Temnou chodbou takmer potme ticho kráčali štyri postavy –muž v čiernej zbroji, žena v splývavých šatách zdobených hadími vzormi, chlapík s palicou a kapsou, a nízka postava v čiernom habite, ktorej vykukovala iba tvár. A práve tá nás bude zaujímať. Volá sa Nevybe a je to nekromantka. Niečo cez meter vysoká gnómska nekromantka. Smejete sa? Ak by ste ju poznali, nerobili by ste to.

Skupina práve prekonala prepadlisko. Veľká, hlboká diera v dlažbe chodby. Ale nie dosť na to, aby ich zastavila. Už po pár krokoch ale začuli za sebou kovový rachot. Veľký muž zaujal postoj, hadia žena odniekiaľ bleskovo vytiahla úzke dýky. Zbytočne – zdroj zvuku bol iba mreža, ktorá zapadla za prepadliskom a odrezala im cestu späť.

„Prečo...“ začala Nevybe, ale prerušil ju ďalší zvuk. Oveľa silnejší. Pravidelné nárazy kameňa o kameň. Pri každom údere sa im otriasala zem pod nohami.

RRACH!!!

„Ale do...“

RRRRACH!!!

Nevybe videla, ako sa muž s palicou, stojaci pred ňou, začal meniť. Zmenšoval sa, jeho telo akoby implodovalo. Po pár sekundách sa pred ňou vznášal malý spevavý operenec, ktorý vzápätí frngol za mreže.

Zmrd, pomyslela si Nevybe. Horúčkovito rozmýšľala. Mala dve možnosti. Jej mágia ju dokáže preniesť za kameň, bola si pomerne istá, že to zvládne aj v tomto strese a bez prípravy. Ale jej dvaja spoločníci si s valiacou sa tonou horniny neporadia. Nie že by bola zvlášť útlocitná – naopak, zmarila už množstvo životov. Ale títo ľudia boli najbližšie k tomu, čo by sa dalo nazvať „priatelia“. Iste, neustále sa vzájomne sledovali a je možné, že sa raz navzájom zavraždia. Ale ešte nie. A bez nich by na tomto mieste sama aj tak nedokázala prežiť.

RRRRRRACH!!!

Takže jej zostáva len druhá možnosť. Oveľa riskantnejšia. Nemôže presunúť seba – musí presunúť obrovskú kamennú guľu, ktorá sa na nich valí.

„Pusť ma dopredu, skúsim to“ pretlačila sa popri mužovi v čiernej zbroji. Ten nemal rád, ak bol niekto pred ním, teraz ale neprotestoval. Nevybe začala robiť zvláštne pohyby rukami a zhromažďovať mágiu. Už videla, ako sa z chodby pred nimi vynára tonová valiaca sa smrť.

RRRRRRRACH!!!

Má iba jeden pokus.... teraz! Zaliali ju vlny mágie,ktoré presmerovala cez svoje ruky až do balvanu, ktorého sa musí letmo dotknúť zlomok sekundy pred tým, ako ich rozdrví. Teleportácia nepatrila do jej oboru, mala s ňou však dosť skúseností, aby si verila, že dokáže ten hlúpy šuter premiestniť do prepadliska za nimi. Vlny magickej energie sa prevalili jej malým telom až ku končekom prstov, ktorými sa v presne vypočítaný moment dotkla balvana...

Nevybe cítila, ako zrazu stratila moc nad kúzlom. NIE! Jej kúzlo v rozhodujúcej chvíli zlyhalo. Nie, nie len zlyhalo – úplne sa vymklo spod kontroly a začalo si žiť vlastným životom.

Otvorila oči. Uvedomila si, že žije. Stojí vo veľmi neprirodzenej póze, prikrčená, ale s rukami vystretými dopredu. Žije. A jej spoločníci tiež. Uvedomila si svoj nedôstojný postoj, vystrela sa a uhladila si svoju róbu. Pozrela sa na ostatných. K ich cti slúžilo, že vyzerali len mierne otrasení. Zakašlala, aby jej hlas neznel roztrasene.

„Ideme ďalej?“

Obaja len kývli hlavami. Nevybe nepracuje s amatérmi. Muž v čiernom sa vrátil na svoje miesto na čele skupiny. Za chrbtom počula údery krídel, a potom zvuky premeny.

Zmrd, pomyslela si. Kráčala vpred. Ak by jej kúzlo len nevyšlo, guľa ich rozdrví. Ale jej úplná strata nad ním im teraz zachránila životy. Kde skončil valiaci sa balvan? Nevedela.

Nebolo to dôležité.

Dôležité bolo to, čo ležalo pred nimi.