Hej Peter! Musíme ísť, stmieva sa,“ kričal po Petrovi drevorubač.

,,Musím ešte nabrať drevo domov, zima je tu za chvíľu, celý rok zvlačujeme pre pána na predaj, ale sami môžeme umrznúť, tento rok bude tuhá zima aká tu už dlho nebola, cítim to v kostiach, čo mám umrznúť aj s deťmi? So ženou sa tiež nemôžem stále pelešiť až sa zahrejem, už teraz sa sťažuje že do huby nemáme čo ani my dvaja, ale deti by som jej robil stále,“ odpovedal mu Peter.

,,Vieš dobre že sa tu nemôžeme zdržovať, hlavne nie po súmraku, vyrastal som tu, ako všetci, ale stále mi, rovnako ako všetkým ostatným z tých lesov zviera žalúdok ako keby mi tam cigáni tancovali pohrebnú,“ pokračoval, ,,a navyše, vieš čo sa rozpráva...,“nestihol dokončiť a Peter mu skočil do reči ,,áno, viem dobre čo sa rozpráva ale zajtra, ani pozajtra nebude čas, a ani inokedy, musím toho stihnúť čo najviac, čo to nechápeš? Keď chceš tak choď, ja ťa tu nedržím, doženiem ťa a potom si môžeme večer niečoho prihnúť,“ Peter nečakal na odpoveď a začal rúbať ďalší strom. Jeho kamarát len neveriacky zakrútil hlavou, zobral veci, rozlúčil sa a pomalým krokom mieril naspäť do doliny. Slnko pomaly zapadalo za kopce, ale stále bolo ešte dostatok svetla na to, až si vidí na ruky a drevo ktoré zručne opracovával. Na zem hodil posledný klát ktorý sa mu podarilo narezať pílou, položil ho na kopu k ostatným a jal sa baliť veci. Až v tom si uvedomil aká už panuje tma, doznievali posledné zvuky vtákov a nastupovala noc, ktorú hlásilo aj cvrlikanie svrčkov. Spokojne si vystrel ruky, od námahy ho smädilo tak si z vaku vybral džbán s vodou, odzátkoval ho, spokojne dopil zbytok vody ktorý mu tam zostal, dal ho naspäť a zaviazal otvor. Vykročil po úzkej pešine domov do doliny. Cestu lemovali kríky a stromy, z ktorých už pomaly opadávalo na žlto sfarbené lístie. Miloval vôňu prírody a hlavne na jeseň kedy bola vôňa presýtená tlejúcim lístím, kôrou a osviežujúcim vánkom, ktorý miešal všetky okolité pachy, po ceste si pohvizdoval a pospevoval vulgárnu opileckú pesničku: ,, Anička milá, s kýms byla? Keď máš sukňu od sem...,“ v tom sa zastavil a započúval sa. Bolo úplné ticho, ani lístie nešuchotalo, svrčkovia stíchli, nebolo počuť žiadnu zver v korunách stromov. Zamrazilo ho, okamžite sa mu začali vybavovať rozprávky, ktorými ho strašila stará mať keď bol malý a neposlúchal. Rozprávky o tom čo driemalo v týchto lesoch, o démonovi, o bosorkách, ktoré unášali osamelých mužov aby s nimi mohli obcovať a obetovať ich nečistým silám a o pohanských kultoch, ktoré z týchto končín doposiaľ nevymizli či vílach ktoré sali nešťastníkom krv. ,,Čo som malé decko? Nie som sám v lese prvý krát, sú to rozprávky na strašenie sopliakov, prvá vec čo ma napadne keď sa prestanem sústrediť sú tieto hlúposti a ja sa idem posrať od strachu, mal som si namiesto vody zobrať pálenku ako každý správny drevorubač, ale čo keď sľúbil Hanke že prestanem chodiť domov z roboty na mol ožratý a biť naše deti, len pri sebemenšom prehrešku,“ pevnejšie chytil sekeru ktorú držal ruke, poriskom opretú o plece a vykročil ľavou nohou ďalej. Začul prasknutie vetvičiek, rýchlo zvrtol pohľad za zvukom ale už panovala tma, videl len nejasné, tmavé siluety stromov a kríkov. ,,Nič, to len zver vylieza z úkrytov a ja sa zas idem posrať, aj keď takého diviaka či medveďa by som tu stretnúť nechcel,“ v tom zrakom zachytil obrys niečoho iného, zamrazilo ho a po celom tele mu naskákali zimomriavky. Zastavil, pretrel si oči, zmizlo to. ,,Znovu začnem piť a je mi jedno čo na to povie Hanka, toto mi vôbec neprospieva,“ Ucítil mrazivý závan, ktorý priniesol okrem vône lístia aj niečo iné, pach hniloby, smrti. v tom ho z ničoho nič začal neuveriteľne páliť, ľavý bok a prechádzala mu ním pulzujúca bolesť, pozrel sa tam. Nič tam nebolo. Ako si ho začal ohmatávať, tak mu vystreľovala ostrá bolesť až do útrob lebky, vďaka šoku však úplne onemel, cítil tú neuveriteľnú bolesť a videl krv ktoré začala rýchlo presakovať cez hrubú ľanovú košelu. ,,Kurva! Čo to?“ konečne si uľavil so strachom. Oproti nemu, ako keby zo zeme vyrástla obrovská zhrbená postava, stála na dvoch nohách, ruky ktoré boli dlhé skoro po kolená boli miestami zarastené čierno-šedou srsťou a zakončené obrovskými pazúrmi, tlamu mal ako obrovský, prerastený pes alebo vlk. Tvor otvoril tlamu, závan hniloby, slín a krvi zacítil okamžite ešte mnohonásobne intenzívnejšie ako pred chvíľou. Beštii, ktorá stála pred ním a ktorej sa díval do očí preblyskol v temných očiach červený záblesk a Petrovi sa zdalo ako keby sa usmial. Vďaka strachu a šoku Peter nedokázal vnímať detaily ale zároveň, ako keby sa mu všetky zmysli zostrili. Ucítil teplo na nohaviciach, zistil že sa pomočil a prúd zlatej tekutiny sa na nohaviciach mieša so stečenou krvou z rany na boku. Stále stál ako prikovaný, nemohol sa pohnúť, nehýbal sa, iba sa neovládateľne triasol. V hlave ucítil ešte prudšiu bolesť a odporný temný hlas mu vo vnútri napovedal: ,, Bež!“ V tom ako by sa jeho nohy premenili z kameňa opäť na pôvodný stav a on začal utekať ako keby mu išlo o život, čo bola v tomto prípade pravda, v reflexe a zo strachu odhodil drevorubačskú širočinu, to si neskôr vyčítal až do poslednej sekundy života.

Prerývano lapal po dychu, bol zranený. Krv sa valila prúdom z hlbokej rany na boku. Opieral sa o strom pri malom plytkom potoku posiatom kameňmi. Nevládal. Mal obrovský strach. Rýchlo sa napil vody z potoka, opláchol si tvár a obzrel sa dookola, srdce mu bilo ako o závod ale musel sa na pár cenných sekúnd vydýchnuť. Zas začul prasknutie suchých konárov a bolesť v hlave už teraz známy hlas: ,,Na čo čakáš?“ Rozbehol sa, tentokrát ešte rýchlejšie ako pred tým ale vedel že to už dlho nevydrží, hlavne pri tom že silno krvácal a dopredu ho poháňal iba strach z krutej smrti. Potkýnal sa, začal plakať a slzy sa mu na tvári miešali so špinou a sopľom ako plakal. V duchu sa modlil k Bohu nech ho zachráni: ,,Otče náš, ktorý si na nebesiach,“ potkol sa a hlavou sa udrel o kameň, ktorý vyčnieval z machu, o pár sekúnd sa prebral, tentokrát sa ocitol v malom brezovom hájiku, obrátil sa na chrbát. Obloha bola plno posiata nádhernými a žiarivými hviezdami aké videl prvý krát v živote, zdali sa mu až čarovne krásne, často sa na nočnú oblohu nedíval. Tentokrát pokračoval v modlitbe nahlas:,, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, ako...,“ nepočul kroky ale zas ten mrazivý závan. Niečo ho obrovskou silou chytilo za obe ramená a zodvihlo. Díval sa do temných démonických očí s červeným svitom. Cítil jeho skazený dych a neodvažoval sa mu pozrieť do tlamy ktorá bola naklonená zarovno jeho ústam. Triasol sa a tentokrát sa nepomočil ale vypustil stolicu. Nechával sa hypnotizovať jeho temným hlbokým pohľadom. Posledná myšlienka pred tým než ho odhodil 5 metrov a narazil o kmeň stromu bola: ,,on si to užíva, hrá sa.“ Tentokrát sa pri páde neomráčil, aj keď to bol neporovnateľne tvrdší pád, z pohľadu pozorovateľa by sa to dalo nazvať aj letom. Ohmatával sa, rana na bruchu prestala krvácať, ale ako sa dotkol rebier, tak zistil že ich má dolámané, okamžite začali prichádzať podliatiny na hrudi, pozrel sa na nohy, jedna bola prevrátená naopak, trčala z nej kosť a krvácala. Vďaka šoku však zatiaľ necítil bolesť. Tá začala nastupovať až o niekoľko sekúnd. Do výkriku dal všetko nahromadené zúfalstvo, strach a bolesť za posledných pár desiatok minút, po tom čo sa vydal na cestu domov za rodinou cez nočný les. Z celého hrdla a pľúc zakričal.

,,Mama čo to je?“ spýtala sa vystrašená Zuzka, ktorá hneď ako začula strašidelný výkrik z lesa dobehla k mame a schovala sa jej pod sukňu. Mama zatvorila drevené okenice, zamkla, pokrižovala sa a dnešnú noc chcela spať s malou Evkou, rozmýšľala kde tak môže byť jej Miško. Teraz prvý krát dúfala že je v krčme, hrá karty a chľasce s ostatnými drevorubačmi.

Hanka sa dívala z okna a netrpezlivo čakala manžela, bola nervózna, vonku už dávno panovala noc a on stále nikde. Hovoril že dnes bude dlhšie, až môže pripraviť drevo na zimu, ale nemyslela si že sa zdrží až do noci. Ukľudnovala sa s tým že určite porušil kľud a pije s Michalom. ,,Veď počkaj keď prídeš, ja ti dám ožierať sa s kamarátmi keď máš doma ženu a deti, naničhodník, leňoch a ochľasta, že ja som nepočúvala moju starú mať, ktorá ma od neho odhovárala,“ namosúrene zahundrala. Nočné ticho prerušilo zúfalé zakričanie, plné bolesti, aj napriek tomu spoznala Petrov hlas. ,,Peter!?“, okamžite sa jej začali slzy predierať spopod viečok. Zachovala chladnú hlavu, deti ktoré to počuli tiež a nevedeli čo si o tom majú myslieť rýchlo odohnala k sebe do postele, zamkla, schovala sa s nimi pod perinu a až potom sa aj s nimi naplno rozplakala.

Korisť zakričala, ako keby dúfala že sa jej niekto odváži prísť na pomoc. Užíval si to, pomaličky sa blížil. Cítil tú najsladšiu a najkrajšiu kombináciu pachov. Strach a krv. Sklonil sa k nemu, zahnutým pazúrom rozrezal košeľu a slastne, veľkým drsným jazykom oblizol krv zasychajúcu na škrabanci, ktorý mu uštedril až sa s ním lepšie zabaví. Nechutnala ako detská, ale nie každý krát sa podarí v lese natrafiť na dieťa alebo ešte lepšie s rodinou. Oblizoval ranu a do nej mu stekali jeho sliny. Muž ho zúfalo bil do hlavy snažil sa mu vypichnúť oči, za čo mu rozrezal svalovinu na bicepsoch a konármi prišpendlil kožu ktorá z nich ovísala k zemi. ,,Teraz budeš kľudnejší, najskôr sa spolu zabavíme,“ vyslal slová do mužovej hlavy. Pokračoval v oblizovaní brucha, rana začala zas krvácať, tak boli ťahy jazykom intenzívnejšie. Neponáhľal sa, mal na to celú noc. Zodvihol tlamu a pozrel sa mu na nohu. Priblížil sa k otvorenej zlomenine, vysal krv nahromadenú na nej a jazykom začal vyberať a hltať špik z jeho kosti. Korisť veľmi kričala a jej strach a zúfalstvo boli priam hmatateľné. Nakoniec muž omdlel. Predátor sa pustil do hostiny, ako prejde na hlavu a vysaje mozog tak si lebku vezme k ostatným trofejam, ale inak z Petrovičana nezostane nič. Po brezách, ktoré sa nemo hľadeli na túto hrôzostrašnú scenériu stekala krv, ktorou ju zmáčal netvor pri trhaní a hltaní obete.

Michal sedel v malej prázdnej krčme s partiou drevorubačov, kde okrem nich a hostinského nikto nebol, hrali karty a popíjali aj s ním, keď v tom zaznel z lesa v ktorom pracovali výkrik, z ktorého, aj napriek vypitej pálenke okamžite stuhla všetkým krv v žilách. ,,Nie je to Peter?“ zakričal na Michala starší predák drevorubačov, ,,Ja, ja, ja som ho tam ne nechal, ho ho hovoril že potrebuje drevo domov, že že sa mu nič nes tane, že dôjde a staví sa za mnou, boli sme pod Me me dvedím,“ vykoktal sa Michal. ,,Kurva! Debil! Už malé decko vie že nemá byť v lese po zotmení, čo ho to napadlo? Prečo si ho tam nechal? Mal si ho nakopať do riti debila!“ stále kričal predák. ,,Lesy sú plné besov, modiel, víl, škriatkov, vampírov a hoc akého zákeráctva čo si len dokážeš predstaviť, a vieš kedy tie kurvy vyliezajú? No tak vieš? V noci ty debil, obaja ste debili a vaše matere vás mali radšej sami zaškrtiť s pupočnou šnúrou pri pôrode ako by vás mali vychovávať!“ Ozývali sa ďalšie výkriky, ešte hrôzostrašnejšie ale postupne slabli až úplne stíchli. Rovnako ticho zostalo aj v krčme. Drevorubači sa na seba všetci pozreli, zodvihli pálenku naliatu v malých hlinených pohároch a mlčky si pripili. Zrazu z lesa pod Medvedím vyznelo hororové zavytie.