Plesk! Kôpka páchnucej hmoty pristála vo fúriku.

Tia na chvíľu odložila lopatu. Dnes vyšlo čistenie výbehu aurorusov na ňu. Natiahla si chrbát a rukou si zotrela pot z čela.

Áno, aj kydanie hnoja bolo súčasťou rezidentského programu. Dopoludnia prebiehala výuka a tréning, popoludní študenti pomáhali s chodom gymu, ku ktorému neodmysliteľne patril prehistorický park. Účastníci sa starali o pokémonov a upratovali po turistoch.

„Tia! Ešte pracuješ?“ Cez zábradlie sa naklonil chlapec približne v jej veku. Mal svetlé vlasy a atletickú postavu.

„Uhm.“ Prikývla. „A ty? Už si skončil?“

„Hej. Nechceš s tým pomôcť? Budeš to mať rýchlejšie a... potom by sme mohli ísť spolu domov.“

Zavrtela hlavou.

„Nie, ďakujem. Aj tak už pomaly končím.“

„Ako chceš.“ Uškrnul sa. „A mimochodom, máš na čele hovienko.“

„Ts...“ So smiechom si utrela sauropodí trus z tváre. „Maj sa, Dom!“

***

„Vin spomínal, že si žil v zahraničí. Kde všade si bol?“

Bunker bol zatiaľ prázdny. Tia leštila poháre a krátila si čas spovedaním Chrisa. Toho práve zamestnávalo ladenie basgitary.

„Všelikde.“ Odvetil vyhýbavo.

„No dobre... Tak mi povedz, kde sa ti najviac páčilo.“ Nedala sa odbiť.

Krátko sa zamyslel.

„Asi v Hau´oli na Alole. Krásne miesto,“ zasnil sa. „Azúrové more, piesok ako púder... Každé ráno som sedel na terase, jedol malasady a sledoval som, ako wingullovia plachtia vysoko nad lagúnou.“

Zaniesol naladenú basu na pódium a pripojil sa k Tii za barom. Do Bunkra začínali pomaly prúdiť prví ľudia.

„Ozaj, ako ide tvoj rezidentský program?“ Opýtal sa, kým čapoval pivá.

„Je to fajn.“ Odvetila. „S Tarou rýchlo napredujeme. Teda, myslím.“

„To sú skvelé správy!“ Priateľsky ju plesol po chrbte. „Hlavne nepoľavuj. Linda!“

Kráska sa pretlačila k pultu.

„Čaute! Tak čo, Chris? Si ready?“

„Že váhaš, bejby.“ Uškrnul sa. „O pár minút ideme.“

***

Bunker sa plnil. Pri bare bola už riadna tlačenica. Keď ju Chris opustil, musela sa obracať ešte o to viac. Pivo za pivom. Kolu za kolou. Z druhého konca miestnosti sa ozval energický rytmus bicích a rezavé tóny gitary. Kapela odštartovala nejakým mocným vypaľovákom.

„Tia, si to ty?“ oslovil ju známy hlas. „To je ale náhodička!“

„Dom!“ Snažila sa prekričať hudbu. „Čo ty tu?“

Naklonil sa ponad barový pult, aby sa lepšie počuli. Tlačenica sa presúvala smerom pod pódium.

„Prišiel som na koncert. Ty tu pracuješ?“

Prikývla.

„Brigádujem. Jaj, pozri na to! Už pogujú. Dúfam, že dnes sem nebudeme volať sanitku.“

Pod pódiom sa to skutočne začínalo zvrhávať.

„Sanitku? To snáď nie!“ Smial sa.

„Najradšej mám tých, čo sa nechajú od ľudí nosiť na rukách. Minule tu jeden taký padol na hlavu. Bol z toho otras mozgu.“

„Au...“ Zaškľabil sa. „Ja som raz dostal kopanec do píšťaly. Steelmi. Tiež nič moc.“

Úvodná pieseň skončila. Bunkrom zaznel Lindin jemný hlas.

„Ďalší song venujeme všetkým deťom prekliatych rodičov.“

Barom sa teraz niesli tóny jemnej balady.

„Počuj, Dom,“ prehodila Tia zamyslene. „Nepoznáš náhodou recept na malasady?“

***

„Ďakujem, že ideš so mnou, Rex.“

Stará Škoda felícia sa valila po ceste na svoj vek úctyhodným tempom. Tia sedela na sedadle spolujazdca vedľa obrovského metalistu. Za nimi sa viezli ich pokémoni: drobná, ružová Tara s dvojicou zubatých lístkov na temene a veľký forretress menom Kalach, chránený hrubým, ostnatým pancierom.

Rex si z tváre odhrnul dlhé, mastné vlasy.

„To nestojí za reč.“ Zamrmlal. Bol mlčanlivý a ťažkopádny, no vnútri ukrýval dobré srdce.

„Toto auto musí mať aj dvadsať rokov.“ Rozmýšľala nahlas.

„Aj má.“

„Ale vyzerá byť vo veľmi dobrom stave. Dával si ho dokopy sám? Vin spomínal, že si automechanik.“

„Hej.“

Sledovala krajinu za oknom. Konverzovať s Rexom bolo náročné.

„Teraz doprava.“

Auto prešlo popred radovku a zaparkovalo na kraji cesty pred domom jej rodičov. Rex vypol motor a zatiahol ručnú.

„Nemám ísť radšej s tebou?“ Zabručal, vyhýbajúc sa jej pohľadu.

„Ďakujem, ale toto musím zvládnuť sama.“

Vystúpila z auta. Otvorila zadné dvere, aby pomohla von Tare a z kufra auta vytiahla cestovný kufor, ktorý jej láskavo požičal Vin. Bol obrovský, tmavohnedý, s kvetinovým vzorom.

Na mieste vodiča sa spustilo okienko.

„Budem ťa tu čakať aj s Kalachom. Pre prípad.“ Zavolal za ňou Rex.

S tlčúcim srdcom otočila kľúčom v zámke. V dome bolo ticho. Vstúpila dnu, ťahajúc za sebou masívny kufor. Tara hopkala za ňou.

„Tak tu si, ty suka!“ Otcova rozložitá silueta sa objavila vo dverách do obývačky. „Doliezla si naspäť, čo?“

„Len som si prišla po veci.“ S vypätím všetkých síl ovládla roztrasený hlas.

„V tomto dome ti nič nepatrí. Nič, počuješ?“ Blížil sa k nej.

Tara sa ochraniteľsky postavila pred svoju trénerku.

„Už ani krok!“ Ucedila Tia.

„Tuším potrebuješ lekciu slušného správania, ty malá sviňa!“

Tia sa bleskovo skrčila pred prichádzajúcim úderom.

„Tara, spací prach!“ Vykríkla a rýchlo si zakryla ústa aj nos rukávom.

Miestnosť v okamihu naplnilo mračno peľu. Otec sa zrútil na zem v bezvedomí. Dostal priamy zásah.

S nosom stále zaboreným v lakťovej jamke, Tia vstala. Rýchlo ťahala prázdny kufor nahor po schodoch. Tarin útok jej poskytol nejaký čas, ale musela sa ponáhľať. Keď vyprchá jeho účinok, chcela byť už preč.

Vošla do svojej izby a zavrela za sebou dvere. Konečne sa mohla poriadne nadýchnuť. Kufor položila na posteľ . Náhlivo doň hádzala oblečenie, kozmetiku, zopár kníh a veci, ku ktorým mala nejaké citové puto. Keď skončila, rozhliadla sa okolo seba.

Čas na rozlúčku.

Ktovie kedy a či vôbec to tu ešte uvidí.

S povzdychom vyšla z izby, ťahajúc za sebou ťažký náklad. Znova si musela zakryť nos. Oblak spacieho prachu v prízemí sa ešte úplne nerozptýlil. S plným kufrom opatrne schádzala dolu schodmi. Otec bol stále mimo. Obišla ho a otvorila vchodové dvere.

„Poď, Tara!“

Spoločne zamierili k autu.

„Si okej?“ Zabručal Rex, vyhýbajúc sa jej pohľadu.

„Jasné.“ Zabuchla kufor starej feldy. Prešla k zadným dverám a otvorila ich.

„Tara, hop!“ Ukázala na sedadlo.

Ružová cibuľka naskočila do auta a usalašila sa vedľa Rexovho pokémona.

Tia sa usadila na sedadlo spolujazdca. Takmer nečujne si povzdychla.

„Poďme domov.“

***

V chodbe buchli dvere. Tia vliekla za sebou ťažké kufrisko. Mala náladu pod psa. Tara si veselo hopkala za ňou. Nezaťažená problémami sveta, žila prítomným momentom.

„Ako, zlatino?“

Vin čosi kuchtil v kuchyni.

„V pohode... budem u seba, Vin.“ Šla do svojej izby, ani sa nezastavila.

„No počkaj! A čo mám akože robiť s týmto?“

Vrátila sa do kuchyne.

„S čím? Prišla nejaká pošta?“

Otočil sa k nej. V rukách držal malý cupcake s kopcom ružovej polevy, ozdobený cukrovými kvietkami, jedinou sviečkou a číslicami 1, 6.

„Hádam si si nemyslela, že som zabudol na tvoje narodeniny.

V očiach ju pálili slzy. Celý obraz sa rozmazal.

„Rýchlo ju sfúkni,“ nabádal ju. „Inak to budeš mať celé od vosku.“

Nadýchla sa a fúkla. Plamienok zhasol. Tia sa usmiala cez slzy.

„Si najlepší.“

***

„Po pravej ruke vidíte stádo aurorusov. Patria medzi sauropody a na Zemi sa objavili v období skorej kriedy. Vyhynuli približne pred šesťdesiatimi piatimi miliónmi rokov. Chcem vás poprosiť, aby ste nepreliezali zábradlie! Ak máte so sebou jabĺčka, môžete nimi pokémonov nakŕmiť.“

Tia dnes sprevádzala parkom skupinu škôlkarov v reflexných vestách. Tara ako vždy bezstarostne hopkala za ňou.

Jedna zo starších rezidentiek bola celý týždeň chorá. Doktor Devon rozhodol, že za ňu budú zaskakovať mladší študenti. Každý z nich robil sprievodcu jeden deň.

Deti liezli na zábradlie a naťahovali ruky k obrovským jašterom. Pár aurorusov žralo jablká priamo z dlaní ohromených krpcov. Kým sa malí nabažili pohľadu na éterické živočíchy, ona si užívala pár chvíľ na vydýchanie. Na prehliadku areálu mali hodinu čistého času, nemohli sa preto príliš zdržiavať na jednom mieste.

„A pred nami sa už nachádza naše prehistorické akvárium. Naľavo môžete vidieť kolóniu lileepov.“

Jej poslucháči sledovali vodných pokémonov s nosmi nalepenými na skle.

„Tamto pláva tirtouga, malý húf omastarov a, pravdaže, relicanth. Relicanth je skalno-vodný pokémon, ktorému sa tiež hovorí „živá fosília“. To znamená, že žil na našej Zemi už pred miliónmi rokov, prežil až dodnes a za ten čas sa takmer vôbec nezmenil.“

Viedla hlúčik škôlkarov von z podzemného tunela k otvorenému bazénu. Nádych. Výdych. Teraz príde tá najťažšia časť.

Zo zeme dvihla tenkú obruč.

„Relicanth dorastá do dĺžky okolo troch metrov a môže vážiť až jeden a pol tony. Títo pozoruhodní pokémoni sa dožívajú až sto rokov a sú veľmi inteligentní.“

Teraz. Vystrela ruku z obručou. Gesto musí byť presné, bez náznaku zaváhania.

Z vody sa vymrštilo telo ohromnej ryby. Tmavohnedá, šupinatá koža sa zaleskla na slnku. Deťom, aj ich učiteľke, padli sánky. Impozantný tvor elegantne prekĺzol kruhom a s hlasným plesknutím sa ponoril späť pod hladinu. Tiu ostriekala spŕška vody.

Trik bol odmenený búrlivým potleskom.

„Ďakujeme za návštevu.“ Usmievala sa. „Príďte zas!“

Sledovala, ako sa decká tmolia smerom k východu a nadšene pritom štebocú. Boli z parku úplne unesené. Pohľadom našla svoju drobnú parťáčku.

„Poď, Tara! Dnes sme tu skončili.“

Cibuľka sa pomaly obzrela.

Tia sa zamračila.

„Si v poriadku? Nejako sa mi nezdáš.“

„Píp.“

„No nič...“ Prehrabla si rukou vlasy. „Vezmem ťa za doktorom Devonom, nech sa na teba pozrie.“

***

Doktor Devon si zložil z uší fonendoskop.

„Čo jej je?“ Opýtala sa s obavami. „Je celá zelená! Bude v poriadku?“

Päťdesiatnik s lícami porastenými šedivým strniskom pohladil Taru po hlavičke.

„Našťastie to nie je nič vážne. V poslednom čase ste veľa trénovali, čo si pochopiteľne vyberá svoju daň. Pár dní si s Tarou oddýchnite a uvidíš, že sa jej zas polepší.“

Vzala svojho pokémona do náruče.

„Ďakujem, pán doktor.“

Tia vyšla na chodbu. S povzdychom si privinula drobnú cibuľku.

„Nechala som sa zaslepiť svojimi túžbami a príliš som na teba tlačila. Prepáč... Sľubujem, že sa o teba budem lepšie starať.“

Tara sa k nej láskyplne privinula.

„Píp!“

***

Metlička rytmicky škrabkala o dno misy.

Tia si chrbtom ruky utrela čelo. Pravá ruka jej celkom stŕpla od námahy. Ešte chvíľku a šľahačka bude perfektná.

Tara chrúmala granule z misky. Po pár dňoch oddychu vyzerala oveľa lepšie.

Nádejná kuchárka rozdelila plnku na tri časti. Do prvej pridá trochu vanilky, škoricu, sušený zázvor, nové korenie a štipku muškátového orieška. Do druhej primieša jahodový džem a tretiu ochutí trochou citrónovej šťavy a kôry. Z lyžičky oblizla trochu krému. Dobrota. Naplnila cukrárske vrecko. Najväčšia výzva bude odhadnúť, koľko krému vytlačiť do koláča, aby bol dosť plný, ale aby zároveň nepraskol.

Dnes ráno si poriadne privstala. V hlave mala smelý plán. Všetko záviselo od toho, ako sa malasady vydaria.

Najkrajšie kusy poprášila cukrom a uložila ich do košíka.

Ďalším krokom plánu boli šaty, vlasy a mejkap. Vybrala si romantické, biele letné šaty s ružovými kvietkami. Oči si zvýraznila špirálou a pery potrela leskom. Parfém si nastriekala do vlasov. Tak to písali v časopise IT girl. Objíme ťa a zamiluje sa.

Na chodbe sa takmer zrazila s Vinom. Vlasy mal ešte strapaté a na sebe mal kvietkované kimono.

„Dobré ránko!“ zívol. „Fíha, ty si sa dnes nejak vyfikla!“

„Drž mi palce! Poď, Tara!“ Schytila košík a už jej nebolo.

***

Zamierila ku Chrisovmu domu. Srdce sa jej od vzrušenia trepotalo ako motýľ. Bola zameraná na úspech. Už naše staré mamy predsa vedeli, že láska ide cez žalúdok a ona sa svedomito držala toho, čo písali v časopise. Vyjde to. Žiadna iná možnosť skrátka neexistuje.

Natiahla sa po kľučke, keď sa zrazu bránka pred ňou otvorila. Takmer sa zrazila s odchádzajúcou Lindou.

„Tia, čo ty tu?“ Usmievala sa od ucha k uchu.

„Myslela som, že sa s Chrisom spolu naraňajkujeme.“ Vykoktala Tia zmätene.

„To je skvelý nápad. Určite bude hladný.“

Sledovala, ako Linda odchádza, krásna, sebavedomá, spokojná. Ako mačka, ktorá práve dostala nažrať. Cítila, ako jej v žilách vrie krv.

„Počkaj!“

Jej sokyňa sa pomaly otočila.

„Áno?“

„Mali by sme si to vyjasniť raz a navždy.“

„Netuším, o čom hovoríš.“

Lindin pokoj na ňu pôsobil ako červené plátno.

„Daj Chrisovi pokoj!“

Linda sa usmiala.

„Nebudem za Chrisom chodiť, ak si to on nebude želať.“

Zúrivosť v Tiinom srdci vystriedala chladná nenávisť.

„Ty. Ja. Zápas. Teraz.“

Kráska sa zasmiala.

„Vážne? Duel? Čo sme na Divokom Západe?“

Niekde blízko vrzli dvere. Zvedavci vychádzali z domov a nazízali ponad ploty na ulicu.

„Bojíš sa, že ti nakopem zadok?“

Blondína prižmúrila oči.

„Iba ak vo sne, maličká.“

„Tara!“

Ružová cibuľka s bojovným výrazom skočila pred svoju trénerku.

„Poď von, Zin!“

Z vrhnutého pokéballu vyskočil Lindin medicham.

„Tara, spací prach!“

„Odhalenie, Zin!“

Hybký medicham s ľahkosťou unikol pred mrakom uspávajúceho peľu. Tia zovrela päste, až jej obeleli hánky.

„Vílí vietor!“

„Zenový útok!“

Lindin pokémon sa vymrštil dopredu. Poryv trblietavého vetra ho zasiahol plnou silou. So Zinom to ani nehlo. Vzápätí jeho tvrdá lebka dopadla na Taru ako kladivo. Cibuľka letela vzduchom.

„Tara!“ Jej majiteľka sa bleskovo vrhla za ňou. Strhla ju do svojho náručia. „Si v poriadku?“

Jej malá spoločníčka bola mimo. Zenový útok mal na ňu rovnaký účinok, ako rana z dela.

„Tak myslím, že to by už stačilo.“ Ozval sa za ňou Chrisov prísny hlas. „Tia, choď dovnútra. Linda, na slovíčko.“

Opatrne vzala bezvedomú Taru na ruky a zamierila do domu. Cez plece ešte vrhla na blondínu pohľad plný nenávisti.

„Preskočilo ti?“ doliehal k nej Chrisov hlas. „Je to ešte dieťa!“

„To neznamená, že jej budeme trpieť takéto správanie!“ Bránila sa Linda.

„A to si sa s ňou musela biť?“

Viac už Tia nepočula.

Košík s malasadami položila v kuchyni na pult. V jednej zo skriniek objavila Chrisovu zásobu pokémoních liekov a dala sa do kriesenia Tary.

Na verande sa ozvali kroky. Buchli dvere.

„Tu si?“ Chris sa objavil v kuchyni. Bol ledabolo oblečený a vyzeral vyčerpane.

„Ahoj.“ Ostýchavo sklopila zrak. „Priniesla som ti malasady.“

„Ďakujem.“ Dotkol sa jej ramena. „Poď, sadni si. Musíme sa porozprávať.“

Nechala sa usadiť na gauč ku krbu. V bruchu cítila motýliky.

„Pozri, Tia,“ Začal rozpačito. „Ja nie som slepý. Dal som si dve a dve dohromady. Mám ťa rád, ale jednu vec by sme si mali vyjasniť. Medzi nami dvoma nič nebude.“

Jeho slová jej úplne vyrazili dych.

„Ale... prečo?“

Unavene si prešiel rukou po čele.

„Pretože si dieťa, zlatinko.“

„Mám šestnásť!“ Ohradila sa urazene. „Už rok som majiteľkou občianskeho preukazu, ak by ťa to zaujímalo.“

Povzdychol si.

„A presne o tom hovorím.“ Na okamih sa odmlčal. „Teraz ma dobre počúvaj, Tia. Poviem ti, čo urobíš. Nájdeš si nejakého milého, seberovného chalana. Budete spolu randiť, držať sa za ruky a oblizovať sa na lavičke ako všetci normálni tínedžeri.“

V hrudi cítila tupú bolesť. Vstala.

„Myslím, že by som už mala ísť.“

Chris ju sprevádzal ustarosteným pohľadom. Počul, ako sa za ňou zabuchli vchodové dvere. Pokrčil plecami. Je mladá, pomyslel si. Dostane sa z toho.

***

Tia vzlykala do vankúša. Bolesť v jej hrudi ju prerástla skrz naskrz, stala sa jej podstatou. Jej život sa scvrkol do toho malého, zraneného miestečka v jej vnútri. Cítila sa bezcenná, nehodná lásky. Chvíľami veľmi túžila zomrieť. Samotná predstava, že by po takej rane mala pokračovať v živote, sa jej zdala absurdná. A inokedy si zas zúfalo želala otupieť, necítiť už vôbec nič.

Svoj čas teraz trávila nejako takto: zobudila sa, myslela na Chrisa, ako kruto sa k nej zachoval a plakala, až kým znova nezaspala. A potom zas. V noci si občas v úplnej tichosti zašla po pohár vody. Ale len do kúpeľne. Nechcela nikoho vidieť.

Cez deň k nej spoza dverí doliehali hlasy jej priateľov. Defilovali u nich ako figúrky na orloji, dokonca aj Chris s Lindou. Počula ich, ako debatujú s Vinom. Možno sa pokúšali hovoriť aj s ňou. Nebola si istá, lebo mala celý čas hlavu pod vankúšom.

***

„Zlatino!“ Vinov hlas znel ešte afektovanejšie, ako obyčajne. „Prosím ťa otvor! Už si tam takmer tri dni! Mám o teba strach!“

„Nechaj ma tak, Vin...“ Hlas mala zachrípnutý od plaču. „Keď tu zdochnem, tak to bude všetkým jedno.“

„To nie je pravda! Tare chýbaš. Chce ísť za tebou.“

Vzhliadla. Tara... Cítila, ako sa v nej čosi pohlo. Bolesť ustúpila. Vystriedala ju prázdnota.

Pomaly vstala a dovliekla sa k dverám. Kľúč zaštrkotal v zámke. Dvere sa opatrne odchýlili.

Malá cibuľka vkĺzla dnu. Radostne zapípala a zamávala drobnými rúčkami.

Tia sa sklonila a vzala ju na ruky. Dievča a pokémon sa chvíľu mlčky objímali. Prázdnota sa zmenila na pokoj.

„Do čerta so všetkým!“ Zašepkala. „Zašli sme už tak ďaleko... Týmto nás nedostanú. Ideme ďalej. Čo povieš, Tara? Si so mnou?“

„Píp!“

Z drobného telíčka ružovej cibuľky akoby vyžarovalo jasné, pulzujúce svetlo. Tara sa nafúkla a postupne menila farbu: Z ružovej, cez bielu, až po sviežo zelenú. Na temene medzi dvomi lístkami jej vykvitol veľký žltý kvet.

Tia zalapala po dychu.

„Veď – ty si skiploom!“

Tara veselo zapípala.

***

Počítačovou miestnosťou sa ozýval vytrvalý klepot kláves.

Účastníci rezidentského programu trávili dnešné popoludnie zbieraním materiálu na seminárne práce. Väčšina z nich už končila, Tia sa však rozhodla ostať trochu dlhšie. Nemala vlastný počítač, preto nemohla pokračovať doma.

„Čo ti vlastne bolo?“ Opýtal sa Dominic, zatiaľ, čo si balil veci do tašky.

Tia neprítomne zízala na monitor.

„Mala som chrípku.“

„Fu, nechcel by som...“ zamrmlal. „Ale som rád, že si späť.“

„Vďaka.“

Dom nerozhodne prešľapoval na mieste.

„Tak som rozmýšľal...“ začal neisto, „či by si so mnou niekam po škole nezašla. Napríklad... na zmrzlinu?“

„To nepôjde,“ odvetila. „Dnes pracujem a ešte sa potrebujem osprchovať.“

„Aha...“ Sklonil hlavu.

„Ale zajtra ešte nič nemám.“ Usmiala sa.

Sklonila sa, aby vytiahla USB kľúč z počítača a schovala si ho do vrecka.

„To- to by bolo mega!“ Vyhŕkol.

Tia sa zasmiala. Vstala a batoh si prehodila cez plece.

„Tak teda zajtra, Dom!“

***

V Bunkri duneli basy, až sa Tii pod nohami chvela zem. Masa tiel sa tlačila okolo baru. Hlasy prekrikovali hudbu, aj seba navzájom. Zlatistá tekutina pomaly plnila vychladené krígle.

„Ako sa máš?“ V Chrisovom hlase zaznievalo niečo, čo nevedela identifikovať. Starosť? Účasť? Alebo snáď pocit viny?

„V pohode.“ Potriasla hlavou. Nech sa medzi nimi stalo čokoľvek, bola odhodlaná už nikdy sa k tomu nevracať.

„Chápem.“ Zamrmlal.

Uškrnula sa. Z vlastnej skúsenosti vedela, že presne to hovoria tí, ktorí vôbec nič nechápu.

„Prídeš aj zajtra?“ Opýtal sa.

„Zajtra už niečo mám.“

Zdalo sa, že jej odpoveď ho trochu zaskočila.

„Asi máš teraz veľa učenia...“

„Ani nie.“ Usmiala sa. „Program je fajn, látky je tak akurát. Len by som si rada urobila voľný deň a šla niekam von. Stále chodím len do gymu a sem. Človek občas potrebuje nejakú psychohygienu.“ Sústredene triedila mince do priehradiek v pokladni.

„To je pravda.“ odvetil. „A už vieš, čo budeš robiť? Pôjdete s Vinom na nejaký film?“

Ktovie prečo sa jej náhle zmocnila nervozita.

„Vlastne... nie. Idem von s jedným kamarátom zo školy.“

Bola rada, že je k nemu otočená chrbtom a on nevidí výraz jej tváre.

***

Hoci si to Chris nechcel pripustiť, jej odpoveď ho zvláštnym spôsobom ranila.

Ešte dobre, že k nemu stála chrbtom a nevidela mu do tváre.

Prvý diel:

Druhý diel: