„Kerberos ticho!“ zakričala na svoju uvrieskanú čivavu moletná, asi 60-ročná pani s ovocným s kvetinovým výbuchom na hlave a usmiala sa falošným blahosklonným úsmevom.

Chlap v čiernej teplákovej súprave sa tiež usmial. Nie že by bol ten úsmev pre masku vidno, no aspoň sa pokúsil. Koniec – koncov, škrípajúca kabínka v ktorej sa všetci traja aj so psíkom už minútu viezli, bola malá a nedalo sa nikam ujsť. A hoc to neznášal, odkedy sa tu ocitol, musel sekať dobrotu. A dobrého suseda.

Konečne výťah ohlásil prízemie, dvere sa otvorili a muž nechal guľatučkú majiteľku aj s Kerberom na rukách vystúpiť ako prvú.

„Éeeeh,“ otočila sa z ničoho nič susedka. „Pán sused, viete o nadchádzajúcej domovej schôdze? Chceli by sme prerokovať zateplenie činžiaku, tak snáď prídete?“

Chlap iba nemo prikývol. Hlavne pokoj, vravel si potichu.

„Dobre, tak sa vidíme v stredu pán Oblačný,“ pípla suseda a zmizla.

Muž v ešte chvíľu počkal, dal jej dostatočný náskok, a vydal sa von.

Po ceste premýšľal. Doteraz sám nevie, ako sa tu dostal. Pamätá si, ako sa zbavil šéfa, ako ho zraneného odviedol syn a ...a potom sa prebral v nejakej posranej diere, kde nič nefunguje tak ako má. Uviazol v inom svete.

Po rokoch sa však naskytla šanca. Z novín sa už pred nejakým časom dozvedel, že sa v meste vyskytli aj ďalší, podobný jemu, a tak sa rozhodol s niekoľkými z nich stretnúť. Pred tým, než ich ale nakontaktoval si na internete vyhľadal čo najviac dát, naštudoval dôležité informácie a získal čo najväčšie množstvo primárnych prameňov. Z knižnice. Časť z nich mal koniec – koncov so sebou v Tesco igelitke.

Na okamih sa zastavil, pozrel na hodinky, ktoré mal na čiernej rukavici a napokon rozhodne vykročil smerom k zastávke električky. Po tom, čo nastúpil, pár ľudí síce na neho divne pozrelo, no už si zvykol. Aj tak si myslia že je nejaký crosslayer, ako im tu vravia.

Z MHD vystúpil asi o pol hodinu neskôr na zastávke v meste. Stretnutie malo prebehnúť v parku, nakoľko z dôvodu nedávnej pandemickej krízy ešte nie sú jedálne a reštaurácie otvorené. Zrazu sa zastavil. Bolo by fajn na dnešné stretnutie aj niečo kúpiť, možno nejaké koláčiky. Poobzeral sa teda vôkol seba a vošiel do najbližšieho obchodu s jedlom.

„Pane, ale tu naozaj musíte mať rúško, nie len respirátor, či čo to vlastne máte“ spustila na neho hneď pri vchode malá blonďatá predavačka v okuliaroch a s výzorom besného krtka. Chcel čosi namietať, ale napokon si to rozmyslel a otočil sa teda k odchodu. Smerom z potravín stretol ramenatého, i keď v porovnaní s jeho dvomi metrami omnoho nižšieho SBS-kára. Len tak z cviku ho skúsil použiť svoje schopnosti. Nič. Napokon to vzdal a vyšiel von.

Neznášal tento svet, neznášal tento vesmír a neznášal pohybovať sa medzi normálnymi ľuďmi. Chýbali mu jeho vymoženosti, jeho hračky, jeho schopnosti. Čosi spôsobilo, že nič z toho čo ovládal, nefunguje. Tam doma bol niekým, druhým najmocnejším mužom. Tu nemohol poriadne ani žiť. To sa musí zmeniť!

Po asi dvadsiatich minútach dorazil k parku. Už z diaľky ich videl. Šedivý starec s orlím výrazom a dlhou bradou v červenej bunde, no inak celý v bielom, sedel na lavičke a oboma rukami sa opieral o akúsi veľkú železnú palicu. Ten druhý bol bledý ako stena a nemal nos. Na sebe mal rifle a tričko a neustále sa pohrával s akýmsi prútikom a čosi stále tlačil starcovi do hlavy. Kúsok od nich ležal na studenom chodníku akýsi blázon s odrastenými prefarbenými zelenými vlasmi.

Pristúpil k nim. Z kníh poznal ich mená. Saruman. Voldemort. Joker.

„Páni, asi čakáte na mňa. Som Darth Vader a myslím, že sa musíme porozprávať, ako sa dostať z tejto situácie. Z tohto sveta.“