“Je nesmrtelny!” prehlásil otrokár hrdo a vyprázdnil čašu.

“Tvoj gladiátor alebo Azaroth?” opytal sa potenciálny kupec nedôverčivo a skùsenym okon si premeriaval muža, ktory vstùpil do arény. Podla potlesku, ktorého sa mu dostalo, musel byt v tomto kúte galaxie velmi oblúbeny.

“Obaja,” prehodil otrokár na prvy pohlad nevšímavo, no dobre si všímal, ako to na kupca zaposobilo.

“Nesmrtelny gladiátor,”zašepkal ten. “A čo sa stane, ak ho Azaroth prehltne?”

“To neviem a nikdy sa to ani nedozviem, lebo sa to nikdy nestane.”

Bol si tym takmer isty. Už videl nespočet sùbojov v aréne, dokonca si pamätal časy predtym, ako sa rozmaznaní diváci začali nudit, časy, kedy sa súperi bili aj niekolko dní, kym jeden z nich nevyplul dušu. Zdalo sa mu to férovejšie ako terajšie zápasy s hodinovym časovym limitom. Gladiátorov tu privážali aj zo vzdialenosti niekolko stoviek svetelnych rokov, zaslùžia si požit si dlhšie ako hodinu. Lenže potom ktosi múdry vymyslel, že by bolo zábavnejšie vypustit po hodine na zápasníkov prastarych a ti s nimi potom urobili krátky proces.

Lenže jeho najnovší objav, Kartan, prastarym ešte nikdy nedal príležitost čo i len sa objavit v aréne. Do hodiny mu podlahol aj ten najmocnejší protivník. Pretože Kartan, hoci vyzeral ako človek, mohutny, obrovsky, desivy človek, ale vždy len človek, patril k jednym z Pocestnych, rase, ktorá sa skryvala po všetkych kùtoch vesmíru tisíce a tisíce rokov a robila, čo mohla, aby svoj dar nesmrtelnosti vyuzila čo najlepšie.

Kartan hladel na druhy koniec arény a žalúdok sa mu skrútil nepríjnym poznaním. V dialke pred ním sa na prešibanej hlavičke natriasal hruby ryšavy vrkoč. Hned ho spoznal. Spolu s modrymi očami, pehatou tvárou a popudlivou povahou ho mal dávno vpáleny do srdca a už roky ho odtial nevedel dostat preč, nech sa snažil ako chcel.

Ked Lanu videl naposledy, držal ju v náručí tak dlho, až si myslel, že zastal čas. V skutočnosti čas naozaj zastal - v tù noc spolu s mladou čarodejnicou zistili, že má vzácny dar. Dokázala vytvárat časové bubliny, ktoré vyživovala svojím vlastnym hnevom. Lana zúrila skoro vždy. Zúrila, ked dostala suché ranajky, zúrila, ked v aréne pršalo, bola strašnejšia ako búrka, ked jej otroci zle nabrúsilu oblubenu zbran. Upokojila sa iba a jedine vtedy, ked sa jej modré oči stretli s čiernymi očami Kartana.

Miloval ju, viac ako čokolvek. Ale bol by radšej umrel, ako by to mal povedat nahlas.

Bol gladiátor, otrok, ona tiež. Bolo len otázkou času, kedy sa stretnú v aréne.

A hoci si snažil nahovorit si, že sa to nikdy nestane, stalo sa.

Srdce jej vynechalo úder, ked ho uvidela. Ozval sa úder gongu a oni odrazu stáli blízko seba a velké hodinu začali odrátavat čas, kedy ich mocny Azaroth vystùpi na svetlo sveta.

“Ale... ja predsa nemôžem. Boli sme... priatelia. A niečo viac,” zašepkala tak, že ju mohol počut len Kartan.

“No...” poškrabal sa Kartan na hlave. “Priatelia, prinajlepšom, povedal by som. Stretli sme sa na posledy na Marse, ak si dobre pamätám...”

Líca sa jej sfarbili na červeno. “Na mesiaci Thesa.”

“Aha, áno, prepáč! Ked vy ste všetky také podobné. Ale si Zana, však?”

“Lana!”

Vzduch okolo nich sa zachvel.

“To je jedno. V podstate, bude to rychle. Ak ta zabijem, dostanem tri dni dovolenky. Tri dni, chápeš? To som už nemal aj zo tri roky.”

“Skapeš ako prvy...” zasyčala. Ani si neuvedomila, kedy okolo arény vytvorila pulzujúcu bublinu.

“To pochybujem. Tri dni dovolenky a vezmem tam so sebou Saru z Venuše. Neviem, či si počula, čo sa o nej hovorí, ale...”

“Každy vie, čo sa o nej hovorí!” vykríkla a pripravila sa na útok. “Ak sa ma snažíš nasrat, aby si ma rozptylil, tak...”

Odrazu jej ramená klesli a tvàr zbledla. “Ty ma nechceš nahnevat, aby si ma rozptylil. Ty sa nám snažíš zachrànit život.”

“Nie!” odvrkol nepresvedčivo. Ale už bolo neskoro. Lanin hnev sa pominul ako jarny sneh. Z oka jej vyšla slza. “Ja sa na teba predsa nemôžem hnevat.” Bublina zmizla. “Odpust mi.”

“Ale no tak, Lana! Spomen si, ako som ti zjedol všetko ovocir, lebo som si myslel, že ho nemáš rada.

Zasmiala sa. “Áno, prídel na dva dni.”

“Nebolo to odo mna hnusné?”

“Bolo,” zasmiala sa znova cez slzy. “Ale ja sa na teba nemôžem hnevat. Odpust mi.”

Sedeli spolu, ticho, v objatí, poslednyh pár minút, až kym Azaroth neopustil svoje sídlo. Jeho obrovská tlama sa otvorila a prehltla ich oboch.

Kym dav jasal, predieral sa Kartan žalúdkom Azarotha a zvieral pâste pri myšlienke na otrokára: “Práve si získal nebezpečného nepriatela,” zaprisahal sa.

Pomsta bude sladká.