Po rokoch bolesť prešla a na svoju smrť si už pamätal len ako na sled obrazov. Orthos sa túlal rozľahlými sálami záhrobia, niektoré z nich boli plné ohňa, iné chladné a pochmúrne. Ozvena tľapotu jeho labiek sa odrážala od kamenných stien a miešala s nárekom zatratených duší.

Jedinú radosť mu prinášali spomienky na jeho pána. Keď Orthosa zabili, bol ešte mladý, ale už vtedy sa vedelo, že raz dokáže veľké veci. Preto za ním prišli kráľovi muži, vtedy v noci. Nerátali však s láskou a dôverou, akú k mladému čarodejovi prechovával jeho verný sprievodca, skrotený pravlk s krvavočervenými očami. Neverili, že by zviera, čo aj magické, dokázalo obetovať život, len aby jeho pán mohol ujsť.

Raz, nejaký čas po svojej smrti, len tak ležal v temnote a so zlomeným srdcom si lízal nikdy sa nehojace rany, keď zrazu z diaľky začul pánovo volanie. Zdvihol hlavu a nastražil uši.

„Orthos! Orthos!“ Pravlk vyskočil na nohy a vybral sa za hlasom. Bežal pomedzi ohne i úplnou čiernotou, do labiek ho pichali kamene, až nakoniec zacítil v srsti čerstvý vietor.

Čarodej stál tam, na opustenom cintoríne medzi polámanými krížmi, uprostred pentagramu vyrytého konárikom do pôdy. Orthos sa mu s kňučaním vrhol k nohám. „Orthos! Tu si!“ Pán si čupol do trávy, nechal sa olizovať, hladkal starého priateľa a škrabkal ho za ušami.

„Ach, čo ti to urobili!“ Pri pohľade na Orthosov bok, odratý až do rebier, mu po líci zbehla osamelá slza. „Ale ja ťa pomstím, sľubujem.“ Oči sa mu temno zaleskli.

Boli spolu, až zvony kdesi v diaľke neodbili jednu a Orthosa neznáma sila nezačala ťahať späť pod zem. No hoci sa nemohol vrátiť medzi živých, jeho nádej znova ožila.

Odvtedy sa stretávali každý rok, vždy keď sa na sviatok Všetkých svätých hranica medzi svetmi stenčila natoľko, aby ho pánove kúzla dokázali privolať.

Postupne to prestal byť ten veselý mladík, ktorý si ho skrotil. Na tvári mu pribúdalo vrások a v očiach temnoty. Už sa neobliekal do ľanových nohavíc a haleny, ale do jemnejších látok, vyšívaných zlatými niťami. Hlavu už nenosil hrdo vystretú, ale postupne mu klesala k zemi, lebo na nej nosil kráľovskú korunu so všetkými starosťami aj povinnosťami, a na rukách, hoci dôkladne vyčistených, mu Orthos vždy cítil krv.

Pravlk mnohému z toho nerozumel, ale aj tak sa oňho začínal báť.

Až jeden rok volanie neprišlo.

Orthos si však sa na schôdzku vybral aj tak. Bez pánových čarov to bolo ťažšie, ale zvieracie inštinkty a strach o najbližšiu bytosť na svete ho priviedli až na horský cintorín.

Namiesto chladného nočného vzduchu ho privítal pach dymu. V diaľke horeli ohne, za kopcami sa ozývalo dunenie diel. Napriek matnej červenkastej žiare v diaľke sa noc zdala temnejšia. Nad hlavou mu krúžili netopiere, všade okolo sa povaľovali mŕtvoly, vybielené až na kosť. A uprostred tej scény skazy, vedľa nedokresleného pentagramu, ležal, neprirodzene skrútený, jeho pán.

Keď sa Orthosova srsť dotkla jeho ruky, otvoril oči.

„Dnes sa vrátim s tebou, starý priateľ,“ zašepkal, takmer nečujne, a vydýchol naposledy.

* * *

„Za vlády kráľa-černokňažníka si náš ľud vytrpel ako nikdy predtým ani potom,“ povedala babička a svetlo ohňa vrhlo na jej tvár temný tieň. Deti sedeli okolo nej v kruhu a priam jej viseli na perách. A rodičia ich nechali, hoci bolo jasné, že nejedno v ten večer od strachu nezaspí. „Hovorí sa,“ pokračovala starena, „že v tú noc, čo zomrel, uprostred veľkej vojny, si poňho prišli pekelní vlci. Od polnoci až do jednej sa celou krajinou ozývalo vytie, také hlasné, až prehlušilo aj kanóny. Ešte som bola len dievčatko, no aj tak si pamätám, ako pri tom zvuku tuhla krv v žilách...“