Herbert Eistock dočítal posledné riadky listu, potom papier jedným zovretím ruky v päsť skrčil a už už sa ho chystal zahodiť. Z hlboká dýchal a cítil ako mu búši srdce, zatínal zuby a jeho myseľ sa snažila spracovať to, čo sa práve dozvedel. Lži! Omyl? Nie, jeho meno a adresa na obálke sú predsa správne! Nemiestny žart? Napriahol ruku k tomu aby žmolku papiera hodil do ohňa plápolajúceho v krbe, no na poslednú chvíľu akoby si to rozmyslel. Cítil ako sa jeho vnútorný obraz o sebe samom hrozí roztrieštiť na márne kúsky. Ruku zvesil, zovretie dlane povolil až mu pokrčený list takmer vypadol z ruky. Vykročil zo salónu do chodby, schodiskom na vrchné poschodie a ako kráčal v mysli sa mu opakovalo znenie listu:

“Ctihodný mladý pán Elstock,

je mi zrejmé, že nemáte ani poňatia o tom kto som, ako som ja nemal poňatia o Vás až do predvčerajšieho popoludnia. Moje meno je Antony Seamore, čo Vám z najväčšou pravdepodobnosťou nič nenapovie, ale pokúsim sa Vám podstatu ozrejmiť.

Uvedomujem si, že kým Vás tento list zastihne, ak Vás vôbec, bude to so značným časovým odstupom, preto si dovoľujem zdôrazniť, že dátum, s ktorým sa spája moja smutná oznamovacia povinnosť je 19. 8. 1827. V tento deň v už spomínané popoludnie naposledy vydýchol Váš otec Alfredo Bainbridge Seamore aj napriek snahám miestneho Britského lekára, ctihodného pána Stoketona ako aj miestneho ľudového liečiteľa.

Kiež by som Vás vedel ubezpečiť, že jeho skon bol rýchli a bez značného utrpenia, ale podľa pána Stoketona bol náš otec otrávený arzénom.

Na smrteľnom lôžku mi okrem iného vyjavil svoj pomer s Vašou matkou Elaine, toho času ešte Valerionovou, dnes barónkou Elanmoore, ako aj skutočnosť Vašej existencie

Vzhľadom na tunašie postavenie nášho otca ako najvýznamnejšieho dodávateľa zásob Britským posádkam a faktu, že bol otrávený nemôžem vylúčiť nič od konkurenčného boja po snahu takýmto spôsobom ohroziť a oslabiť tunajšie posádky. Z tohto dôvodu sa ako jeho dedič obávam, že aj ja som ohrozený na živote.

Avšak chápem, že prijať také náhle odhalenie, najmä ak Ste ako ja, doteraz nikdy nepochybovali o pravde verzie udalostí, ktorá Vám bola predkladaná, môže pre Vás byť nesmierne ťažké. Z tohto dôvodu ponechávam na Vašom osobnom uvážení ako s obsahom tohto listu naložíte.

Úprimne však dúfam, že sa mi aspoň raz v živote naskytne príležitosť aby som svojmu nevlastného bratovi mohol potriasť rukou.

S úctou,

Antony Seamore

Seamore sales

Serampore, Khash Baghan

Východná India”

“Môžete mi to vysvetliť?!”

Oboril sa na svoju matku, sediacu pri okne, vyšívajúc a občas pozorujúc vtáky na konároch obrovského smreku v záhrade. Kučeravá blondýna s jasne modrými očami, okolo ktorých sa už začínali pomaly tvoriť vrásky nechala ihlu zabodnutú vo vyšívaní a nechápavo vzhliadla k svojmu, očividne rozrušenému synovi. Ten medzi tým ako tak vyrovnal a uhladil pokrčený papier a podával jej ho. Jednou rukou ho prevzala a druhou odložila vyšívanie na kávový stolček pred sebou. Herbert tam stál a pozoroval matku ako sa začítava do listu. Ako nechápavá zvedavosť v jednom okamihu zmizla z jej tváre a nahradil ju nefalšovaný šok. Už to mu malo stačiť, ale on tam stál ako prikovaný a dívala sa na ňu. Ako sa jej roztriasli ruky zvierajúce pokrčený papier, ako sťažka prehĺtla a niečo nečujne zašepkala. Otočil sa až keď postrehol ako sa jej z očí rinú slzy. Nebolo jasnejšieho znamenia, že pisateľ listu neklame. Pre koho ale plače? Pre muža s ktorým podviedla svojho súčasného manžela, či pre neho? Vykročil smerom ku dverám. Zmena váhy na jednej z parkiet spôsobila, že tá zavŕzgala. Sukne jeho matky zasušťali ako náhle vstala.

“Herbert!”

Vzdychla. On sa však zastavil iba na sekundu či dve, než pokračoval smerom von z izby.

“Kam ideš?!”

Prudko sa zastavil, ešte prudšie otočil aby jej čelil tvárou v tvár.

“Kam myslíš? Niekde v juhovýchodnej Indií mám nevlastného brata, ktorý mi píše o smrti otca a.o tom, že je sám pravdepodobne v ohrození života.”

“To nemôžeš myslieť vážne Herbert!”

“Myslím to vážne!”

Odbil jej námietku príkrejším spôsobom než mal v úmysle, či než by bolo vhodné na ženu v jej postavení, ale celý jeho doterajší život sa roztrieštil ako zrkadlo, do ktorého niekto v záchvate hnevu udrie päsťou.

“Koniec koncov ako mi neustále vtĺka do hlavy môj falošný otec... Krv, nie je voda!”