Dnes ráno ma konečne nezobudil otravný zvuk budíka. Milujem soboty, pretože sa vždy môžem do sýtosti vyspať, hodím si sprchu, urobím parádne jedlo, a potom sa môžem venovať svojim koníčkom alebo len tak chillovať a pozerať Netflix.

Zapol som rádio a z reprákov sa začala rinúť melódia nejakej pesničky od Rolling Stones, názov mi nie a nie napadnúť, niečo o záhube a smútku. Otvoril som okná a schuti sa nadýchol čerstvého vzduchu. Až potom som sa pozrel na hodinky. Pol druhej poobede. Nevadí. Nie každý deň je nedeľa. Dnes napríklad doslovne nebola nedeľa.

Dal som si štvrťhodinovú sprchu, umyl som si aj vlasy a zuby a zo sprchy som vyšiel doslova ako nový človek. Nahodil som si pohodlné domáce oblečenie, učesal vlasy a napokon som svojmu odrazu v zrkadle venoval úsmev plný toľkej sebalásky, že Buffalo Bill z Mlčania jahniat pôsobil ako môj chudobný príbuzný.

Zvýšil som hlasitosť na rádiu, pretože som začul prvé tóny Smells like teen spirit od Nirvany, a pustil som sa do varenia. Už včera som si nakúpil všetky suroviny na mäso na hríboch. Celý týždeň mi išlo na chuť, obyčajné bravčové na šampiňónoch s poctivou knedľou, ako od starej mamy. Vybral som všetko z chladničky, nakrájal si mäso na drobné kúsky, nasekal som nadrobno cibuľku a potom sa pustil do čistenia hríbov.

„Čo si úchyl? Prečo ma vyzliekaš?“ ozvalo sa zrazu protestné šomranie. „Daj mi pokoj ty degeš.“

Neveriacky som zažmurkal a pozeral sa na velikánsky šampiňón v mojej ruke, ktorý ale zrazu mal drobné namosúrené ústa a zamračene na mňa gánil.

„Haló, s tebou sa rozprávam človeče,“ povedal hríb. Nezmohol som sa na viac, než tiché mľasknutie.

„No dobre, toto nemá zmysel. Odlož ten nôž a pusti ma, hneď.“

Stále som bol zaskočený, ale položil som hríb na kuchynskú linku. Tomu medzičasom stihli narásť aj ruky a nohy, ponaťahoval sa, odpľul si a hneď si zas venoval napajedený pohľad, čosi medzi pohŕdaním a zúrivosťou.

„Ty si jeden z nich, že? Ideš mi dať injekciu, zabaliť s ostatnými a predávať ako jedlo, že? Priznaj sa!“ vrčal na mňa hríb, zatiaľ čo sa neúspešne pokúšal zdvihnúť nôž, ktorý bol tak päťkrát väčší ako on sám.

„Ja, fakt neviem o čo tu ide...“ dostal som zo seba napokon a na poslednú chvíľu som odskočil, pretože môjmu prapodivnému hosťovi sa podarilo skopnúť ostrý nôž na zem.

„No netvár sa, mucko, neverím ti ani ten tvoj čapatý nos medzi očami. Všetci v tom idete. Všetky huby vedia, že nás už stáročia režete a pečiete a žeriete. Je toto normálne? Veď to je normálne holokaust, do riti,“ povedal hríb, zatiaľ čo z vrecka lovil krabičku cigariet a zapaľovač.

„Áno, jeme vás, ale to lebo nie ste živé. Alebo teda ste, ale nevnímate, nie ste zvieratá, ani ľudia,“ vyhabkal som zo seba napokon.

„Hej, jasné. A ja som čo, lietadlo? Aha, ty obmedzenec, pozri sa na mňa,“ potiahol si hríb z cigarety a vyfúkol dokonalý krúžok.

„Ja... veď dobre, vidím, ale nič nechápem.“

„Že nechápeš? No to ma podrž. Si človek?“

„Som.“

„No, a ľudia nás už celé stáročia lovia, brutálne nás masakrujú, zatiaľ čo my sme na výlete s rodinou, v práci, alebo len tak spíme, potom nás dávajú do odporných plastových krabíc a napokon žerú naše mäso. Tiež to predsa robíš, na čo sa tu hráš?“ posadil sa hríb na kuchynskú linku a začal kopkať drobnými nohami sem a tam.

„Veď ale... to je strašné. To... Ja neviem vôbec čo mám povedať,“ koktal som a videl som, že výraz tváre môjho zvláštneho hosťa sa začínal meniť.

„Počkaj, ty mi fakt chceš povedať, že si o tomto nevedel?“

„Nie, fakt. A nielen ja. Všetci si myslíme, že nevnímate, že nie ste živí v pravom zmysle slova. Preto vás režeme a jeme.“

Hríb sa po pár sekundách schuti rozosmial, až si chytal nafúknuté bruško.

„No to ma podrž. A že páni tvorstva. Bože, bože.“

Pohľad na chechtajúci sa tučnučký hríb ma taktiež rozosmial. A vtom sa začali pridávať ďalšie a ďalšie hlasy. Ožíval aj zbytok šampiňónov, ktoré som mal pripravené na chystaný obed.

Hríbik zrazu zdvihol ruku, aby ich utíšil. „Dobre, stačilo. Stáročia útlaku a systematického vraždenia, vážení. Stáročia! Poďme chalani, ukážeme týmto dementným prerasteným opiciam, kto je ozajstný pán tvorstva.“

Ako poslednú vec vo svojom živote som uvidel kopu malinkých šampiňónov zatínajúcich pästičky a ceriacich zuby.