Nepozvaná návšteva

„Ostaň ešte chvíľu!“ posadila sa na posteľ a prosebným pohľadom, zopätými rukami a jemne našpúlenými perami sa na neho zadívala. „Iba pár minút! Inak ti utečiem s nejakým poriadne starým a nechutne bohatým týpkom!“ „Jasné, a po jeho smrti si budeme žiť naveky šťastní. Vieš, že si nemôžem dovoliť meškať. Tento mesiac som prišiel už trikrát neskoro. Šéf by ma vyrazil a v našej situácii by to bola hotová katastrofa. Pekne si užívaj slobodu a čakaj. Budem sa snažiť prísť čo najskôr.“ Jeho posledné slová zazneli už spoza zatvorených dverí. Výťah bol ako vždy pokazený! Bral naraz po tri schody a jednou rukou sa usiloval obliecť si sako. Konečne vybehol na ulicu a rýchlo sa snažil spomenúť si, kam včera zaparkoval auto...

Alica sa ešte na chvíľu prikryla paplónom a rozhodla sa na nič nemyslieť. Dnes ostane celý deň v posteli. Už-už padala do nekonečnej hĺbky sladkých snov, keď začula zvonček. Otvorila oči. Ticho! Asi sa jej to len prisnilo. Otočila sa na druhý bok, avšak odo dverí sa ozval opäť nepríjemný zvuk. Trochu nahnevaná a trochu frustrovaná z toho, že deň nepokračuje podľa jej predstáv vstala z postele a podišla k dverám. Pozrela sa cez priezor a zbadala svojho manžela. Potešilo ju to. Predsa sa vrátil! Otvorila dvere a s víťazoslávnym úsmevom na perách ho pustila dnu. „Tak predsa si nevydržal! Vedela som, že sa vrátiš,“ zaklamala.

Vošla do spálne a sadla si na kraj postele. Vo dverách sa objavil Alex. Zdalo sa jej, že je akýsi iný. „Stalo sa niečo? Tváriš sa divne. Len mi nepovedz, že ťa vyhodili z práce!“ Alex urobil dva kroky dopredu a zastavil na prahu spálne. Vtedy sa usmial. Jeho úsmev však neveštil nič dobré. Nebol to ten úsmev, ktorý čakala. Nehovoril „všetko je v poriadku, ľúbim ťa“. Bol akýsi neosobný a chladný. „Desíš ma! Hovor!“

Alex sa ani nepohol, akoby čakal na impulz, príkaz, inštrukcie. Keď sa Alica otočila, aby si obliekla župan, prudko vyrazil vpred. Bol to zlomok sekundy a Alica ležala v kaluži krvi a v ruke zvierala gombík, ktorý vytrhla z gýčovo ružového saténového županu.

Alex sa pomaly otočil a bez akéhokoľvek náznaku emócie sa vybral k dverám. Opatrne siahol na kľučku a zrazu zastal. Akoby z neho odišiel život.

Pomaly sa zotmelo a do dverí domu vošiel muž. Rázne vykročil k schodisku a ticho si hvízdal známu melódiu z rádia. Vybehol k dverám bytu, poobzeral sa okolo seba, vybral z vrecka kľúč a opatrne otvoril. Postava spoza dverí takmer spadla na zem. Zachytil ju v poslednej chvíli a oprel zvnútra o stenu. Šikovným pohybom siahol do zátylku muža, ktorý bol na nerozoznanie od neho a vytiahol sotva viditeľný čip. Strčil si ho do vrecka a nebadane sa usmial. Nazrel do spálne a spokojný s tým, čo videl, namieril k oknu a naučeným pohybom vybrall zo saka telefón. „Všetko je tak, ako si povedal. NARAT je úplne presný a spoľahlivý. Budúci týždeň začneme so sériovou výrobou. Mám aspoň 200 objednávok. Je neuveriteľné, koľko milujúcich manželov sa chce zbaviť svojich polovičiek. O 20 minút som na letisku. NARAT sa vrátil do zdroja, bude jednoduché ho naložiť do auta. Zajtra sme v Južnej Amerike a začneme náš spoločný biznis! Milujem nezávislé a múdre ženy. O chvíľu som pri tebe, zlatko!“