„Dobrý deň!“

„Dobrý?“ odzdravil Majo podozrievavo, keď otvoril dvere. Návštevník bol zelený a mal tykadlá. Odkedy americká vláda priznala, že zábery UFO sú reálne, vzali to mimoni ako pozvanie. Ich invázia Zeme do bodky spĺňala hororové predstavy každého človeka – nie tie o krvi, útokoch, prestrelkách či pokusoch na ľuďoch, vôbec nie. Zem sa takmer okamžite stala súčasťou Vesmírnej Federácie, ktorej byrokratické úkony a zákony sa stali súčasťou administratívy každého štátu. Otriaslo to takmer každou časťou ich bežného života, kde bol predtým potrebný jeden formulár, teraz bolo treba aspoň sedem. Majovi v peňaženke pribudol k občianskemu intergalaktický pas, potvrdenie o zaškolení povinností voči Vesmírnej Federácii, čestné vyhlásenie, že nebude dráždiť gágorovitých návštevníkov červenou farbou, prehlásenie o neútočení na návštevníkov a potvrdenie od doktora, že môže vstúpiť do lunaparku Mliečna dráha. Preto ním až striaslo, keď si všimol, že zelený návštevník má v rukách hrubý štós papiera.

„Som z ministerstva spolupatričnosti a robím náhodné kontroly ekonomickej efektívnosti pozemšťanov,“ odvetil hosť a dôležito zatriasol gágorom.

„Robíte čo?“ opýtal sa Majo, hoci si nerobil veľké nádeje, že tomu na druhýkrát porozumie lepšie. Už len preto že kým mimozemšťan rozprával, sústredil celú svoju pozornosť na to, aby sa čo najnenápadnejšie poškrabal na zadku. Oproti cez ulicu totiž stála pohľadná suseda a naozaj nechcel, aby ho prichytila pri takej ošemetnej činnosti.

„...ekonomickej efektívnosti pozemšťanov.“

„Som vás veľmi nečakal,“ priznal pán domáci.

„To by potom táto kontrola nebola veľmi náhodná, že?“ zahudral mimoň. „Tuto mi to podpíšte a ja sa tu trochu porozhliadam.“

Majo paranoja prehrala boj s jeho lenivosťou a namiesto aby si tridsaťšesť stranový formulár prečítal, zfleku ho pokrstil svojím podpisom.

„Dobre, to by sme mali!“ tleskol mimozemšťan dvoma rukami, zatiaľ čo štvrtou a treťou stále zvieral objemné spisy. „Skontrolujem dom!“ rozhodol sa, vošiel a zabuchol za sebou dvere. Majo stihol uhnúť len tak-tak, aby nedostal kľučkou pomedzi rebrá.

Celé ho to štvalo o dosť menej, ako by chcel. Rezignoval. V podstate bol rád, že nemusí cudzinca po svojom dome sprevádzať. Mal síce rozpozeraný seriál v tej najlepšej scéne, ale dokončí ho neskôr.

Nadviazal očný kontakt s mladou susedou, ktorá na neho hľadela presne tak nechápavo, ako sa on cítil. Zašiel za ňou prehodiť pár slov.

„Čo je zač?“

Majo otvoril ústa, že zafilozofuje nad tým, v akej rýchlej dobe to žijeme a aké je komplikované vyznať sa už aj v tých najjednoduchších životných situáciách. Človek nevie, kto mu je nepriateľom a kto priateľom, ešteže má takú milú susedu. Keď ale cukol pohľadom k susede, jej úsmev mu doslova prilepil jazyk k podnebiu a vyšlo z neho len: „No ono... ja... to...“

„Ja už tomu svetu prestávam rozumieť,“ hlesla akosi sklamane. „Na čo je, prosím vás, napríklad tamto?“ ukázala prstom na dlhočizný presklený tobogán na oblohe končiaci niekde v nedohľadne. Podchvíľou tobogánom preletel nejaký človek a zmizol za obzorom.

„Ja... neviem...“ odvetil Majo celou vetou.

„Vyzerá to ako besná sranda. Chcela by som to vyskúšať. Zistím, kde majú vstup, nešli by ste tam so mnou?“

Maja oblial studený pot a celou dušou sa sústredil na to, aby nepovedal nič hlúpe a len s úsmevom prikývol.

Omylom však pokrútil hlavou.

Suseda mykla plecom na pozdrav a šla dnu.

Kým sa Majo dotrmácal cez ulicu, mimozemšťan bol s obhliadkou čohokoľvek, čo v jeho dome obhliadal, hotový. Čosi si zúrivo zapisoval do fasciklu.

„Tak, mladý pán,“ pretočil šestnásť papierov, „Kobielsky. Umyl som vám riad, vyniesol smeti, povysával, vyhodil deravé tričká, objednal nové, také, čo sa nosia v tomto storočí a napísal som pre vašu susedu ľúbostný list, kde jej nevtieravo vysvetľujem váš obdiv k nej tak, aby mala pocit slobodnej voľby pri rozhodovaní, či s vami bude chodiť, ale pritom vás určite neodmietla.“

„Čože?“

Mimoň si zhlboka vzdychol a zopakoval od slova do slova to, čo povedal predtým.

„Chlape! Ty si mi absolútne zlepšil život! Ďakujem! Predsa len tá Vesmírna Federácia na niečo je!“

Zelenáč jeho výlevy ignoroval a podal mu obálku.

„Čo je to?“

„Vstupenka,“ kývol mimoň ledabolo smerom k tobogánu.

„To snáď nie! Ty si nám zabezpešil ešte aj vstup na tobogán? Ó, s týmto susedu absolútne ohúrim!“ skríkol Majo, roztancoval sa na ulici a potom si rukou zakryl ústa, lebo si uvedomil, že ho suseda mohla počuť.

Mimoň si len otrávene vzdychol.

„Pán Kobielsky, vy ste ma nepochopili. Kontrolou ekonomickej efektívnosti ste neprešli. Transportujeme vás zo Zeme a na vaše miesto príde žiť niekto z poradovníka, kto si vyplnil prihlášku o presídlenie na Zem. Majte sa pekne, pán Kobielsky, dočasne vás presídlime na Venušu, o tri mesiace si môžete podľa zákona podľa prihlášku o presídlenie na neakú inú planétu.“

V tom momente už pri Majovi zaparkovalo nenápadne vyzerajúce autíčko, vyskočili odtiaľ dvaja zelenáči a o pár minút už Maja spláchli tobogánom až na Venušu.

Pri Majovom bývalom dome sa objavil nový, fialový mimozemšťan.

„Dobrý deň,“ privítal ho úradník. „Toto je váš nový domov. A preboha vás prosím, robte so svojím životom niečo lepšie, ako tamten neschopa. Uvidíme sa pri náhodnej kontrole!“