Emília bola posledným pasažierom nočného autobusového spoja. Unavene si opierala hlavu a čítala si knižku, ktorou sa nevedela prelúskať už vyše pol roka. Oči mala privreté a počúvala ako hustý dážď usilovne bubnuje na okno. Vždy keď pršalo takto silno, spomenula si na ten slávny Magrittov obraz kde miesto dažďových kvapiek pršali muži v oblekoch a predstavovala si, aké hrozné musí byť pre dažďové kvapky dopadnúť z takej výšky na tvrdú zem a rozprsknúť sa na tisíc kúskov.

Kniha, ktorú čítala, bol životopis Matky Terezy. Hoci Emíliu život tejto svätej ženy nadovšetko fascinoval, kniha bola písaná akosi ťažko, nezáživne, a ona nevedela prečítať za deň viac ako zopár stránok.

„Nikdy necestuj rýchlejšie, než dokáže tvoj strážny anjel lietať,“ prečítala šeptom Emília a pousmiala sa. Hoci sem-tam chodila do kostola a obe jej deti boli pokrstené, sama sa za príliš veriaceho človeka nepovažovala. Koncept strážnych anjelov sa jej ale veľmi páčil už od detstva.

Odložila knihu a vytiahla z kabelky mobil. Chcela zavolať staršej sestre Natálke a presvedčiť sa, že všetko je v poriadku.

„Ahoj mami, kde si?“ ozval sa rozospatý hlas mladého dievčaťa.

„Ahoj zlatko, čoskoro som doma. Marek už spinká?“ opýtala sa.

„Áno, už som ho uložila. Ja mám zapnutú Markízu a čakám ťa.“

„Nečakaj ma! Ak si unavená, utekaj spať,“ zašepkala Emília do slúchadla.

„Tú chvíľku ťa už počkám. Riad som umyla, všetko sme odložili do chladničky.“

Emília sa len usmiala. „Moja šikovná. Dobre, tak teda počkaj. Veď zajtra už aj tak nejdeš do školy.“

„Presne.“

„Ľúbim ťa zlatko, za desať minúť som doma.“

„Aj ja teba, mami.“

Emília odložila mobil naspäť do kabelky. Pracovala ako zdravotná sestra a často pracovala dlho do noci. Nebolo to ideálne a jej deti museli často ostávať samy doma, ale ako slobodná matka si nemohla vyberať.

Autobus zastal na konečnej zastávke. Emília kývla autobusárovi, s ktorým sa už poznala z videnia, otvorila si dáždnik a vystúpila von do dažďa.

Domov to bolo už len tak dve minúty pešo. Už naozaj nutne potrebovala sprchu a posteľ.

Vtom uvidela na zemi kľačať muža, celého oblečeného v čiernom. Vyzeral akoby niečo hľadal.

„Dobrý večer, niečo hľadáte?“

Muž sa otočil na ňu a so zjavne potešeným hlasom odvetil: „Och, dobrý deň! Viete, šál mi spadol a tma je, neviem ho nájsť. Už je isto niekde odfúknutý.“

Emília toho chlapa poznala z videnia, bol to miestny tulák. Sama mu niekedy hodila zopár drobných do klobúka.

„Ukážte, aspoň nad vami podržím dáždnik,“ ponúkla sa.

Zomlelo sa to prakticky v zlomku sekundy a Emília si ani neuvedomila ako, ale muž ju zrazu držal v zovretí a ku krku jej tlačil nôž.

„Dobre slečinka, dohodneme sa takto. Daj mi kabelku a môžeš ísť,“ povedal.

Emília sa nezmohla na slovo, len slabo prikývla. Ten muž pôsobil naozaj odhodlane na všetko a nemala chuť mu dať hocijakú zámienku nato, aby jej ublížil.

„No tak, navaľ to,“ zavrčal.

Emília mu trasúcou sa rukou podala kabelku. Zovretie aj tlak tupého noža povolili.

„Múdre dievča,“ zachechtal sa tulák.

Vtom tmu sčista-jasna na chvíľu prerazilo oslepujúce biele svetlo.

„Vráť jej tú kabelku,“ ozval sa upokojujúci, zamatový, bezmála anjelsky hlas.

„Chojte mi do riti,“ zvolal lupič a dal sa na útek.

Svetlo bleskovo dopadlo na zem a zhaslo. Vtedy si Emília uvedomila, že je to vlastne akási žena. Pocítila na pleci jej teplú dlaň.

„Stoj!“ zavolala za tulákom a luskla.

Noc prehlušila tupá rana a Emílií na tvári pristálo čosi mazľavé a teplé. Utrela si to dlaňou a zdesene zistila, že je to kus krvavého mäsa.

„Ááááááá,“ začala vrieskať.

„Hop, to som prehnala. Kabelka je snáď ale v poriadku,“ povedala žena a podala Emílií vreckovku.

Po chvíli sa vrátila s neporušenou kabelkou v ruke a podala ju vydesenej a premrznutej majiteľke.

„Ešte raz sa ospravedlňujem za ten bordel a že som ťa tak vystrašila,“ povedala. „Kabelku teda máš, žiješ... Ja teda môžem znovu ísť.“

Znovu sa rozžiarila a začala sa vznášať smerom nahor, do neba.

„Počkaj!“ zavolala za ňou Emília, ktorá sa konečne zmohla na slovo.

„Áno?“

„Kto si? Čo... čo vlastne si?“

Žena sa usmiala. „Povedzme, že pre teba som anjel strážny. Áno, som anjel strážny, to som vždy chcela byť.“

„Ale... nechápem. To... každý má anjela strážneho?“

„Och, kdeže.“

„A prečo teda ja áno?“

„Zaslúžila si si to.“

„Ako?“

„Žila si vždy dobrý život,“ usmial sa anjel.

„A to vieš ty odkiaľ? Vôbec sa nepoznáme.“

„Och, my dve osobne nie, ale veľa som o tebe počula.“

Emília absolútne nič nechápala.

„Ďakujem ti za to, ako si sa strala o môjho manžela, keď bol na dne. Nikdy sme ti to nezabudli, Milka.“

Emília v tej chvíli pochopila, ale kým stihla čokoľvek povedať, anjel bol preč.