Kratochvíľa
Čo s načatou premenou?
"Eniky, beniky, kliky bé," rozhliadol sa zúfalo po obsahu skrine.
"Ábr, fábr dominé," zahučal už do svetra s neveľkou dierou na lakti. Dnes je spln, takže čokoľvek na seba navlečie, skončí v koši. Jeho životný štýl si bral svoju nenápadnu daň míľovými krokmi. Ale možno sa mu podarí z toho včas vyvliecť a premení sa pekne v pohodlí domova, zamknutý v pivnici.
"Pi-píp," upozornil na seba mobil a Miro zagúľal očami. Geniálny nápad si nastaviť hodinky o 15 minút dopredu zlyháva, keď mešká dobrú pol hodinu. K svetru na seba navliekol rifle a-
"Ale no tak!" zajačal na neštastný palec, ktorý uviazol v diere pravej nohavice a vlastne ich dolnú časť úplne oddelila. "Fajn, kašľať na pivnicu," mykol Miro plecom a buchol dverami.
Deň splnu bol výnimočný vždy. Vraj sa vtedy ľudia viac hádajú. Niektorých bolí hlava. Miro sa vtedy motal po miestach, kde sa dobre loví. Teda ešte predtým ako sa nakazil, lebo to bol predsa plán - dostať sa vlkolakom do hlavy, nejakého nájsť a stať sa nesmrteľným. Stratil sa v cieli tak hlboko, až zabudol žiť. Mal šťastie v neštastí, že ho rodičia vyhodili v tridsiatke z bytu. Vraj, aby sa postavil na vlastné nohy a iné, nestarnúce klišé. Veď fajn, mali pravdu. Odsťahoval sa do zapadákova, kde cena života klesla na polovicu a ta-dá - našiel vlkolaka.
"Do riti," zamrlal Miro kontrolujúc čas. Vždy bola naštvaná, keď meškal. Vlastne všetci vždy boli naštvaní, keď meškal. A vedel to pochopiť, asi mali iné plány, ako naňho čakať. Ale v jeho vlastnej hlavne to nedávalo vôbec zmysel. Veď, keď vedia, že vždy mešká, nech prídu neskôr, nie?
"Boha, tá bude naštvaná..."
Zostávali ešte tri zastávky a autobus sa pomaly vyprázdňoval. Buď to bola náhoda, alebo cítili ono vražedné fluidum, ktoré okolo seba vlkolak pri blížiacej sa premene šíri. Miro mal ešte tretiu teóriu, lebo sveter v skrini ležal naozaj dlho a uplne dole na "nosenej" poličke. Mykol plecom, nech si trhnú všetci.
Na predposlednej zastávke si ho šofér rozheganého vozidla premeral. Dlho a ustarane. Vyvolalo to u Mira šteklenie na tvári. Vlčia srsť mu pod kožou tancovala v očakávaní mesačného svitu. Najradšej by sa začal zúrivo škriabať, svrbenie vždy zintenzívnelo, keď si ho naplno uvedomil. Ale odolal, má už za sebou dobrý tucet premien a s každou tieto detaily zvládal lepšie a lepšie.
Potiahol nosom. Nebol to jeho zvierací inštinkt, len proste potiahol. Ale vnútri lebky sa mu aktivovalo nové centrum vôni. Súkromne mu vravel Planetárium, ale nie pred ňou, ona ho nútila sa učiť tie ozajstné, asi latinské. Tomuto hovorila nejako na L. Zabudol.
"Konečná, vystupovať," zamával mu šofér ukazujúc na dokorán otvorené dvere.
"Jasné, sorry!" vyskočil Miro von a chvíľu zmätene postál na prašnej ulici. Smrad výfuku odchádzajúceho autobusu ho úplne oslepil. Bolo to ako si vraziť pletúcu ihlicu priamo do nosa a tlačiť, až kym špička netrčala z druhej strany hlavy. Bodavá bolesť šla ako šíp a pooomaaalyyy sa rozplývala do priestoru. Mala aj farbu, bola hnedá s malými žltými zábleskami. Miro si odpľul, vysmrkal sa, kýchol ako chlap a oprášil si nohavice. Jeho nechty už boli čierne, pevné a bez lesku. Vždy ho to potešilo. Bol v tom podtón sily a nezraniteľnosti. Párkrát už svoje hranice v tomto stave premeny, keď ešte premýšľal, ale už prekračoval ľudské limitácie, otestoval. Naposledy sa mu podarilo vybehnút po starom paneláku na druhé poschodie. A ani jeden pazúr sa nezlomil!
"Už je to aj tak jedno," zamrmlal si sám pre seba, keď sa zase raz pozrel na hodinky. Toto už nebude ani na nadávky a prednášku, ani na vražedné ticho. Tá ho rovno zabije. A možno doslova, pretože ak si nešvihne, premení sa skôr než k nej príde. To by nebolo pekné. Zrýchlil krok.
Každý má nejakú chronickú chybu, ktorej si je plne vedomý a má pocit, že ho príšerne brzdí, všetko mu kazí a aj tak je úplne neschopný to akokoľvek zmeniť a chyby sa zbaviť. A podľa Mira to bolo aj tak zbytočné, pretože potom prevzala jej miesto zase iná chyba a kolotoč nekonečného seba naprávania len zmenil tempo a smer. Tá jeho bola úplna a absolútna nezodpovednosť. Jeho cieľ, stať sa nesmrteľným bol len príbehom, ktorý naoko zapálene rozprával pri pive. Chcel sa premotať životom bez výraznej stopy a byť pri tom považovaný za neškodného blázna fungovalo prekvapivo dobre. Celé sa to dosť hlúpo zlomilo až ked stretol ju, Elenu.
Rýchlosť Mirovho pohybu po rozbitej ceste sa zvyšovala každým krokom. Bezmyšlienkovito klesol na všetky štyri a opäť zrýchlil. Celým jeho telom prebiehala zmena, ktorá mala čosi spoločné s astrálnymi sférami a démonmi, len on zabudol tie konkrétne detaily. Na zmenu samotnú to nemalo žiadny vplyv. Jeho existencia bola tak trochu výsmechom Elene a celej tej nesmrteľnej skupinke. Nebol to dar, proste sa to stalo. Niekomu vypadajú vlasy, niekto sa mení na vlkolaka, normálka.
Starý cintorín bol udržiavaný, miestny si na to potrpeli, ale v deň splnu to tu vždy vyzeralo ako scéna z čiernobieleho hororu. Tiene pokryvili náhrobne kríže, lúče svetla kreslili vesele obrazce v prachu a každy jeden strom vyzeral ako príšera. Ešte aj kríky boli desivé.
Miro sa hodil na vlhkú zem, kde kvôli nekonečnému tieňu tráva nikdy nevyrástla a divoko do nej zaboril tvár. Dýchal prudko a nahlas. Zaťal zuby a s tvárou v zemi kričal. Zase raz si spomenul, prečo ich všetkých tak strasne neznáša, prečo by každému jednému najradšej odtrhol hlavu. Ani jeden z nich sa takto bolestivo nemení! Šíp bolesti zo smradu po vystúpení z autobusu sa zdal smiešnym odvarom. Cítil praskot kostí a ich rast, cítil každý chlp raziaci si cestu na povrch, predlžovanie lebky, ohýbanie kolien... Driapal a trhal, hrýzol a penil.
Až kým to neskončilo. Sveter to samozrejme nerozchodil.
"Hotovo? Sme radi, že si sa ukázal," zachytil hlas Eleny. Prichádzal z hora, niekde nad ním. Múdro mimo jeho dosah. Elena bola všetko možné, ale nebola hlúpa.
Vlkolak sa lenivo, s ťažko skrývanou energiou, vymotal zo zvyškou oblečenia a hliny. Len zavrčal. Ďalšia vec, ktorú na tomto neznášal. Schopnosť rozprávať zmizla, ale úplne. Pozrel sa hore, v smere jej hlasu, ale videl len veľmi nejasnú siluetu. Jeho čuch mu povedal oveľa viac. Aj to, že dnes mala drdol.
"Vítam vás, drahí nesmrteľní," začala Elena slávnostne, keď sa aj Miro konečne postavil do stredu kruhu tvoreného hŕstkou bytostí. Bol posledný, všetci už čakali iba naňho. Pohľady nepárneho množstva očí mu nadávali šťavnato, ale spokojne. Veď prišiel.
"Uzavrite, prosím, stávky. Dnešný súboj bude medzi Mirom a Emanuelom."
Dav uznanlivo zahučal. Vlkolakov protivník bol masívny nesmrteľný pýšiaci sa jeleními parohami a nadváhou. Vraj následok prekliatia kvôli nešťastnej láske. Nejako to súviselo aj so splnom, ale tento romantický detail spájajúci oboch zápasníkov nikoho príliš nezaujímal.
Miro pocítil nával adrenalínu. Mesiac sa na chvíľu zjavil spomedzi oblakov a on skočil. Miloval tieto stretnutia a bolo mu úplne jedno či vyhrá.
xius
Vyznavac Duny, Matrixu a prastarych hier.
Diskusia
Marek Páperíčko Brenišin
Nakoniec som dal sedem :-)
Musím povedať, že viac ma bavila tá časť "vlkolak cestuje mhd-čkou" :-DInáč to nie je písané zle, pobavil som sa :-)
02.05.2020
Nakoniec som dal sedem :-)
Musím povedať, že viac ma bavila tá časť "vlkolak cestuje mhd-čkou" :-DInáč to nie je písané zle, pobavil som sa :-)
02.05.2020
Straka
Úplne super, presne si sa mi trafil do vkusu :D Je to úplne dokonalé, aj sa s tým viem totálne stotožniť, najmä s:
""Do riti," zamrlal Miro kontrolujúc čas. Vždy bola naštvaná, keď meškal. Vlastne všetci vždy boli naštvaní, keď meškal. A vedel to pochopiť, asi mali iné plány, ako naňho čakať. Ale v jeho vlastnej hlavne to nedávalo vôbec zmysel. Veď, keď vedia, že vždy mešká, nech prídu neskôr, nie?" :DDDDDDDDDD
Moja životná filozofia. Plus mám ešte zásadu, že keď už meškám, tak nech už to stojí za to, takže si stále nájdem tú minútku-dve na výrazný rúž :D Veď som takmer zmeškala svoje maturity, keď som si upravovala očnú linku :DDD A potom som teda už musela dupnúť na plyn, dorazila som len tak-tak, už ma volali dnu :DDD Som rada, keď stretnem niekoho, kto berie život podobne :D
A ešte "Bodavá bolesť šla ako šíp a pooomaaalyyy sa rozplývala do priestoru. Mala aj farbu, bola hnedá s malými žltými zábleskami." :DDDD Žeby spriaznená duša? Už od detstva zatváram u zubára oči, ale keď spustí vŕtačku, aj keď mám zavreté oči, od bolesti vidím červené záblesky :DDDD Je to zároveň vtipné a presné :DD
U mňa to bolo top!! Svedčí o tom aj moje hodnotenie, 10 z 10, teším sa na ďalšie diela!! ;)
03.05.2020
Úplne super, presne si sa mi trafil do vkusu :D Je to úplne dokonalé, aj sa s tým viem totálne stotožniť, najmä s:
""Do riti," zamrlal Miro kontrolujúc čas. Vždy bola naštvaná, keď meškal. Vlastne všetci vždy boli naštvaní, keď meškal. A vedel to pochopiť, asi mali iné plány, ako naňho čakať. Ale v jeho vlastnej hlavne to nedávalo vôbec zmysel. Veď, keď vedia, že vždy mešká, nech prídu neskôr, nie?" :DDDDDDDDDD
Moja životná filozofia. Plus mám ešte zásadu, že keď už meškám, tak nech už to stojí za to, takže si stále nájdem tú minútku-dve na výrazný rúž :D Veď som takmer zmeškala svoje maturity, keď som si upravovala očnú linku :DDD A potom som teda už musela dupnúť na plyn, dorazila som len tak-tak, už ma volali dnu :DDD Som rada, keď stretnem niekoho, kto berie život podobne :D
A ešte "Bodavá bolesť šla ako šíp a pooomaaalyyy sa rozplývala do priestoru. Mala aj farbu, bola hnedá s malými žltými zábleskami." :DDDD Žeby spriaznená duša? Už od detstva zatváram u zubára oči, ale keď spustí vŕtačku, aj keď mám zavreté oči, od bolesti vidím červené záblesky :DDDD Je to zároveň vtipné a presné :DD
U mňa to bolo top!! Svedčí o tom aj moje hodnotenie, 10 z 10, teším sa na ďalšie diela!! ;)
03.05.2020
B.T. Niromwell
Bolo to veľmi príjemne napísané, sympatická postava. Jediná vec, aj keď to je taká PNPčkovská chyba, že to vyvrcholenie na konci vlastne nebolo ani vyvrcholením, len takým vyšumením.
04.05.2020
Bolo to veľmi príjemne napísané, sympatická postava. Jediná vec, aj keď to je taká PNPčkovská chyba, že to vyvrcholenie na konci vlastne nebolo ani vyvrcholením, len takým vyšumením.
04.05.2020
Milan "Miňo" Tichý
Pekné. Veľmi pekné. Miestami bolo dosť vaty, ale to až tak nevadí. Skôr vadí že na úkor toho ten záver nebol epickejší. Sonda do duše vlkolaka sa ale podarila, škoda, že na zvyšok neostal čas. Ale celkovo to bolo príjemné čítania. Dobre to odsýpalo a ten rozsah je obdivuhodný. Palec hore.
08.05.2020
Pekné. Veľmi pekné. Miestami bolo dosť vaty, ale to až tak nevadí. Skôr vadí že na úkor toho ten záver nebol epickejší. Sonda do duše vlkolaka sa ale podarila, škoda, že na zvyšok neostal čas. Ale celkovo to bolo príjemné čítania. Dobre to odsýpalo a ten rozsah je obdivuhodný. Palec hore.
08.05.2020