Havran urazene zakrákal nad vyrušením od svojich hodov na jednej z relatívne čerstvých mŕtvol.
„Neviem na čo sa sťažuješ. Máš ich tu stovky jedného vedľa druhého.“
Pomyslel si lugaru ktorý prechádzal roklinou zmenenou na masové pohrebisko. Vo vlčej podobe nie je možné hovoriť preto zostal u myšlienky. Nemalo to zmysel. Pri takom množstve obetí mu jednu konkrétnu nemohol pomôcť nájsť ani vychýrený čuch psovitej šelmy. On však v tejto podobe zostával. Primitívnejšie myšlienkové pochody dravca účinne pomáhali potlačovať smútok a navyše mesiac dnes bude v splne. Lugaru síce nepotrebujú spln na to aby sa z ľudí zmenili na vlky, ale ten pôsobí ako lákadlo, rovnako ako pach krvi. Prekročil ďalšiu z mŕtvol a obzrel si dvojicu ktorá ležala najbližšie. Telo muža malo roztrhané hrdlo a dohryzenú tvár tak, že jediné čo išlo spoľahlivo určiť bolo, že mu už vlasy z čela značne ustupovali, vedľa neho ležala sivá vlčica s nožom, s nepochybne postriebreným ostrím zabodnutým v spodnej časti brucha. Pozrel sa na pravo a na ľavo. V niekoľko metrových rozostupoch postupovali jeho bratia a sestry. Len málo z nich bolo v ľudských podobách. Pochyboval, že to za noci akou mala byť táto to vydržia dlho.
„Nie, nie... prosím, nie áááááárgchchch.“
Zastrihal ušami. Ďalšia z rán z milosti. Pozrel sa tým smerom. Jeho druh si z papule oblizoval čerstvú krv. Pátral ďalej. Jeho tlapy sa zaborili do hutného blata a o pár krokov ďalej šliapol do vody. Po tom čo sa tu dnes udialo bola riečka červená. Jej prúd doteraz nestihol odplaviť všetku krv, ktorú tu preliali. Zahrabal tlapami aby obrátil telo ktoré ležalo tvárou dolu a pri tom dúfal... Bol to akýsi mladík, po plecia dlhé gaštanové vlasy lugaru ale nahnali strach. Ľavú nohu mal na lýtku zle dotrhanú, takmer až na kosť.
„Keby som len bežal rýchlejšie a priviedol posily skôr... Keby nebojovali tu, ale ustúpili viac na sever... Keby som ju prinútil aby išla so mnou...“
Myšlienky mu pomaly a bolestne vírili hlavou ako keď niekto zamiešava v miske dokola ovsenú kašu. Ticho nastávajúcej noci roztrhlo tiahle zavytie. Jeden po druhom sa k jeho zvuku pridávali ďalšie a ďalšie hlasy. Oňuchal ďalšiu z mŕtvol. Znak na koženom náramenníku sa mu zdal povedomí. Našiel tvár ktorá patrila k telu a jeho podozrenie sa potvrdilo, Ezra. Zakňučal. Nie, žeby jeho srdce nebolo od tela k telu ťažšie smútkom. Nie, že by si žiaľ nad smrťou jeho priateľa nezaslúžil vyjadrenie v podobe vlčieho volania. No stále kdesi v kútiku srdca plápolala iskierka nádeje.
„Prosím, dúfam, že ťa tu nenájdem!“
Postúpil ďalej. Telo z odseknutou hlavou, dvojica vlkov prebodnutá jedinou kopijou, muž z roztrhaným bruchom a vyhreznutými vnútornosťami, žena s naveky zamrznutým neveriacim výrazom tváre. Ďalšie zavytie. Opäť niekto našiel mŕtvolu blízkeho priateľa či člena rodiny. Lugaru sa v tomto ohľade s bežnými vlkmi nedajú tak celkom porovnávať. V hierarchií je klan a svorka síce na vrchole, tvoria ju však viaceré rodiny v rámci ktorých sú obvykle putá najpevnejšie. Pridal sa k vytiu, zo solidarity. Náhle sa ozvalo tiché, pridusené, ba váhávé:
„Dirk!“
Otočil sa po tom zvuku. Takmer okamžite pocítil ako mu srdce vynechalo úder a pokryla ho inovatka. Tlapy ho odrazu nechceli poslúchať, akoby mal ku každej jednej priviazaný balvan, jednu pred druhú kládol len s veľkou námahou ako sa vydal smerom k siluete muža ktorý ho oslovil. Ten v náručí držal telo, zakláňal mu hlavu aby si mohol prezrieť tvár vo svite vychádzajúceho mesiaca. Dirk sa blížil s hlavou sklonenou k zemi. Vedel, že ju bude musieť zodvihnúť, čeliť nevyhnutnému. No aj tak zastal na dĺžku paže od muža a tvrdošijne hľadel na akési telo pri svojich nohách, než aby musel pohľad zdvihnúť k telu, ktoré dúfal, že neuvidí.
„Je mi ľúto.“
Prehovoril muž stále tým tichým hlasom. To akoby Dirka vytrhlo z letargie. Konečne urobil ten krok či dva ktoré ho delili a ponoril ňufák do spleti gaštanových, kurčeravých vlasov. Nadýchol sa, vydýchol. A znova, a znova.
„Aúúúúúúúúváááááááááhááááá!“
Na tele mal pocit akoby bol týždne pevne zviazaný a každý a jeden sval na tele mal primerane meravý. Útroby mu zvierali ľadové prsty, do pľúc sa nedostával dostatok vzduchu, v dôsledku čoho ho pálili ako v ohni. Dirkovi, nahému ako pri narodení, kľačiacemu pred jedným zo svojich druhov spočinulo nehybné telo v náručí. Privinul si ho k sebe tak pevne, akoby na tom závisel jeho život. Jeho nárek zanikol v žialivom vytí preživších bratov a sestier zo svorky.