Všetci sme naraz spustili ruky, ktoré sa nám triasli od zimy. Nemohli sme sa priblížiť k ohníku v strede medzi nami a ani oblečenie, ktoré sme mali na sebe, nedokázalo zohriať naše kosti. Držali sme sa od seba vo vzdialenosti niekoľko krokov. Nemohol som skloniť hlavu a otvoriť oči. Telo som mal stuhnuté ako stĺp, prsty sa mi samovoľne ťahali k sebe, oči pod viečkami mi tikali zo strany na stranu. Zhlboka sme sa nadýchli a dvihli ruky nad hlavy. Bolo zvláštne ako rýchlo som sa dostal do tohto kruhu ľudí, pričom som si stále myslel, že je to niečo, k čomu sa nikdy neodhodlám. Síce to bolo neškodné, brali to veľmi vážne a zrejme by som mal aj ja.

Hrivna vykročila vpred. Aj bez otvorenia očí som jej pohyb vycítil. Svietila jasnejšie než oheň. Začala odriekať slová v jazyku, ktorý som sa nikdy nenaučil, ale rozumel som, akoby boli slová moje vlastné. Trhalo mi kútikmi úst.

„Výjav prvého svetla, Lunou požehnaná, Slnkom pobozkaná. Vyjdi nad naše hlavy, zošli anjela, lúč tvojho života a smrti, daruj nám silu zvládnuť strasť, vyhrať boj, prežiť tvoj dar, s ktorým sa rodíme a umierame. Vyšli k nám tvoje dieťa, aby sa za naše duše sklonilo pred Pánom,“ hovorila v tichu.

Snažil som sa až nedýchať, ale chĺpky na rukách mi stáli. Nevedel som určiť, či zo zimy, či od strachu. Napínal som uši a keď sa ku mne dostal zvuk pálenia drahého šafránu a pierok holubíc. Plameň sa na chvíľu dvihol a zdalo sa mi, akoby ma teplé ruky pohladili po lícach. Hrivna zašepkala posledných zopár slov, všetci sme otvorili oči a stiahli si z hlavy kapucne. Poobzeral som sa okolo seba. Všetko bolo rovnaké ako keď sme na miesto prišli. Stromy stáli v temnote, suchá tráva a konáriky nám praskali a šušťali pod chodidlami, niekde nablízku húkala sova. Bolo už skoro nadránom a keď som vzhliadol k oblohe, zdala sa svetlejšia.

„Poďme,“ zavelila Hrivna potichu, keď sa uhasil oheň a každý zo seba stiahol čierny plášť. Držal som sa vzadu za ostatnými a v mysli ma bodala vina. Vedel som do čoho idem, no nemohol som si pomôcť a neustále som si opakoval, že už tu neprídem. Nakoniec to aj tak skončí ako minule. Aj tak ma Zora znova presvedčí o opaku.

V tichu sme sa naskladali do auta štyria ľudia a po opustenej ceste sme sa pustili domov. Hrivna dúfala, že sa dnešok bude stáť za to a všetkým nám Éós pomôže v našom hľadaní. Zora sa nechala nahovoriť ihneď. Ja som od začiatku hovoril, že je to blbosť, lenže nenechali sa presvedčiť. Dokonca ani Zlatica sa nenechala odhovoriť a tak som pristúpil.

Cesta sa niesla v tichu, keď som zahliadol v diaľke stáť človeka. Jeho silueta ostala osvetlená svetlom z auta, zatiaľ čo les za ním bol desivo tmavý. Natŕčal ruku smerom k nám. Nemal som práve príjemný pocit, ale vedel som, že Zora za volantom zastaví ihneď.

„Hej, nezastavuj. Kto vie, čo je to za čudáka,“ zavrčal som na ňu a trochu som sa naklonil, aby som osobe videl do tváre.

„Nehovor blbosti. Však obyčajný človek a sme štyria,“ odvrkla príkro a blízko pri mužovi šliapla na brzdu. Vzdychol som a oprel som sa o sklo na dverách.

„Potom sa nesťažuj, keď budeš mŕtva,“ zavrčal som naoko urazene a podozrivo som si premeriaval človeka, ktorý podišiel k autu a vošiel dnu bez zaváhania. Mal na sebe tmavý kabát a čierne nohavice. Tvár mal krásnu a hebkú, čo som si všimol hneď, keď som pozrel do spätného zrkadla. Bol možno krajší než akýkoľvek muž, ktorého som kedy videl, aj keď som vlastne nevedel určiť jeho presné pohlavie. Jeho vlasy a mihalnice boli blond, skoro až biele. Vyžarovalo z neho niečo nadprirodzené. Už len jeho súmernosť, jasnosť, dokonalosť, ale zároveň nepríjemný, temný pocit. Bolo mi podozrivé, že sa nikto neozval, ani keď sme sa rozbehli znova po ceste. Zdalo sa, akoby odrazu Zora, Hrivna a Zlatica nechceli nič hovoriť, aj keď väčšinou mleli ako o život.

„Kam máte namierené?“ opýtal som sa teda ja a z hlasu mi bolo cítiť otrávenosť.

„Kamkoľvek,“ odpovedal muž po dlhej chvíli ticha. Hlas mal ako spev slávika a sykot hada zároveň. Z okna som sledoval míňajúce sa stromy lesa a objavilo sa pole. Zahľadel som sa na zore, odkiaľ sa objavovali prvé lúče slnka a chcelo sa mi spať. No strach sa vo mne plazil odkedy sme odišli z daného miesta. Pozrel som do spätného zrkadla na neznámeho. Zdalo sa, akoby jeho tvár bola osvetlená zvnútra a svetlo prúdilo cez oči.

„My máme namierené do blízkeho mesta, môže byť?“ opýtal som sa. Nechcel som prestať konverzovať, aj keď som nevedel, kam sa tým vlastne chcem dostať.

„V poriadku. Ja som tu aj tak kvôli vám,“ odpovedal mi a dlhým prstom ukázal na mňa.

Do tváre sa mi nahrnula červeň a prehĺtol som. Nemohol som ho prestať sledoval v zrkadielku a tie tri akoby ani nepočuli, o čom sa zhovárame. Ruky som si strčil do vreciek bundy a viac som sa posunul v sedadle.

„To mi nedáva žiadny zmysel,“ zavrčal som. Aj sa mi zdalo zvláštne, že bol sám v lese tak neskoro. Čo by tam robil? Mal som chuť ho z toho auta vyhodiť už od začiatku, ale kvôli Zore som to neurobil.

„Nemusí vám to dávať zmysel,“ zahlásil slabo. Na krku som cítil, že mi dýcha na krk. Zamrazilo ma už asi desiaty krát. Ostalo ticho a nemohol som sa ovládať, aby som stále nehľadel do toho hlúpeho spätného zrkadla, v ktorom muž stále hľadel na mňa. Bolo to tak nepríjemné. Chcel som kričať, ale nemohol som. Však čo by si pomysleli tie tri?

„Tak potom čo chcete?“ opýtal som sa úzkostlivo. Obrátil som hlavu k Zore, ktorá pokojne šoférovala. Nechcel som sa obzrieť na Zlaticu a Hrivnu dozadu, pretože tam sedel aj on. Tie tri absolútne nijak nereagovali. Mal som v hrudi narastajúci pocit stresu. Odrazu mi hlavou behali myšlienky od znásilnení cez vraždy a chcel som povedať Zore, aby zastavila. Zastavil ma ale jeho hlas.

„Len som prišiel varovať. Varovanie odo mňa a od nej. Niekedy prílišné chcenie vedie do záhuby. Viete o čom hovorím,“ zašepkal a ja som so strachom vyskočil v sedadle a obzrel sa dozadu, keď som zbadal, že na mňa hľadia tie dve so zvláštnym výrazom.

„Samuel, stalo sa niečo? Snívalo sa ti niečo, že si sa tak preľakol?“ ozvala sa Zora, no neodtrhla pohľad od cesty. Bol som zmätený a zamračene som sa otočil. Zahľadel som sa na cestu. Boli sme už v meste. Cesty boli prekvapivo úplne prázdne a slnečné lúče som zahliadol ledva pomedzi budovy. Pokrútil som hlavou.

„Však som ani nespal. Kde je on? Hovoril zvláštne veci, tak čo ste nereagovali?“ zaznel môj hlas.

„Kto on?“

„No ten stopár predsa, kto iný?“ zvýšil som hlas, ale nie od hnevu. Bol som frustrovaný, pretože som tomu nerozumel ani za mak.

„Však toho sme vysadili pred pätnástimi minútami hneď za lesom pri salaši. Nepamätáš? Lúčil sa s tebou a ty si mu aj odkýval. No a vraj si nespal,“ zasmiala sa Zlatica a ja som vydýchol. Hlúposť, pomyslel som si, musí to byť nejaká hlúposť.

„A o akých zvláštnych veciach hovoríš? Však bol úplne milý,“ povedala Hrivna.

„Však že nás varuje aj on a aj ona. Ale ja som isto ani nezažmúril oči,“ povedal som splašene ich smerom. Zora sa na mňa pozrela a na chvíľu sa jej očami prehnal jemný náznak strachu. Potom sa však iba zasmiala. Začali sa mi smiať a tak som sa otočil k výhľadu na mesto a videl, že v niektorých oknách sa svietilo. Zora zaviedla domov prvého mňa. Keď som vystúpil, iba som na nich zagánil a zakýval im na rozlúčku. Tešil som sa do postele a bol som naštvaný a vydesený. Slnko už začínalo vykúkať a ja som sa snažil spomenúť si na tvár toho muža cestou po schodoch, zároveň som na tú tvár chcel zabudnúť. Nevedel som si skoro nič vybaviť, iba to, že svietil ako lúč, jeho vlasy akoby formovali dva špicaté rohy po krajoch hlavy a tajomné varovanie, ktoré mi nedávalo zmysel, no podvedome som vedel, o čom hovoril.

Aj keď má budú tie tri presviedčať, nabudúce s nimi už skutočne nikam nepôjdem.