Otlaky na prepotených a teplom opuchnutých nohách boli už len kvapkou v mori nepríjemných bolestí, v ktorých sa blondiak topil. Dva týždne v púšti dali poriadne zabrať. Vraj vojak, vraj česť, vraj hrdosť. Do riti so všetkou hrdosťou. Všetku by ju spláchol jediným hltom vody, keby nejaký mohol dostať... 

"Ale... To nie je možné! Tí vpredu majú vodu."

Niekto vpredu mal vodu. Dobre si ju skryl. Už sa o ňu aj strhla bitka. Z posledných síl sa vrhol vpred cez vlniaci sa vzduch a cez všetky bolesti, ktoré mizli ako fatamorgány.

"Daj ju sem!"

"Pusť to!"

"Zabijem ťa!"

Zbrane. Zbrane vo všetkých rukách, okrem tých, čo držali čutoru s vodou.

"Každému dám hlt," slabikoval majiteľ čutory.

"To je málo - neujde sa každému!"

"Tak nás treba zredukovať - henten nevládze chodiť, tento aj tak do zajtra neprežije..."

"A tebe teplo vypieklo mozog. Drž radšej hubu!" zavelil ktosi, kto bol ešte trochu pri rozume. "Do radu! Každý dostane hlt."

Každý dostal hlt.

Až na blondiaka.

"Ty čo tu chceš?"

"Hlt vody... ako každý."

"Každý už mal. Aj ty si už mal. Pakuj sa na koniec."

Nemal. Otlaky začali opäť bolieť, hlava sa rozžeravila do biela, tep sa mu zvýšil, žily navreli, zovrelo žalúdok a krv sa mu naliala do uší, adrenalín rýchlo stúpal.

"Ja to tu môžem celé..."

"Ty len čuš a šúchaj nohami. Voda nie je krv."

"Čo prosím?" cedil hnev cez zuby.

"Krvi je tu teraz viac než vody. Tak čo myslíš, že má väčšiu hodnotu?"

"Presne..." zhodnotil. Adrenalín vystúpil na maximum. A telesná výška vojakov tejto misie klesla na minimum.

B: Uf, toto nie, Siri. Ostrý chlap, neznáme miesto... hm, neviem, nebolo to celkom ono. Skúsme to naopak.

S: Skúsiť naopak... moment...

B: Skúsme teraz nejakú jemnú ženu na známom mieste.

S: Rozumiem. Časové vymedzenie?

B: Prekvap ma.

S: Skúsiť naopak. Zadanie prijaté.

Dievčina niesla košík ruží do chladných priestorov kamenných múrov, aby sa ich vôňa aj sviežosť dlhšie zachovala.

"Dnes vám to nesmierne pristane, panna Lucia," uklonil sa jej mladý dvoran. "Smiem?" opatrne sa priblížil a napravil jej kučeru, čo sa neposlušne kolísala popri jej líci.

Panna Lucia sa začervenala, usmiala a zmizla s kvetmi v dolnej chodbe. Vôňa orgovánu, ľalií a jabloňových kvetov sa niesla klenbami pivničných priestorov, kde tichučko bublali destilačné banky a kdesi v úzadí sa vzduchom prebíjala aj plná znamenitá vôňa cédrového dreva a ružového oleja. Lucia zamierila dozadu.

"Majster, priniesla som čerstvé ruže."

"Výborne, panna Lucia. Položte ich prosím vzadu na stôl a skontrolujte teplotu vody vo vodnom kúpeli."

"Myslím, že je veľmi príjemná," povedala Lucia, keď do nej ponorila ruku. "Ale je nejaká zvláštna. Vy ste tam už pridávali olej, majster? A ten macerát z ebenu a magnólií?"

"Opatrne, moja milá, špliechaš kade-tade," zaznel ženský hlas.

Lucia sa prudko obrátila. "Ospravedlňujem sa, výsosť."

"Krv nie je voda. Nesmieš ňou plytvať," povedala grófka. "Teraz ju budeš musieť doplniť..."

B: Siri, na mesiac máš zakázaný Netflix.