mi vyrazili aj zub.
„ Nebudeš nič čítať!“ Vzal mi papier a držal ho tak, aby som nemohol čítať.
Tak som bol dobití, že mi to už bolo všetko jedno. Chcel som mať pokoj, túžil som iba spať. (Iba samovrah podpisuje niečo o čom nevie. Našepkával mi slabí hlások v hlave.) Pravdepodobne sa o mojom osude rozhodlo už pri mojom narodení. Ale na druhej strane, ak budem mŕtvy, nič sa nedozviem. Musím zistiť, kto ma tak strašne nenávidí, že mu to stojí i zabíjať. Z posledných síl som vzal pero a podpísal. Netušil som, že podpisujem doživotné otroctvo, inak si volím smrť, ale to som nevedel.
* * *
Potom ma umiestnili do prísne stráženého výcvikového tábora , bez možnosti ho opustiť. Táto prevýchova trvala strašné štyri roky. Často som si myslel, že viac nevydržím. Mal som dojem, že školitelia o mne vedia všetko a ja nič. Akoby na niečo dôležité čakali: chceli ,aby som niečo prezradil a ja som nevedel čo. Mal som pocit, že keby sa o mne dozvedeli , to čo chceli, malo by to pre mňa veľmi ťažké dôsledky. Dával som si veľký pozor, aby nezistili čo vo mne je, aby nezistili, že som bystrejší ako navonok videli, ale táto situácia bola veľmi ťažká. Pravdepodobne chceli vedieť či mám nejaké zvláštne schopnosti, ale zatiaľ sa u mňa neprejavili.
Iba občas som započul nejaké cudzie myšlienky. Boli to reči o cestovaní v čase, ale to sa mi zdalo nereálne: vraj majú prístroje, ktoré umožňujú cestovať a ja by som o tom mal niečo vedieť. „Hlúposť! Nič o tom neviem“. Vraj majú výskumné skupiny čo vedia cestovať. Vyhľadávajú ľudí čo majú zvláštny gén. Títo ľudia sa vedia bez prístrojov premiestňovať v čase. Držia ich v izolácii. Nútili ich, aby pre nich získavali informácie, potom ich oni vyhľadávali a unášali .Ľudí, ktorí odmietli spolupracovať, bez milosti zlikvidovali.
Keď si moji mučitelia pri mne odhalili myšlienky,/ akoby náhodou - v tom momente sa na mňa podozrivo pozreli/. V tom momente som pochopil, že ma skúšajú a čakajú, že sa prezradím.
Stálo ma veľké úsilie, aby som nezačal klásť otázky. Všetky zmysly ma varovali aby som mlčal, tieto informácie musia byť prísne tajné. - Vary viem čítať myšlienky? Ak áno tak si dvojnásobne musím dávať veľký pozor. Došlo mi, že ak viem čítať myšlienky ja, tak to vedia aj druhí.
Musím zistiť čo sa tu deje. Musím zistiť, kto za týmto zlom stojí. Musím zistiť kto to všetko riadi, kto má takú diabolskú moc. Nesmiem sa prezradiť! Ak to o mne zistia tak je so mnou koniec!
Nepúšťali ma von. Stále som bol vo vojenskom tábore. Bol som veľmi nešťastný. Život v tábore, bol ako najprísnejšie väzenie. S nikým som sa nestýkal. Chlapci – vojaci mali pravdepodobne za úlohu sledovať všetko zvláštne , všetko čo sa okolo mňa deje, všetko čo poviem, i na záchode, všetko mali hlásiť. Bolo to na zbláznenie. Všetci sme boli neustále sledovaní. Buď ľuďmi, alebo kamerami. Všetko skúmali, všetko analyzovali. Pravdepodobne o každom z nás mali tajné zložky.
Raz som zvláštnou náhodou zostal sám na izbe. Chalani šli pozerať nejaký akčný film. Mne sa ale nechcelo. Ležal som na posteli a tváril som sa, že čítam. Chcelo sa mi strašne plakať, ale to som si nemohol dovoliť, lebo na ďalší deň, by na mňa nasadili ich takzvaných psychológov a ich vypočúvanie by nemalo konca. Všetko by dopodrobna rozoberali. Na všetko by chceli odpovede. Bolo to strašne únavné. Bol som v takom zvláštnom stave mysle. Najradšej by som zomrel, túžil som byť niekde inde. Mimo areálu.
Všetko sa so mnou točilo a ja som si v mysli neustále opakoval vetu. „Chcem byť preč, chcem byť na pokojnom mieste, kde môžem slobodne dýchať!“ Mal som tuho zatvorené oči.
Neviem koľko ráz som vyslovil túto vetu. Ten zvláštny výr prestal a ja som začal normálne dýchať. Do nosa mi prenikla zvláštna vôňa. Rozmýšľal som čo to je. Spomenul som si, že je to vôňa jabĺk a škorice. Túto vôňu poznám z detstva. Takto božsky môže voňať iba jablkový koláč, ktorý piekla kuchárka v sirotinci. Spomínal som si ako všetci chovanci stáli pod otvoreným oknom a netrpezlivo čakali, až koláč vychladne a nás zavolajú na olovrant. Vtedy som sa cítil šťastný. túžil som byť znovu dieťaťom.
Keď som otvoril oči, pred sebou som uvidel neznámu staršiu ženu., ktorá piekla koláč. Pozrela na hodinky. Otvorila trúbu, skontrolovala či je už správe upečený. Keď bola spokojná, vypla sporák, vybrala plech, otvorila okno a dala ho na parapet chladiť. Od detstva som takú lahodnú vôňu nezacítil. V tom momente som pocítil hlboký smútok, bolesť. Nejaký zloduch ma okradol o detstvo o všetko čo k tomu patrí.
V duchu som si prisahal, že nájdem toho psychopata ,čo mi to vykonal a všetko mu vrátim. Žiadne dieťa nesmie byť okradnuté o detstvo a nikdy nepocíti vôňu jablkového koláča ,dotyk blízkej osoby.
Žena ničím nedala najavo, že vie o mojej prítomnosti. Vzduch sa zavlnil a ja som sa okamžite vrátil na základňu.
„Tak toto je cestovanie? Bože to je nádhera!“ Chcel som byť znovu pri neznámej žene, ale zatiaľ nemôžem. To mi bolo jasné, ak zistia, že sa viem premiestňovať je koniec. Zatvoria ma do podzemia a spútajú ma reťazami, budú ma skúmať ako vzácny hmyz. To by som nechcel zažiť. Silou vôle som si znížil tep. Nesmiem sa prezradiť. Podstúpil som ťažký výcvik. Učili ma ako sa ovládať. Teraz musím zúžitkovať všetky vedomosti. Musím získať všetky dostupné informácie. Musím spraviť analýzu.
Musím sa spoľahnúť na svoju pamäť. Lebo písomný záznam by bol priveľmi nebezpečný. Potrebujem získať odpovede na určité otázky : (Ako som sa preniesol?), (Čo je spúšťací mechanizmus?) a (Koľko trvá prenos?)
Keď som sa ocitol znovu v posteli hodiny ukazovali , ten istý čas. Chlapci sa vracali z televízie. Počul som ich ako na chodbe vášnivo rozoberali dej filmu.
Chytro som zhasol nočnú lampu a tváril som sa, že spím. Keď nastal nočný kľud a všetci spali, tak som sa v mysli vrátil k otázkam čo ma trápili. To čo sa odohralo a aká to bola situácia. Nekonečne som premýšľal. Musím si urobiť zoznam. Musím zistiť čo sa prihodilo, musím sa spoľahnúť na svoju pamäť:
I. Bol som sám.
II. Bol som smutný, nešťastný.
III. Túžil som byť niekde inde.
Nekonečne som si všetko premietal v hlave, ale nič sa nestalo. Stále som bol v posteli. Musím rýchlo prísť na to, a vyriešiť túto záhadu, inak som vo veľkej kaši. Čo bolo inak? Musia byť v tom emócie, alebo aj niečo iné.? Skúšal som myslieť na ženu s voňavým koláčom. Nič. Zúfalo som si začal v mysli odriekať slová: (Chcem byť u starej ženy s voňavými koláčmi.)
V tom momente som sa ocitol v jej byte.
Žena sedela za kuchynským stolom a čosi písala. Zrazu sa postavila. Otvorila okno a vzala koláč. Kusisko odkrojila a položila na tanierik, ktorý mlčky posunula smerom ku mne. Zodvihla zrak a kľudne sa ma spýtala. „Tak synak, ty si sa vrátil?“
„Bože pani vy ma vidíte?“ Nedôverčivo som sa spýtal.
„Nuž áno a čo má byť?“ S veľkým kľudom sa ma spýtala.
„No, pred chvíľou som tu bol, vy ste ma nevideli!“
„Videla, len som nevedela, či sa ti mám prihovoriť. Daj si koláč a ja ti odpoviem na tvoje otázky. Vieš nemávam takéto vzácne návštevy, ak mám byť úprimná, skoro žiadne.“
„Och, to je úľava, už som si myslel, že som sa zbláznil.“
„Neboj sa, zvykneš si. Cestovanie je hračka. Odkiaľ si? Minulosť, budúcnosť?“
„Pani, mám množstvo otázok a tento prenos je môj prvý, neviem ako to funguje a koľko trvá , ak ma odhalia tak sa môžem rozlúčiť so životom.“
„Chápem ťa, že máš strach. Vrátiš sa na minútu do tej doby ako si odišiel.“
„Mám množstvo otázok, ale prv by som rád vedel vaše meno.“
„Volám sa Anna, ale všetci cestovatelia ma poznajú pod menom Babu. Je to tajomstvo - neprezraď ma! Ty sa ako voláš synak?“
„Jozef!“
„Kde bývaš?“
„Je to zložité pani, bolo by to na dlhé rozprávanie, musím sa čo najskôr vrátiť a zistiť či ma neodhalili.“ Odlomil som si z koláča, nikdy som od detstva, nič také lahodné nejedol. „Rád by som vám položil množstvo otázok, ale ak ma odhalia som mŕtvy.“
„Chápem synak, hocikedy príď v noci, málo spávam. Na mnohé otázky ti viem dať odpoveď.“
Najradšej, by som ju vyobjímal. Nikdy v živote som nestretol tak milého človeka. Netušil, som, ako mám prejaviť city. Nik ma to nenaučil. Stali sa z nás dobrí priatelia. Navštevoval som ju hlavne v noci. Babu Anna, ma veľa naučila o cestovaní o živote a tiež ma naučila piecť svoj preslávený koláč. Bolo to moje najkrajšie a najšťastnejšie obdobie . Nevedela mi povedať, kto boli moji rodičia. Usúdila, že vtom má určite prsty agentúra a odpoveď nájdem pravdepodobne v minulosti. Neľutoval som čas, ktorý sme spolu strávili. Bola pre mňa ako stará matka, ktorú som nikdy nepoznal.
Keď zomrela, v mojom živote zostala veľká prázdnota.
Po istom čase agentúra usúdila, že môj výcvik je u konca. Nesplnil som očakávania, ktoré do mňa vkladali. Usúdili, že po rodičoch som nezdedil žiadne zvláštne schopnosti. Stal som sa pre nich iba, ďalším tuctovým úradníkom: Musia hľadať ďalej.
Prevelili ma do ústredia. Tu som mal väčšiu voľnosť, býval som na ubytovni na izbe s jedným kolegom, bol som stále pod dohľadom. Vedel, som kde sú kamery, ak bolo potrebné, vedel som ich vyradiť, ale nechcel som na seba zbytočne upozorňovať.
Jedného dňa som dostal príkaz, že sa mám hlásiť u nového veliteľa. Volal sa Major West. Šírilo sa o ňom, že je sadista a ak si na niekoho zasadne, tak mu urobí zo života peklo. Všetci sa pred ním triasli. V určenú hodinu som sa uňho hlásil. Každá bunka v tele ma varovala, aby som si dával pozor, ale nič ma nepripravilo na to čo som pocítil, keď som vstúpil do miestnosti. Major sa zdanlivo niečím zaoberal, hlavu mal sklonenú, ale všetky zmysly mal nastražené. Začal ma skenovať, chcel sa mi dostať do mysle, chcel vedieť, na čo myslím. Rád vedel akého človeka má pred sebou, rád vedel s kým má do činenia.
Okamžite som spozornel a začal a začal som myslieť na rôzne banality. Na dievčatá, na knihy, ktoré práve čítam.
Major si neuvedomil, že keď spustil čítačku, tak sa sám odhalil. Vycítil som z jeho osoby smrteľné nebezpečenstvo.
Uvedomil som si ,že tento človek ma z nejakého dôvodu strašne nenávidí. Zlo čo z neho sálalo, zasiahlo ma s takou veľkou silou , až som zalapal po dychu. Keby šéf zistil, že som ho odhalil, tak by ma určite bez milosti zabil. Videl som strašné obrazy, samá krv, množstvo mŕtvych. Po čase major, usúdil. že z mojej mysle žiadne užitočné informácie nevydoluje. Spamätal sa, v tom momente zablokoval prístup do svojej mysle, ale počas tej krátkej chvíle stačil vyslal varovanie. Potom uprel na mňa nič nehovoriaci pohľad Vystrel ruku a na tvár nasadil falošný úsmev.
Ja som sa tiež stačil spamätať natoľko, aby som dokázal, kľudne vypočuť pracovné inštrukcie. Bez toho, aby som sa pozavracal. Od tohto okamihu sme si obaja dávali pozor, aby sme si neodhalili myšlienky. Major mi nikdy neveril, inštinkt mu našepkával, že s mojou osobou budú ešte veľké problémy, neveril mi - ani ja jemu. Nesedelo mu, že sa viem ta dokonale ovládať. Rád sa hrabal ľuďom v mysli rád vedel o každom všetko. Všetci mali nejaké špinavé tajomstvá, nejaké slabiny a on o nich rád vedel. Rád mal ľudí v hrsti. Nesedela mu moja prílišná dokonalosť. „Nie je až tak hlúpy ako sa tvári. Veď ja zistím čo je to za kvietok. Nemám dôkaz. Zatiaľ. Veď zistím čo skrýva.“
Tŕpol som, aby ho nenapadlo prehrať si kamerový záznam. Keby ho podrobne študoval, určite by ma odhalil, zistil by, že tu niečo nesedí, ale zdá sa, že nemá dôvod mi neveriť– zatiaľ! Túto lekciu som si zapamätal.
Časom mi dovolili bývať mimo agentúry. S jedným kolegom sme si prenajal dvojizbový byt. Bol malý a celkom útulný. Vedel, som, že sám nemôžem bývať. Keby som býval sám, neustále by ma sledovali, takto sa spoľahli na spolupracovníka. Mal ma sledovať a všetko nezvyčajné hlásiť, vedel som, že celý byt je prešpikovaný kamerami, ale to sa dalo vydržať, vedel kde sú a ako ich vypnúť a v prípade potreby ich vedel obísť.
Občas som si zašiel s kamarátmi na pivo, alebo na diskotéku. Nahovárali ma , aby sme si vyšli na spoločné rande, tancovať, ale vedenie mi to rýchlo zatrhlo. Zavolali ma na koberec. Dávali mi neskutočne veľa otázok. Báli sa, že sa opijem, alebo sa zamilujem a budem zbytočne veľa rozprávať. V agentúre platili veľmi prísne pravidlá. Žiadny súkromný život. Tak som to nechal. Kúpil som si televízor a väčšinou som sa zdržiaval doma. Iba málokedy som sa vybral do blízkeho bistra. Čoskoro som zistil, že spolubývajúci si našiel priateľa. Mne to nevadilo, ale začal často odchádzať z bytu a to bolo pre oboch z nás príliš nebezpečné. Raz som ho pozval na pivo, snažil som sa ho varovať, že agentúra nebude tolerovať jeho orientáciu, škaredo na to doplatí. Neveril mi. Onedlho ho odhalili a milý chlapec zmizol z povrchu zemského.
Vedenie mi vyčítalo, že som ho nenahlásil, keď som zistil čo sa deje. „ Prečo? Spytoval som sa nevinne. Nik to po mne nežiadal. Nič kompromitujúce som nevidel.“ Hájil som sa nevinne.
„Veď v stanovách stojí, že sa máte slušne správať a všetko zvláštne nahlásiť.“ Rozčuľoval sa vedúci pracovník. „ Čo si aj ty gej?“ Drzo si ma premeral..
Na mesiac mi zakázali opúšťať byt. Čo mi iba vyhovovalo. Zatiaľ som žil sám. Občas v noci som sa vydával na cesty do minulosti. Vedel som, že veľa riskujem, ale nevedel som si pomôcť. Neskutočne mi chýbala Babu Anna. Dával som si pozor, aby sa moje cesty nekrižovali s výpravami čo vykonávala agentúra.
Raz počas jednej cesty som sa zoznámil s prekrásnou dievčinou. Bývala blízko lesa so starými rodičmi. Jej krása a milota ma tak očarili, že som neodolal. Láska medzi nami zbĺkla plnou silou. Netrvalo dlho a milá dievčina sa mi oddala. V malej jaskynke v lese sme strávili krásnu noc. Začal som fantazírovať, že tam zostanem a budeme spolu žiť. Neuvedomil som si. Že je to nereálne. Agentúra nič také nedovolí. Vymaniť sa spod jej vplyvu sa rovná priam rozsudku smrti pre všetkých .Pri svojich cestách som objavil zopár smaragdov a niekoľko menších kusov zlata. Všetko som dôkladne uschoval pre prípad, že by som sa sem musel preniesť a tu žiť. Vziať si ich do budúcnosti som nevedel a ani nechcel, bolo by to pre mňa príliš nebezpečné.
Z eufórie ma vytrhol starý otec dievčaťa. Rozkázal jej, aby sa okamžite pobrala domov, lebo cudzí vojaci hľadajú nejakého utečenca. Zakázal nám sa viac stretávať. Vyčítal mi, že ich privediem do záhuby. Uvedomil som si, že sa musím vrátiť, skôr než ma tu pristihnú. Dievčine, volala sa Mária, som sľúbil, že sa čo najskôr vrátim. Žiaľ netušil som, že moje čo najskôr bude trvať viac ako tri roky.
Major ma dal prísne sledovať. Tušil, že niekto od nás sa preniesol do minulosti ale nevedel kto. Išlo mi o život. Musel som si kryť chrbát. Často som myslel na milé dievča. Túžil som ju ešte raz vidieť. Chcel som jej vysvetliť, že život so mnou nie je možný. Naivne som si myslel, že keď jej dám nejaké zlato a ona si nájde slušného manžela tak bude všetko v poriadku. Zabudne na mňa.
Naoko som sa hlásil na expedície, aby som bol krytý, ale vedenie mi moju žiadosť opakovane zamietlo. Nepodsúvali mi žiadne prevratné informácie o cestách. O cestovaní som vedel, ale nič podstatné. Prísne všetko tajili. Donieslo sa mi, že majú určité prístroje pomocou nich môžu uskutočňovať skoky do minulosti a do budúcnosti. Všeličo odtiaľ prinášali. Hlavne ľudí. Títo skončili v podzemí. Nik z nás o nich viacej nepočul.
Keď som mal nočnú službu snažil som sa nabúrať do počítača. Chcel som vedieť čo najviac o cestách, prehľadal som všetky súbory, nikde nič. Usúdil som, že všetky informácie musia byť v šéfovej kancelárii a tam nikoho nepúšťali. Až raz sa na mňa usmialo šťastie. Mal som nočnú službu. Zrazu som zaregistroval nejaký zvláštny ruch. Vrátila sa výprava, ktorú viedol major, bol ťažko zranený, všetci sa rozbehli do miestnosti kde boli počítače. Boli zvedaví čo sa stalo i asistent sa rozbehol do riadiacej miestnosti. Opustil svoje stanovisko, ja som naoko šiel za ním. Keď zmizol za rohom tak som sa vrátil. Zapol som maskovanie, vedel som, že mám iba pár minút, kým ma satelit odhalí, alebo asistent. Vyťukal som kód od kancelárie a vkročil do miestnosti.
Nič sa za tie roky nezmenilo. Zapol som počítač. Všetko bolo skryté pod zložitými heslami. Nevedel som čo mám robiť. Chytala sa ma hrôza. „Čo mám robiť?“
Major nikomu neveril, ale asistent bol pre neho veľmi blízky. Šiel som do jeho kancelárie. Otvoriť jeho pracovný stôl bola hračka. Heslo od počítača mal prilepený na spodnej strane zásuvky. Bál sa, že ho zabudne. Okamžite som sa vrátil k majorovmu počítaču a vyťukal zložitý kód. Ukázali sa mi súbory, jedna mapka ma zaujala, kde boli zapísané mená cestovateľov v čase. Boli to zväčša ženy, ale skoro pri každom mene, bol dátum úmrtia. Videl som i svoje meno. Mená svojich rodičov. Dátum úmrtia. Šokoval ho dátum úmrtia. To snáď nie je pravda. Smrť 1768. Traserovci, mali dve deti .Staršiu Jana a Jozefa, ktorý zomrel ako dvojročný - utopil sa bolo to v roku 1768.
. Dcéra Jana sa vydala za majora Westa a mali spolu dieťa. Henriho Westa. Ten zomrel v piatich rokoch. Dcéra Jana niekde zmizla. Nebol o nej žiadny záznam. Aj manželia Traseovci, zomreli pri požiari .Rád by som si prečítal všetky záznamy, žiaľ ozval sa poplach o narušení. Môj čas už vypršal, kdesi v budove som započul dupot ochranky. To je koniec. Za minútu sú tu. Ešte raz som sa pozrel na mapku, snažil som sa zapamätať rok a miesto kde som žil. Rýchlo som stlačil kláves zmazania. Neviem. Či sa mi podarí všetko zničiť, určite majú niekde záložnú disketu, ale aspoň - sťažím ich úsilie.
Spomenul som si, že majorov počítač má klávesnicu na zničenie celej budovy. Pre istotu som stlačil i ten. Týmto psychopatom potrvá roky kým znovu získajú všetky informácie .Neľutujem, že zomriem. Dúfam, že sa v budúcnosti nájde niekto, - kto uprace tento chliev. Nemôžu beztrestne ničiť životy. Páchať zlo. Ľudia si zaslúžia žiť. Moja smrť nebude zbytočná. Všetko sa začalo rúcať. Bol som nešťastný, moja posledná myšlienka patrila Márii. V duchu som si opakoval: (Moja láska, moja láska, chcem byť s tebou! Chcem byť s tebou!) Moja túžba bola tak veľká. (Chcem ťa ešte raz vidieť.) Nekonečne som si opakoval tieto slová.
Budova sa zatriasla a zrútila a všetko pochovala.
Prebral som sa na neznámom mieste. Zistil som, že nemám žiadne oblečenie a je mi strašne zima. Uvažoval som, kde sa nachádzam, podľa poslednej situácie na ktorú sa pamätám, by som mal byť mŕtvy. Pamätám si na všetko čo sa stalo. Zaujímalo ma len, kde som. Logické ak mi je zima tak žijem.
„Uvažuj!“ Napokon sa mi hlava prestala točiť. Zistil som, že som v lese a som nahý. Okolie sa mi zdalo nejaké povedomé.“ Snáď som sa ocitol v minulosti? Ak žijem ,tak to musí mať nejaký dôvod. Hviezdy bez príčiny nikomu nedávajú druhú šancu. Musím zistiť, kde som a nájsť nejaké riešenie, ako prežiť“. Chcel som vedieť čo sa stalo s Máriou. Rád by som zistil aký je rok. Musím si dať priority za prvé: kde som sa to ocitol. Za druhé nájsť oblečenie a za tretie zistiť aký je rok. Ak som niekde neďaleko Marinho obydlia snáď mi pomôžu a ostatné sa bude riešiť postupne. Nesmiem zabudnúť, ak som v minulosti, tu čas plynie celkom inak ako v dobe z ktorej som prišiel. Už som chcel vstať a v tom momente sa vedľa mňa zjavil starec. Mieril na mňa s natiahnutým lukom, šíp mohol každú chvíľu vystreliť. V tom som si uvedomil, že je to Anton, Máriin otec.
I on ma spoznal. Sklonil luk. S úžasom na mňa hľadel. Nevedel čo si má o mne myslieť. Pár krát sme sa stretli, ale to bolo viac ako tri roky.
„Anton, kde je Maria? Je vydatá?“ Spýtal som sa zúfalo.
Starec hnevlivo na mňa hľadel. Bolo vidno, že ma spoznal. Pravdepodobne zvažoval, či ma má skántriť, alebo mi pomôcť. Napokon usúdil, že živý budem užitočnejší. Napokon prehovoril. „Počuj Jozef. Nemôžem povedať, že ťa rád vidím, ale situácia je veľmi vážna. Nemám čas ti to teraz vysvetľovať, ale musíme okamžite odtiaľto odísť. Je to otázka života a smrti. Vstaň!“
Mlčky mi podal svoj starý plášť, chytro som sa zahalil. Pokynul. Aby som ho nasledoval. Vykročil smerom k lesu. Chcel som sa spýtať, prečo nejdeme do domu, ale on položil prst na ústa, aby som bol ticho. V diaľke som započul dupot a erdžanie koní. Starec ma súril, aby som sa ponáhľal. Pochopil som, že je zle. Viedol ma po vyschnutom potoku. Až neskôr som si uvedomil, že na kameňoch nevidno stopy. Pred nami sa objavili kopce. Už som ledva lapal po dychu. Myslel som si, že zamierime na opačnú stranu, kde bol hustý les, tam sa podľa mňa sa dá lepšie schovať, ale starec sa naďalej šplhal na kopec, kde boli iba malé riedke kríky, tŕpol som, že to bude náš koniec, ale veril som mu. Tušil som, kto nás prenasleduje. Ak sú to ľudia z agentúry tak je to veľmi zlé.
Keď sme sa vyšplhali na kopec. Sklonil sa. Rozhrnul kríčky. Za nimi boli menšie skaly. Okamžite ich začal uvoľňovať. Onedlho sa ukázal otvor. I ja som sa zapojil do odstraňovania závalu. Keď bol otvor dosť veľký, vliezol dnu. Ja som nelenil a tiež som vošiel. Sípavo mi poručil, aby som dieru utesnil. Keď sa mi to podarilo, jaskynku zahalila tma. Chvíľu sme ťažko dýchali
„Čo teraz?“ Spýtal som sa šeptom.
Starec chvíľu hmatal okolo seba, až našiel malú lampu. Po menšom úsilí sa mu ju podarilo zapáliť a vyčaril skromné svetlo.
„Musíme ísť hlbšie do jaskyne. Tu nás môžu objaviť.“ Chodba bola dosť nízka, ale postupne sa rozširovala, až napokon sme sa ocitli v miestnosti s dvoma malými deťmi. Roztrasene sa k sebe túlili. Keď ma zbadali, chlapča vyskočilo schmatlo bakuľu a odvážne sa postavilo na obranu dievčatka. „ Pokoj Viliam, všetko je v poriadku. Tento pán ti neublíži.“
„Starký, kde je babička? Čo sa jej stalo?“
„Ach detičky, babička je v nebi. Zlí vojaci jej ublížili.“
„Och deduško!“ Aj dievčatko vstalo a s plačom sa pritúlilo k starcovi. „Čo bude s nami? Aj my zomrieme ako mamička?“
„Nie zlatíčko tento ujo nám pomôže.“ Netušil, koľko môže deťom prezradiť, preto uprel vyčítavý pohľad na Jozefa, tým sa mu snažil povedať, že on je za všetko zodpovedný , že on priniesol sebou toto zlo. Tiež ho varoval, aby bol ticho.
Keď sa deti ako-tak utíšili a uložili k spánku. Dedo Anton mu porozprával, čo sa za jeho neprítomnosti prihodilo. Deti Viliam a Maria sú jeho vnuci. Maria zomrela pri pôrode. Stále dúfala, že príde a postará sa o nich. Tri roky ich opatroval, ale už nevládze. Dopočul sa, že skupina vojakov pátra po cudzincovi, ktorí sa tu zdržiaval a splodil dve deti. Chlapca a dievčatko. Môžu mať tak tri roky. Včera bol v susednej dedine pre potraviny a tam mu povedali, že sa vojaci vrátili a znovu prečesávajú okolie a niečo usilovne hádajú. Hneď ako prišiel vzal deti do lesa. Dúfal, že nikoho nestretnú – ak áno, povie, že idú nazbierať hríby na polievku.
Skryje deti a v noci sa vráti po manželku a nejaké potraviny. Doma jeho manželka mala všetko najnutnejšie zbaliť a počkať na jeho príchod. Nadránom sa pokúsia všetci opustiť kraj. Už chcel vyjsť z lesa, keď v tom sa mu naskytol pohľad -na horiace domy. Ľudia vybehávali z domov a tí netvory ich okamžite zasahovali modrým svetlom. Všetci boli okamžite mŕtvy. Jeho manželka bola ešte v dome, keď počula krik vybehla a rozbehla sa k lesu. Vojak na koni ju dobehol. Vytasil šabľu a okamžite ju jedným šmahom rozsekol.
Starca pochytila zlosť – bolesť. V tej chvíli bol akoby paralyzovaný. Modrooký netvor zabil jeho milovanú Rozáliu. Nerozmýšľal. Zo zeme zodvihol skalu. Okamžite hodil do vojaka. Ten spadol z koňa. Šabľa mu vypadla z bezvládnych rúk. Starec nelenil a uchopil ju oboma rukou a celou silou mu ju vrazil do srdca. V tom momente mu došlo, že keď neujde zomrie on i jeho vnúčatá a Rozáliina smrť by bola zbytočná. Zvrtol sa a utekal k lesu. Vojaci zatiaľ prehľadávali domy, ale deti nenašli. Od zúrivosti podpálili aj jeho dom. Mŕtvych nahádzali do horiacich domov. Až po čase si všimli, že im chýba veliteľ, keď zistili, že nedýcha. Začali sa radiť čo majú robiť.
Usúdili, že sa musia vrátiť. Z ich rečí vyrozumel, že ho odnesú a ihneď sa vrátia a nájdu útočníka. Nevedel, koľko im to bude trvať, ale nečakal, že to bude tak krátko. Medzi tým natrafil na otca svojich vnukov a to je asi z jeho strany všetko.
Jozef sa hlboko zamyslel. Pozeral na Antona, rozmýšľal, či mu má prezradiť - proti čomu stoja, ale napokon usúdil, že je v cudzej dobe a bez jeho pomoci bude celkom stratený. Nezachráni ani seba a ani svoje deti. Anton mu sprvu jeho rozprávaniu neveril, ale napokon to všetko dobre vzal. Pochopil, že ani živej duši, nesmie prezradiť, čo sa tu stalo. Rozhodli sa uložiť k spánku a ráno porozmýšľajú čo ďalej.
* * *
Bolo slnečné ráno. Stála som vo dverách chatky pri jazere. Popíjala som kávu a mlčky hľadela na vodu. Bol to môj obľúbený čas dňa. Ešte som nepracovala. Dovolila som si chvíľku oddychu. Myšlienky sa mi túlali, spomínala som na svoj život aký bol, niečo mi v ňom chýbalo. Niečo nebolo v poriadku a rozmýšľala som kedy sa to všetko pokazilo.
Vydala som sa mladá: Práve som začala študovať na vysokej ekonómiu. Čísla ma celkom bavili. Stretla som manžela, bol už hotový lekár. Pracoval v jednej nemocnici, bol len o pár rokov starší. Keď prišlo dieťa musela som nechať školu a zanedlho sa narodilo i druhé. Začal sa taký kolotoč, že som sa nestačila spamätať a život mi utiekol. Nestihla som si uvedomiť, že môj život je prázdny, že v ňom niečo chýba. Láska a rešpekt. Deti i manžel všetko brali automaticky.
Deti odišli na školy a neskôr si založili vlastný život. Doslova na konci sveta. Občas mi volali a pozývali ma ,aby som ich prišla navštíviť, ale ja som cítila, že to nemyslia úprimne a tak som ich pozvanie odmietala. Časom ma prestali volať. Často som uvažovala ako sa majú. Raz mi v chate zazvonil telefón a cudzí hlas mi oznámil, že je domovník v dome mojej matky. Že v jej byte našli na mňa kontakt a týmto mi oznamuje, že moja matka zomrela. Mám prísť zariadiť pohreb. Všetko zostalo na mojich pleciach.
Manžel a ani deti sa ani neunúvali prísť. Vyhovorili sa na neodkladné záležitosti. V konečnom dôsledku , som bola rada, že tu nie sú. Aspoň, som sa kľudne a dôstojne mohla s matkou rozlúčiť. Ich prítomnosť ,by bola náročná , plná stresu. Obradu sa zúčastnilo málo ľudí, iba susedia a zopár priateľov.
Brat - advokát. Prišiel sám na poslednú chvíľu, bez manželky a detí. Do bytu odmietol ísť. Horko ťažko prečkal obrad a následné kondolencie a už sa zberal k odchodu, vraj za dve hodiny má byť u súdu a jednanie už nestihol odložiť. Ešte som sa ho stihla spýtať čo s bytom a s nábytkom. Povedal mi, že byt je štátny a veci nemajú žiadnu hodnotu. Mám ho vyprázdniť, zrušiť nájomné a dať do poriadku všetky písomnosti, ak s niečím nebudem vedieť rady tak mám zavolať. Vraj iba ja som poverená manipulovať s jej účtom. Ani sa nespýtal či mi suma na účte bude stačiť. Predpokladal, že matka zanechala dosť prostriedkov na pohreb a keďže mám solventného manžela, automaticky predpokladal, že prípadne chýbajúcu čiastku hravo zatiahnem. Keď som sa ho spýtala či si nechce zobrať niečo na pamiatku, netrpezlivo povedal, že sa nič do jeho domu nehodí. Nedbanlivo ma pobozkal na líce, podal ruku a odfrčal na svojom modernom tátošovi.
Smútoční hostia sa so mnou rozlúčili už na cintoríne. Odmietli sa zastaviť na malé občerstvenie. Iba suseda, postaršia pani sa ma spýtala či budem zajtra ešte v byte, že sa u mňa zastaví. Všetci odišli. Pristúpila som k hrobu a tíško som sa s ňou rozlúčila. Škoda, že som sa ju nesnažila viac spoznať. Žiadny človek by nemal zomrieť sám, je to veľmi smutné. S ťažkým srdcom som sa pobrala do matkinho bytu. Z obchodu som si doniesla krabice, začala som triediť a baliť veci po matke.
Suseda na druhý deň prišla. Uvítala som, že na chvíľu preruším smutnú prácu. Ponúkla som jej kávu a pospomínali sme na matku. Povedala, že ju nijak zvlášť nepoznala. Iba nedávno sa sem prisťahovala. Občas sa stretli na chodbe a zo dva razy vypili spolu kávu. Nestihli sa spolu hlbšie spoznať. Odrazu ju odviezla sanitka a onedlho zomrela. Minulý týždeň u nej zazvonila a spýtala sa či môže nechať u nej balíček. Vraj má ísť iba na pár dní do nemocnice, na vyšetrenie a nechce balíček nechať bez dozoru v byte. Susedka sa ošívala. Nechcela niekomu strážiť cenné veci – čo ak sa stratia. Ona ju ukľudňovala, aby sa nebála, že sú to iba písomné pamiatky na jéj milovanú sestru a nechce sa s nimi na dlho rozlúčiť. Upozorňovala ju, že ho nemá nikomu dávať a ani sa pred nikým o balíčku zmieňovať.
„Za pár dní sa vrátim.“ Upokojovala ma. „Potom si balíček vezmem.“
Neprešiel ani deň a jej už nebolo. Nedala mi inštrukcie čo mám spraviť ak sa niečo také prihodí. Vraj dlho rozmýšľala a napokon usúdila, že dcéra je najbližšia príbuzná a má na starosti jej pozostalosť , snáď bude vedieť čo s balíčkom. Mala som dojem, že je celá šťastná, že sa ho zbavila, bol pre ňu ako horúci zemiak.
Ešte som jej ponúkla nech si vezme nejakú drobnosť na pamiatku. Poobzerala sa po ošumelej kuchyni a z kredenca zobrala vázičku. Rýchlo sa rozlúčila a už jej nebolo. Balíček som odložila do tašky. Otvorím ho neskôr. Skoro týždeň som vybavovala papiere okolo pozostalosti. Na účte mala dosť peňazí, ale keď som všetko zaplatila skoro nič nezostalo. Triedila som jej veci, na dobré a použiteľné, tie pôjdu na charitu a tie nepoužiteľné pôjdu na skládku. Do jednej krabice som uložila na pamiatku zopár maličkostí, nejaké z fotky z detstva a jednu spoločnú na ktorej bola aj jej sestra. Nepamätám sa kedy bola spravená, asi som bola ešte veľmi malá. Sestry sa nijak zvlášť nestýkali. Dve šálky s obrázkami zvieratkami /psík a mačička z ktorej sme s bratom pili ako deti a veľkú šálku s ružami – kúpil ho ešte starý otec, moja matka z nej rada píjavala čaj / ešte som sa rozhodla, že si vezme malí písací stôl na ktorom som si ako dieťa robila úlohy. Všetko už bolo zbalené. Patrilo by sa pripiť na jej pamiatku. Keď otec zomrel, žila veľmi osamelý život. Teraz som ľutovala, že sme si neboli viac blízke. Keďže na kar nik neprišiel, víno mi zostalo. Rozmýšľala som do čoho naliať. V kúpeľni som objavila umelohmotný pohárik, trocha som si naliala, pozdvihla na spomienku - pozdrav.
„Zbohom mamka. Maj sa dobre -tam kde si!“ Po líci mi stiekla osamelá slza.
Keď odišli špeditéri, byt zostal prázdny. Vytrela som sa podlahu, chvíľu som ešte popíjala a spomínala na matku. Napokon som si obliekla kabát.
„Je čas ísť. Je koniec. Bodka za jedným životom.“ Posledný raz som sa obzrela okolo seba a odišla z bytu. Domovník nebol doma, tak som mu kľúče vhodila do schránky a ak sa mu niečo nebude páčiť nech zavolá. Mám aj brata. Nasadla som do auta a pobrala som sa do chaty a ani vo sne mi nenapadlo akú bombu na mňa manžel hodí. Ale ja naivka som to mohla predpokladať. Celý týždeň mi nezavolal, roky tu boli varovné signály, ale ja som ich ignorovala. Nemala som silu ich riešiť a ja 'hus' som si to zaslúžila. Za hlúposť sa platí.
Vrátila som sa z pohrebu. Medzi dverami chaty stál môj manžel. Nepustil ma ďalej. Pôvodne som chcela vyložiť veci z auta, ale on ma ani poriadne neprivítal, nepamätám sa či ma vôbec pozdravil, žiadne ospravedlnenie, vysvetlenie prečo neprišiel na pohreb, žiadne vitaj, žiadna sústrasť. Nestačila som ani otvoriť ústa, že naňho vychrlím všetok môj bôľ. Hodil na mňa bombu.
„Drahá odchádzam. Nie som spokojný so svojim životom. O pár dní idem do dôchodku, chcem cestovať, chcem vidieť svet, už mám plné zuby hôr a hlavne teba. Chcem zmeniť život!“
„Čo prosím? Dobre počujem? Chceš sa rozviesť?“ Spýtala som sa celá šokovaná.
Mykol plecom. „Zatiaľ nie. Uvidíme neskôr. Byt v meste predám, lebo je môj, kúpili mi ho rodičia ešte, keď som bol slobodný. Za predaj ti niečo pošlem.“
„No to je krása. Kde budem bývať? Z čoho budem žiť?“ Spýtala som sa ho so stiahnutým hrdlom.
„Ale drahá. Máš svoju prekladateľskú činnosť a čoskoro pôjdeš do dôchodku. Bývať budeš v chate. Je tam kľud, môžeš pracovať.“
„A čo v zime?“
„Máš na účte nejaké peniaze uprav si ho. Mimochodom, chcem aby si sa z bytu do týždňa vysťahovala, zober si čo chceš nepotrebné vyhoď. Chcem byt čo najskôr ponúknuť na predaj.“
Ani nepozdravil a odkráčal z môjho života. Pár hodín som bola ako ochrnutá. Nemala som nikoho. Za tie roky ma šikovne odstrihol od všetkých priateľov. Nie, že by som nejakých mala, ale na všetkých vzťahoch sa musí pracovať.
Jeho necitlivosť a arogancia ma doslova priklincovala k zemi. Neznesiteľná bolesť mi zvierala srdce. To mám všetko za vernosť za starosť o neho, o deti, vedenie celej domácnosti. V tej chvíli som sa chcela stočiť do klbka a zomrieť. Keď som sa ako tak spamätala odvliekla som sa k staručkému autu, cítila som, že sa musím niečoho napiť, lebo ak sa neupokojím určite dostanem infarkt. Spomenula som si na nedopitú fľašu vína, našla som príslušnú krabicu. Nedočkavo som odkrútila uzáver, už som sa chcela napiť priamo z fľaše a tak stíšiť žiaľ.
Odrazu som zreteľne začul svoju matku. „Počkaj dcérka, nepi, radšej sa choď pozrieť do vášho bytu!“
Dlho som neuvažovala schmatla, kľúče od auta a rútila sa do nášho mestského bytu. Bála som sa čo ma tam čaká. Len čo som zabrzdila vyskočila som a rútila sa po schodoch. Keď som otvorila byt, prekvapenie, ktoré ma tam čakalo som si nevedela predstaviť ani v najhoršom sne, neveriacky som pozerala na tú spúšť, skoro ma seklo. Všetko hodnotné bolo preč. Nábytok, kryštál, obrazy. Nič iba moje šaty boli vyhádzané na kuchynských stoličkách aj to chýbali najlepšie kusy Otvorila som komoru, aj tá bola skoro prázdna. Na polici zostalo iba pár drobností, neboli to hodnotné veci, iba pár spomienok. Zmizli kompóty, čistiace potreby. Manžel kompletne vybielil byt. Keď som videla čo vykonal, obostrel ma smútok a strašná beznádej. V tom momente som chcela so všetkým skoncovať. Slzy sa mi rinuli, spomenula som si, že ma matka varovala, že takto dopadnem, vždy mi hovorila, že môj muž je sebec a manipulátor. Časom som to zistila aj sama, ale hrdosť mi nedovolila si to priznať. Navštevovali sme sa iba sporadicky, väčšinou som prišla sama s deťmi, ale tie sa u nej nudili, boli hlučné a tak som návštevu musela skrátiť na minimum . Neskôr odmietali k nej cestovať. Vždy som si myslela, že máme čas na dlhší rozhovor, ale ten nikdy nenastal.
Sedela som na stoličke a nevládala som ani myslieť, ani nadávať. Obostrela ma strašná beznádej. Chcela som zomrieť, ani som si neuvedomila ako ovláda môj život, nemám nič, ani poriadnu prácu ani byt, ani vlastné peniaze. Všetko ovláda on, ale účty máme spoločné. Peniaze? Táto myšlienka sa mi predierala do vedomia. Peniaze, ..., peniaze. Je to niečo dôležité! „Všetky peniaze mám na účte. Ak ich stihol vybrať, tak umriem od hladu!“ Došlo mi, že plakať môžem aj neskôr, teraz musím zistiť ako na tom som. „Vďaka ti mamička! Pripomenula si mi čo je dôležité.“ Pozrela so sa k oblohe. Vyslala som k nej tichú modlitbu. „Zachránila si mi zdravý rozum!“
Pozrela som na čas, ešte mám hodinu kým zavrú banku. Obaja máme účty v rovnakej. Kvôli platbám za domácnosť. To som mala na starosti ja. Výpisy strážil ako ostriež. Ja som nemala možnosť overiť si stav účtu. Pracovníčka za prepážkou bola jeho priateľka a nechcela bez jeho vedomia dať informácie. Ak manžel vybral všetky peniaze zo spoločného účtu tak si môžem kúpiť ... nechcela som ani domyslieť čo.
Cesta trvala pol hodiny. Banka bola otvorená. Napodiv bolo málo ľudí. Úradníčka ma hneď zobrala. Bola mladá - nová. Stará asi išla do dôchodku. Požiadala som ju aby mi povedala koľko mám ešte na účte. Tŕpla som, aby nebol prázdny. Našťastie ešte neuskutočnil prevod. Keď mi oznámila sumu tak som skoro odpadla. Môj milovaný už byt predal a on ma o tom zabudol informovať. Požiadala som ju o vystavenie nového účtu, zatiaľ iba na moje meno zajtra prídem aj s manželom, aby aj on bol spolumajiteľom. Chcela som všetko previesť. Namietla, že všetko previesť nemôže, že by tým nastalo zrušenie účtu, a ona by musela upozorniť druhého majiteľa. Po informácii o povinnom zostatku na účte, mi povedala smiešnu sumu a tak sme sa rýchlo dohodli. Súhlasila by som aj keby mi povedala, že musím nechať polovicu aj tak by som súhlasila.
Previedla skoro celú sumu na nový účet. Blížila sa záverečná. Už som chcela vstať, ale nejaký čertík ma podpichol aby som sa pozrela aj na manželov účet. Mala som právo sním manipulovať. Poprosila som úradníčku nech sa mi naň pozrie. A ona mi vyhodila sumu. Nad čiastkou som skoro odpadla. „Tak môj drahý je bohatý a mňa nechal celý život nehorázne šetriť. To si vypiješ!“ Zastrájala som sa v duchu. „Koľko môžem previesť na nový účet?“
„Skoro všetko, ale tu má blokované peniaze na daň z predaja.“
„Dobre preveďte všetko čo sa dá.“ Behom pár minút sa transakcia uskutočnila a manželov účet bol skoro prázdny. „Tak drahý a teraz môžeme spolu rokovať, všetky karty mám v rukách ja!“ Keď som odchádzala, úradníčka za prepážkou vrhla na mňa oceňujúci pohľad. Nohy sa mi klepali. Mala som zo seba dobrý pocit. Musím si sadnúť a dať si panáka. Hneď v druhej ulici bol malý bar.
Nezvyknem piť, ale si zaslúžim pohárik niečoho silnejšieho. Musím sa upokojiť a premyslieť čo som to vlastne vyviedla a čo z toho pre mňa vyplýva. Takýto čin by sa skôr hodil na moju tetu, ale nie na mňa.
Keď mi barman priniesol gin s tonikom opovržlivo na mňa pozrel. Celá jeho bytosť vyjadrovala nesúhlas s mojou prítomnosťou v krčme, nesúhlasil, že som tu sedí stará, uťahaná žena. Myslel si, že, hľadám zabudnutie v alkohole. V duchu som veľkodušne mávla rukou a ignorovala jeho opovržlivú grimasu. Matke som bola vďačná, že mi do ruky dala takú mocnú zbraň. Mala som zo seba dobrý pocit. „Už nikdy nechcem byť obeť. Chcem mať rovnakú šancu ako on!“
Po druhom panáku som sa prinútila odísť. Nechcem , aby ma policajti zatkli že riadim pod vplyvom alkoholu. Aj zajtra je deň. Keď som išla okolo banky kútikom oka som zazrela manžela ako sa vybavuje s úradníčkou z banky. Odrazu zastal a začal ňou triasť.
Zaplo mi. Musím sa ihneď niekde chovať. Úradníčka mu už isto všetko povedala, ale ja nemám chuť sa sním teraz hádať. Nech sa podusí vo vlastnej šťave. „ Podrazák jeden!“
Zamierila som k prvému slušnému hotelu. Zaslúžim si malý prepych. V tejto hre budeme pokračovať zajtra. Dnes je neskoro. Keď som sa umyla a uložila spať. Pochytil ma strach z mojej nečakanej odvahy. „Čo to do mňa vošlo? Veď ja nie som taká! Vždy som bola poslušná - tichá. Nastal čas aby som sa zmenila. Vďaka ti mamička. Dala si mi cennú lekciu!“ Zachumlala som sa do perín, zatvorila oči. Vtom momente som zaspala. Ráno som odišla na chalupu. Trpezlivo som čakala, na manžela.
Nebolo ani osem hodín a on sa objavil. Kde si bola!“ Vyštekol bez pozdravu.
„Dobré ráno.“ Pozdravila som ho s úsmevom.
„Od včera ťa zháňam. Kde sú moje peniaze? Ako si sa opovážila ich dotknúť?“
„Tvoje peniaze? Nie naše? Ak sa nemýlim sme ešte manželia! Včera si mi predložil určitý návrh -požiadavku. Keď sa mi všetko rozležalo v hlave, navštívila som banku, chcela som vedieť na čom som. Nezostalo mi nič iné, iba sa brániť.“
„Úradníčka za to zaplatí, príde o miesto!“
„Všetko je legálne. Zabudol si, že sme ešte manželia? Ty si sa chystal uskutočniť podvod na vlastnej manželke!“ Ja som ťa ppredbehla.
„Ty si vyprázdnila náš spoločný účet!“
„Ty si sa chystal to spraviť ako prvý, bez môjho vedomia, chcel si ma totálne ošklbať!“
„Dokáž to!“ Zúrivo na mňa pozrel.
„To nebude problém. Advokáti si na tebe zgustnú. Nebudú drahé milenky. Luxusné dovolenky. Skvelé reštaurácie.“
Zbledol ako stena, keď si uvedomil čo ho čaká. „Čo vlastne chceš? Mám odvolať rozvod?“
„Nie. Ja chcem rozvod. Spravodlivé vyrovnanie, až potom ti vrátim peniaze.“
„Na to zabudni! Všetko je moje! Nedám ti nič! Budem sa súdiť!“ Zúrivo sa zvrtol vo dverách a odkráčal do svojho nového bytu k novej milenke.
Keďže som mala prístup k všetkým peniazom. Najala som si dobrého advokáta. Rozpútal sa kolotoč. Keď sa to skončilo, obišla som celkom dobre. Dostala som štvrtinu z celého majetku.
V lete bývam v lesnej chate. Celú som si ju dala zrenovovať. V zime bývam v meste v jednom peknom penzióne. Deti sa so mnou odmietajú rozprávať. Otec bol pre nich boh a ja nesvojprávna, stará sliepka. Podľa nich som to ich otcovi nemala spraviť. Otec bol pre nich neomylný. Tvrdili, že som ich obrala o dedičstvo, ktoré právom patrilo im.
Bože ako mohli byť takí naivní? Z tých peňazí by neuvideli ani cent. Ten lakomec by im nič nedal. Raz poobede som si spomenula na balíček od matky. Bola už jeseň, ale slniečko ešte hrialo. Otvorila som balíček. Našla som v ňom desať husto popísaných zošitov. Vzala som si von kávu a začala čítať. Dej ma tak zaujal, že som sa od neho nemohla odtrhnúť. Do chatky ma vohnal chlad. Odkrojila som si kus chleba a natrela som maslom. Neobťažovala som sa pripraviť si niečo výživnejšieho. Do skorého rána som prečítala všetky zošity.. Napokon som si ľahla spať. Dlho som nemohla zažmúriť oči. Rozhodla som sa ,že ich literárne spracujem a vydám knižne. Snívalo sa mi o mojej tete, ktorú všetci nazývali Babu. V sne som jej závidela úžasné cesty. Túžila som navštíviť nové svety. Túžila som byť ako ona, túžila som niečo zmeniť, túžila som byť znovu mladá, milovaná.
Vtom som sa zobudila. To bol ale krásny sen, škoda že je to len fantázia. Zívajúc som vyliezla z postele. Uvarila som si kávu a s babičkiným hrnčekom som sa postavila do dverí. Pozorovala som krásnu jesennú krajinu. Ten pokoj, iba vtáčí spev. Uvažovala som, že čoskoro príde zima, ale ešte je teplo. Otvorila som dvere.
Vyšla som pred chatku. Ďalej som snívala s otvorenými očami. Odrazu som mala v hlave čudný výr.
Počula som slová. Obrázky sa mi rýchlo striedali. Sprvu boli útržkovité, potom som ich videla zreteľne. Mala som pocit akoby mi ich niekto našeptával nejakú detskú riekanku. V hlave som mala hrozný zmätok, kolotoč myšlienok sa ustálil. Zreteľne som počula slová, ktoré som nevedomky začala vyslovovať. „Túžim byť znovu mladá, milovaná, mať deti, byť v inej dobe, chcem dostať druhú šancu.“
Všetko sa okolo mňa zavlnilo. Vytvoril sa vír a okolie sa zmenilo.
Ocitla som sa v inej dobe. Ležala som nahá vedľa dvoch spiacich malých detí. Malý chlapec a rozkošné dievčatko. Obaja mali svetlé vlásky, ktoré sa im utešene vlnili okolo ľúbeznej tváričky. Mohli mať tri roky. Boli to utešené dvojičky.
„Och! To bol ,ale zvláštny sen. Keby boli moje, bola by som nadmieru šťastná, ani sa mi nechce zobudiť.
„To, ale budeš musieť krásavica.“ Odpovedal mi prekrásny exemplár mladého muža. Hotový boh lásky..
„Toto nie je sen? “
„Nie. Musíme sa pozhovárať. Musíme si určiť pravidlá.“
„Kde to som?“
„Tak tristo rokov dozadu v inej dobe.“
„Prečo som tu? Povedz mi krásavče, ...povedz, že spím a toto je len príjemný sen.“ Prosíkala som.
„Žiaľ, toto je pravda. Nie sen.“
„Ako som sa sem dostala? Akým kúzlom? Zomrela som?“ Dychtivo som sa vyzvedala.
„Nič z toho. Vyslovila si želanie a ono sa ti splnilo. Hviezdy ťa vypočuli.“
„Táraš hlúposti! Nič také neexistuje... prečo na mňa tak zízaš? Nikdy si nevidel nahú ženskú?“
„Áno, ale nie takú krásnu!“ Uškŕňal sa od ucha k uchu.
„Hlúposť som stará, vráskavá. Čo si zvrhlík ? Vari sa ti páčia staré ženy?“
„Na obe otázky ti odpoviem nie.“
„Tak čo sa stalo?“
„V tejto dobe sme obaja mladí, a pravdepodobne máme spolu splniť dôležitú úlohu. V rozhovore by sme mali pokračovať až vtedy - ak vymyslím niečo ,čím by som ťa zahalil.“
„Neverím ti. Klameš!“ Zúrivo som sa ohradzovala, ale s hrôzou som si začala uvedomovať, že to môže byť pravda.“
„Spomeň si na Babu. Čo všetko zažila. Bola to tvoja teta. Oprav ma ak sa mýlim“
„Aha, iba nedávno som o tom čítala, Babu sa vždy vrátila do svojej doby. To nie je možné.!“ Skríkla som s panikou v hlase.
„Nekrič! Táto situácia je príliš komplikovaná. Je to na dlhé rozprávanie. Najprv ťa musím do niečoho zahaliť. Nechceme vyplašiť našich spáčov. Ak ma necháš rozprávať, tak ti to všetko vysvetlím.“
Už sa chcel pustiť do rozprávania, ale dedo Anton sa zobudil a od prekvapenia vyvalil oči. Navidomoči bol spokojný s tým čo videl. „No toto! My máme návštevu!“ Pochopil, že prišla asi tak ako Jozef. S námahou sa postavil. Všetko ho bolelo. „Spať na holej zemi už nie je pre mňa. Tak vitaj dievočka!“
Žena od hanby očervenela ako ruža. Snažila sa skryť za Jozefov chrbát. Aby svojim stavom nedráždila mužov.
Dedo Anton jej podal deku, zo svojich skromných zásob, žena nelenila, obtočila ju okolo seba a hneď sa cítila lepšie.
“No pončo by bolo praktickejšie“ Neodpustila si poznámku.
„Čo je to pončo?“ Vyzvedal Anton.
„To je taká deka s otvorom na hlavu a tým sa zakryje celá postava.
Dedo Anton nič nepovedal. Načiahol sa za svojou prikrývkou. Vzal nôž. Urobil otvor asi v strede deky. Skontroloval či prestrčí hlavu a podal ju žene. Tá nelenila a prehodila si ju cez hlavu. Vrátila mu predchádzajúcu deku. Obzerala. Nebolo to zlé, ale tejto kreácii ešte niečo čosi chýbalo. Stále cítila veľmi odhalená.
„Treba to s niečím stiahnuť, alebo zošiť. Nemáte špagát? “ Spýtala sa .
„Kúsok sa nájde“ Podal jej malé klbko.
Okamžite si stiahla pás. Ihneď sa cítila oveľa lepšie.
Chlapi si ju zvedavo obzerali. Obaja sa potmehúdsky usmievali.
„Tak páni, keď ste ma ako-tak ošatili mohli by sme sa navzájom predstaviť a vyjasniť si celkovú situáciu.“ Pozrela sa na nich a čakala , kto sa ujme predstavovania. Obaja mlčali. „Tak páni. Ja sa volám Eva a som pravdepodobne z rovnakej doby ako Jozef .Pre nejakú príčinu som sa tu ocitla . Keď viete čo sa to tu deje tak mi to láskavo povedzte!“
„Ako zvláštne rozprávaš dievčina Eva. Volám sa Anton. Mám dvoch vnukov. Dvojčatá. Siroty. Matka im zomrela pri pôrode. Chlapček sa volá Viliam a dievča Mária. Meno dostala po matke. Majú tri roky. Moja žena zomrela včera. Zabili ju vojaci. To je zatiaľ všetko. Nechce sa mi o tom hovoriť. Je to veľmi čerstvé a bolestivé.“ Smutno sa na oboch pozrel.
„Ja sa volám Jozef priezvisko nie je dôležité, lebo aj tak ho budem musieť zmeniť. Iba nedávno som sa dozvedel, že moji rodičia pricestovali s rodinou z budúcnosti, asi pred tristo rokmi. Mali dcéru Janu a chlapca Jozefa. Zistil som, že zomreli pri požiari. Chlapec – ja, som sa mal utopiť a sestra Jana, bola vydatá a vtom čase zmizla bez stopy. Mala syna Henryho a on mal tiež zomrieť. Jeho i mňa uniesli do budúcnosti. Jeho, vychovali veľmi zlí ľudia a ja som vyrastal v sirotinci. Teraz idú po mne a mojich deťoch./ Ozaj dvojičky sú moje deti./ Prečo po vás idú? ...Ťažko povedať. Podľa nich máme zvláštne schopnosti a tie sú pre nich veľmi zaujímavé. V mojej dobe z mojej línie už skoro nik nežije. Všetci zomreli. Mnohí nie prirodzene. Boli to dobrí ľudia. / Aspoň si myslím dodal si v duchu. /“
„Prečo tvoja línia musí žiť?“ Položila Eva otázku.
„Podľa mňa mi vesmír dal možnosť, aby sa v budúcnosti narodil človek a vynašiel liek- spôsob, ktorý by ozdravil planétu. Verte mi, že je otázkou času, keď sa ľudia sami zničia. V mojej dobe je život veľmi ťažký, vzduch skoro nedýchateľný. Potravín je veľmi málo. Nemáme skoro žiadnu slobodu. Pár ľudí ovláda všetko a všetkých. Je to novodobé otroctvo. Kvôli vode a potravinám doslova zapredávajú svoju ľudskosť.“
„Prepáč Jozef ,snáď nechceš, aby moje vnúčatá zachraňovali ľudstvo.! To je nemysliteľné. Veď sú ešte veľmi malí“ .Starec sa zúfalo pozrel na mladšieho muža.
„Nie Anton. To sa bude týkať budúcej generácie. Ak, dopustíme, aby oni dvaja zomreli, je pravdepodobné, že zomrieme všetci.“
Eva počúvala, zvažovala, či to čo počula, môže byť pravda. Napokon preriekla. „Páni, tak ako sa hovorí v našej dobe. Toto čo tu počujem je prisilná káva. Momentálne neviem či chcem zostať v tejto dobe. Pravdepodobne sa raz budem chcieť vrátiť. Mám tam rodinu. “
„Milá Eva. Tvoj život v budúcnosti ,ak si teraz tu ,nebol až taký dobrí, keď si sa ocitla v tejto dobe. Hviezdy, ti ponúkajú možnosť prežiť nový život, po mojom boku a po boku mojich detí. Dať im možnosť žiť a splodiť v budúcnosti vlastné deti. O túto možnosť nesmú byť okradnuté. Musíme ich chrániť. Sú ešte príliš malí. Bez nás neprežijú. Aj Anton, by mal vidieť ako dospievajú.“
„Ja toho už veľa neuvidím.“ Smutno povedal.
Eva sa nerozhodne usmievala. „Je to veľmi lákavé. Čo keď sa raz vrátim , ako všetci ostatní? “
„Podľa mňa nie. Stalo by sa to iba vtedy, keby sme predčasne splnili úlohu, ktorú nám hviezdy udelili. Teraz , by si nás všetkých ohrozila.“
„Prečo si to myslíš“. Nedala sa Eva.
„Preto, lebo si sem prišla dobrovoľne. Chcela si niečo zmeniť. Hviezdy ti vyhoveli. Dali ti druhú šancu.“
„Čo by sa stalo, keby som sa vrátila?“ nevzdávala sa Eva.
„Bola by to katastrofa. Všetko zlé čo si tam zanechala, by si ťa našlo. Zlí ľudia by ťa pripravili o život, ale i nás všetkých. Netrvalo by im dlho a našli by aj nás .“
„Dobre, tak zostávam. ..Využijem šancu, ktorú som dostala.“ Povedala váhavo Eva.
„A čo ty Anton, pomôžeš nám? Bez teba by to bolo veľmi ťažké.“
„Mám inú možnosť? Ak nebudem s vami sme všetci mŕtvi, len neviem z čoho budeme žiť.“ Momentálne máme obmedzené možnosti.
„Neboj sa, s tvojou pomocou a radou to zvládneme . neskôr sa o nás postarám sám. Iba sa musíme dostať do určitej oblasti. Kúpime si malú farmu.
. Musíme sa dostať iba do určitej oblasti. Mám tam farmu. Je to asi to asi mesiac putovania. Nesmieme zbudiť pozornosť.“
„Dobre, skúsime. Za pokus to stojí. Teraz zobudíme deti. Niečo pojeme a vydáme sa na cestu. Musíme sa skrývať. Je už skoro leto. Budeme sa živiť lesnými plodmi a rybami. Snáď sa nám podarí uloviť drobné zvieratá. Možno i niečo predáme. Tak získame nejaké peniaze.“
Deti sa ráno čudovali, že je s nimi mladá žena. Nechápali , kde sa vzala, čo tam hľadá a je tak čudne odetá. Skoro bez šiat a bosá. Deti dostali strach - najradšej by ušli
„Deduško táto pani je naša mamička?“ Spýtala sa Mária s veľkou nádejou v hlase.
„ Deti poďte sem“. Pokynul obom deťom. „Musíme sa pozhovárať. Táto pani nie je vaša mamička. Volá sa Eva a pricestovala veľmi zďaleka . Bude sa o vás starať. Nevie , ako to u nás chodí. Bude dobré ak ju naučíte všetko to čo vás naučila babička. Budeme spolu cestovať a keby sa niekto pýtal , kto to je. Tak poviete, že je vaša mamička a tento pán je váš otec. Má farmu a má tam veľa zvieratiek. Zoberie vás tam, ale to nikomu nehovorte, bude to naše tajomstvo. Naša cesta bude dlhá aj dva mesiace. Teraz sa musíme uskromniť a pomôcť jeden druhému, keď prídeme na farmu bude nám lepšie. Tu nesmieme zostať.“
„Ja nechcem!“ Kričal chlapec. Ja nechcem, aby táto žena bola naša mamička! Naša mamička je v nebi!“ S plačom odbehol za najbližší roh.
„Deťúrence, títo ľudia potrebujú našu pomoc. Snáď nechcete, aby ich chytili vojaci a zabili ako starkú.“
Eva si pokľakla k dievčatku. Natiahla ruku a dotkla sa hebkého líčka. „Vieš srdiečko odkiaľ pochádzam mám dve deti a tie sú už dospelé a teraz ma už tak nepotrebujú, ale vy obaja ste ešte veľmi malí, rada by som vám pomohla. Nemusíte ma volať mamička, ale keď sa niekto spýta kto som, tak poviete, že som vaša mamička“.
„Klamať sa nesmie!“ Skríkol chlapec.
„Deti a čo by sa stalo, keby to bolo naše tajomstvo?. Viete, čo je to tajomstvo?“
„Áno, nesmieme to nikomu povedať.“ Povedali obaja naraz.
„U nás, keď niečo sľúbime, na platnosť dohody si podáme ruku . Bude to naše tajomstvo a keď nás nik nepočuje môžete ma volať teta Eva.“
„Nebudeš sa hnevať?“ Spýtalo sa dievčatko.
„Nie, ale niečo ti pošepkám.“ „Vieš srdiečko. Tvoj otecko sa mi veľmi páči. Je veľký fešák, ale zatiaľ sme iba priatelia a bola by som rada keby sme aj my boli priatelia. Platí!“
Dievčatko sa váhavo usmialo. „Priatelia si hovoria menom. Ja som Maria a ty si Eva! Vsunula si malú rúčku do jej ruky.
Chlapec sa pripojil k malej skupine. Odvážne prehovoril. „Aj ja chcem byť tvojim priateľom a volám sa Viliam a babička ma volala Vi, ak chceš aj ty ma tak môžeš volať.
„Výborne. Pohladila som mu svetlé vlásky. Vidím, že budeme dobrí priatelia. Ja sa volám Eva.“
Jozef stál obďaleč. Závistlivo pozeral na mladú ženu. Za malú chvíľu si dokázala získať dôveru oboch detí. Kiež by sa aj jemu podaril taký zázrak. Ťažko si vzdychol. „Uvidíme čo prinesie budúcnosť.“ Povedal pre seba.
Mária podišla k deduškovu a potiahla ho za plášť. „Počuj, deduško Eva a Jozef sú bosí, porania si nohy. Tráva je ostrá.“
„Aha“ Anton sa hlboko zamyslel, vtom mu niečo napadlo. Zvrtol sa a okamžite sa stratil v útrobách jaskyne. Onedlho sa vrátil s plnou náručou rôznych suchých kožiek. , svoj náklad zhodil na zem. Prehraboval sa v nich a napokon pred každého položil po dva kusy zajačích kožiek . Kázal im ,aby si naň stúpli. Obalil im nohy a zviazal špagátom. Urobil im provizórne mokasíny. „Zatiaľ to musí stačiť. Neskôr ich vylepším a spravím vám i bedrové rúška, ale teraz nie je čas.“ Dedo sa pozrel na malú skupinu. „Musíme sa posilniť. Jedla máme málo a snáď sa nám cestou podarí zohnať potravu. Musíme sa odtiaľto dostať čo naj ďalej. Ľuďom sa budeme vyhýbať. Tu v okolí ma poznajú, bude lepšie ak nás neuvidia.. Musíme byť veľmi opatrní čím menej stôp po sebe zanecháme, tým to bude pre nás lepšie. Neskôr sa budem tváriť, že som túlavý žobrák a za drobné mince a lesné plody sa mi snáď podarí, získať potraviny. Teraz sa najeme a čo najskôr musíme opustiť jaskyňu a premiestnime sa na Jozefovu farmu. Bolo by vhodné, aby ste Jozefa pred ľuďmi neoslovovali menom, ale odteraz je pre vás otec a Eva mama.“
Rozprestrel malú plachietku. Pre každého odkrojil krajíček chleba a kúsok syra. Postavil i hlinenú nádobu s vodou. Sklonil hlavu a posunkom naznačil nech sa ponúknu. Všetci si zobrali svoj diel. Zjedli ho a zapili vodou. Potom zbalili svoj skromný majetok. Pobrali sa k východu, znovu ich upozornil, aby boli čo najtichšie, nevedia čo ich čaká vonku. Povedal im, že z jaskyne nevedie iná cesta , ak by tam zostali - zomreli by od hladu a smädu. Každí dospelí mal na starosti dieťa. Jozef mal na starosti Viliama a Eva Máriu. Anton poznal krajinu, tak šiel prvý. Keď prišli k zátarasu. Skôr, než zhasol lampičku ešte raz ich upozornil, že majú zachovať ticho. Obaja chlapi uvolnili vchod a opatrne vyzreli von. Pozerali sa po doline.
Jozef ľutoval, že nemá ďalekohľad, ale taká vymoženosť by ich mohla stáť život. Dolina bola zahalená hustou hmlou, keď sa lepšie pozrel, uvidel tábor asi dvadsiatich vojakov. Odrazu medzi nimi nastal čudný pohyb. Jeden po druhom sa akoby zázrakom vyparili. Odrazu bola dolina prázdna. Anton sa od hrôzy celý roztriasol. Prekrižoval sa. Vzýval všetkých svätých. Myslel si, že sa stal čudný zázrak.
Iba Jozef vedel čo sa stalo. Vojakom vypršal čas. Pravdepodobne agentúra vtedy vybuchla a vojaci uviazli medzi prítomnosťou a budúcnosťou. Bola to pre nich istá smrť. Malá skupina získala trochu času, ale tušil, že ho nebude veľa. Preto bolo dôležité, aby odišli a nezanechali po sebe viditeľné stopy, bol rád, že Anton im spravil zo starých kožiek indiánske mokasíny. Čím menej sa o nich sliediči dozvedia, tým budú mať väčšiu šancu na prežitie. Túto šancu nesmú premrhať.
Pomaly postupovali lesom. Vyhýbali sa rušným cestám. Vyhľadávali zvieracie chodníky.
Došli im potraviny.
Živili sa iba lesnými plodmi. Mária našla zopár jedlých hríbov, ale Eva netušila čo s nimi. Zo skúsenosti vedela, že sa musia tepelne spracovať. Po pamäti vedela ako sa varí hríbová polievka, ale chlapi jej prísne zakázali založiť otvorený oheň. Spávali na tenkých dekách. Všetkých v noci kváril hlad a zima. Eva z domova bola zvyknutá na určitý komfort i keď nebola ktovieako bohatá, ale predsa ju od jej bývalého domova delilo množstvo rokov, a toto bol boj o holé prežitie. Všetci bola unavení z nekonečného putovania.
Anton ich upokojoval, že sa za pár hodín dostanú do oblasti , kde sa nachádza bývalá svätyňa indiánov. Pamätal si na ňu z obchodných ciest . J e krytý a dá sa tam rozložiť oheň a ak niečo ulovia, tak si ho môžu i upiecť. Snáď zajaca, alebo prepelicu. Všetci boli strašne hladní a unavení. Pamätá sa, že neďaleko je i malé jazierko, v ňom sa budú môcť umyť a nabrať vodu na pitie. Škoda, že nemajú hrniec, v nej by si uvarili polievku, alebo čaj. Táto dobrá správa jej vliala do žíl novú energiu, i Márii dodala odvahu. Keby vládala, tak by ju niesla, ale sama bola po troch dňoch taká vyčerpaná, že by sa najradšej zrútila a nikdy viac nevstala. Žiaľ, taký prepych si nemohla dovoliť. Vtom Anton dal povel k státiu a vyhlásil prestávku. Jedlo nemali, iba zopár divých jabĺk aj to stačilo na posilnenie. Všetci sa rozbehli hľadať chládok, hľadať miesto na oddych.
Odrazu Viliam zaťahal deduška za rukáv a ukazoval na zvláštnu vec pod stromom. Keď sa lepšie prizrel, uvidel zlomený voz. Majiteľ ho opustil, lebo mal polámané koleso a nedokázal ho opraviť. Neďaleko bol zarastený kopček. Pravdepodobne to bol hrob. Vyzeralo to, že je to miesto nešťastia. Chlapi sa pobrali prepátrať opustení voz. Našli plno užitočných vecí. Hrnce - panvice. Taniere a niekoľko lyžíc. Evu tiež premohla zvedavosť. Objavila kufor , bol plný šatstva. Ženské sukne, zopár blúzok. Nejaké spodné prádlo. Tiež zopár vecí pre dievčatko a chlapčeka. Boli trocha veľké, ale snáď by sa dali upraviť.
“ Preboha o čom to uvažuje!“ Zahriakla sa v duchu. Vo svojej dobe, by ani neuvažovala, že by si to dala na seba. Vedela aké nákazy prinášajú cudzie veci, ale vzápätí si spomenula , že tie baktérie ešte neexistovali. Všetky umelo vypestovali ľudia v jej strašnej dobe.
„Tak čo Eva vidíš tie poklady.“ Prihovoril sa jej Anton. „Sú dávno opustené, Stačí si ich iba vziať“
„Je to lákavé. Keby som mala nejaký prípravok na dezinfekciu. Možno by som začala uvažovať, že ich použijem.“
Anton, neveriaco na mňa pozeral. Bolo mi jasné, že nerozumie o čom hovorím. Taký poklad a ja ohŕňam nos. Jozef pohotovo zasiahol do nášho rozhovoru.
„Počuj Eva, tieto veci sú skoro nové stačí ich iba oprať a môžete ich nosiť. Nesmieš byť taká útlocitná, určite si uvedomuješ, že v tej starej deke nemôžeš medzi ľudí.“
„To sa ti povie, čo strašné choroby.! Nemôžem seba, ani deti vystaviť nákaze.“ Plačky som odpovedala.
„Neplač drahá. Ja si myslím, že Anton pozná bylinky v ktorých môžeš vyvariť prádlo, aby si bola spokojná, a tak sa vyhneš nákaze. Nesmieš sa tak báť.“ Roztvoril náruč a chlácholivo ju objal. Dedo Anton vytreštil zrak, pravdepodobne nebol zvyknutý na takýto prejav citu medzi cudzími ľuďmi. I ja som bola celkom prekvapená. Už dva dni som medzi nami cítila zvláštne vibrácie. Jozef po mne hádzal čudné pohľady. Netušila som, že môžem byť pre nejakého muža ešte príťažlivá.
„Pre pána kráľa veď mám už šesťdesiatku na krku. Moje telo musí byť vysušené ako stará slivka, alebo nie? Dávno som zabudla čo je chlap. Ak si dobre pamätám teraz je približne tak starý ako ja. V pôvodnej forme mňa nikdy nevidel. Bolo by zaujímavé či mi to ešte funguje. Ktorý, chlap by chcel škaredú, nevábne voňajúcu ženskú. Dávno som zabudla ,aké je to byť mladá a žiadúca. Vlastne som to nikdy nezažila. Nikoho som pri svojom mužovi nestretla a on ako milenec nestál za nič. Musím s tým niečo spraviť. Musím na sebe zapracovať. Keď mi život ponúka novú príležitosť, tak ju využijem.“
Anton ma so záujmom pozoroval. Pochopil celú situáciu. Napokon sa uškrnul a rozrehotal na plné kolo. Slzy mu od smiechu tiekli., celá červená som ušla od oboch mužov.
„Chlapi, pliaga jedna, vedia ponížiť ženskú! Veď ja vám ukážem!“ Zúrivo som sa im zastrájala.
„Evka, už sa toľko nezlosti.“ Upokojoval ma Jozef. Neprestával sa smiať. „Nehnevaj sa, Anton tvrdí, že neďaleko je tá indiánska svätyňa. Je to krytá budova, málokto o nej vie. Navrhuje, aby sme si oddýchli a zvážili, ktoré veci si so sebou vezmeme. Snáď dva dni môžeme obetovať. Zajtra sa spolu pokúsime zhotoviť malý vozík, ktorý by nám pomohol odniesť najnutnejšie veci. Vozík by nám pomohol pri putovaní. Teraz vezmi deti a choďte pohľadať jazero. Urobte si pekné popoludnie. Umyte sa a prezlečte sa do čistých šiat. My zatiaľ prenesieme do svätyne všetko čo budeme môcť použiť. Potom si spoločne uvaríme niečo k jedlu.“ Jeho slová zneli, pre moju vyprahnutú dušu, ako rajská hudba.
Vrhla som sa k vozu. Bleskovo som otvorila kufor. Našla sukňu, blúzku, nejaké prádlo. Niečo vhodné pre deti. Do ruky sa mi dostala drevená krabička , keď som ju otvorila našla som veci na šitie i farebné stuhy. Zvýskla som od radosti tak - s týmto pokladom už sa dá niečo spraviť: veď som ženská, v minulosti / pri mojom šetrnom manželovi, som sa musela poriadne oháňať, ak som nechcela, aby ma všetci ohovárali/. Vybrané veci som zmotala do neveľkého balíka ,pridala plátno na osušenie, našla som i mydlo, nad jeho nevábnou farbou som ohrnula nos. Spomenula som si na svoje voňavé mydlá.
„Nevadí aj to je lepšie ako nič.“ Zavolala som na deti, keď sa dozvedeli, že ich čaká príjemné popoludnie , okamžite cupitali pri mojom boku. Jazierko sme hravo našli. Voda bola príjemne teplá .Oboch som poumývala. Napodiv mydlo príjemne voňalo, s malým hrebeňom som im rozčesala vlásky. Poutierala som ich. Obliekla im čisté šaty. Ktoré som zobrala z voza. Pod stromom som im prestrela deku, ľahli si a okamžite zaspali, boli strašne vyčerpaní.
Ja som im zatiaľ oprala staré šaty a rozvešala po kríkoch. Slniečko príjemne hrialo.
Dúfala som, že sa usušia, kým sa zobudia. I ja som sa obriadila. Rozčesala som si mokré vlasy. Z batôžka som vylovila širokú sukňu a zvláštnu farebnú blúzku. Chcela som ich oprať, nakoniec som od prania upustila, pri pohľade na oblohu som usúdila, že onedlho slnko zapadne a šaty sa mi nestihnú usušiť. Uvažovala som čo urobím. Napokon som si povedala, že žiadny vírus ma nedonúti aby som sa zahalila do starej deky, spodné prádlo som si pre istotu preprala. Nechcela by som dostať nejakú pliagu. Oblečenie zvláštne voňalo – tuším levanduľou. Musím si túto vôňu zapamätať, zvláštne, aj táto doba má niečo do seba, všetko je prírodné, žiadna chémia. Cítila som sa čistá a svieža. Vlasy som si zaviazala stužkou. Obuv som vo voze nenašla, tak som si musela vystačiť s mokasínami. Bol čas, zobudiť deti. Oblečenie sa na slnku vysušilo. Zrolovala som do klbka. Malej Márii som zaplietla vrkôčiky z krabice som vybrala dve úzke biele stuhy. Celá pyšná som si obzerala svoje dielo.
„Detičky už musíme ísť“. Moje prádlo bolo ešte vlhké. Snáď nájdem miesto kde ho presuším
Bez prádla ešte chvíľu vydržím. Chlapi nás už vyzerali. Skoro všetky veci z voza presťahovali do svätyne.
„Konečne ste tu, keby ste ešte chvíľku meškali, vybrali by sme sa pre vás.“
Zaviedli nás do zvláštnej okrúhlej miestnosti . Kupola bola kedysi zasklená, ale teraz bola samá diera. Uprostred miestnosti horel oheň, zo skál a zopár železných tyčí vytvorili niečo ako trojnožku. Na ňom bol upevnený, kotlík. Z neho sa šírila úžasná vôňa.
„Čo to varíte? Spýtala som sa.“
„Anton chytil zajaca. Našiel k tomu zopár sladkých zemiakov. Zdá sa že budeme mať hostinu. Chcem sa spýtať , či vás môžeme na chvíľu opustiť. Obaja sa chceme máličko upraviť. Dúfam, že ste nám nechali kúsok mydla. Nezabúdajte prikladať na oheň, nenechajte ho vyhasnúť, snaž sa nespáliť večeru, inak budeme hladní.“ Viac veril mojej šikovnosti, ako ja. Nakoniec sa ukázalo , že iba Viliam vedel obsluhovať ohnisko. Dal mne a Márii rýchlu inštruktáž. V živote som nebola tak veľmi komandovaná malým deckom. Tak nás preháňal, až mi to bolo nepríjemné. Spomenula som si na svoje lenivé – mľandravé deti . Ego , tohto maličkého muža, bolo tak zarážajúco veľké .Jeho otec bol vedľa neho ako baránok. „Vari všetci chlapci v tejto dobe sú takí mačovia?“
Pod dohľadom malého diktátora /dávala som mu v duchu rôzne nelichotivé slová/ sa šťastne dovarila večera. Keď prišli chlapi a uvidela oblečenie Jozefa, som sa rozosmiala na plné kolo. Bol takí vymódený, že i na našu dobu to bolo priveľa . Košeľa bola malá a dosť úzka. Pás nohavíc bol akurát, ale dĺžka bola iba do pol nôh.. Nikdy sa mi na chlapovi nepáčili nohavice . ktoré neboli ani dlhé- ani krátke a Jozef bol kus chlapa a pôvodný majiteľ bol malý a guľatý. Košeľu si upravil tak, že rukávy jednoducho odtrhol. Na nohách mal Antonove mokasíny.
„Čo sa smeješ? Čo si nikdy nevidela plážového povaľača“. Zúrivo ma prebodol s tými úžasnými očami. Keby očami vedel zabíjať, tak som mŕtva. Všetci sa pridali k zábave.
„Nezlosti sa. Musíš uznať, že si veľmi nápadný. Každí už zďaleka uvidí, že si ten ktorého hľadajú.“
„Nemaj strach, onedlho sa dostaneme do neveľkého mesta. Anton pôjde zistiť aká je
situácia a snáď sa mu podarí niečo predať, alebo vymeniť, aby som aj ja mal niečo slušného na sebe.“
Po večery sme sa obaja šli k jazeru umyť riad. Anton nám tíško pošeptal, že sa nemusíme ponáhľať. Deti boli sýte a unavené. Rozprestrel deky a uložil ich spánku. Tíško si niečo šeptali. O chvíľu zaspali.
Keď sme umyli riad, nechcelo sa nám hneď vrátiť. Jozef rozprestrel deku. Chvíľu sme pozorovali hviezdy. Ani neviem ako medzi nami preskočila iskra a v tom momente som si spomenula s na všetko dávno zabudnuté . Takú vášeň a slasť som nikdy predtým nezažila. Bolo to úžasné. Obaja sme od spokojnosti zaspali. Zobudila ma zima. Bola som dosť dezorientovaná. Keď som zistila kde som, okamžite som pohľadala svoje oblečenie. Bolo mi chladno. Bola som zvedavá ako sa tvári Jozef, či sa necíti hlúpo. Niečo sa mi na ňom nepozdávalo. Bol celý červený, spotený a niečo si nezrozumiteľne šeptal.
“Čo je sním, snáď ho niečo neuštiplo?“ Zúfalo som si šepkala. Pomykala som ním. „Vstávaj! Čo je s tebou! Vstávaj!“ Mykala som s ním.
Po chvíli sa prudko posadil. Ťažko dýchal. Bol celý dezorientovaný.
„Jozef, čo je s tebou ?Uštiplo ťa niečo?“
„Nie, nie, ... všetko je zle“. Zuby mu cvakali. „Agentúra o mne vie.“
„Ako?“
Chytil sa za líce. „Mám v zube čip. Musím ho okamžite vybrať, každú chvíľu ma zamerajú a budú vedieť moju polohu, budú vedieť, že som nažive a neskryjem sa nikde na svete. Pôjdu po mne, ako stopovacie psy. Musí von! Nemáš niečo ostré ?“
Pochopila som, že je zle. Okamžite som sa rozbehla do svätyne. Schmatla som krabičku so šitím a bežala ako o život. Jozef si zatiaľ navliekol nohavice. Prstami sa snažil vytiahnuť stoličku. Našiel si aj menšiu skalu. Žiaľ, zub sa mu nedarilo vytiahnuť. Čas ubiehal. Okamžite som mu podala malé nožničky. Dosť dlho sa rýpal v zube. Bol celý skrvavený, ak sa mu to včas nepodarí je s nami koniec. Napokon si vytiahol zub. Šmahom ho hodil do jazera. Nastal veľký výbuch.
„Svine, takto ma označili, museli mať záložný prístroj s informáciami o všetkých cestovateľoch, všetci museli byť, označení – pravdepodobne o tom ani sami nevedeli. Nedivím sa, že ich tak ľahko vypátrali.“ Rukami prechádzal po tele, hľadal či nenájde ďalší čip.
„Počuj Eva, sme v ťažkej situácii. Vedia o mojom poslednom mieste, ak sa im podarí spojazdniť počítače, budú po mne pátrať. Neuveria, že som zomrel. Nebude im to dlho trvať a pošlú pátračov. Budú hľadať mňa a mojich potomkov. Túžia získať vzácny gén cestovateľov, aby si upevnili svoju vládu. Musím varovať tých čo ešte zostali nažive. Žiaľ majú moju poslednú polohu. Musíme čo najskôr odísť, z tohto miesta a pravdepodobne aj z tohto kontinentu.
Zúfalo som si stískal hlavu, snažil som sa rozmýšľať. V tom ma niečo napadlo. „Všetci sú označení, ale hlavne príbuzní Babu, aj ty si z jej línie.“
„To nemôže byť pravda! Nikdy som sa nezaoberala cestovaním.“
Rukami ju prehmatával od hlavy až pätám. Hľadal miesto, ktoré by sálalo zvláštne teplo. Našiel iba miesto po očkovaní. Snažili sa do nej očkovaním vpraviť zariadenie na sledovanie. To sa im nepodarilo a preto na ňu pre každý prípad nasadili strážcu,/ pravdepodobne manžela, aby mali o nej informácie z prvej ruky/. To zariadenie je nefunkčné, ale nik nevie ako dlho im bude trvať, kým zistia, že sa stratila a pokúsia sa vypátrať kde je.
Po dlhšom handrkovaní a prehováraní, Eva súhlasila, že ho vyberiem. Čip bol skoro na povrchu. Stačila aj ihla. Pre istotu som ho hodil do jazera. Nenastal žiadny výbuch. Kým sme sa rozprávali pribehol Anton. Bol celý rozčúlený. Chcel vedieť čo to bol za hluk. Nevedel som, ako mu to mám vysvetliť, tak som mu povedal, že som našiel výbušninu a tak som ju pre istotu vhodil do jazera, aby sa deti nezranili.
Anton sa tváril, že verí môjmu vysvetleniu, ale prepadol ma zvláštny pocit, že mi neverí a nie je tým za koho sa vydáva. Túto myšlienku, skôr pocit som si uložil do mysle. Musím byť v strehu, ak je to pravda sme v všetci v riadnej kaši.
„Dobre si urobil, pochválil ma Anton, ale pre istotu sa tu nebudeme dlho zdržovať, ak o tomto mieste vedia pytliaci, alebo baníci, tak nie sme v bezpečí. Bude treba ísť spať a zajtra sa rozhodneme čo ďalej. Zbalíme sa a čo najskôr odídeme“.
„Dobre Anton. O chvíľu prídeme.“
Keď odišiel, chvíľu sme sa k sebe túlili. Napokon sme obaja usúdili, že treba ísť spať. Zajtra nás čaká ťažký deň. Musíme si oddýchnuť. Teraz už nič nevyriešime. Niet cesty späť. Veľa sme nenahovorili, s chmúrnymi myšlienkami sme sa vrátili medzi ostatných. V noci sme obaja veľa nenaspali. Ja som zaspala až nad ránom. Jozef skoro nič nespal. Strašne ho bolela rana po vytrhnutom zube. Napokon sa Anton ponúkol, že mu nazbiera hojivé bylinky. Dvoma kameňmi ich rozdrvil. Spravil malú hrudku a kázal mu , aby si ho vložil do úst. Po pár hodinách mu bolesť prešla. Na raňajky sme zjedli to čo zostalo od večere.
Rozhodli sme sa, že chlapi spravia menší vozík a ja s deťmi naplním hrniec s vodou a nazbierame nejaké lesné plody, aby sme mali čo jesť. Zhotovovanie vozíka im trval skoro celý deň. Nakoniec uvážili, že cestovať na noc ,bez jedla je holý nezmysel. Anton ukázal Jozefovi, ako sa robia oká na chytanie menšej zvery. Naučil ho loviť aj ryby. Do večere mali slušný úlovok. Ryby vyčistili a nastokli na hrubý prút a upiekli, potom nastokli na nový prút ešte dvoch zajacov, aby sme mali na druhý deň čo jesť. Plánovali sme skoro ráno vyraziť: ihneď na svitaní – tak sa i stalo. Deti som zobrala k jazeru. Zatiaľ Anton uvaril čaj a naporcioval jedného zajaca. Rýchlo sme sa najedli. Zbalili sme veci a naložili na vozík. Jozef skontroloval naše ležovisko, či sme po sebe nezanechali viditeľné stopy. Oheň zhasil, len dúfal, že niekto nepríde hneď po nás. Dobrý stopár podľa ohniska zistí , pred koľkými hodinami sme opustili miesto. Naša nervozita zasiahla aj deti, cítili, že sa niečo deje, boli ufňukaní - mrzutí. Napokon sme si všetci vydýchli, že konečne ideme preč. Anton nám povedal, že do večera by sme mali byť v najbližšom meste a tam si prenajmeme nejaký domček. V ňom si spravíme plán ďalšej cesty. Napokon sme si to nasmerovali k najbližšiemu mestu. Odrazu asi v poloviny cesty , Anton navrhol, aby sme šli do mesta okľukou a cestou sa zastavili v malej chatke. Obaja sme nechápavo na seba pozreli. Verte, bude to bezpečnejšie. Ráno sa prešmyknem do mesta a zistím, aký je stav. Či nám niečo nehrozí. Nič sme nepovedali, ani sme nemohli, boli sme rukojemníkmi v jeho rukách. Skoro mlčky sme putovali skoro celý deň a časť noci. Robili sme iba nevyhnutné zastávky na očistu a jedlo. Nakoniec sme prišli k starej chatke. Z vonka vyzerala úboho Bola to iba jedna miestnosť s hlinenou podlahou. V miestnosti bola úzka pričňa , napodiv matrace boli vyplnené čistou slamou. Stôl s jednou stoličkou a nejaká truhla. Anton ukázal Jozefovi ako má skontrolovať ležovisko, či sa tam nenachádza nebezpečný hmyz. Prezrel celú miestnosť. Na posteľ prestrel deku , keď bol spokojný položili sme na ňu deti, ktoré dávno zaspali od únavy , keď som sa ho spýtala čie je to miesto, povedal, že patrí jednému pustovníkovi, je to jeho známy: vie ,kde má uložené potraviny a tiež dôležité veci. V mladosti tu bol často, ale, keď sa oženil s Rozáliou, už nemal čas sem chodiť. Pre malú dcérku to bolo príliš vzdialené.
Varoval ich, že nesmú zažať lampu a založiť oheň. Dym by ich mohol prezradiť.
„Eva ty tu ostaneš. Budeš dávať pozor na deti, ak by sa zobudili, alebo, keby niekto prišiel, alebo šiel okolo, vtedy vezmeš deti a skryjete sa v lese. My ideme pre potraviny a asi za hodinu – až dve sa vrátime. Snaž sa nezaspať. Je to dôležité.“
Z drevenej truhlice vybral niečo ako - vrece. Strčil pod pazuchu a už ich nebolo.
„To sa ti povie, čakaj. Som v inej dobe, sama, za pár hodín mám absolvovať rýchlo kurz na prežitie. Och, Babu , toto je všetko ako zlý sen. Prečo som nedávala väčší pozor, keď som čítala tvoje zápisky? Myslela som, že je to iba výplod tvojej bujnej fantázie. Vraj mám čakať. Umieram od strachu.“
Neviem ako dlho som pochodovala po miestnosti. Najradšej by som ušla. Napokon sa vrátili chlapi s plnými vrecami . Priniesli potraviny . Jozef sa prezliekol do čudných šiat. Vyzeral ako chudobný farmár, ale aspoň nevyčnieval z davu. Mne podal veľkú šatku. Vraj zajtra si mám zakryť hlavu, aby nebolo vidno moje ryšavé vlasy. V keď budeme v meste kúpia tmavú farbu čím mám natrieť vlasy sebe i deťom. Musíme sa zamaskovať. Budú hľadať plavovlasé deti. Pri svite mesiaca nám všetkým odkrojil kus chleba, podal nám plátok slaniny a syr. Od hladu som sa hltavo pustila do jedla. Mala som dojem, že nič tak dobrého som ešte v živote nejedla. Obom nám podal i šťavnaté jablko. Všetko som rýchlo zjedla.
„Hovorí sa , že hlad je najlepší kuchár.
Kašlať na to , že jedlo je nezdravé - samá mastnota. Musíme sa posilniť, ktovie ,kedy sa dostaneme k poriadnemu jedlu. Musíme mať silu. Ráno sa rozhodneme, čo si vezmeme so sebou. Musíme si zobrať iba to najnutnejšie.
S vozíkom nemôžeme prísť do mesta. Boli by sme príliš nápadní. Po jedle som šla na chvíľu von. Potom som sa uložila na deku, Jozef si automaticky ľahol ku mne, objal ma ťažkou rukou, týmto gestom dával najavo že je jeho miesto je pri mne. Svojim spôsobom som mala radosť, z jeho prítomnosti. Ešte som sa stačila spýtať či sa pustovník nebude hnevať, že sme mu zobrali zásoby. Odpovedal, že nie , vraj táto chatka slúži ako prvá pomoc pre ľudí v núdzi. Iba zopár ľudí vie o jej existencii. Vraj pre majiteľa nechajú odkaz s poznámkou, že ak budú môcť zásoby doplnia. /Neskôr som sa dozvedela, že táto chata slúžila ,ako prvá pomoc pre cestovateľov v čase./
Keď sme opustili chatku, prešli sme neveľké volné priestranstvo a zamierili do lesa,. Bola tmavá noc, iba hviezdy kde – tu svietili. Zaregistroval som, že Anton - bez väčšej námahy našiel úzky lesný chodníček. Vydal sa k neveľkým kopcom, ticho kráčal, až po dosť dlhom čase zastal. Odhrnul kríky a objavili sa staré dvere a ešte staršou zámkou , z vrecka vybral kľúč a zámok hravo odomkol. Vošli sme do jaskyne. Nasal som vzduch. „ Zvláštne , bol čerstvý, vôbec nebol zatuchnutý, akoby miestnosť mala vetranie. Anton z vreca vybral malú lampu vyzerala ako petrolejka , ale iste nebola. Bez veľkej námahy ho rozsvietil. Šli sme ďalej, chodba bola úzka a klesala dolu ,napokon nám cestu zahatala skala, mal som pocit, že sa tu cesta končí. Môj spoločník si lampu preložil do ľavej ruky a pravou začal jemne prechádzať po skale . hľadal drobné značky, keď ich našiel, začal ich postupne stláčať. Bola to akási zvláštna kombinácia. Po menšom úsilí sa v skale objavil otvor. Obaja sme vošli dnu. Skala sa okamžite zatvorila. Obostrela nás čierna tma netrvalo dlho, niečo šťuklo a rozsvietilo sa pravé elektrické svetlo. V tom momente som vedel koľko bije. Pochopil som, kto Anton je. Myšlienka , bola taká absurdná, že som ju musel nahlas vysloviť.
„Anton ty si cestovateľ?“
„Áno, patrím k nim.“
Chcel som sa ďalej vypytovať, ale on ma zahriakol.
„Musíme sa ponáhľať, nesmieme sa tu dlho zdržovať, môžu nás zamerať, neskôr ti všetko porozprávam.“
Na policiach boli veci na prežitie v tejto dobe.
Chytro k jeden pristúpil. Musíš sa prezliecť. . Vybral mi veci. Spodné nohavice, bavlnenú košeľu ponožky, nohavice, krátky kabát. Dlhý kabát s kapucňou vysoké šnurovacie topánky, klobúk a pletenú čiapku. Tiež mi prichystal náhradné oblečenie. Vysoké topánky, ponožky.
„Keď sa prezlečieš. Veci, ktoré máš na sebe, zroluj a schovaj dole na poslednú policu, celkom dozadu. Neskôr sa o ne postarám“
Taktiež prichystal oblečenie pre Evu. Všetko dvojmo, všetko teplé, akoby nás čakala tuhá zima. Nezabudol na dlhý plášť s kapucňou a pevné šnurovacie topánky. Myslel, aj na deti. Všetko oblečenie vložil do vreca. Z police si vzal nové vrece. Otvoril dvere a ocitli sa v chladnej komore. Našiel peceň chleba, kus šunky, veľký kus syra , maslo. Hrnček tuku, vrecko s cukrom, čaj, kávu, vrecko múky.
„Na začiatok nám to musí stačiť.
Otvoril ďalšiu miestnosť. Keď som videl tie poklady, ktoré sa používali v mojej dobe. Neodolal som, a siahol po ďalekohľade s nočným videním. Anton ma posunkom zastavil.
„Nesmieš nič používať, čo ešte nevynašli, tieto hračky sú označené a veľmi rýchlo by vás vypátrali. Toto si môžeš vziať.“ Ukázal na Starodávny – rúrkový ďalekohľad. Potom na stôl položil jutové vrecko s nejakými listinami a mešec s peniazmi.
„Toto je pre teba. Sú to doklady o tvojej totožnosti, pre teba a pre tvoju novú rodinu. Tiež mešec s mincami. Viem, že máš po svete schované vzácne kamene. Teraz nie je čas, aby si ich vyzdvihol a speňažil. O pár hodín musíš vypadnúť z tohto kontinentu. Major , každú chvíľu zomrie a oni spojazdnia náhradný portál, začne sa pohon na teba. Musia ho s niekým nahradiť. Nesmieš, odteraz používať skoky v čase“.
Otvoril som vrecko, chcel som vedieť čo je vo vnútri, boli tam nejaké listiny a tiež doklad o majetku na nejakom meste. Tiež tam bola malá knižočka, otvoril som ju a chcel sa pustiť do čítania. Anton mi ju vzal z ruky.
„Teraz nemáš čas čítať. Je tam opísaná celá história tvojej rodiny. Teraz s tým nemôžeš nič urobiť. Zošit tu musí zostať, ak by sa dostal do nesprávnych rúk, tak mnoho ľudí by mohlo zomrieť. Teraz musíš, zachrániť svoju pokrvnú líniu, ak nastane čas, táto knižka sa u teba objaví. To bude signál, že musíš prísť pomôcť Babu. Ona je kľúčom k všetkému. Keď sa bude mať narodiť ,agentúra pošle čističov ,aby ju zlikvidovali. Musíš jej pomôcť. . Časom sa aj sám o všetkom dozvieš. Poskladáš všetky chýbajúce časti príbehu.“ Jemne mu zobral zošit z ruky a uložil do tajnej schránky.
„ Musíme ísť. Eve zatiaľ nič nehovor, nie je na to ešte pripravená. Až čas ukáže či ti bude nápomocná. Chráň ju i deti. Musíte prežiť.“
Jozef bol veľmi smutný a nešťastný. Držal v rukách kľúč od svojej existencie a on zatiaľ skoro nič nevedel. Napokon uznal, že nie je dobré veci urýchliť. Všetko má svoj čas. teraz musí zachrániť Evu a deti.
„Nebuď smutný. Cestovatelia o tebe vedia – strážia ťa, keby ťa agentúra vypátrala, včas ťa budú varovať. Pomôžu vám.
Postarajú sa, aby sa vám nič, zlé nestalo. musíš sa učiť, tvoj čas ešte len príde. Máš v tejto hre, veľmi dôležitú úlohu. Musíš prežiť! Táto situácia sa opakuje už niekoľko generácií. Ty si naša veľká nádej. Dalo by sa povedať, že posledná . My sme už starí a slabí. Tento boj trvá už pridlho. Si múdrejší ako všetci ostatní pred tebou. Možno nájdeš riešenie ako nás všetkých zachrániť. Zatiaľ nik neuspel, Daj šancu Eve, je silnejšia a múdrejšia ako všetky ostatné. Raď sa s ňou – počúvaj ju. Možno spolu nájdete riešenie ako nás všetkých zachrániť. Nezabudni, že je z generácie Babu. “
„Čo ak neuspejem.?“
„Budeš musieť. Zem umiera a s ním všetko živé. Už pri svojich cestách si videl, ako to vyzeralo v budúcnosti. Aké to bolo hrozné. To nebol život.“
Na to sa nič nedalo povedať. Spomenul som si na jedno príslovie. /Dávaj si pozor čo si želáš. Osud ti ho môže vyplniť. Potom budeš musieť znášať následky../ Keby som bol veriaci, iba by som si povzdychol.
„Nuž čo, staň sa vôľa Božia.“
Vrátili sme sa do chaty. Pochmúrna nálada ma neopúšťala. Anton nám podelil jedlo. Všetci sme prežúvali. Venovali sa vlastným ťažkým myšlienkam. Jedlo sme zapili vodou z fľaše Potom som rozprestrel deku. Ľahol som si. Eva na chvíľu vybehla von, nebolo kedy a ani kde urobiť očistu. Keď sa vrátila , urobil som jej miesto na deke,. Poď spať. Treba si oddýchnuť. Pevne som si ju k sebe privinul. „Snaž sa zaspať. Ktovie, čo nás zajtra čaká.“
Anton vstal a kráčal k dverám. Okamžite som vyskočil z lôžka. “Kam ideš“? Spýtal som sa ostražito.
„Hneď prídem. Musím, ešte niečo vybaviť. Ty, si ľahni a pokús sa zaspať. Ráno musíme skoro vyraziť.“
Keď vycítil moju obavu.“ Neboj sa ja sa hneď vrátim. Musím zistiť či nie je niečo nové.“
Napriek tomu, že som mal starosti o našu budúcnosť som, tvrdo zaspal. Nadránom sa vrátil Anton. Ja som sa okamžite prebral. Priniesol so sebou čudný balík. Rozhliadal sa kam by ho zložil. Spod deky vychádzali divné zvuky. Okamžite som vstal a pristúpil k starcovi. Ten nelenil a náklad položil na uvolnené miesto na deke. Spod prikrývky sa ozýval detský plač. Sklonil som sa a hľadel na nešťastnú kôpku.
„ Kto to je?
„Tvoj synovec Henry West v mladšom vydaní“.
„Pre pána kráľa. Čo si sním počnem?. Videl som, aký sa stal z neho príšerný psychopat.“!
Horúčkovito som šeptal.
„Musíš sa o neho postarať, musíš ho zachrániť. Správnou výchovou sa môže stať z neho celkom iný človek, s týmto činom môžeš zmeniť budúcnosť. Musíš ho prijať.“
„Ja nechcem - nemôžem. Neviem čo si mám so sebou a s deťmi počať. Prečo“? Zúrivo som sa bránil.
„Preto, lebo major každú chvíľu zomrie a ľudia z agentúry už opravili portál a každým okamžikom sa tu zjavia, vezmú ho so sebou“.
Vychovajú z neho, ešte horšieho človeka. Jeho vzácne schopnosti využijú proti nám. Bude, ešte silnejší - zúrivejší.“
Eva sedela na deke. Zimomravo si trela ramená. Pravdepodobne si vypočula celý náš rozhovor. Každá bunka v tele ma varovala, že celá situácia je zlá, všetko prebieha akosi prirýchlo, bez možnosti voľby.
„Čo navrhuješ Anton?“ Spýtavo som sa naňho pozrel..
„Musíte odísť. Zobuď deti. V prístave je loď, ktorá za hodinu vypláva. Kapitán je môj priateľ, vezme vás na palubu.“
„Kam má namierené ?
„Je to pašerák a on nikomu neprezrádza kam má namierené. Keď budete na lodi otvoríš obálku, zistíš kam sa máte dostať a potom budeš improvizovať , budeš sa snažiť dostať tam, kde máš doklady o majetku.“
„Ty to nevieš?“ Spýtal som sa neveriaco.
„Nie a ani nechcem, je to príliš nebezpečné. Ak by ma chytili, nevydržal by som ich mučenie. Som už starý.“ Kým sme sa dohadovali. Eva prebrala velenie. Pristúpila k vreci so šatami. Našla vhodné oblečenie pre deti a pre seba. Deti protestovali, že chcú ešte spať a majú hlad. Sľúbila im, že keď prídu na loď, dostanú najesť a má pre nich aj veľké prekvapenie. Deti sa dali učičíkať. Obliekla im teplé veci, lebo kdesi čítala, že na mori ráno fúka. Malej dala na hlavu šatku, aby ukryla jej zlaté vlásky a chlapcovi dala na hlavu čiapku.
Prehodila im cez plecia tmavé, vlnené pelerínky. Oboch obliekla. Už sa chcela aj sama
upraviť, keď jej pohľad spočinul na malom batôžku. Nelenila a odkryla deku.
Uvidela dobyté, skrvavené malé chlapča. Mohlo mať sotva dva roky. Od strachu sa celé triaslo. Tíško plakalo. Vzala ho do náručia a tíško sa mu prihovárala. Neplač srdiečko, všetko bude dobré.
„Kto mu to spravil?
„Jeho vlastný otec. Vrátil sa z vojny a na farme našiel iba malé dieťa. Starala sa oňho iba stará otrokyňa. Matka niekde zmizla. Otcovi bolo jasné, že v nijakom prípade nemôže byť jeho, lebo v čase jeho počatia bol na bojisku. Vrátil sa ako invalid, bez ľavej ruky. Keď sa napil, všetku zlosť si vybíjal na dieťati.“
„Čo máme s ním robiť. Musíme pre neho zohnať nejaké doklady, ak má snami cestovať.! Nemôže sa volať Henry. To by som nezniesol!“ Povedal vzdorovito Jozef.
„Neboj sa, stredným menom sa volá Sam .Volajte ho tak . Toto meno sa nikde neuvádza.
Je to dobré meno, je ešte malý a zvykne si naň, aj doklady má vystavené na meno Sam. a priezvisko má také isté ako vy!“ Už musíme ísť. Nič si so sebou neberte iba trochu potravín a to čo máte na sebe. Do plášťa si ukryte doklady a peniaze. Loď, každú chvíľu vypláva. Ešte ti dám toto. Podal mu za hrsť zrolovaných máp. Musíte vedieť, kde ste. Najprv choďte tam , kde ide kapitán a neskôr sa premiestnite na iný kontinent. Cieľ cesty nájdeš v dokumentoch. „Dúfal som, že budeme mať viac času. Všetko sa odohráva príliš rýchlo.“
Jozef bol, zvyknutý, všetko si dobre rozvážiť, ale teraz čas bol vzácny , všetko musel riešiť rýchlo, doslova za pochodu. Táto cesta sa zmenila na boj o život. Celá situácia sa mu nepáčila. Nebol dôvod Antonovi neveriť. Nečakali z jeho strany zradu , ale z nejakého dôvodu mu veril. Nič iné mu neostávalo. Anton tvrdil, že určité situácie sa neustále opakujú, trvá to už niekoľko storočí. Bolo veľa cestovateľov, ale doteraz nik neuspel. Všetkých odhalili a zlikvidovali, tvrdil ,že určité veci sa už teraz dejú inak, ako minule. Ak im bude súdené, tak sa ešte stretnú v šťastnejšej budúcnosti.
„Starký, ty nejdeš s nami?“ Obe vnúčatká sa s plačom tiskali k deduškovi. Prosíkali , aby ich neopúšťal, sľúbil im, že sa, že sa nemajú báť, že sa čoskoro vráti a budú stále spolu.
Celou cestou do prístavu tíško nariekali. Náklad si podelili. Malého Sama niesol Jozef . Bol mladší a mal viacej sily. Deti sa snažili držať zarovno deduška, čo najdlhšie chceli cítiť jeho blízkosť. Bola pre nich jedinou istotou, ktorú na tejto zemi poznali. Anton niesol náklad ruky mal plné a tak sa ho držiavali za plášť. Súril ich, aby rezko kráčali, bál sa , že loď nevyplávala bez nich.
Jozef sa pripojil k Antonovi Zrovnal si s ním krok. Tíško sa mu prihovoril.
„Naozaj nemôžeš ísť s nami?“
„Nie, musím byť inde. Viem, že sa bojíš. Žiaľ všetko sa musíš naučiť za pochodu. Si múdry. Len si zapamätaj, že nemôžeš využívať vymoženosti z budúcnosti. Nesmieš priveľmi na seba upozorňovať. Je to nebezpečné. Nikomu nesmieš prezradiť kto si, zodpovedáš za životy všetkých. Sľúb mi, že sa o nich postaráš. Sú mi všetkým, to čo mi na tejto zemi ešte zostalo . Nesklam ma. Ozaj, sľúbil som kapitánovi, že mu pomôžeš na lodi a Eva v kuchyni a tu máš hojivú masť pre Sama ,ak prídete na loď ponatieraj mu zranený chrbát. /Podal mu plechovku./ Buď k nemu dobrý, buď dobrý k mojim vnúčatkám. Snáď sa ešte stretneme“.
Museli pobehnúť, lebo loď dávala signál na odpľutie. Plachty boli rozvinuté. Námorníci boli pripravení zdvihnúť mostík a vytiahnuť kotvu. Keď z lode videli, ako bežia, ešte chvíľu počkali. Deti a batožinu okamžite preniesli na palubu. Iba Eva
Antona chvatom objala a tíško mu ďakovala. Nebol čas na lúčenie, pevné ruky ju preniesli na palubu. Jozef v poslednej chvíli skočil a ocitol sa na lodi. Stačil, ešte zamávať a loď nabrala kurz na šíre more. Všetci plakali. Napokon sa pobrali do kajuty. V tej dobe na lodi nebol žiadny prepych. Túto miestnosť im prepustili námorníci, ktorí boli v nej zvyčajne ubytovaní. Anton za nich štedro zaplatil a ešte sľúbil, že pomôžu na lodi, inak by sa museli tiesniť v podpalubí. Námorníci ochotne prepustili svoje miesta, lebo na tejto lodi sa zisk delil a to bolo na takú krátku cestu, celkom slušný zisk.
Keď vošli do kajuty Eva ich objímala a tíšila ich zármutok. Spomenula si, že od včerajšieho obeda nič nejedli , keď uvideli chlieb a syr na chvíľu zabudli na žiaľ. Ošetrila Viliama. Aj on zjedol kúsok chleba. Eva nezbadala, kedy Jozef odišiel. Spod kabáta vybral ďalekohľad .Zaostril na pobrežie, chcel ešte vidieť Antona, ale on tam už nebol. Namiesto neho uvidel skupinu mužov na koňoch. Niečo si prikladali k očiam, boli to ďalekohľady, keď to Jozef uvidel, hneď mu bolo jasné čo sú zač. Okamžite ten svoj sklonil Nechcel sa prezradiť. Vŕtalo mu v hlave, ako ich tak skoro odhalili. Musí to zistiť. Celá situácia bola nejaká čudná. Cítil podraz, ale netušil od koho. Pre istotu sa skryl za stožiar, aby ho nebolo vidieť z brehu a zamieril na miesta, kde bola pustovníkova chata. Z toho miesta vychádzal hustý dym. Anton chatku zapálil, aby zakryl ich prítomnosť. Sľúbil si v duchu, že bude dávať dobrý pozor a zistí, kto ich zradil. Nechcelo sa mu veriť, že je to Anton, ale život ho naučil, že sa nedá nikomu veriť a je lepšie preveriť všetky možnosti.
Kým sa Jozef vrátil, Eve sa podarilo nakŕmiť deti a uložiť ich na tvrdé prične. Pozakrývala ich dekami. Onedlho ich knísanie lode ukolembalo k spánku. Ešte i v spánku plakali. Celý život sa im prevrátil, ale spánok je zázračný. Na chvíľu zabudli na svoje nešťastie. Pri stene boli ešte dve prične a ťažký stôl, pribitý k podlahe. Eva sa chcela tiež uložiť k spánku, ale Jozef ju pozval, aby sa na chvíľu vybrali na palubu nadýchať čerstvého vzduchu, chcela protestovať, ale Jozef sa sklonil, položil si prst na ústa, že má byť ticho. Eva pochopila, kývla hlavou na znak súhlasu, vzala si plášť. Vedela že vonku je chladno a fúka studený vietor, aj Jozef si zobral dlhý plášť a viedol ju na vzdialený koniec lode. Občas ju pobozkal a po pritom jedným okom sledoval či im niekto neprejavuje príliš veľký záujem. Jozef chvíľu Evu bozkával a keď to námorníci videli s úsmevom na perách usúdili, že mladí chcú mať súkromie a vydali sa po svojej práci. Keď Jozef videl, že je čistý vzduch, porozprával Eve čo uvidel na brehu a o požiari v lese. Jeden zhovorčivý námorník pri práci na palube mu prezradil, že ich pred niekoľkými dňami navštívil nejakí čudný ,chlap a upozornil kapitána, že majú očakávať jednu rodinku, že majú cestovať na Bermudy a tam si ich prevezmú. Majú ich zavaliť prácou, aby nemali čas na nič iné. „Pravdepodobne myslel, aby ste sa nebozkávali. Vyzerá to, že má o vás veľký záujem -hlavne o vašu krásnu ženu.“ Povedal mládenec dôležito.
Eva sa hlboko zamyslela. “Myslíš, že bol to Anton ?
„Na to som sa spýtal ako prvé ,ale on mi opísal celkom iného človeka. Mladého- tak okolo tridsať, štíhleho, arogantného.
„To je zlé. Počas plavby sa nedá uniknúť. Sme tu ako v pasci. Musíme zistiť, kde je väčší prístav a tam sa z lode dostať nejakým úskokom a potom nastúpiť na inú loď, ktorá ide na iné miesto.“
„Počuj Jozef ,ak nás tak rýchlo vypátrali, musí byť niekto z cestovateľov zradcom, alebo, máme na sebe zariadenie na sledovanie. Nedávno si mi prezradil, že vieš svojim dotykom vycítiť cudzie teleso, každé stopovacie zariadenie vydáva zvláštne teplo. Ja na ich mieste by som si zaistila odpočúvanie aj starým osvedčeným spôsobom“
„Nechápem o čom to hovoríš“? Zmetene sa na mňa pozrel.
„ Keď som prekladala romány z minulosti , často som sa stretávala s tajnými chodbami, alebo vyvŕtanými dierami , ktorými sledovali danú osobu a odpočúvali, hovor. Tak, boli o všetkom informovaní, to znamená, že tu musia mať dôveryhodnú osobu.“
„Ako to zistíme? Stačí zhasnúť a naoko sa uložiť k spánku, budeme si všímať miestnosť. Podlahu, steny, ľahko zistíme, či nás niekto odpočúva ,od vedľa uvidíme svetlo. Zatiaľ sa v kajute nesmieme zhovárať o ničom dôležitom, ale môžeme ak bude treba vypustiť falošné informácie. Musí byť niekto na palube, kto má za úlohu nás sledovať. Si analytik. Porozmýšľaj o všetkých informáciách. Je ti jasné, že našu izbu nesmieme zatiaľ nechať prázdnu, aby nás znovu nenapichli plošticami.“
“Ja budem tiež rozmýšľať, snáď spolu nájdeme riešenie.“ Povedal Jozef
„Choď za kapitánom a povedz mu , že nemôžem celý deň pracovať v kuchyni. Máme tri malé deti, nie je múdre ich celý deň nechať bez dozoru, môže sa im niečo prihodiť ak budú behať po palube, .“
Jozef chvíľu premýšľal , napokon prevravel. „Ak obaja odmietneme pracovať, bude to príliš podozrivé.“
„Máš pravdu, urobíme to tak, že ja budem pracovať na palube a popritom budem natŕčať uši. Môžem sledovať správanie námorníkov. Môžem sa všeličo užitočné naučiť, o tejto dobe skoro nič je neviem. Ak je medzi nimi niekto, z našej doby, určite sa časom prezradí. Ak nás sleduje, nesmieme mu prezradiť naše plány. Zajtra pôjdem za kapitánom a dohodnem sa že pomôžeš , vydať jedlo a umyť riad. Musí uznať, že malé deti by sa nemali sami potulovať po palube, môžu sa zraniť.“
„Čo s nimi, ak ja budem v kuchyni?“
„Zapriahneš Vila. Povieš mu, že jeho pomoc je veľmi dôležitá, musí chvíľu strážiť mladšie deti. Povieš mu, že za prácu v kuchyni dostaneš pre všetkých teplé jedlo, budeš preč iba málo hodín a keď sa vrátiš, budeš sa im venovať. On bude celý hrdý, že je užitočný a tiež im slúžiš, že večer po práci, ak bude pekne ich niektorý z nás zoberie na palubu, aby sa nadýchali čerstvého vzduchu. Pokiaľ nevieme, ako nás sledujú a kto, nesmieme nechať kajutu prázdnu. Budeme sa striedať.
„Nezabudni prezrieť všetky naše veci či nás znovu neoznačili. Prezri steny či neuvidíš otvor s ktorým nás sledujú a odpočúvajú.
Chvíľu sme sa ešte bozkávali, aby sme nezbudili pozornosť. Potom sme sa pobrali na lôžko. Ešte sme si pár hodín pospali.
Jozef vyjednal s kapitánom nové podmienky cestovania, ale nechcel príliš pritvrdiť, aby v ňom nevzbudili podozrenie Uznal, že deti sú príliš malé, aby boli samé. Za pomoc sľúbil teplé jedlo pre celú rodinu. Týmto rozhodnutím nestratil tvár pred svojou posádkou.
Vil nám ochotne pomáhal a s jeho pomocou sme zvládli prvé dni plavby. Keď deti chceli rozprávať o deduškovi , tíško som im pripomenula/ , že nateraz je to naše tajomstvo/.
Sam, skoro vôbec nerozprával. Bolesť z týrania bola príliš čerstvá. Obe deti sa ho obetavo ujali. Kŕmili ho, naučili sa mu ošetrovať boľaví chrbát. Občas sa mu mihol na bledých perách, slabí úsmev. Dlho trvalo kým nám dospelým začal dôverovať a reagovať na druhé meno. S deťmi sa skoro spriatelil. Zdalo sa, že na všetko zlé zabudol. Spomenula som si na rozprávky, ktoré som čítala svojim deťom, keď boli maličké.. Všetky netrpezlivo čakali, kým sa vrátim z kuchyne s jedlom .Keď sa najedli, umyla taniere. Zvyčajne som ich uložila na poobedňajší spánok. Sadla som si na pričňu a porozprávala som im rozprávku. Pri mojom rozprávaní onedlho zaspali. Občas , sa zastavil aj Jozef, hltal moje vymyslené príbehy , tváril sa, akoby nikdy nič úchvatnejšie nepočul, všetky deti moje príbehy zbožňovali, boli naivné, miestami chaotické, lebo som si často musela vymýšľať dej, ktorý som za tie roky , keď som rozprávala mojim deťom zabudla, ale i tak to bolo krásne. Bola to idyla – náš čas. Boli sme rodina.
Stavím sa, že keby o mojom rozprávaní vedeli námorníci, všetci by nedočkavo stáli pred kajutou a čakali na rozprávky.
Jozef skontroloval všetky naše veci, Hľadal zariadenie na sledovanie. Všetko bolo čisté. Až raz mi ukázal dieru v stene, cez ktorú nás niekto pozoroval, keď to zistil, zatĺkol nad ňou klinec a vždy na naň niečo zavesil, onedlho vypátral, kto nás sleduje, Rozmýšľal, ako sa ho zbaviť, raz keď, bola silná búrka, zlomil sa stožiar spadol a usmrtil vyzvedača. Jozef prezrel zlomeninu a v dreve našiel malé zárezy. Usúdil, že niekto k zlomeniu napomohol. Uhádol, že na palube máme priateľa. Zatiaľ sa k nám nechcel priblížiť, aby nás neohrozil.
Kapitán sa rozhodol, že najlepšie urobia ak sa zastavia v najbližšom prístave a tam stožiar opravia. Od Ameriky už boli príliš ďaleko a prvý väčší prístav bol v Afrike. Nechcel sa vracať, mal som dojem, že i jemu horí pôda pod nohami. Velil pirátskej lodi a on mal všade nepriateľov, a cesta späť bola pre neho smrteľne nebezpečná . Na Barbadose ich očakával tučný mešec , za mladú rodinu. Nezostalo mu nič iné, len sa zastaviť v Africkom prístave a opraviť zlomený stožiar. A potom pokračovať v ceste . V prístave sa nechcel príliš ukazovať, ale aj tu mal rôzne kšefty, táto doba bola, pre všetkých príliš neistá. Mesto sa hemžilo moslimmi , pašerákmi a všelijakou pestrou spodinou, ktorá by vás za pár mincí neváhala hocikoho uniesť, podrezať, alebo predať do otroctva.
Odrazu dostal správu, že si rodinu objednávatelia vyzdvihnú už v Afrike, nemusí s nimi cestovať ďalej. Všetku robotu nechal na lodivoda a on sa vytratil za svojimi obchodmi. Nechcel byť prítomní ,keď sa uskutoční únos. Mladá rodina mohla mať vplyvných ochrancov a to sa mu mohlo stať osudným.
Kapitán bol prefíkaní, zavolal si jedného námorníka, aby rodinu zobral na trh a tam ich naservíroval únoscom. Všetko sa podľa neho malo odohrať mimo lode.
I mladá rodina usúdila, že nadišiel čas na únik. Bolo im jasné, že. nemôžu so všetkými vecami, jednoducho vypochodovať z lode. Príliš bedlivo ich strážili. Kapitán, hneď ráno niekam odišiel. Starosť o loď odovzdal lodivodovi, nahlas povedal, že príde až zajtra ráno a dúfa, že stožiar už bude opravený, aby mohli skoro vyplávať.
Jozef vedel, že sa musia dostať z lode, inak sú stratení. Netušili, kto je ich dobrodinec, ale dúfal, že im pomôže. Lodivod sa s námorníkmi venovali oprave a cestujúcich si veľmi nevšímali. Jozef sa snažil presvedčiť lodivoda, že počul od námorníkov, že v meste je veľký trh a nezaškodilo by priniesť potraviny , musí pre deti nakúpiť, čerstvé ovocie. Cesta na Barbados je do ďaleká. Lodivod , vedel o kapitánových špinavých kšeftoch. Naoko trval na tom, že on môže so sprievodcom vystúpiť a žena s deťmi má zostať na lodi, že vraj je to príliš nebezpečné. Môže ich niekto uniesť a požadovať veľké výkupné. Eva toľko prosíkala presviedčala, že nikdy nevidela islamský trh a ona si musí kúpiť nejaké oblečenie aby zapadla do miestnej komunity. Pridali sa aj námorníci, túžili aby im priniesli zopár fliaš alkoholu. Nakoniec sa dal presvedčiť a všetkých pustil na breh, podmienil, že sa zahalia do dlhých plášťov, majú sa správať nenápadne. Žene podal čiernu šatku. Musí si zakryť tvár, inak ju nepustí. Všetky ostatné veci si majú nechať na lodi. Pridelil im jedného mladého námorníka , ako sprievodcu a ochrancu. Mrkol na ostatných námorníkov na znak, že sa teší, že si spravia potom príjemný večer/Nechcel, aby únos sa odohral na lodi. Vojaci už boli v susednom meste a za pár hodín si rodinu vyzdvihnú. Nezaujímalo ho čo sa stane s rodinou. Dôležité, bolo iba zlato. Námorník, mal za úlohu ich zdržať na trhu, kým nedorazí vojsko, a milú rodinu si prevezmú./
Eva zabehla do kajuty pre dlhé tmavé plášte . Všetci sa zahalili. Lodivod dal námorníkovi zopár mincí , aby mali za čo nakúpiť aj kuchár chcel ísť, ale lodivod zamietol, že sa blíži čas obeda a jeho potrebujú na lodi. Tŕpol som, aby nám niekto nevyprázdnil tajné vrecká, kde sme mali peniaze a mapy. Nenápadne som ich skontroloval. Všetko sa zdalo byť v poriadku. Chodili sme medzi nakupujúcimi a vyberali tovar. Námorník sa jednal s predávajúcimi, neustále sa obzeral, akoby niekoho vyzeral. Eva nesmela ani prehovoriť. Musela sa tváriť, že je slúžka i kel tvár mala zahalenou šatkou, chlapi začali tušiť, že je to krásna – mladá, žena, situácia sa stávala nebezpečná, i námorník vycítil, že sa schyľuje ku katastrofe. Chytro nakúpili tovar na ktorý ukazovala prstom. Deťom nakázala, že sa ich majú silno držať, otcovej ruky a nepúšťať sa. Boli príliš vyplašené, aby na také niečo čo i len pomysleli. Keď mali plný kôš.
Námorník začal spomínať odchod, nasmeroval ich k jedinej krčme, kde predávali alkohol. Bol nervózny, neustále poškuľoval po krčme a pátral po okolí, akoby niekoho vyzeral. Jozef bol tiež nervózny. Šanca na únik, bola mizivá, ak sa vrátia na loď je s nimi koniec. Videl, že námorník je tiež nervózni, pravdepodobne by si rád niečo vypil a tiež sľúbil kamarátom, že im prinesie zopár fliaš alkoholu. Pochopil , že toto môže byť ich jediná príležitosť. Nemal žiadny plán. Musel improvizovať, preto mu navrhol nech si ide dať za pohárik.
Tvrdil, že rád by, ale kapitán by sa veľmi hneval.
Upokojoval ho, že deti aj žena sú po takom dlhom chodení tiež smädné. Kúpi im studenú limonádu a aj on by si rád dal niečo ostré.
„Zbláznili ste sa! Na limonádu zabudnite. Sem deti a ženy nesmú!“ Rozhorčene ho okríkol.
„Tak deti so ženou počkajú pri dverách a ja im niečo prinesiem. Námorník sa dal presvedčiť. Nelenil, predral sa do plnej - zadymenej miestnosti. Hodil na umastený pult pár mincí a dal si naliať tuhú pálenku. Vypil a okamžite si dal naliať novú dávku. Pre kamarátov objednal celú fľašu.
Nestačil som sa rozhodnúť ,ako sa mám zachovať, či máme ujsť, alebo čakať. Vtom som započul konský dupot. I námorník to zaregistroval a spokojne sa usmial, bol rád, že dobre splnil svoju úlohu. „Tak toto je ďalší zradca, čo vari nie je v tejto dobe nik normálny.?“ Zúfalo som zabedákal. Námorník si spokojne vzal fľašu a pobral sa k dverám. V momente mu niekto podstrčil nohu a on sa natiahol na špinavej dlážke. Fľaša sa rozbila a v tom momente sa strhla pravá krčmová bitka. Vojaci sa neustále blížili. I Eva zbadala nebezpečenstvo.
Okamžite som vzal dve deti na ruky a Eva vzala tretie, ako o dušu sme sa rozbehli do tmavej úzkej uličky. Domy boli nízke, kamenné. Koše s jedlom sme nechali pred krčmou. Vojaci zastali a v tej chumelici tiel, hľadali svojich utečencov, keď sa presvedčili, že nie sme medzi bojujúcimi, vybrali sa nás prenasledovať. Mali sme malí náskok, ale v cudzom meste sme mali malú šancu na únik. Bál som sa, že nás dostihnú a zajmú. Nemal som čas sa obzerať či nás prenasledujú. Veľmi dobre som vedel, kto to je. Zahli sme za roh budovy. Odrazu sa otvorili úzke dvere .Nejaká tmavá postava nám pokynula, aby sme vošli. Nemal som na výber. Dvere sa v momente zatvorili a my sme sa ocitli v tme. Po hmate sme sa dostali ďalej do miestnosti. Tu ktosi zapálil sviecu. Deti sa triasli a hrozilo, že sa každú chvíľu rozplačú. Držali sme im ruku na ústach a prosili sme ich, aby boli ticho. Vojaci boli, už na začiatku ulice, búchali na všetky dvere , prehľadávali všetky príbytky, vypytovali sa na mladú rodinu, ktorá sa mala niekde tu skrývať. Všetci svorne tvrdili, že nikoho nevideli. Buď sa báli, alebo nič nevedeli. Starý pán namieril na nás zvláštnu krabičku. Nejakí merač. Pri mne to začalo praskať. Pre pána, veď som nás všetkých prehľadal a nič som nenašiel. Keď som si uvedomil zachvátil ma smrteľný strach. Siahol mi do plášťa a vybral mi dokumenty, ktoré sme dostali od Antona
Zo svojho vrecka vybral nejakú zvláštnu hmotu a zrušil pískanie. Opakovane nás všetkých skontroloval a až potom pristúpil k tajným dverám, otvoril ich a vyzval nás nech ideme do podzemia. Vojaci sa už začali dobíjať do budovy. Keď im niekto po dlhšom čase otvoril a po nekonečnom dohadovaní a vysvetľovaní sa vojaci pobrali ďalej. Vytrvalo prehľadávali celé mesto.
„No mladí .Vitajte!“ Prišli ste v poslednej minúte. Už som si myslel, že na lodi uviaznete, Chystali na vás obrovskú pascu. Tešili sa, že vás na lodi všetkých naraz zajmú. Keby sa im to podarilo, slávili by, veľké víťazstvo a pre nás by to bola strašná pohroma, už nik by ich nezastavil. Všetci ste boli na jednom mieste.
„Pane, kto ste? Neviem, ako sme sa k vám dostali.
„Ja sa volám Jozef a toto je moja rodina“. Ukázal na malú skupinu.
„Viem, kto ste. Stačí, ak zatiaľ budete vedieť, že sa volám Tom. Anton mi povedal, že sa pravdepodobne tadiaľto budete plaviť a určite uvítate moju pomoc.
„Ja som si myslel, že nás Anton zradil. Museli vedieť o našej trase.“ Všetka moja frustrácia sa zhmotnila v tomto obvinení .
Eva naňho škaredo zazrela. „A čo vďaka pane za záchranu? Výčitky si nechaj napotom.!
Usmial sa na odvážnu ženu, ktorá ani v najväčšom vypätí nestrácala guráž. „ Klobúk dolu, vidno, že žena je potomok Babu. Tá nás vedela všetkých postaviť do laty.“ Usmial sa pyšne. „Nie Anton vás nezradil, - tak to nebolo. V našich radoch sme mali zradcu, ale už je to vyriešené. Anton nemohol tušiť, že aj doklady, niekto označil. Táto technológia je veľmi nová a málo známa. Zradcu sme včas odhalili a tak, sme vás mohli zachrániť. Poďte ďalej do jaskyne. Nebojte sa, že je tu malé. Musíte si oddýchnuť. Je tu zopár postelí s prikrývkami, nejaké skromné jedlo a voda . Za tou stenou je vedro. Môžete si uľaviť. Neskôr sa porozprávame. Dlho sa tu nezdržíte. S priateľmi vám pripravíme únikovú cestu a dobré krytie. Niekoľko dní to potrvá. Musíte sa tu skryť, kým nepominie najväčšie nebezpečenstvo Nikomu nemôžeme veriť.“
Deťom som ponúkla skromné jedlo, ale okrem vody nič nechceli. Povedala som im, že ak si budú potrebovať odskočiť, za stenou je vedro. Boli zvláštne tichý, neplakali. Nerozumeli tejto situácii. Apaticky si ľahli na tvrdé lôžko a netrvalo dlho a zaspali. Starec nám nechal sviečku. Zatiaľ horela, ale za pár hodín prestane svietiť a my sa ocitneme v tme. Sadla som si na posteľ, hlavu som si zovrela dlaňami.
Jozef si ku mne prisadol. Objal ma okolo pliec. Jemne mi masíroval chrbát. Snažil sa ma povzbudiť. „Eva ty plačeš? Spýtal sa ma nešťastne.
„Nie, len rozmýšľam. Celá táto situácia je nejaká čudná. Behom pár dní sa nám všetkým od základu zmenil život. Som tu. Mám teba a som zodpovedná za životy troch malých detí.“
„Čo sa ti nezdá? Nateraz sme zachránení. Musíme žiť.“ Povedal som smutne.
„Ty im veríš? Nevidíš, že s nami manipulujú? Postavili nás na akýsi piedestál a očakávajú od nás, že obetujeme životy za záchranu ľudstva. To sa máme celý život skrývať , obzerať sa cez plece, tŕpnuť či nás už neodhalili, všetko sa zmení, zmení sa celá naša osobnosť., budeme utečenci. Nikde nebudeme mať domov. Stane sa z nás kôpka roztrasených úbožiakov. Takto nemôžeme žiť. Takto ja nemôžem žiť.“
„Čo navrhuješ?
„Jozef rozmýšľaj, v tvojej dobe si bol dobrým analytikom, vďaka tvojim vedomostiam si prežil, rozmýšľaj, kde títo ľudia robia neustále chybu? Hľadaj nejakú slabinu, cestovateľov a stopárov z agentúry.“
Jozef sa zamyslela po chvíľke povedal. „Vysvetli mi na čo myslíš.“
„Táto situácia sa príliš často opakuje. Agentúra má pred nami priveľké výhody. Vedia ako myslia cestovatelia. Vedia odhadnúť každý ich krok. Ruku na srdce, oni sú starí a ich myslenie je ako narysovaná , akoby šablónou, keď nás oni budú viesť nikdy sa nedostaneme z tohto začarovaného kruhu. Toto je ako sa mi zdá ako šachová partia ,ak s niekým príliš dlho hráš šach, vieš odhadnúť každý jeho krok. Správny stratég svoju zdanlivú nevyhodí obráti na svoju najväčšiu výhodu .“
Jozef vstal a začal sa prechádzať po miestnosti. Chvíľu rozmýšľal.
„Počuj drahá, ty si hotový génius, druhý Machiaveli, nasadila si mi chrobáka do hlavy. Teraz, keď nás budú naháňať po celom svete, mali by sme urobiť protiúder. Mali by sme zničiť - odrezať Hydre hlavu. Tak by sme ich zastavili, alebo apom spomalili. Musím sa vedieť aký má Tom názor na celú akciu.“
„Veľmi dobre vieš, že nikomu nemôžeš dôverovať, ak sa tvoj plán prevalí. Môžeme na to všetci doplatiť. Chápem, že potrebuješ informácie, kde sídli hlava celej organizácie., viem, že to sám nezvládneš., možno majú informácie ,ako by sa dal odstrániť, alebo agentúra napokon odstráni nás. Predstavujeme pre nich priveľké riziko“.
Odmlčala som sa, čakala na jeho odpoveď.
„Nasadila si mi chrobáka do hlavy.
„Nechaj ma chvíľu premýšľať. Skôr, ako sa do niečoho pustím, musím ti položiť zopár otázok. Chcem vedieť, či budeš pri mne stáť za každých okolností . Ak sa podujmem na túto operáciu, a ak nevyjde či sa potom sa do boja pustíš ty? Nesmieš dopustiť, aby zanikla naša línia. Musíš sa postarať o deti. Snáď ti cestovatelia pomôžu. Viem, že nie je na zemi väčšia sila ako rozhnevaná žena , ktorá bráni svoje potomstvo. “
„Samozrejme, veď som z generácie Babu Anny, veľkej bojovníčky. Risknem to, lebo
žiť na úteku nie je žiadny život. Časom by nás všetkých zlomili a po jednom pochytali. Zabili, alebo využili naše schopnosti.“
* * *
Po čase sa Tom vrátil, Jozef ho požiadal o rozhovor. Keď mu predostrel svoj plán, poukázal na jeho výhody a tiež na nevýhody. Tom navrhol okamžite zvolať radu cestovateľov, aby im mohol predostrieť Jozefov plán, aby zaistili celú operáciu. Jozef im neveril. Boli už starí. Príliš sa báli. Dlhodobo by o všetkom diskutovali a celý plán by napokon stroskotal, a je tu veľká možnosť, že by sa sami prezradili. Strach je príliš ochromujúci. Prišli, by o jedinú výhodu a taká šanca sa už nemusela nikdy zopakovať.
„Nič také, buď do toho pôjdeme iba mi dvaja, alebo sám – nik iný.“
„Ty nám neveríš?
„Nie, ak chceme zrušiť časovú slučku o tejto operácii musí vedieť čo najmenej ľudí. Takže ,iba my dvaja, ty a a ja. Ak ma zradíš ja budem vedieť, kto to spravil. Nájdem ťa všade, môžeš sa ukryť v prítomnosti, v budúcnosti, alebo v minulosti. Nič ťa nezachráni. Nájdem ťa všade a moja pomsta bude krutá.“
„Nemusíš sa mi vyhrážať. Idem s tebou: Len povedz kedy. Povedali mi, že si šialene odvážny, ale až tak! Máš pravdu, čím menej ľudí o tejto operácii vie, tým je väčšia šanca na úspech , musíme udrieť čím skôr najlepšie ešte dnes. Žiadne veľké prípravy . Keď som bol mladší, chcel som udrieť aj sám, ale cestovatelia mi to nedovolili. Ako vravíš. Naša jediná šanca je moment prekvapenia. Musíme ju využiť. Nebudú nás čakať!“.
“Čo Eva. S tým súhlasí.?
„Áno, ak nastanú komplikácie bude ich riešiť.“
„ Pána, závidím ti tvoju mladosť ,tvoje myslenie. Daj mi chvíľu nech zariadim naše krytie“. Jozef hodil na mňa podozrievavý pohľad.
„Neboj sa musím vyzdvihnúť isté veľmi potrebné veci na túto operáciu.. Nikdy, by som ťa nezradil. /Moju krv. Povedal si pre seba .Možno mu to niekedy poviem ,akú rolu som zohral v zničení planéty, patril som medzi výskumníkov. Moja arogancia a pýcha zahubila mojich blízkych, moju milovanú manželku a dcéru. Hral som privysokú hru. Život mi dáva šancu všetko napraviť. a ak nestihnem tak to už pre nikoho z nás nebude dôležité./
Eva napodiv zaspala. V sne sa spokojne usmievala. Len, čo stihol dať všetkým bozk na rozlúčku sa Tom vrátil.
„Si pripravený synak?“
Ten iba nemo prikývol.
“Krátka inštruktáž. Pri operácii musíme zachovať absolútne ticho. Ja veľmi dobre poznám tú dobu do, ktorej ideme, viem proti komu stojíme , viem čo máme spraviť a keď bude treba použijeme výbušniny, živých nás nesmú dostať. Veľkú časť operácie urobím sám . Ty ma budeš istiť. V kapse máš všetko potrebné. Zbraň. použiješ iba v nutnom prípade . Je ti jasné čo to znamená. Nesmú nás dostať. Hneď po príchode si nasadíš okuliare na nočné videnie. Chytil ho za ruku a vtom ich oboch vír preniesol do inej doby. Boli zamaskovaní ako vojaci. Ocitli sa pred honosnou vilou. Tom mu podal kapsu s výbušninami, naznačil mu ,aby si nasadil protichemickú masku a ďalekohľadom má sledovať dianie. Po dvore behalo zopár vlčiakov a ozbrojená stráž, chránila vchod na pozemok. Všade boli kamery ľudia na počítačoch sledovali senzory pohybu. Tom z diaľky začal nehlučne ostreľovať psov uspávacími šípkami. Napokon tú zvláštnu pušku zamieril na okno s bezpečnostným sklom. V miestnosti sa nervózne prechádzal starší muž. Na prví pohľad , podľa držania tela, bolo vidieť, že je to bývalí vojak. Tvár mal strhanú, samá hlboká vráska, bola skoro priesvitná, vlasy mal riedke a na krátko ostrihané, ale oči mali zvláštne modrú farbu, boli zlé, pichľavé. Tento arogantný výraz už niekde videl. Jozef očakával, že Tom zastrelí starca, ale on zamieril zbraň na počítač a jednou strelou prerazil bezpečnostné sklo a rozbil počítač, starec si práve na ňom prezeral pohyb satelitu . Zaujal ho pohyb pred jeho budovou. Všetko sa odohralo príliš rýchlo. Mozog mu nestačil spracovať informáciu , keď si uvedomil čo sa deje ,na únik bolo už neskoro. Počítač vybuchol. Zachvátila ho nekonečná hrôza Uvedomil si, čo sa deje a toto je koniec toto je koniec – smrť a veľmi dobre vedel, komu za tento úder vďačí. Nestačil urobiť krok k dverám. V tom momente sa satelit zrútil na budovu. Nastal veľký výbuch. Na mieste budovy, zostal iba veľký kráter. V diaľke bolo počuť kvílenie policajných aut.
„ No synak je už po všetkom. Musíme vypadnúť, ako sa vraví v starých akčných filmoch. Je po všetkom.“
Vzduch sa zavlnil a oni sa ocitli v inej dobe.
* * *
Zobudil som sa na zvláštnu vôňu, po celo okolí voňali pečené jablká a škorica. Ležal som v posteli, okolo mňa sa rozprestieral božský pokoj. Slniečko mi svietilo do tváre. Nechcel som otvoriť oči, bál som sa, že som zomrel a ja som sa ocitol v nebi , lebo taký čistý vzduch nemôže, byť nikde na svete. Napokon som sa odvážil otvoriť oči. Nie som mŕtvy. Som v nejakom cudzom dome s jednoduchým nábytkom. V druhej miestnosti niekto tíško zapol hudbu. Práve som chcel vstať, keď do miestnosti vošla mladá žena, keď som sa jej lepšie prizrel uvedomil som si ,že je to Eva ,v domácom oblečení. Na tácke niesla čerstvý koláč.
„Ja som určite zomrel. Povedal som si tíško.“
„Ale kdeže, iba si veľmi dlho spal, je už skoro poludnie. Včera si s kolegami navštívil krčmu. Vrátil si sa neskoro. Oslavovali ste tvoju štyridsiatku. Dnes k nám príde tvoj otec a kamaráti. Tvoje narodeniny oslávime na záhrade s deťmi. Pozvali sme aj nových susedov. Predstav si, že sa poznáte, pricestuje aj teta Anna. Deti ju volajú Babu. Je už veľmi stará, ale odkázala , že tvoje narodeniny si nenechá ujsť, za žiadnu cenu. “
„My máme deti?“
„Samozrejme, Viliama Máriu a Samuela – toho sme si osvojili, Je to syn tvojej mŕtvej sestry. Zomrela pri autonehode. Chceš ešte niečo vedieť?“ spýtala sa netrpezlivo.
„Aký je dátum? Mám nejaké okno.“
„No drahý tá oslava musela byť bujará, keď si nepamätáš aký je dátum, nabudúce ťa nikam nepustím, ak to takto s pitím budeš preháňať.“
„No láska, tak mi to povedz.“ Súril som ju netrpezlivo.
„ Katastrofa s chlapom“. Hundrala si nespokojne. „Pri posteli máš kalendár. Pozri sa sám!“
Netrpezlivo som sa pozrel na dátum. V kalendári som uvidel rok, a deň keď sa začala moja nočná mora.
„Drahý dnes je sobota, deň tvojich narodenín, čo sa nepamätáš?“
„To snáď nie!“ Chytil som sa za hlavu. Už som zase v tej nešťastnej dobe. Musím vstať a pozrieť sa ako to vyzerá vonku. Musím ujsť za okamih si po mňa prídu a všetko zlé sa zopakuje.“
„Pre pána kráľa, Drahý čo je s tebou? Nemám zavolať lekára?“ Spytovala sa ho so strachom v hlase .
Na stoličke som zbadal nohavice. S chvatom som si ich natiahol a ozlomkrky som trielil von z izby. V obývačke bol tíško pustený televízor a práve vysielali správy. Eva zosilnila zvuk, zaujímalo ju o čom sa hovorí. Nejaká mladá žena hovorila, že sa práve skončil súdny proces s tridsiatimi vedcami, tento proces začal už pred piatimi rokmi. Títo vedci, so svojim výskumom skoro zničili planétu. V istej dobe začali padať satelity, znížili počet elektrární. Ľudia sa začali búriť – chceli zmenu. Žiadali, aby vlády tohto sveta , zvolali bezpečnostnú radu, aby tím vedcov vytvorili programy na ochranu planéty. Všetci sa zhodli , že ak máme mať zdravú populáciu , všetci sa musíme zmeniť . Žiadali, aby sa zakázala výroba zbytočnej chémie .Znížili množstvo počítačov., vynašli bezpečnú likvidáciu starej elektroniky. Lekári zistili, že mobilné telefóny ohrozujú zdravie ľudí, hlavne detí. Vyzvali všetkých ,aby chránil prírodu a aby vymoženosti vedy používali uvážlivo. Behom piatich rokov sa Zem začala uzdravovať. Pričinením takzvaných podnikateľov vydrancovali , skoro celú planétu, vyrobili toľko chémie, že sa príroda stala jedným veľkým smetiskom, ich pričinením Zem skoro prišla o celú zásobu vody, vzduch sa pomaly nedal dýchať. dochádzali potraviny. Keď spadli satelity, obmedzili používanie elektroniky. . Vyzvali celé ľudstvo aby sa k prírode správali citlivo. A s rešpektom. Neveriaco som vyvaľoval oči.
„To sa mi , určite všetko iba sníva“ Takúto lavínu náprav nemohla spustiť odstránenie jedného hniezda zmije?, alebo áno?“
Vo dverách sa zjavil vitálny starší pán.
„Vitaj Tom, volala Eva z kuchyne. Deti sú ešte na záhrade. Hrajú sa so psíkom. Nemôžu si vynachváliť tento dom s jabloňovým sadom. Je tu pokoj a majú priestor na šantenie, hrajú futbal, hneď, by som sa k nim pripojila. Troch pohybu, by mi neuškodilo. Som šťastná, že sme sa presťahovali. Žiaľ, nie je tu pre mňa práca, ale na pôjde som objavila zošity so zvláštnymi príbehmi. Rozhodla som sa, že ich spracujem a vydám knižne. Škoda, že zrušili počítače. Písať na mechanickom stroji je veľmi náročné, ale nejako si zvyknem. Keď sme bývali v meste, život bol ľahší, ale drahší a príliš uponáhľaný. Teraz máme menej peňazí ,ale nemusíme ich míňať na zbytočnosti, žijeme a stravujeme sa zdravšie je tu kľud. Deťom sa tu páči. Ešteže si Jozef našiel prácu na miestnej škole ,ako učiteľ zemepisu. Práca z deťmi ho baví. Dobre si urobil, že si nám ho daroval!“
„Nezabudni, drahá nevestička, že budúcu sobotu, náš klub dôchodcov chystá byciklový výlet do neďalekých kopcov. Všetky deti sú vítané. Samozrejme aj vy. Ozaj čo je s Jozefom. Je nejakí bledí povedal by som, že až zelený“.
„No vieš včera s kamarátmi popíjali v krčme a dnes nevie ani, aký je deň , a predstav si ani aký je rok. Dúfam, že sa to nebude viac opakovať.“ Povedala ustarostene.
„Nie je to žiadna sranda, mať taký veľký výpadok, už starne, môže to signalizovať vážne zdravotné komplikácie.“
„Neboj sa Evka, tvoj manžel nie je ešte žiadny starec a tak skoro nepôjde na žiadnu misiu - do krčmy a tobôž bezo mňa!“ Zasmial sa a uštedril Jozefovi poriadny buchnát.
Ten buchnát ho tak zaskočil, že sa silno rozkašlal, keď zdvihol zrak, na starcovej tvári zbadal šibalský úsmev, ktorý doplnil mrknutím.
“Kto to je? Toho chlapa som už niekde videl, niekde som sa s ním stretol. Nie je možné, aby som sa na svoj doterajší život nepamätal . Kam zmizli posledné roky môjho života? Na určitých ľudí si pamätám z minulosti, ale na toto obdobie si nepamätám. Vary, to čo som zažil ,bol sen -fantázia. „Musím, zistiť, či nie som vážne chorí, nerád by som bol, aby ma vyhlásili za blázna.
Alebo, zopakovať, čo hovorievala na záver každého príbehu Babu Anna “ To bol ale zvláštny sen.“ Som rád, že som už doma!“
Anna RockFlower
Mám pocit že sa mám o svoje príbehy podeliť, však oni si už svojho čitateľa nájdu.
Diskusia
Kei
Koncept poviedky a základná idea je pekná, v závere som sa trochu stratila, pretože som cestou neustriehla kto je s kým spriaznený a do ktorej doby patrí, tých postáv tam bolo dost vela.
Čo by som vytkla je spracovanie. Určite by text potreboval rozsiahlejšie štylistické úpravy. Jednak je formulácia viet trochu prvoplánová, jednak by to chcelo škrtať. Tým by sa aj text skrátil, pretože sa v ňom často duplikovali informácie. Niektoré detaily o postavách by sa dali vyškrtať úplne, pretože pre základný dej boli zbytočné. Tým by získal na dynamike
Dosť rušivo pôsobilo striedanie rozprávača - poviedka začala v tretej osobe, potom prešla do prvej osoby z pohľadu Jozefa a zrazu po hviezdičkách čítame “stála som” a zisťujeme, že tu je rozprávačom Eva, ktorá sa zase v polke textu ocitá v tretej osobe a najbližšie “ja som” je zase Jozef.
No a už len na okraj – gramatika 😊
13.04.2020
Koncept poviedky a základná idea je pekná, v závere som sa trochu stratila, pretože som cestou neustriehla kto je s kým spriaznený a do ktorej doby patrí, tých postáv tam bolo dost vela.
Čo by som vytkla je spracovanie. Určite by text potreboval rozsiahlejšie štylistické úpravy. Jednak je formulácia viet trochu prvoplánová, jednak by to chcelo škrtať. Tým by sa aj text skrátil, pretože sa v ňom často duplikovali informácie. Niektoré detaily o postavách by sa dali vyškrtať úplne, pretože pre základný dej boli zbytočné. Tým by získal na dynamike
Dosť rušivo pôsobilo striedanie rozprávača - poviedka začala v tretej osobe, potom prešla do prvej osoby z pohľadu Jozefa a zrazu po hviezdičkách čítame “stála som” a zisťujeme, že tu je rozprávačom Eva, ktorá sa zase v polke textu ocitá v tretej osobe a najbližšie “ja som” je zase Jozef.
No a už len na okraj – gramatika 😊
13.04.2020
B.T. Niromwell
Táto poviedka začala zaujímavým úvodom postavy, človek naozaj chcel vedieť, kto je to zač a čo sa bude diať, ale s tak obrovským počtom logických kopancov už od prvého odseku, že si tento príbeh vlastne sám odkopol stoličku spod zadku. Text vyvoláva obrovské množstvo otázok, nad ktorými by sa čitateľ vôbec nemal pozastavovať. Na začiatku hlavný hrdina zistil, že sa volá Jozef Trase – dovtedy nevedel, ako sa volá? Nemal žiadne meno, prezývku? Ok, určite mal, i keď sa to nikde nespomína, ale chcelo by to trochu viac info o hlavnej postave, než spolu s ním začneme riešiť záhady. Ďalšia otázka, ak uvidel spis s menom, ktoré dovtedy nepočul, a dátumom narodenia, ktorý je podľa neho samého iný ako jeho, ako si vôbec ten spis spojil sám so sebou? Nájdem spis s náhodným menom a náhodným dátumom narodenia, určite je môj! Občas používaš zvláštne výrazy – spis je označený razítkom so zvláštnym číslom: čím bolo to číslo zvláštne? Poznáme 10 číslic, a tie vytvárajú nespočet kombinácii, s použitím stále tých istých čísel, nijaké výrazné prekvapenie sa tam konať nemôže.
Od začiatku si myslím, že sa dej odohráva v súčasnosti, v našom svete, kde sa cestovatelia skrývajú pred odhalením, ale niekde pri konci zisťujem, že svet je skoro celý zničený, Jozef hovorí: „Podľa mňa mi vesmír dal možnosť, aby sa v budúcnosti narodil človek a vynašiel liek- spôsob, ktorý by ozdravil planétu“ – ale netuším, od čoho ju treba ozdraviť a už vôbec netuším, ako na niečo také, že on má vynájsť liek, pričom k ničomu takému neinklinuje, vôbec prišiel?
„Keď mal osemnásť, sirotinec ho poslal na technickú univerzitu. Vybavili mu plné štipendium.“ -odkiaľ by mal na to sirotinec peniaze? Prečo by to robil? Jozef sa pozastavuje nad mnohými vecami, prečo ho uniesli atd, prečo to hlavnému hrdinovi neprišlo divné? Obyčajne, keď opúšťa človek sirotinec, dostane nejaké štátom stanovené vreckové a pápá s Pánom Bohom.
Hovoríš, že sa vo väzení s nikým nestýkal, a potom, že „Všetci sme boli neustále sledovaní.“ Ako to vie, keď sa s nimi nestýkal? A potom zasa spomínaš nejakých chalanov, čo pozerajú film, tak to s tým nestýkaním sa si asi len zabudol vyhodiť.
Major číta v mysli človeka, o ktorom predpokladá, že vie čítať myšlienky, ale pritom si zabudne zablokovať svoje vlastné – to mi príde ako veľmi amatérsky ťah.
Keď je Jozef v byte, všade okolo neho sú kamery, ale nikto sa neobťažuje pozrieť si záznamy z nich a ani nikomu nevadí, ak ich náhodou vypne.
Keď sú na lodi, kapitán dostane správu. Ako? Sú v strede oceánu, vyslovene sa tam píše, že sú priďaleko od pobrežia, aby sa vrátili. Holuby nie sú drony, aby ho našli na otvorenom oceáne, a na dymové signály je asi priďaleko. A potom príde to úplne najlepšie, plavíme sa Ameriky na Barbados cez Afriku. Barbados je v Karibiku, Karibik je medzi Južnou a Severnou Amerikou, prečo sa tam plavíme cez Afriku?
Vidno, že sa snažíš rozvíjať vzťahy medzi postavami, rozhodne sa tam niečo deje, hľadajú si k sebe cestu, majú pochybnosti a váhania, to je fajn. No aj tak mi príde trochu rýchlo, ako sa Jozef otrasie zo smrti svojej prvej milej a hneď sa zavesí na ďalšiu. V určitej pasáži hlava rodiny opisuje, ako zmasakrovali jeho najbližších a ukončí to slovami: „a to je asi z mojej strany všetko“ – to je úplná šupa. Taký prejav sebaovládania a diplomacie by som čakala možno od nejakého britského majordóma v americkej komédii, ale nie od farmára, čo prišiel o rodinu.
Eva je dobrá postava, určite najlepšia, čo tam je. Má riadnu backstory, dobrý vnútorný svet, vidno jej osobný rast. Tálovestory je síce akási rýchla, ale budiš. Keď sa jej rozpadala rodina v starom svete, to bola moja najobľúbenejšia pasáž. Ale jej prerod je na druhej strane veľmi zvláštny. Iná postava o nej hovorí: „Viem, že nie je na zemi väčšia sila ako rozhnevaná žena , ktorá bráni svoje potomstvo.“ – na margo toho, že ochráni detí, ktorých sa ujala. Je to zvláštne, keď si spomenieme, aký zlý mala vzťah ku svojim vlastným deťom: „Občas mi volali a pozývali ma ,aby som ich prišla navštíviť, ale ja som cítila, že to nemyslia úprimne a tak som ich pozvanie odmietala.“ Vidno tu úplnú rezignáciu na vzťahu pracovať, hoci deti sa snažia a volajú, ona nič. A zrazu je ukážková matka deťom, ktoré sotva pozná.
16.04.2020
Táto poviedka začala zaujímavým úvodom postavy, človek naozaj chcel vedieť, kto je to zač a čo sa bude diať, ale s tak obrovským počtom logických kopancov už od prvého odseku, že si tento príbeh vlastne sám odkopol stoličku spod zadku. Text vyvoláva obrovské množstvo otázok, nad ktorými by sa čitateľ vôbec nemal pozastavovať. Na začiatku hlavný hrdina zistil, že sa volá Jozef Trase – dovtedy nevedel, ako sa volá? Nemal žiadne meno, prezývku? Ok, určite mal, i keď sa to nikde nespomína, ale chcelo by to trochu viac info o hlavnej postave, než spolu s ním začneme riešiť záhady. Ďalšia otázka, ak uvidel spis s menom, ktoré dovtedy nepočul, a dátumom narodenia, ktorý je podľa neho samého iný ako jeho, ako si vôbec ten spis spojil sám so sebou? Nájdem spis s náhodným menom a náhodným dátumom narodenia, určite je môj! Občas používaš zvláštne výrazy – spis je označený razítkom so zvláštnym číslom: čím bolo to číslo zvláštne? Poznáme 10 číslic, a tie vytvárajú nespočet kombinácii, s použitím stále tých istých čísel, nijaké výrazné prekvapenie sa tam konať nemôže.
Od začiatku si myslím, že sa dej odohráva v súčasnosti, v našom svete, kde sa cestovatelia skrývajú pred odhalením, ale niekde pri konci zisťujem, že svet je skoro celý zničený, Jozef hovorí: „Podľa mňa mi vesmír dal možnosť, aby sa v budúcnosti narodil človek a vynašiel liek- spôsob, ktorý by ozdravil planétu“ – ale netuším, od čoho ju treba ozdraviť a už vôbec netuším, ako na niečo také, že on má vynájsť liek, pričom k ničomu takému neinklinuje, vôbec prišiel?
„Keď mal osemnásť, sirotinec ho poslal na technickú univerzitu. Vybavili mu plné štipendium.“ -odkiaľ by mal na to sirotinec peniaze? Prečo by to robil? Jozef sa pozastavuje nad mnohými vecami, prečo ho uniesli atd, prečo to hlavnému hrdinovi neprišlo divné? Obyčajne, keď opúšťa človek sirotinec, dostane nejaké štátom stanovené vreckové a pápá s Pánom Bohom.
Hovoríš, že sa vo väzení s nikým nestýkal, a potom, že „Všetci sme boli neustále sledovaní.“ Ako to vie, keď sa s nimi nestýkal? A potom zasa spomínaš nejakých chalanov, čo pozerajú film, tak to s tým nestýkaním sa si asi len zabudol vyhodiť.
Major číta v mysli človeka, o ktorom predpokladá, že vie čítať myšlienky, ale pritom si zabudne zablokovať svoje vlastné – to mi príde ako veľmi amatérsky ťah.
Keď je Jozef v byte, všade okolo neho sú kamery, ale nikto sa neobťažuje pozrieť si záznamy z nich a ani nikomu nevadí, ak ich náhodou vypne.
Keď sú na lodi, kapitán dostane správu. Ako? Sú v strede oceánu, vyslovene sa tam píše, že sú priďaleko od pobrežia, aby sa vrátili. Holuby nie sú drony, aby ho našli na otvorenom oceáne, a na dymové signály je asi priďaleko. A potom príde to úplne najlepšie, plavíme sa Ameriky na Barbados cez Afriku. Barbados je v Karibiku, Karibik je medzi Južnou a Severnou Amerikou, prečo sa tam plavíme cez Afriku?
Vidno, že sa snažíš rozvíjať vzťahy medzi postavami, rozhodne sa tam niečo deje, hľadajú si k sebe cestu, majú pochybnosti a váhania, to je fajn. No aj tak mi príde trochu rýchlo, ako sa Jozef otrasie zo smrti svojej prvej milej a hneď sa zavesí na ďalšiu. V určitej pasáži hlava rodiny opisuje, ako zmasakrovali jeho najbližších a ukončí to slovami: „a to je asi z mojej strany všetko“ – to je úplná šupa. Taký prejav sebaovládania a diplomacie by som čakala možno od nejakého britského majordóma v americkej komédii, ale nie od farmára, čo prišiel o rodinu.
Eva je dobrá postava, určite najlepšia, čo tam je. Má riadnu backstory, dobrý vnútorný svet, vidno jej osobný rast. Tálovestory je síce akási rýchla, ale budiš. Keď sa jej rozpadala rodina v starom svete, to bola moja najobľúbenejšia pasáž. Ale jej prerod je na druhej strane veľmi zvláštny. Iná postava o nej hovorí: „Viem, že nie je na zemi väčšia sila ako rozhnevaná žena , ktorá bráni svoje potomstvo.“ – na margo toho, že ochráni detí, ktorých sa ujala. Je to zvláštne, keď si spomenieme, aký zlý mala vzťah ku svojim vlastným deťom: „Občas mi volali a pozývali ma ,aby som ich prišla navštíviť, ale ja som cítila, že to nemyslia úprimne a tak som ich pozvanie odmietala.“ Vidno tu úplnú rezignáciu na vzťahu pracovať, hoci deti sa snažia a volajú, ona nič. A zrazu je ukážková matka deťom, ktoré sotva pozná.
16.04.2020
B.T. Niromwell
Po jazykovej stránke je tu veľa preklepov, a neraz vtipných. Výr s tvrdým ý je vták, pozor na to. „loď dávala signál na odpľutie“ – to je super :D
Štylistika: „začne sa pohon na teba“
Zmena uhlu pohľadu ma spočiatku iritovala, ale potom som ju brala ako experimentálny prvok a nie je to úplne najhoršie. Ale najprv by bolo dobré neexperimentovať až tak divoko a zapracovať na zvládaní konvenčnejších pravidiel textu.
Opakujú sa ti slová: „Nebudeš nič čítať!“ Vzal mi papier a držal ho tak, aby som nemohol čítať.“ „Súhlasila by som aj keby mi povedala, že musím nechať polovicu aj tak by som súhlasila.“
I keď vyrastal v sirotinci nenašiel sa nik, kto by ho adoptoval. – toto súvetie si neodporuje, prečo je odporovacom súvetí?
“Všetko sa so mnou točilo a ja som si v mysli neustále opakoval vetu. „Chcem byť preč, chcem byť na pokojnom mieste, kde môžem slobodne dýchať!“ Mal som tuho zatvorené oči.
Neviem koľko ráz som vyslovil túto vetu.” – tak teraz neviem, či si tú vetu hovoril len v mysli alebo nahlas.
Toto bolo ku konkrétnym veciam, čo sa týka všeobecného dojmu, mám pocit, akoby sis a veľmi ponáhľal. Určite máš trpezlivosť napísať dlhý text, ale asi ti chýba trpezlivosť na vybudovanie dejových línií, aby sa mohli naplno rozvinúť. Pri každej scéne tlačíš na pílu, buď to musí byť násilie, smrť, osudová láska, nepriatelia prišli, nepriatelia odišli, nová postava, zrada…. To všetko vynikne, len ak tomu prípravíš pôdu. Lebo takto v podstate nevieme kto ako prečo a kde, autor sa občas musí povenovať aj týmto “nudným” veciam. Boli tam nejaké fakt dobré nápady, ako ten zub, to bolo take úžasne akčné :D Aebo vnútorný svet Evy, ako som už spomínala, Babu Anna a jej domov, útočište cestovateľov, lenže aj to odišlo niekde do dža, lebo si tomu nedal dosť priestoru. Chcelo by to vrátiť sa k základom, jedna dejová linka, alebo dve, pár postáv, úvod - zápletka - vyvrcholenie - obrat – rozuzlenie. Treba popracovať na dialógoch, opýtaj sa sám seba: povedala by toto žena v strednom veku? Povedal by toto človek, čo práve stratil rodinu? A vela, vela čítať, aby si nachytal štylistiku aspoň do oka-ucha, ak sa it nechce študovať teóriu.
Bola by som veľmi rada, aby sa k tomu vyjadrili aj ostatní hodnotitelia, obzvlášť tí, čo dali tejto poviedke vyššie hodnotenie, myslím, že by to bola zaujímavá diskusia.
16.04.2020
Po jazykovej stránke je tu veľa preklepov, a neraz vtipných. Výr s tvrdým ý je vták, pozor na to. „loď dávala signál na odpľutie“ – to je super :D
Štylistika: „začne sa pohon na teba“
Zmena uhlu pohľadu ma spočiatku iritovala, ale potom som ju brala ako experimentálny prvok a nie je to úplne najhoršie. Ale najprv by bolo dobré neexperimentovať až tak divoko a zapracovať na zvládaní konvenčnejších pravidiel textu.
Opakujú sa ti slová: „Nebudeš nič čítať!“ Vzal mi papier a držal ho tak, aby som nemohol čítať.“ „Súhlasila by som aj keby mi povedala, že musím nechať polovicu aj tak by som súhlasila.“
I keď vyrastal v sirotinci nenašiel sa nik, kto by ho adoptoval. – toto súvetie si neodporuje, prečo je odporovacom súvetí?
“Všetko sa so mnou točilo a ja som si v mysli neustále opakoval vetu. „Chcem byť preč, chcem byť na pokojnom mieste, kde môžem slobodne dýchať!“ Mal som tuho zatvorené oči.
Neviem koľko ráz som vyslovil túto vetu.” – tak teraz neviem, či si tú vetu hovoril len v mysli alebo nahlas.
Toto bolo ku konkrétnym veciam, čo sa týka všeobecného dojmu, mám pocit, akoby sis a veľmi ponáhľal. Určite máš trpezlivosť napísať dlhý text, ale asi ti chýba trpezlivosť na vybudovanie dejových línií, aby sa mohli naplno rozvinúť. Pri každej scéne tlačíš na pílu, buď to musí byť násilie, smrť, osudová láska, nepriatelia prišli, nepriatelia odišli, nová postava, zrada…. To všetko vynikne, len ak tomu prípravíš pôdu. Lebo takto v podstate nevieme kto ako prečo a kde, autor sa občas musí povenovať aj týmto “nudným” veciam. Boli tam nejaké fakt dobré nápady, ako ten zub, to bolo take úžasne akčné :D Aebo vnútorný svet Evy, ako som už spomínala, Babu Anna a jej domov, útočište cestovateľov, lenže aj to odišlo niekde do dža, lebo si tomu nedal dosť priestoru. Chcelo by to vrátiť sa k základom, jedna dejová linka, alebo dve, pár postáv, úvod - zápletka - vyvrcholenie - obrat – rozuzlenie. Treba popracovať na dialógoch, opýtaj sa sám seba: povedala by toto žena v strednom veku? Povedal by toto človek, čo práve stratil rodinu? A vela, vela čítať, aby si nachytal štylistiku aspoň do oka-ucha, ak sa it nechce študovať teóriu.
Bola by som veľmi rada, aby sa k tomu vyjadrili aj ostatní hodnotitelia, obzvlášť tí, čo dali tejto poviedke vyššie hodnotenie, myslím, že by to bola zaujímavá diskusia.
16.04.2020
Monika Kandriková
Ľutujem, ale toto som nedočítala - príliš dlhé a príliš triviálne. Bolo to ako kráčať po ojazdenej asfaltke púšťou. Azda tam nebol jediný nápad, kvôli ktorému by sa oplatilo zastať a obzrieť si ho. Iba ak má má autorka menej ako šestnásť tak si zaslúži potľapkanie po pleci.
17.04.2020
Ľutujem, ale toto som nedočítala - príliš dlhé a príliš triviálne. Bolo to ako kráčať po ojazdenej asfaltke púšťou. Azda tam nebol jediný nápad, kvôli ktorému by sa oplatilo zastať a obzrieť si ho. Iba ak má má autorka menej ako šestnásť tak si zaslúži potľapkanie po pleci.
17.04.2020