„Chcelo by to názov...“ sedel v kresle so zavretými očami a strácal sa v myšlienkach. Samozrejme, nedokázal sa na nič sústrediť. S pokusom o nájdenie pohodlnej polohy v hlbokom polstrovanom kresle to nedopadlo o nič lepšie.

„Názov...“ bruškami prstov si šúchal čelo. Jediné, na čo sa však dokázal sústrediť bolo praskanie dreva v blízkom krbe.

„Do čerta s ohňom.“ šepol a nasrdene luskol prstami. Kameň moci, hompáľajúci sa mu v prívesku na hrudi zažiaril. Oheň zaplápolal v snahe udržať sa pri živote, no bolo mu to na nič. Potichu sa zmenil na dym a odišiel na večnosť hore komínom.

„To je lepšie.“ Čarodej sa s chuťou ponoril do inšpiratívneho ticha a doprial svojmu hrdlu pár dúškov teplej medoviny. Samozrejme, len pre motiváciu. Kvôli nej mal v zásobe hneď niekoľko čutor zlatistého moku na dosah ruky.

„Dobrodružstvá čarodeja z rodu Ulmov.“ skrsol mu v hlave nápad. V očiach sa blysla iskra a svoj prvotný úspech sa hneď rozhodol zapiť ďalším glgom. To keby bol tento nápoj, náhodou, tou bájnou obživou múz.

Zobral husacie brko, namáčal do atramentu v kalamári a horlivo začal písať. Názov a prvý odstavec mal po chvíli hotový. Celý natešený sa dokonca konečne úspešne uvelebil v kresle. Nadšene si pomädlil dlane a hrot brka opäť namočil do čiernej tekutiny.

A potom sa v jeho hlave opäť rozhostilo prázdno, teda aspoň pokiaľ ide o pokračovanie príbehu. Mal ho tam už v hrubých obrysoch uložený dobrých pár rokov. Navyše vychádzal z jeho života a kto by o tom vedel lepšie niečo napísať ako on sám. No pri Bohoch nemohol nájsť správne slová, ktorými by tomu všetkému na papieri vdýchol ten pravý život.

„Do čerta s prievanom!“ riekol o poznanie hlasnejšie ako predtým. S nahnevaným výrazom opustil pohodlie kresla a vybral sa na opačný koniec miestnosti k pootvorenému oknu. Vánok, ktorý z neho prúdil, ani poriadne necítil, no i tak padol za obeť jeho tvorivému bloku.

Miestnosťou sa prehnala oslnivá žiara. Čarodej si rukou musel zakryť zaslzené a dočasne oslepené oči. Zatackal sa a padol na drevenú podlahu svojho príbytku.

Po chvíli sa mu ako-tak vrátil zrak. Opatrne sa postavil a otrasene sa dotackal naspäť ku kreslu a písaciemu stolu. A na ňom bolo položené niečo, čo tam pred okamihom ešte dozaista nebolo.

Kniha.

Prekvapenie v kúzelníkovej tvári bolo beztak ohromné, no ešte sa zväčšilo, keď nahlas prečítal zlatým písmom vygravírovaný nápis na koženej väzbe: „ Dychberúce dobrodružstvá čarodeja z rodu Ulmov a jeho družiny.“

Neveriacky doslova zízal na objemnú knihu, jej názov a meno autora, ktoré bolo, samozrejme, jeho.

„To je ozaj dobrý názov...“ šepol si sám pre seba a opatrne otvoril knihu. Na úvodnej strane bol vložený list. Jeho text bol zjavne písaný v rýchlosti a s jeho typickou ťažkou čitateľnosťou tam bolo napísané:“ Knihu si písal cez tridsať liet a ošedivel pri tom viac, ako by bolo vhodné. Ale stal si sa vďaka tomu ešte slávnejším a uznávanejším čarodejom. Nemáš zač, robím to predsa hlavne pre seba.“

Kúzelník držal knihu v trasúcich sa rukách. V hlave mal tisíce otázok bez odpovedí.

„Tridsať rokov? No to isto. Ja to napíšem skôr...“ luskol prstom a v kozube šťastlivo zapraskal plamienok ohňa. Zahryzol sa do uložených obhorených polien a tancoval okolo nich, šíriac pri tom teplo do okolia.

Čarodej podišiel ku krbu a striedavo hľadel na knihu a na plamene. V hlave zvádzal súboj s myšlienkou hodiť ho tam a napísať to sám. Na druhej strane však bola druhá myšlienka, ktorá v jeho podvedomí nahlas kričala: „ Veď si to napísal ty sám!“

Chudák čarodej tam stál takmer celú noc, uväznený niekde na pol ceste rozhodnutia, čo urobiť. Veď uvážte sami, ako by ste sa zachovali vy?