Tia si vzdychla. Rodičia sú zas v sebe. Pridala hlasitosť na prehrávači, ktorý jej do slúchadiel pumpoval obľúbenú hudbu. To bola jej stratégia. Prečkať búrku a snažiť sa neprísť nikomu pod ruku. Robila to tak už roky, viac-menej úspešne.
Čosi si zapísala do denníka, no v tom sa zarazila. Zamyslene hrýzla koniec pera. Myšlienka jej vytrvalo unikala. Snažila sa sústrediť, aj napriek zvukom hádky, ktoré k nej doliehali z prízemia rodinného domu.
***
„Témou dnešného terénneho cvičenia sú pobytové znaky pokémonov. Pripravte si fotoaparát, notes a pero. Budeme si všímať veci ako stopy, trus, hniezda. Všetko si poriadne zdokumentujte. Na konci týždňa každý povinne odprezentuje výsledky svojho pozorovania.“
Profesor Lichen kráčal na čele neveľkej skupinky tínedžerov. Postarší plešatý pán bol vo svojom živle. Každú chvíľu sa zastavoval a oduševnene vysvetľoval svojim polozaujatým zverencom, na čo sa práve dívajú.
Tia sa ponevierala na konci hlúčiku. Hlavou sa jej preháňali neveselé myšlienky. Včerajší výstup u nich ani zďaleka nepatril k ojedinelým. Nenávidela to. Túžila sa oslobodiť, ale nemala kam inam ísť. Presviedčať rodičov, aby sa k sebe nesprávali ako Groudon a Kyogre, bolo nie len márne, ale aj potenciálne nebezpečné.
„Tu si môžete všimnúť vajíčka neznámeho pokémona,“ profesor ukazoval študentom miesto, kde trávu brázdili hlboké ryhy. Všade naokolo ležali asi trojcentimetrové podlhovasté vajcia so svetlou škrupinou. „Nejaký iný pokémon zrejme zničil celú znášku. Áno, odfoťte si to! Pôvodne boli zahrabané v zemi. Môžeme na nich pozorovať rôznu mieru deštrukcie od malej až po naozaj rozsiahlu. Tia, píš si! Tá prezentácia sa týka aj teba.“
Pristihnutá, rýchlo otvorila zápisník a pokorne doň čmárala poznámky.
„Pán profesor?“ vzhliadla. „Môžem si z tých vajíčok odobrať vzorky? Preštudovala by som ich v laboratóriu.“
„Výborný nápad! Nezabudni si na papierik napísať dátum a miesto, kde si ich našla.“
Sklonila sa, aby si z nich nazbierala do zipsovacieho vrecka od desiatej. Opatrne ich uložila do ruksaku a rozbehla sa za zvyškom skupiny.
***
Obraz postupne nadobúdal ostré kontúry. Tia jemne otáčala skrutkou stereolupy sem a tam. Keď bola spokojná, odtiahla sa od okulára a priložila k nemu mobil. Fotky sa hodia do prezentácie. Zapísala si zopár poznámok a znova sa sklonila nad tým nepochopiteľným prístrojom. Chýbal mu krížový vodič, takže vždy, keď si chcela pozrieť iné miesto, musela fyzicky pohnúť celou vzorkou a následne ladiť celú optiku. Boleli ju z toho oči.
Položila pod objektív jedno zo zachovalejších vajíčok a znova sa chopila skrutky. Objavila v ňom pod vonkajšou, žltkastou škrupinou ďalšiu, ružovkastú vrstvu. Nebola si istá, čo presne to je, ale iste tomu príde na kĺb. Už zajtra. Vráti sa sem čerstvá, s oddýchnutými očami a bude pokračovať. Len dúfala, že jej vzorky dovtedy nesplesnivejú. Profesor totiž razil teóriu, že tým nijak nestrácajú svoju cenu. Jeho žiaci preto často študovali zvädnuté listy pokryté páchnucim sivozeleným porastom. Tia tejto jeho zásade tak úplne nerozumela.
Do vaku zbalila zápisník a pero, zhasla žiarovku na lupe a natiahla na prístroj látkový kryt. Vrecko so vzorkami odložila. Z laboratória dnes odchádzala medzi poslednými.
„Dovidenia.“ prešla okolo profesora, ktorý živo diskutoval s nejakou študentkou nad farebným plagátom. Zachytila nápis „Staň sa rezidentom“ na obrázku dievčaťa s eevee. Zamierila von. Veľmi sa jej nechcelo ísť domov, ale musela sa ponáhľať. Keď príde neskoro, tak bude zasa oheň na streche.
***
Zvuky hádky sa ozývali až na ulicu. Tia vytiahla kľúče a s búšiacim srdcom sa naklonila k dverám. Krik sa presúval, teraz znel bližšie. Dobre. Počká a potom sa opatrne prešmykne dnu. Počula kroky. V tej chvíli sa dvere otvorili. Veľká laba ju zdrapila za vlasy a vtiahla dnu.
„Tu si, ty suka!“ Tia cítila, ako letí vzduchom. Vzápätí narazila hlavou o stenu. Pred očami sa jej zaiskrilo.
„Postav sa! Počuješ? Postav sa!“
Celé telo jej vypovedalo službu. Nohy sa jej roztriasli tak, že sa nedokázala pozbierať zo zeme. Rukami sa snažila ochrániť si hlavu pred údermi. Otcove prsty zovreli jej zápästie. Ťahal vzpierajúcu sa dcéru nahor, aby jej uštedril ďalšiu a ďalšiu ranu. Do nosa jej udrel pach alkoholu.
„Nechaj ju!“
Nejasne si uvedomovala mamu, ako ťahá manžela preč.
„Pusť ma, do piče!“
„Si normálny? Veď ju zabiješ!“
„Zabijem ju! Aj teba zabijem, ty sviňa! Kurva vyjebaná!“
Tia využila chvíľu otcovej nepozornosti a trasúc sa na celom tele, doplazila sa k dverám. Schytila kľúče, ktoré jej počas útoku vypadli z rúk a vybehla von na ulicu, sprevádzaná krikom a nadávkami. V panike bežala, čo jej sily stačili. Srdce jej bláznivo tepalo až niekde v krku.
Kolená sa pod ňou podlomili. Klesla k zemi. Lapala po dychu. Nikto ju neprenasledoval. Sadla si na obrubník a snažila sa vydýchať. Okoloidúci ju častovali znepokojenými pohľadmi. Tia ľutovala, že nie je neviditeľná.
Nerozhodne vstala. Čo teraz? Vrátiť sa domov nepripadalo do úvahy. Viac-menej podvedome zamierila späť do laboratória.
***
„Tia, to si ty?“ Profesor Lichen sedel pri počítači a sústredene ťukal do klávesnice.
„Dobrý, pán profesor. Niečo som si tu zabudla.“ Zamrmlala rozpačito.
„Si v poriadku?“ Profesor konečne vzhliadol od svojej práce a prekvapene zhíkol „Veď ty krvácaš!“
Tia si siahla do vlasov. Prstami nahmatala niečo mokré. Až doteraz si neuvedomila, že má rozbitú hlavu. Najskôr pracoval adrenalín, potom sa prihlásila bolesť, ale krv nijak nevnímala.
Teraz bez slova zízala na svoju ruku, neschopná reagovať.
„Sadni si. Ošetrím ti to.“ Profesor sa zatiaľ chopil iniciatívy a priniesol lekárničku. Tia klesla na príliš mäkký gauč neurčitej zelenohnedej farby, na ktorom sedávali pri skúškach jeho študenti. Museli sa na ňom v spoločnosti vľúdneho profesora cítiť ako niekde na terapii, napadlo jej.
„Bude to štípať.“ Varoval ju. „Nechceš mi zatiaľ povedať, čo sa stalo?“
„Radšej nie.“ Zamrmlala cez zaťaté zuby. Nechcelo sa jej o tom hovoriť. „Au!“
„Len vydrž.“ Lichen kúskom gázy jemne čistil zranené miesto. „Tá rana vyzerá horšie, ako v skutočnosti je. Netreba to ani šiť.“ Odložil lekárničku.
„Ďakujem.“ Tia sklopila zrak. „Pán profesor, mohla by som tu dnes ostať?“
Skúmavo sa na ňu zahľadel.
„A čo tvoji rodičia? Vedia o tom?“
Uhla pohľadom.
„Nebudem im chýbať.“
Bradou kývol smerom k jej zranenej hlave. „To ti urobili oni?“
„Naozaj o tom nechcem hovoriť.“
Profesor sa odmlčal a na pár úderov srdca si premeriaval jej tvár.
„Môžeš tu ostať. Ale iba dnes. Výnimočne. Jasné?“
Kývla.
„Jasné.“
***
Tia ležala zaborená v gauči v pracovni profesora Lichena, prikrytá príliš tenkou dekou. Na hodinách svietilo 23:00, no jej sa nedalo spať. Už sa zmierila s tým, že dnes v noci nezažmúri oka. Len tak hľadela do stropu.
Znenazdania sa strhla. Marilo sa jej, že začula zvuk rozbíjaného skla. Pozrela sa na hodiny. Bolo pol jednej v noci.
Tia chvíľu načúvala. Odpoveďou jej bol len prudký tlkot vlastného srdca. Vstala, tíško vkĺzla do tenisiek a vyzbrojená druhým zväzkom Kľúča na určovanie rastlín sa po špičkách zakrádala do laboratória. Žeby lupiči? Alebo ešte horšie.
Jej otec. Našiel ju.
Prikradla sa k odchýleným dverám do laboratória a prudko do nich strčila.
Nikto.
Tia sa obrátila na odchod, keď ju upútal akýsi šuchot.
So zatajeným dychom prešla pomedzi stoly. Pod nohami jej zaškrípalo rozbité sklo.
Na skrinke medzi vzorkami sa niečo hýbalo. Pokémon? Možno sa sem zatúlala nejaká Ratata... Fuj! Tia si telefónom posvietila na vinníka.
Zo zipsovacieho vrecka na ňu pozeral pár drobných, jantárových očiek. Tvor bol okrúhly, ružový, pokrkvaný a vyzeral trošku omámene.
Tia zareagovala pohotovo. Otvorila vrecko a vytiahla z neho ešte vlhkého a lepkavého pokémona. Vzala ho do dlaní a jemne naň fúkala.
„To je v poriadku, drobček. Dýchaj. Dýchaj...“
Guľôčka lapala po dychu, no postupne prichádzala k sebe.
„No vidíš. Už je dobre.“ Prihovárala sa mu nežne. „Ahoj, maličký. Ja som Tia. Neboj sa, neublížim ti. Budeme kamoši, dobre?“
Malý tvor zamával krátkymi ručičkami.
„Píp!“
***
Keď šiel profesor Lichen v to ráno do práce, viac ako inokedy si prial, aby tam našiel všetko na svojom mieste. Dlhoročná práca s tínedžermi ho naučila očakávať neočakávané. Tým deckám sa skrátka nikdy nedá úplne veriť. Odomkol, prešiel po chodbe k svojej pracovni a nazrel dnu.
Tia už bola hore. Sedela na gauči a fascinovane sledovala spiaceho tvora, ktorý zo všetkého najviac pripomínal ružovú cibuľku so špicatými uškami a dvomi lístkami na temene. Zvrtla sa k profesorovi, ktorý práve vošiel do dverí a priložila si prst na pery. Bez slova na ňu kývol, aby šla za ním.
Vyšla na chodbu.
„Ja, vysvetlím vám to. V noci sa vyliahol v laboratóriu medzi vzorkami. Keby som tu nebola, tak by sa udusil v sáčku!“
„Ups.“ Profesor sa roztržito poškrabkal po plešine. „Zrejme tie vajíčka neboli také zničené, ako som si myslel. To mi pripomína, čo vaši? Mám ísť s tebou domov a pomôcť ti urovnať to s nimi?“
Pri predstave, čo by s ňou otec urobil, len čo by sa za profesorom zavreli dvere, Tiu oblial studený pot.
„Ja sa tam už nevrátim. Ani za nič.“
„Tia, tvoji rodičia ťa majú radi a chcú pre teba to najlepšie. Určite si už o teba robia starosti. Prečo plačeš?“
„Včera ma otec zbil do krvi, lebo som sa zdržala. Vrieskal na mňa, že ma zabije a tiahlo z neho ako zo suda a to-“ prerušila ho uprostred nádychu „-je u nás na dennom poriadku. Pán profesor, ja viem veľmi dobre, že pre ľudí je najpohodlnejšie zatvárať oči pred problémami druhých, ale ja sa tam nevrátim ani keby som mala bývať v krabici pod mostom.“
Lichen mlčky uvažoval.
„Je tu ešte jedna možnosť.“ Povedal pomaly. „Rezidentský program pre trénerov. Mladí ľudia, ktorí chcú pracovať s pokémonmi, majú možnosť študovať po vedením gym leadera. Pravda, musíš prejsť prijímacími skúškami, ale ak ti na tom tak veľmi záleží...“
„Ale... ja nemám pokémona.“
Profesor sa usmial.
„Myslím, že už máš.“
***
Tia sedela na autobusovej zastávke a zamyslene sledovala svojho nového partnera, či skôr partnerku na ceste do neznáma. Drobný tvor bezstarostne poskakoval v lúčoch dopoludňajšieho slnka. Zrazu sa dvihol silnejší poryv vetra a unášal guľku so sebou. Tia rýchlo vyskočila a strhla ju do náručia.
„Teda,“ zasmiala sa, „musím si dávať pozor, aby mi ťa neodfúklo. Vieš čo? Budem ťa volať Tara. Ako v Odviate vetrom. Čo povieš?“
Tarino pípnutie zaniklo v hluku motora. Na zastávku práve prichádzal autobus medzimestskej linky. Tia rýchlo vybrala z vrecka pár drobných a s Tarou v náručí nastúpila. Ruksak hodila na sedadlo pri uličke a sama sa uvelebila pri okne s pokémonom na kolenách. Zovrel sa jej žalúdok pri myšlienke, že v tejto chvíli necháva za sebou všetky istoty, dobré i zlé.
„Nič sa neboj.“ Nasilu sa usmiala na prekvapene žmurkajúcu Taru. „Ešte im to všetkým natrieme.“
Myrmarach Tvorivá Jack-of-all-trades, toho času na materskej dovolenke.
Diskusia
Marek Páperíčko Brenišin
Síce kratší kúsok, ale aj tak sa na ňom stihlo pomerne dosť odohrať. Úvod ako hrom, trošku to spomalila výprava za pokémonmi neskôr. V druhej polovici sa mi to čítalo rýchlejšie a plynulejšie čo chválim. Otvorený koniec naznačuje pokračovanie, na ktoré som celkom zvedavý. 8 bodov.
06.05.2020
B.T. Niromwell
Hneď ma upútal mix témy pokémonov a riešenie veľmi reálnych životných problémov. Páči sa mi ako, si text zachováva určitú vážnosť a nadhľad a neskĺzavá do zľahčovania témy, napríklad profesor nie je úplne 100% nadšený, že je u neho a nestáva sa z neho hneď dobrotivá "stará mama", len preto, že za ním prišiel nešťastný študent. Dobrý začiatok: Tia si vzdychla. Rodičia sú zas v sebe. Pridala hlasitosť na prehrávači, ktorý jej do slúchadiel pumpoval obľúbenú hudbu. To bola jej stratégia. Prečkať búrku a snažiť sa neprísť nikomu pod ruku. Robila to tak už roky, viac-menej úspešne. – ono je to všetko dobre, ale môžeš si dovoliť ešte lepší „show, font tell“ prístup, ak zmažeš dve vety od „To bola stratégia“ vrátane. Vykreslila si scénu, opísala si, čo robíš, viac netreba. Má to silnejší efekt, keď necháš čitateľa pomyslieť si, čo mu chceš povedať, a nie hovoriť mu, čo si má domyslieť. Občas niečo zaškrípe, napr veta "Profesor sa odmlčal a na pár úderov srdca si premeriaval jej tvár." - znie, akoby meral jej tvár údermi srdca, čo nedáva zmysel. Priama reč s uvádzacou vetou sa píše cez čiarku, má to byť napr: „Bude to štípať,“ varoval ju. Trochu zmätočná je scéna s rozbitým sklom - odkiaľ to rozbité sklo vlastne je? Pokémon pri liahnutí rozbil iné vzorky? Lebo ak to urobilo taký rámus, že to počula aj do druhej izby, muselo to byť niečo väčšie. Ale možno mi len niečo ušlo. Príbeh samotný sa zatiaľ iba rozbieha, tak som zvedavá na ďalšiu časť, kam nás to zavedie.
24.05.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.
