Rokothanoko ležala v horúčkach. Starý šaman sa krčil nad ňou a zvolával sily duchov prírody. V jaskyni bola cítiť mágia a smrť ktorá sa zakrádala v tieňoch. Onkarano stál pri jej vchode zakrytom momotakovou kožou. Potil sa. Vedel, že je zle. Ten deň bol od začiatku zlý. Obloha bola celá sivá ako nekonečná púšť plná šedého piesku. Spolu s Nirakothoro čistili kožušiny z posledného lovu keď sa ozval krik. Ich jediné dieťa kričalo tenkým hláskom plným bolesti. Na nohe mala kusanec. Dve červené bodky z ktorých vytekala karmínová krv. Kúsok odtiaľ ležal had, o ktorom si myslel že je len predmetom povestí. Bol celý čierny, len na hlave mal biely fľak pripomínajúci lebku. Dekotdonukov Malý brat- posol blížiacej sa smrti- nepriateľ všetkého živého. Zahnal sa po hadovi svojim Korodom- kyjom symbolizujúcim autoritu náčelníka kmeňa no had bleskovo zmizol. Keď sa otočil, Rokothanoko už bola ticho. Bola bledá a mala zavrené oči. Odniesli ju čo najrýchlejšie k Yrunorakotovi, starom šamanovi ich kmeňa. Ten sa teraz zo všetkých síl snažil odháňať smrť, no jej prítomnosť bolo cítiť všade na vôkol, tiene boli hustejšie a vzduch ťaživý. Vedel, že to dlho nevydrží. Šaman prehovoril „Smrť sa blíži. Je to neodvratné...“

Onkarano sa zachmúril. Potom si spomenul na svoje detstvo... Azda si nezaslúži jeho dcéra viac? Prežiť šťastné detstvo, a neskôr sa stať krásnou ženou za ktorou sa budú mládenci hnať?

Pri vzpomienke detstvo sa mu niečo vybavilo. Upokojujúci hlas jeho matky vznášajúci sa v tichu rušenom len zurčaním potoka.

„A čo jaskyňa Merakutupo?“ prehovoril

Yurunorakoto so sebou trhol. „To je zlé miesto, strážené silami tej najčernejšej tmy.“

„Ale počul som že ten kto tam prejde, tomu sa niečo splní. Niečo čo si praje.“ oponoval Onkarano „Je to jediná nádej.“

„Neviem náčelník... Nikto...“

Onkarano bol vždy tvrdohlavý a odsekol. „Je mi to jedno. Ak je čo i len malá šanca že moja dcéra prežije, chopím sa jej...“

Než starý šaman stihol niečo namietnuť, Onkarano odhrnul kožuch a vyšiel z jaskyne

***

Cesta bola dlhá, no ubehla rýchlo. Snažil sa sa vyhýbať loviskám dravcov, nechcel sa nijak zdržovať. Po pár Dňoch stál pred pustou horou. Do jej vnútra viedol tmavý otvor. Onkarano vošiel do vnútra s pochodnóu ktorú zhotovil z uschnutého stromu. v druhej ruke zvieral svoj kyjak. Tma bola ako hustá kaša, ktorá do seba vsakuje všetko svetlo. Všade bolo mrazivé ticho, takže Onkarano mal pocit akoby uviazol v úplnej ničote. Napriek tomu mal odporný pocit že sa naň niečo pozerá. pocit ktorý stúpal s každým krokom v tejto nekonečnej temnote. Zo stropu viseli mnohé kamenné ostne ktoré akoby hrozili tým že spadnú a rozšpikujú kohokoľvek pod nimi. Jaskyňa sa odrazu prudko stočila a Onkarano zbadal pred sebou v diaľke tyrkysové svetlo. Nevedel, čo to je, no dúfal, že to je to čo hľadá. Chcel sa rozbehnúť keď ticho presekol rev ktorý nikdy nevzišiel z lona žiadneho tvora zrodeného na tomto svete. Onkarano sa otočil a zaplavila ho hrôza. Uvidel pred sebou pár žltých, svietiacich očí. Keď ich majiteľ vstúpil do svetla Onkaranovho ohňa odhalila sa obludnosť, ktorá by priviedla slabšieho jedinca do špirál šialenstva. Tvor vyzeral ako kopa navŕšených hadích šupín. Mala tykadlá sa hadími očami a okrúhlu hubu plnú ostrých zubov a z bokov jej trčali zvíjajúce sa chapadlá zakončné pazúrmi. Hnus švihol jedným z nich po ochromenom Onakharovi. Ten na poslednú chvíľu zareagoval a tak mu pazúr len letmo zasiahol odev. Obluda vydala zúrivý rev. Onakharo potlačil hrôzu a nahradil ju zúrivosťou. Odhodil na zem fakľu a s bojovým krikom sa kyjakom zahnal po ďalšom chapadle. Ozvalo sa chrupnutie a príšera opäť zarevala, tento krát v ňom bola počuť bolesť... Vyskočil oblude na ohavné telo. Prekvapilo ho, že sa mu noha zaborila do odporného tela obludy akoby šliapol do bahna. Skrčil sa ďalšiemu chapadlu, vytrhol nohu a priskočil k jednému ohavnému tykadlu. Švihol kyjakom a rozdrvil ním tupé hadie oko. Ozval sa rev plný agónie.obluda švihla chapadlom, našťastie len naslepo a tak nezasiahla Onakhara pazúrom. No aj tak odletel a zastavila ho až stena. Onakharo bol otrasený ale našťastie nemal nič zlomené. Odrazu si všimol kamenný osteň trčiaci zo steny rovno nad obludou. Rýchlo sa postavil. Bolo to čisté šialenstvo ale inak sa nedalo. Rozbehol sa opäť k príšere. Vyhol sa chapadlám a opäť po nej rýchlo vyšplhal, odrazil sa a skočil na osteń. Začal doň mlátiť kyjakom. Obluda sa k nemu načahovala s otvorenou papuľou. Ucítil odporný hnilobný smrad. Už ho išla phltiť keď skala povolila. odrazil sa od nej a zrútil sa na zem. Kamenný hrot prepichol obludu skrz na skrz k zemi. Bolo po nej. Rozbehol sa k tyrkysovému svetlu.

*****

Žiara osvetľovala malý oltár ako lúč svetla vo tme. Kľakol si k nemu a vyriekol prosbu nič sa nestalo. Po chvíli však svetlo zhaslo a zahalila ho temnota hustá ako kaša. Oblial ho studený pod keď sa pred ním objavili ´dalšie obrovské hadie oči. Tento krát sa v nich však zračila inteligencia. Ozvala sa syčivý, no hlboký hlas. „Tak ty máš želanie ktoré žiada aby som prepustil nieči život...“

Vedel že ho tie oči vidia a tak prikývol.

Odrazu pocítil na ruke bolesť. Akosi vedel, že je to čierny had s bielou lebkou na hlave. Žlté oči s výsmešným pohľadom prehovorili.

„Nič nie je zadarmo...“

***

V jaskyni vybledli tiene a prítomnosť smrti sa vytratila. Mala prácu inde...

Malé dievča otvorilo modré oči...