Radulfov meč
Príbeh Kvádov a Kotínov
Kvádka Alda videla toho rána výkop prvýkrát.
Pol tucta príslušníkov družiny jej otca zosadlo z koní na rozbahnenú cestu. Studené ráno predznamenávalo koniec leta. Z polozemníc na protiľahlom brehu vybiehali Germáni, sledovali jazdcov, ale aj otrokov, ktorí do Granu vyvážali zeminu z jamy v nízkom kopčeku. Rieka, ktorá rezala horu na polovice, bola plná rýb, zem, ktorá patrila pôvodne Cernunnovi, rodila, a to všetko patrilo jej otcovi, kvádskemu náčelníkovi Radulfovi.
Aldin brat Ewald vyšiel z prístrešku v zhluku drevených konštrukcií, ktorý slúžil ako dočasná základňa vykopávok. Zapínal si opasok, od pása nahor nahý, a hoci zvykol nosiť svébsky uzol, na hlave mal nesúrodý chumeľ ryšavých vlasov. Po brade mu čosi stieklo, začkal. Usmial sa, chudák.
Z jeho obydlia sa vytackala obnažená žena. „Zalez,“ zavrčal na ňu Ewald a keď ho neposlúchla, padlo zaucho. Muži sledovali, ako sa jej pri tom rozhojdali krivky. Alda si odpľula, popchla kobylu a prehodila cez bratovu cundru plášť. Otcovi muži potichu zakliali.
Radulf zosadol a takmer sa pri tom sklátil na zem. Dvaja mu prišli na pomoc, ale uskočili, keď sa ohnal mečom. Dostúpil na vychudnutý pahýľ obalený troškou mäsa – výsledok vojnového zranenia zo šarvátky s centurionmi na sútoku Vvagy a Istru. Pozrel na syna.
Bojovníci mlčali, robotníci s vedrami plnými hliny sa zastavili, Kvádi na druhom brehu sa prestali oháňať po muchách.
Ewald zbledol.
Alda dostrkala bratovu pobehlicu medzi stromy a pomáhala jej do šiat. Otočila sa na cvengot meča.
„Otec!“
Ewald zarazene stál. Slnko sa opieralo do jeho opálenej hrude, odrážalo sa od dýky, ktorú sa neodvážil vytiahnuť.
Radulf sa napriahol a sekol.
Vietor doniesol k Alde slaný železitý zápach. Ewald zakašľal, zrútil sa na zem, mykal nohami a pozeral na ňu.
„Nie,“ šepla.
Radulf utrel čepeľ do synových nohavíc, odpľul si a obrátil sa. Jeho bojovníci sa rozostúpili a Ewaldova cundra sa rozbehla do lesa.
Otec sa zastavil pred Aldou, z nosa mu kvapkala synova krv. „Budeš pokračovať na tejto mohyle?“
Alda prehltla. „Nie je to mohyla.“
Radulf prikývol a čakal.
„Ani dnes sa nestavia v záplavovom území. Kopec, na ktorom Ewald pracoval, zrejme vytvorila príroda.“
Načiahol ruku, zrejme aby ju potľapkal, ale Alda zaspätkovala. Chvíľu si myslela, že ju udrie, ale on sa rozosmial a zakričal: „Odilo!“
Spomedzi otrokov vystúpil muž s lopatou na pleci. Na rozdiel od rabov mal pod kožou aj nejaké to mäso. Bronzový náramok a náhrdelník s hadími hlavičkami demonštrovali, že ho Radulf z otroctva prepustil. Za normálnych okolností Odila zdobil aj úsmev. Teraz ale preskakoval očami z čepele, na ktorej sa stále leskla červená, na mŕtvolu uprostred základne.
„Oddnes ti rozkazuje Alda.“
Odilo sa zatváril zmätene. Mlčal.
„Tu ste skončili. Nechám dcére ďalších mužov, pomôžu vám s presunom na skutočné pohrebisko. Ideme,“ zavelil a jazdci vysadali na kone.
„Otec?“
„Alda?“
„Predpokladám, že telo zoberiete domov a pochováte ho.“
„Aké telo?“
„No predsa...“
„Dúfam, že budeš mať lepšie výsledky ako Ewald.“
Tú vyhrážku pochopila.
Radulf popchol koňa a dohnal jazdcov; prví sa už brodili riekou do osady.
Veselosť na opačnom brehu náhle pominula. Kohút zoskočil z ohrady a obháňal kury, psy si prestali vyhrýzať blchy a kliešte a štekali na kone, muži zaháňali ovce a kozy do ohrád, ženy zas ratolesti do chyží. Deti pri tom kričali, batoľatá plakali a celý ten náhly hurhaj spôsobil prichádzajúci vrah.
Aldu zlomilo v páse a vyvracala sa.
*
Keď si stúpla na okraj skalného previsu, večer už tlmil farby. Hranicu medzi ťažkými oblakmi a divokými horami stieral súmrak. Cvrlikanie a zurčanie potoka z doliny prehlušoval rachot blížiacej sa búrky. V diaľke zavyl vlk.
Alda plakala.
Odilo si to všimol. „Mal som ísť s vyzvedačmi ja.“ Potriasol tmavými vlasmi. „Vyzerám ako Kotín, len by som potreboval, aby mi tuto Tullius päsťou napravil tvár, aby som nebol taký pekný.“
„Pekný?“ zaškeril sa Tullius. „Zadok mojej kravy je krajší než ty.“
„Nezačínaj teraz o svojej žene,“ opáčil Odilo.
Alda sa slabo usmiala a utrela si líce. „Idem sa rozhliadnuť do údolia.“
„Stoj!“ sykol zrazu Odilo.
„Prečo by som mala...?“
„Pst!“
Čosi v jeho hlase donútilo Aldu zastať. „Myslíš, že už sa vracajú?“
„Dúfam. Snáď nebola chyba vyslať väčšinu mužov a nechať ťa bez poriadnej ochrany.“
Alda si odfrkla. Ak by ich aj prepadli a zabili ju, komu by chýbala? Otcovi?
Keď sa ako dospelá žena vrátila z Panónie, dúfala, že netvora videla v otcovi len detskými očami. Návrat do rodnej Ukty ale potvrdil, že jej zrak bol v poriadku.
Keď ju v ôsmich rokoch spolu s ďalšími sestrami a matkou odovzdal Rimanom ako rukojemníčky do Panónie, nenávidela ho. Hneď po príchode do Aquinca zajatkyne rozdelili a Alda skončila ako pomocníčka Marca Gaiana, správcu cisárovej osobnej zbierky zvitkov a voskových tabuliek. Štúdium jej v Aquincu zabralo takmer všetok čas. Keby ju otec nepovolal naspäť do slobodnej Germánie, nikdy by z knižnice Marca Aurelia neodišla.
A teraz Aldu využije znovu – vedomosti, ktoré tam získala, poslúžia Radulfovým cieľom.
Ale nebude jediný.
*
Z doliny sa ozvali tri hvizdy – dohovorený signál z píšťale. Bojovníci, ktorí zostali na stráži, sa uvoľnili. Alda sa rozbehla.
„Máte ho?“ zakričala na temné postavy na koňoch. Ich tiene sa ježili kopijami a plnými tulcami. Súmrak im svedčil.
„Kde je?“
„Kde je kto?“ spýtal sa jeden z bojovníkov.
„Zoskoč a poviem ti to,“ odvetila Alda a vytiahla dýku.
Muž ju poslúchol, ale dopadol tak nešťastne, že sa na ňu zvalil. Tvár mu osvetlil blesk.
Vzduch sa výrazne ochladil, tlak sa zmenil a rozfúkal sa vietor. Pod jeho náporom prašťali kmene prastarých stromov, a hoci ešte stále nepršalo, večer už nasiakol vlhkosť prichádzajúcej búrky.
Mužovi, ktorý skočil na Aldu, odvialo z tváre kučery. „Rád ťa vidím, Aldegunda.“
Alda sa prestala oháňať. „Brennus?“
*
Kotín Brennus bol ďalší pomocník v cisárskej knižnici. Jeho príbeh sa len málo líšil od Aldinho: počas odvetného ťaženia spustošilo rímske vojsko niekoľko osád kmeňa, čo donútilo jeho otca vyjednávať. Okrem otrokov a prísľubu neútočenia, ktorému žiadna strana neverila, ponúkol nepriateľom výkupné a rukojemníkov. Kým Brennus dovŕšil plnoletosť, spájal svoju budúcnosť s Panóniou. Keď ale Marcus Aurelius vybudoval pri Kelemantii a pri Carnunte dočasné vojenské tábory, Brennus pocítil voči otčine záväzok a utiekol domov. Až do tohto dňa Alda nevedela, čo sa s ním ďalej stalo.
„Keď som sa vrátil, popol môjho otca sypali do rieky. Kňaz zmenil tradičnú pohrebnú reč, v ktorej vyhlasuje nového náčelníka. Predstav si, že hoci dobre vedel, že som sa vrátil, legitimoval svojho chlapca. Jeden by si myslel, že ten hlupák svojho syna nenávidí, keď naňho povolal môj hnev. Nezabil som ho iba kvôli Agrone.“
„Agrone?“
„To je moja žena.“
Alda otvorila ústa, ale hneď ich zavrela. Kým ešte pracovali v Aquincu, viackrát sa k niečomu schyľovalo, ale Brennus jej nikdy nepatril. Navyše, ako Kvádku by ju v jeho kotínskej osade nikdy neprijali.
Kotíni, ktorí tvrdili, že mohyly na dolnom a strednom toku Granu postavili ich predkovia, videli v Kvádoch utláčateľov. Germáni pred vyše storočím zahnali Kotínov do hôr, odkiaľ voči Kvádom každoročne viedli lúpežné nájazdy. Obvykle zostali bez odplaty, pretože kotínske hory boli považované za prekliate a báli sa ich ostrieľaní, ale aj mladí a dychtiví germánski bojovníci. V samotnej kvádskej Ukte, Aldinej domovine, sa povrávalo, že v každej kotínskej jaskyni žije čarodejnica.
„Mimochodom, Agronu veľmi zaujímalo, kvôli čomu si ma vytiahla od rodinného krbu.“
„Čože?“ vytrhla sa zo zamyslenia. Hrmenie už ustávalo, ale horizont vysočiny stále prečesávali blesky. Táborom vial čerstvý peľový vietor, šušťal lístím bukov a dubov a zrejme nakriatol líšku, aby zaštekala.
„Rodinný krb. Mám troch synov, Alda. Už si zabudla, čo je to metafora? Bola si obľúbenkyňou Marca Gaiana, ale keby ťa teraz počul...“ doberal si ju.
„Prepáč, som len unavená. A myslím na dôvod, pre ktorý si tu. Potrebujem tvoju pomoc.“
„Áno?“
„Musím nájsť mohylu. Myslím, že ide o jeden z tých prastarý hrobov na kotínskom území.“
„Územie okolo Granu je nimi posiate, Alda. Ktorá z nich ťa zaujíma?“
„Môj brat...“
„Ewald?“
„Nie. Ewald zomrel len nedávno. Mám na mysli staršieho Radulfovho syna, Hulderica. Možno si zachytil, že môjho otca pred pár rokmi zranil táborový prefekt pomocnej jednotky vo vysunutej pevnosti Brigetia. Áno, v Kelemantii. Prefekt bodol Radulfa kopijou do nohy a otec na oplátku poslal toho Rimana do Ukty v dvoch kusoch. Plánoval s jeho torzami robiť ohavné veci, ale zranená noha mu spôsobila horúčky a bolesti. Nechal prefektove pozostatky zabaliť do suda, nad ktorým irchár odieral zajace. Môj brat Hulderic mal za úlohu odviezť sud čo najhlbšie do barbarského územia a pochovať ho bez pôct a obradov. Otec v tom videl dostatočnú potupu, veril že tak prefektova duša nikdy nenájde pokoj a bude blúdiť medzi tropajonmi.
Môj brat Hulderic padol počas odvetného útoku na Kelemantiu. Jeho telo sa nikdy nenašlo. A polohu prefektovho suda si zobral so sebou do hrobu, nech je to kde chce.
Než tej jari odišiel Hulderic do boja, opil sa so svojimi bojovníkmi... ale, čo sa tváriš tak mravokárne. Dobre si pamätám, ako si vyzeral, keď si zložil Gaianovu skúšku. Takže, Hulderic sa vystatoval, že rímskeho prefekta zakopal k... no... ehm...“
„Len to dopovedz.“
„No, k jednému z tých... zbabelcov.“
„A z toho si vydedukovala, že Rimanove ostatky zakopal do mohyly na kotínskom území, hej?“
„Nepaprč sa, prosím ťa. Vieš, že to nie je môj názor, iba hovorím, čo som počula od Hulderica. A ani on to nemyslel naozaj. Náš ľud má toto zmýšľanie v sebe zakorenené tak hlboko, že sa nad takými rečami už ani nezamýšľame. Vážne Brennus, nepovažujem Kotínov ani vašich dávnych predkov za menejcenných.“
„A ďalej?“
Alda vzdychla a pokračovala: „Keď už bol Hulderic pod parou, povedal, že prefekt leží v stratenom meste mŕtvych. Preto si myslím, že musel prefekta pochovať na vašom území, alebo v jeho tesnej blízkosti. Tvrdil, že sa rozhodol pre najväčšiu z hrobiek, takže ich musel byť na jednom mieste väčší počet. Také pohrebiská sú len na strednom a hornom toku Granu.“
„To je pravda. Inak, nechápem, že Hulderic neprišiel pri takej chujovine o hlavu.“
Alda si povzdychla. „Vieš na základe týchto indícií odhadnúť, kde mohol môj brat prefekta pochovať?“
„Viem. Ale len v prípade, že bol čistý blázon.“
Alda prikývla. „Zaveď ma tam.“
*
„Máš šťastie, že teraz je tu už pole,“ povedal Brennus.
Stáli na nevysokom kopci, z ktorého stekal do údolia lenivý prítok Granu s brehmi plnými papradia a užoviek. Pole v doline rozdeľovali dve cesty, ktoré sa stretali pri ústí najväčšej mohyly, pod ktorú Kotíni postavili drevené modly. Boli také staré, zašlé a ošľahané počasím, jedna dokonca rozčesnutá bleskom na polovice zježené trieskami, že v nich nespoznala nijakého boha. Na roliach pracoval miestny ľud, ale len do chvíle, kedy sa na horizonte objavil Aldin sprievod. Muž s tromi mládencami hodil Brennovým smerom motyku, odpľul si a odviedol synov z poľa preč. Ostatní sa vrátili k práci – viedli dobytok na pašu, nosili vodu a hnoj, z role vytrhávali pupence, pýr a púpavu.
„Takto Kotíni vítajú Germánov,“ zaškaredil sa Brennus. „Kde začneme, Alda?“
„Už je neskoro, dnes sa tu len poobzeráme. Rozdelíme sa na niekoľko skupín, každá si mohyly obhliadne a zapamätá si všetko nezvyčajné alebo zaujímavé. Večer rozbijeme tábor a rozhodneme sa, čo ďalej.“
K Brennovi a Alde sa pridal Odilo. „Fuj!“ zrúkol náhle, lebo sa nepozeral pod nohy a stúpil do teplého kravinca. „To aby sme nezabudli, že tu nie sme vítaní,“ frflal.
„Takže si toho postíhal dosť,“ povedala Alda, keď Odilo zaostal, pretože si urputne šúchal topánku v hriadke s kelom.
„Hm?“
„Pochovať otca, ujať sa vlády, zapáliť rodinný krb.“
Brennus sa usmial. „U nás hovoríme, že som zasadil strom. Mala by si to skúsiť tiež. Pre ženu je úloha matky...“
„Aha, pozri tam,“ prerušila ho.
„Alda, daj si povedať.“
„Nie, naozaj. Vidíš to? Tu, na tejto mohyle, aha. Celá je obrastená trávami, divým makom a obilím z odviateho osiva. Celá, okrem tamtoho miesta. Tam rastie len jačmeň, ale je oveľa nižší než okolitá burina, aj ako úroda na lánoch.“
„No a?“
Alda prevrátila očami. „Dobre, poviem ti, čo chceš v skutočnosti počuť. Väčšina stromov ma sklamala. Aj keď sadenie je zábava.“
„Vyhlásenie, že nechápeš metafory, beriem späť. Ale stále som presvedčený, že prekyprenie poriadnou motykou...“
„Brennus!“
„Dobre, dobre. Ja len... Stále si pamätám, ako to medzi nami bolo v Aquincu.“
„Bolo. Správne. Minulý čas.“
„Tej noci sa toho stalo veľa, ale nehovor mi, že odvtedy si...“
„Pozri!“ prerušila ho Alda.
Tullius, veliteľovi Aldinej ozbrojenej skupiny, ukazoval na úpätie odľahlej mohyly. Odilo na nich odtiaľ kýval.
*
Brennus sa so svojimi mužmi vydal oboznámiť miestnych veľmožov a kňazov s prítomnosťou výskumníkov.
„Tak ako?“ spýtala sa Alda, keď sa vrátil.
„Cynwrig ani Morcantovi muži nie sú nadšení, ale ostatní nenamietali. Nemali by robiť problémy, teda pokiaľ Drest nespraví medzi ľuďmi osvetu.“
„Kto je Drest?“
„Druid. Predstava, že výkopmi obťažujeme predkov, ho dvakrát nenadchla. Argumenty, prečo hrobku otvoriť, sa mojim ľuďom zdali chabé, Alda. Stále si mi nepovedala, prečo chce Radulf prefektove telo.“
„Rovnaký kňaz, ktorý chcel na tvoje miesto dosadiť svojho syna?“
Brennus sa tváril vážne. „Nevyhneš sa tomu, Alda. Zaručil som sa za teba a musím vedieť, prečo. Najprv ale preberieme dnešné zistenia,“ kývol na Odila a Tullia, ktorí už zapálili ohne.
Niekomu zrejme utieklo z ohrady prasa a teraz vrtelo chvostom pod modlou s jeleními parohami a s tordovaným hrdzavým kruhom okolo krku. Grúlilo a márne hľadalo hľuzy. Skúmalo, hľadalo a vyhýbalo sa cudzincom, rovnako ako Aldini muži.
Alda objasnila družine svoj objav, nazvala ho porastovým príznakom. Predpokladala, že na mieste, kde rástli iné druhy rastlín, navyše nižšieho vzrastu, pravdepodobne niekto vykopal jamu mladšiu než bola mohyla. Potom si vzal slovo Odilo, ktorý v inej mohyle našiel prepadlinu, čo sa takisto zdalo ako dobrý dôvod na prieskum.
Dohodli sa, že sa rozdelia do dvoch skupín a Brennus prisľúbil, že privedie otrokov, ktorí práce urýchlia. Dúfal, že natoľko, aby skončili skôr, než rozdráždia všetkých veľmožov v kraji.
Potom už muži sedeli okolo ohňa, spievali a popíjali, až víno tieklo po bradách a barania masť kyckala na tuniky. Tullius nakázal dvom bojovníkom hliadkovať. „Ak zaspia, zapálim tým spitým kravincom fúzy,“ šomral si do brady.
Brav zrejme pochopil, že lepšie žranie než v chlieve nenájde a odtmolil sa do tmy.
*
„... tak sme tie kamene začali odhadzovať, a pod nimi sa ukazuje...“ hovoril ráno Odilo, ktorý mal na starosti jednu z výskumných skupín. Zamračil sa a čosi lovil v huňatej brade.
„Je to daromná lopota,“ zastavila ho Alda a premýšľala, či odtiaľ vytiahne omrvinku alebo niečo živé. „Môj brat by sa neunúval prikrývať hrob kameňmi a určite prefekta nezakopal hlboko. Pochop, toho tela sa sem prišiel iba zbaviť a ponížiť ho pochovaním do hrobu nepriateľa.“
„Takže tu kopeme nadarmo?“ opýtal sa Odilo a konečne vylovil zo zapleteného prameňa voš. Rozpučil ju nechtami a poškriabal si krk.
„No, lopotiť sa na tejto mohyle je užitočné asi ako deravá lyžica alebo hrebeň bez zubov,“ povedala Alda.
Odilovi muži ryli do hrobky ako zatúlané prasa z predošlej noci. Výsledkom bola diera nepravidelného tvaru, smerom do stredu mohyly privysoká, takže na hlavy otrokov sa sypala hlina a hrozilo, že ich zavalí.
Z jamy vyskočil kopáč a pretrel si čelo špinavou rukou. „Poď sa pozrieť,“ potľapkal Odila po pleci.
Keď sa Alda chystala zoskočiť za ním do výkopu, Brennus ju predbehol.
„Doneste fakľu!“ prikázala. Prekročila veniec z riečnych balvanov a so zohnutou hlavou vošla do hrobovej komory.
Vzduchom poletovali čiastočky prachu, ale smrdelo to tam plesňou. Keď vstúpil otrok s pochodňou, všimla si v rohoch stopy po drevenej konštrukcii, ktorá podopierala kamenný plášť. Kostra bola uložená medzi štyrmi zvislo postavenými kameňmi. Pozdĺž dlhšej strany ležal skelet koňa a pri nohách pochovaného neporušená súprava keramiky. Svetlo fakle sa zaligotalo na šperkoch - náhrdelníku s príveskami v tvare dubových listov, náramniciach z dvojitých špirál a na kovových súčastiach opasku. Všetko malo zelenú patinu. Šikmo cez lebku ležal zlatý diadém – keď zhnili tkanivá, musel sa zosunúť. To sa udialo pred stovkami rokov a oni boli prví, kto po takej dlhej dobe do hrobky vstúpil.
„To stačilo,“ povedal zrazu Brennus. Chytil Aldu za plecia a tlačil ju von.
„Prestaň, veď som ešte dokopy nič nevidela.“
„Zvnútra je evidentné,“ zobral jej fakľu a dookola osvietil kamenný plášť nad nimi, „že mladší hrob sem nikto nezapustil.“
Zo stropu sa uvoľnil kameň a dopadol na členkovú kosť.
„Teba to nezaujíma, Brennus? Pusti ma, chcem zistiť, čo všetko dostal tento veľmož na posmrtnú cestu.“
„Už si videla všetko.“
„Okamžite ma pusti!“
Vytrhla sa a zamierila tam, kde sa ešte nestihla rozhliadnuť - za vápencovú rakvu. V rohu hrobovej komory stála ďalšia kamenná skrinka. Jej veľkosť bola v porovnaní s hlavným hrobom tretinová.
*
„Nemusíme predsa okamžite...“
„Ale musíme. Odilova hrobka so ženou a dieťaťom nie je tá, ktorú hľadáme. Vrátime sa k mojej mohyle s porastovým príznakom a dokončíme to ešte dnes.“
„Viem, čo sa ti stalo, Alda. Odilo mi povedal o tvojom synčekovi, o jeho chorobe a...“
„Brennus. Drž. Hubu.“
Pozerali na seba.
„Fajn. Dokončime to,“ povedal Kotín.
Muži pozbierali náradie a všetci sa presunuli na mohylu, ktorú mali na starosti Alda s Brennom.
„Prečo ste začali od vrchu?“ spýtal sa Odilo.
Bola mu vďačná, že narušil ticho a ochotne mu vysvetlila postup, ktorý zvolila. „Rozhodla som sa znížiť vrcholok takmer až po úroveň tohto štvorca s porastovým príznakom. Predídeme tým zosuvu pôdy. Týmto spôsobom možno nájdeme aj stopy po obetinách pozostalých.“
„Obetinách?“
„Ale Odilo, ako by si ešte nebol na pohrebisku. Nikdy si nepriniesol bohom podsvetia prvú úrodu, neskoré víno alebo kvety? Také veci. Aj keď... Hulderic prefektov hrob namiesto pôct najskôr len...“
Odilo si vyvliekol z plášťa emailovú sponu v podobe krkavca s jantárovým okom a špáral si ihlou medzi zubami. „Ošťal?“ pomohol jej.
Keď načali štvorec s nízkym porastom, slnko už zachádzalo za čipku stromov na horizonte. Brennus sa opýtal Tullia, či už nie je príliš veľká tma, na čo Alda prikázala doniesť pochodne a sama vzala do ruky čakan. Keď zapálili prvé svetlá, otrok z výkopu vytiahol lebku. Vysypala sa z nej hlina a z očnej jamky vykukol červ. Čoskoro sa ukázali rebrá a panva, ale Alda nebola spokojná, až kým neodkryli celý skelet. Z irchárovho suda ostali len obruče, ktoré kostru stále zvierali v pokrčenej polohe. Ten pohľad sa jej vpaľoval do hlavy a dráždil jej citlivé miestečko pod zátylkom.
Fakt, že prefekta Kelemantie pochovali s výzbrojou, topánkami a so všetkými osobnými vecami, vrátane ozdôb z farebných kovov, bol nezvyčajný. Alda pochybovala, že na kotínskom, a dokonca ani na Panónii bližšom, kvádskom území, bol niekedy takýmto spôsobom pochovaný Riman. Kožený opasok so všetkými kovovými súčasťami, pugiom a gladiom, a spona v tvare rímskeho orla, ju až tak neprekvapili. Ale že sa Hulderic neulakomil na nádhernú postriebrenú prilbu s lícnicami zdobenými vlčími hlavami, ani na reťaz z veľkých zlatých očiek, dokazoval otcove presné pokyny. A vyhrážky.
Odilo nadhodil, či nepreskúmajú aj vnútro tejto mohyly, ale Brennus ani Alda nesúhlasili. Vo chvíli, keď Alda odkryla hrot prefektovho oštepu, rímskej hasty, výkop ukončila.
*
Brennus prihodil polená do ohňa a prisadol si. „Alda.“
Chytila ho za ruku. „Prepáč mi to.“
„Nie, ty prepáč.“
Mlčali a sledovali, ako oheň stravuje drevo.
Alda si žmolila ruky. Pozrela na Brenna. „Bol tvoj.“
„Ako?“ Keď neodpovedala, otočil ju k sebe. „Ako to myslíš?“
Alda mlčala. Brennovi stačila doba vyhorenia jedného klátu, aby zostarol o desať rokov. Chytil ju za ruky. „Ach, Alda. Alda...“
Vedela, čo chce povedať. Chcel hovoriť o tom, ako to mohlo dnes vyzerať, keby odišiel z Aquinca za hranice Istru o deväť mesiacov neskôr. Vložil si tvár do dlaní.
„Ó τρώσας ἰάσεται,“ povedala Alda.
Brennus zdvihol hlavu. „Čože?“
„Dôvod, prečo ma otec poslal hľadať prefektovu hastu: Ó τρώσας ἰάσεται. Tieto slová povedalo v Homérovej Iliade orákulum Telephovi, ktorého zranil Achilles. Voľne preložené: vylieči ťa ten, kto ťa zranil. To hovorím len pre prípad, že by tvoja Gréčtina utŕžila za tie roky nejaké trhliny. Telephus teda prinútil Achilla vložiť kopiju do svojej rany, ktorú aj spôsobila, čím ju vyhojil.“ Vytiahla zo svojho pakľa otcov prastarý kylix, ktorý Telephov príbeh zobrazoval. Brennus doňho okamžite nalial víno.
„Asi si si už domyslel, že to prefekt z Kelemantie, ktorého ostatky sme dnes odkryli, zranil Radulfa. Otcova rana sa nikdy celkom nezahojila a tak sa rozhodol hľadať odpovede u nášho godiho, ktorý mu povedal to isté, čo si vypočul Telephus pred storočiami: Ó τρώσας ἰάσεται. Otec ani nikto iný netušili, čo tie slová znamenajú.“
„Ale ty áno.“
Prikývla. „Otec si myslí, že prefektova hasta jeho zranenie vylieči.“
„Existuje dôvod, prečo mi obe tieto informácie hovoríš naraz? A myslíš si, že to bude fungovať?“ V ohnisku zaprašťalo, do vzduchu vyleteli iskry a Brennove rozšírené oči sledovali, ako hltajú okraj Aldinho plášťa. „Prečo si otca vôbec poslúchla? Alda?
Alda?“
*
Aldegunda už opäť vyhadzovala hlinu z výkopu. Mala ju všade, za nechtami, pod tunikou, vo vlasoch. Po chrbtici jej tiekol pot, na dlani ju pálili mozole, ale nič z toho si nevšímala. Chcela tú lopotu vykonať čo najlepšie, to by ale problém byť nemal, veď kým mesiac obišiel zem, v otváraní hrobov sa stala odborníčkou. Najprv dve tisícročné mohyly a miesto prefektovho posledného odpočinku, jeden ďalší hrob včera a dnes? Prečo by nepokračovala aj dnes?
Motyka cinkla o kameň a Alda sa usmiala. Keby nebola tma a keby mala divákov, pri pohľade na ten úsmev by sa im chcelo jačať. Pomyselný účastník výkopu by ďalej videl, ako odhrabáva zeminu z vápencového veka.
Keby Aldu sledoval Germán, určite by sa čudoval, čo robí na kvádskom území rímsky sarkofág. Bez ohľadu na národnosť by divákovi stiahli hrdlo rozmery kamennej rakvy – zmestil by sa do nej možno menší pes,
alebo hlava,
alebo egyptské kanopy,
alebo...
... alebo dieťa.
Stonožka uvoľnila vrstvičku pôdy a vliezla do iniciálky nápisu DIS MANIBVS. Kým cupitala písmenami, Alda odhádzala zeminu z tela sarkofágu s reliéfnou scénou hrajúcich sa detí. Otočila motyku, zasunula špic do štrbiny pod vekom a oprela sa o nástroj celou váhou. Poklop nadskočil, ale zostal na svojom mieste. Použila rýľ. Úspešne.
Nevedela, či to bude fungovať, ale hrot otcovho meča vložila do miest, kde tušila hlavu.
Odhodila náradie, posadila sa na hromadu hliny a šialeným pohľadom sledovala, ako stonožka prelieza okraj kamennej rakvy. Rovnako ako Alda balansovala na hrane, ibaže Kvádke hrozilo, že sa z nej zrúti do priepasti šialenstva. Keď živočích spadol do sarkofágu, Alda sa v myšlienkach vrátila k Brennovmu výrazu, keď mu povedala, že bol otcom. Čo ale Kotínovi nepovedala, bol spôsob, akým synček umrel. Hovorilo sa, že podľahol čiernej smrti, ktorú priniesol do Ukty parthský obchodník so sklenými ingotmi.
Syn ochorel, to áno.
Radulf sa poslednej noci prišiel na toho chorľavého kotínskeho pankharta, jeho vnuka, pozrieť.
Ráno bolo v Aldinej izbe ticho.
Z otcovho meča kvapkala krv.
Z meča, ktorý Alda zvierala nad vykopaným hrobom.
Bola unavená, tak veľmi unavená, akoby žila už celé veky, akoby matku, dieťa a koňa do mohyly v zemi Kotínov pochovala ona.
Ľahne si, iba na chvíľu, hovorila si. A potom sa pozriem do sarkofágu.
*
Radulfa prebudila tá prekliata noha. Odkedy si vložil do mokvajúcej škáry hastu, ktorú priniesla Alda z prefektovho hrobu, rana sa konečne začala zatvárať. Namiesto bolesti ho teraz ale prebúdzalo svrbenie a šteklenie pod jazvou, nepochybne znak hojenia.
Ó τρώσας ἰάσεται.
Tú noc ho ale vyrušilo aj niečo ďalšie. Kožu za krkom akoby mu škrabkali duchovia a miešky mu snáď zovrela ruka nebožtíka.
Vyšiel von. Zo zadnej časti domu vychádzalo bučanie, dupot a fŕkanie. Stisk v rozkroku zosilnel. Nutkanie zistiť, čo to má za chrbtom, sa vyrovnalo potrebe dýchať.
Pomaly otočil hlavu a tam ho zbadal.
Vietor odfúkol mrak a mesačné svetlo sa na okamih zaligotalo na ihlici v ryšavom svébskom uzle. Prísvit menil topor, ktorý majiteľ účesu zvieral, na striebro.
*
Keď sa Alda zobudila do horúceho rána, najprv netušila, kde je. Všimla si hromadu hliny a vstala.
Sarkofág bol prázdny.
Otcov meč si prehodila z jednej ruky do druhej.
Profesionálna hľadačka hrobov.
Posledné dva boli pokrvné.
Aj Hulderic patril do rodiny.
Radulf tiež.
Alde sa poslednej noci snívalo o otcovej hlave rozštiepenej sekerou.
Ale najprv sa pozrie do húštiny za pohrebiskom. Áno, ten zvuk vychádzal odtiaľ. Akoby sa podrastom čosi zakrádalo. Alebo plazilo.
Alebo batolilo?
Kristína Leonhard
Milovníčka hororu a histórie
Diskusia
YaYa
Dosť dobré. "Súmrak im pristal..." a podobné krásne vety ma dostali. Možno je to však náročnejšie na sústredenie - veľa mien, kmeňov... To by sa zišlo sprehľadniť. Ďalej mi niekedy prekážali vysvetlivky pre čitateľa v priamej reči. Čiže keď postava povie inej postave niečo, čo tá asi vie. Ale to robí aj Červenák. A ešte by som sa vyhla v poviedke slovu skelet, ak ide o kosti. Znie to technicky a evokuje mi to skôr skelet lode. Ale to nemení nič na tom, že takejto historickej fantasy by som si prečítala aj celý román.
06.09.2020
Dosť dobré. "Súmrak im pristal..." a podobné krásne vety ma dostali. Možno je to však náročnejšie na sústredenie - veľa mien, kmeňov... To by sa zišlo sprehľadniť. Ďalej mi niekedy prekážali vysvetlivky pre čitateľa v priamej reči. Čiže keď postava povie inej postave niečo, čo tá asi vie. Ale to robí aj Červenák. A ešte by som sa vyhla v poviedke slovu skelet, ak ide o kosti. Znie to technicky a evokuje mi to skôr skelet lode. Ale to nemení nič na tom, že takejto historickej fantasy by som si prečítala aj celý román.
06.09.2020
Jan Ťuhýček
Miluju příběhy jako tento, ze kterých mám dojem hloubky, tj. že za tím textem na stránce je celý obrovský svět (v tomhle případě svět archeologie:)). A líbil se mi i trochu lakonický styl střídaný až lyrickými pasážemi. I když je to povídka příjemně pohlcující, stejně jsem se v textu ztrácel (možná jsem jenom unavený) a nejsem si jistý, jestli mi docvakl správně ten konec.
06.09.2020
Miluju příběhy jako tento, ze kterých mám dojem hloubky, tj. že za tím textem na stránce je celý obrovský svět (v tomhle případě svět archeologie:)). A líbil se mi i trochu lakonický styl střídaný až lyrickými pasážemi. I když je to povídka příjemně pohlcující, stejně jsem se v textu ztrácel (možná jsem jenom unavený) a nejsem si jistý, jestli mi docvakl správně ten konec.
06.09.2020
8HitBoy
Ahoj!
Atmosféra poviedky je výborná, svet ma veľmi baví a je vidno, že takáto problematika ťa zjavne baví a venuješ sa jej. Čítalo sa to prijemne, ale čo mi trošku rezalo oči je to, čo vlastne píšem už pod tretiu poviedku v tomto kole FP - dialógy by mali byť interakciou dvoch postáv a nie prostriedkom pre teba ako autora rozprávať dej. Tu to bolo miestami dotiahnuté až do úplných extrémov a mne to trošku zrazilo inak fantastický dojem z poviedky. Ale to ber len ako taký návrh od niekoho kto sa tiež snaží fušovať do písania, nie všeobjímajúcu pravdu.
Dávam dosť bodov, celkový dojem je veľmi pozitívny a teším sa na ďalšie poviedky!
06.09.2020
Ahoj!
Atmosféra poviedky je výborná, svet ma veľmi baví a je vidno, že takáto problematika ťa zjavne baví a venuješ sa jej. Čítalo sa to prijemne, ale čo mi trošku rezalo oči je to, čo vlastne píšem už pod tretiu poviedku v tomto kole FP - dialógy by mali byť interakciou dvoch postáv a nie prostriedkom pre teba ako autora rozprávať dej. Tu to bolo miestami dotiahnuté až do úplných extrémov a mne to trošku zrazilo inak fantastický dojem z poviedky. Ale to ber len ako taký návrh od niekoho kto sa tiež snaží fušovať do písania, nie všeobjímajúcu pravdu.
Dávam dosť bodov, celkový dojem je veľmi pozitívny a teším sa na ďalšie poviedky!
06.09.2020
10Geek
Ahoj,
je vidieť, že svet ktorý opisuješ dôverne poznáš a orientuješ sa v ňom, čo je super. Písať tiež vieš a technicky moc nie je čo vytknúť. Jedine, ako spomína HB , požitie priamej reči miesto rozprávača. To je vec, ktorá je v poriadku v komiksoch, ale v poviedkach, románoch a novelách, už veľmi nie. Čo mne ale vadilo viac bolo priveľa postáv a mien, kde vlastne dôležité boli 3-4. Fakt som sa v tomu chvíľami strácal. Tu, za mňa, platí, že menej je niekedy viac. Čo ma ešte zamrzelo bol nešťastný výber žánru. Tešil som sa totiž na horor ale ten neprišiel. Povedal by som historická mystika, ale horor za mňa nie. Tak, či tak som veľmi zvedavý na ďalšie veci a teším sa na ne. :)
06.09.2020
Ahoj,
je vidieť, že svet ktorý opisuješ dôverne poznáš a orientuješ sa v ňom, čo je super. Písať tiež vieš a technicky moc nie je čo vytknúť. Jedine, ako spomína HB , požitie priamej reči miesto rozprávača. To je vec, ktorá je v poriadku v komiksoch, ale v poviedkach, románoch a novelách, už veľmi nie. Čo mne ale vadilo viac bolo priveľa postáv a mien, kde vlastne dôležité boli 3-4. Fakt som sa v tomu chvíľami strácal. Tu, za mňa, platí, že menej je niekedy viac. Čo ma ešte zamrzelo bol nešťastný výber žánru. Tešil som sa totiž na horor ale ten neprišiel. Povedal by som historická mystika, ale horor za mňa nie. Tak, či tak som veľmi zvedavý na ďalšie veci a teším sa na ne. :)
06.09.2020
Kristína Leonhard
Ahojte, teším sa, že sa prevažne páčilo, mne sa zas veľmi páčilo to písať, naozaj je to moje obdobie aj región :) Ďakujem za pripomienky, je fajn, že ich tu človek získa a vie sa posunúť. Určite zapracujem. Tiež sa teším na ďalšie príbehy, ktoré sem pribudnú :)
06.09.2020
Ahojte, teším sa, že sa prevažne páčilo, mne sa zas veľmi páčilo to písať, naozaj je to moje obdobie aj región :) Ďakujem za pripomienky, je fajn, že ich tu človek získa a vie sa posunúť. Určite zapracujem. Tiež sa teším na ďalšie príbehy, ktoré sem pribudnú :)
06.09.2020
B.T. Niromwell
Veľmi dobre, až profesionálne napísané. Povedala si veľmi veľa na najmenšom možno priestore na hranici toho, aby to bolo preťažené. Človeku by sa až žiadalo vidieť viac, či je jedna z najlepších dojmov, ktoré možno u čitateľa dosiahnuť. Je úplne jasné, že sa v problematike orientuješ, čo dodáva textu reálnosť a surovosť bez toho, aby si si zbytočnými sexuálnymi či gore scénami potrebovala dokazovať, že je to text pre dospelých. Občas sa vojde nejaký detail ako: Súmrak im svedčil – asi malo byť svedčal.
Spojka kedy sa používa iba v predmetovej vete, vo vedľajšej vete s časovým významom sa má používať keď: „...len do chvíle, kedy sa na horizonte objavil Aldin sprievod.“ Najväčšina slabina, zhodnem sa s komentami vyššie, boli dialógy, kde postavy občas vyznievajú ako puberťáci, čo kontrastuje s vyškerkovaným zvyškom textu. A koniec nebol úplne logický, dalo by sa hádať, prečo stačilo, aby sa meč vrátil k jednej obeti aby sa všetky ostatné vrátili, ale ktovie, ako funguje mágia, ja naozaj nie, tak sa hádať nechcem :D
16.09.2020
Veľmi dobre, až profesionálne napísané. Povedala si veľmi veľa na najmenšom možno priestore na hranici toho, aby to bolo preťažené. Človeku by sa až žiadalo vidieť viac, či je jedna z najlepších dojmov, ktoré možno u čitateľa dosiahnuť. Je úplne jasné, že sa v problematike orientuješ, čo dodáva textu reálnosť a surovosť bez toho, aby si si zbytočnými sexuálnymi či gore scénami potrebovala dokazovať, že je to text pre dospelých. Občas sa vojde nejaký detail ako: Súmrak im svedčil – asi malo byť svedčal.
Spojka kedy sa používa iba v predmetovej vete, vo vedľajšej vete s časovým významom sa má používať keď: „...len do chvíle, kedy sa na horizonte objavil Aldin sprievod.“ Najväčšina slabina, zhodnem sa s komentami vyššie, boli dialógy, kde postavy občas vyznievajú ako puberťáci, čo kontrastuje s vyškerkovaným zvyškom textu. A koniec nebol úplne logický, dalo by sa hádať, prečo stačilo, aby sa meč vrátil k jednej obeti aby sa všetky ostatné vrátili, ale ktovie, ako funguje mágia, ja naozaj nie, tak sa hádať nechcem :D
16.09.2020
Kristína Leonhard
Jéj, ja tu mám ešte jeden komentár :) Ďakujem, pracujem s pripomienkami. Mrzí ma, že ten záver nie je jasnejšie napísaný, s tým mávam problém, ja chcem byť vždy tajomná :D. Škoda, snáď nabudúce.
31.10.2020
Jéj, ja tu mám ešte jeden komentár :) Ďakujem, pracujem s pripomienkami. Mrzí ma, že ten záver nie je jasnejšie napísaný, s tým mávam problém, ja chcem byť vždy tajomná :D. Škoda, snáď nabudúce.
31.10.2020