„To je tvoje? Originál?“ prekvapene zhíkla Lena. Ale na odpoveď nečakala a neobratne, ťažko skrývajúc nadšenie, kovovú bytosť na podstavci otočila.

„Nie!“ vykríkla. „To nie je možné!“

„Je,“ usmial sa hrdo majiteľ. „Prvá séria. Stálo ma to roky hľadania a celý majetok. Pôvodný majiteľ sa ho nechcel vzdať.“

Igor pochádzal z bohatej rodiny. Nie takej bohatej, že mali pekný koráb a sympatickú družicu niekde pri starej Lune. Skôr, že Lunu vlastnili a keď bola chuť a vôľa, odskočili si na bagetky do Parížskej hmloviny alebo na pizzu niekde k Saturnu. Ľudské monštrum to z neho ale neurobilo, na to by niekomu musel niečo závidieť. A Igor nezávidel. Nebolo skrátka čo.

„Funguje?“ položila Lena, jeho najnovší objav roka, kľúčovú otázku. A úplne mu tak skazila chuť sa téme ďalej venovať.

„Nie,“ zahundral otrávene. „Žiadny z nich nefunguje. Buď sa v nich niečo roztavilo alebo ich odpálili amatérske pokusy s programom. Čo už,“ mykol plecom.

Lena vzdychla, pohladila plechového psa po hlave a nechala svojho partnera, aby jej ukázal zvyšok svojej zbierky. Rande zatiaľ nebolo zlé, ale nevedela sa zbaviť presvedčenia, že skôr než o Igorovi, bude v noci snívať o havkáčovi na baterky.

„Chceš sa zviezť?“ skočil jej do myšlienok Igor s obrovským úsmevom, otvárajúc dvere na pravekom automobile bez strechy a logom koňa. Lena sa zasmiala, stiahla vlasy do copu a skúsila hranice svojej krásy: „Ale šoférujem!“

* * *

…

Lena si schovala hlavu pod vankúš.

…

A zasyčala do matraca.

…

„Veď! Už! Vstávam!“ zlostne odsekávala slová týčiac sa ako bohyňa pomsty nad nevinným budíkom. Svoju úlohu však splnil, posteľ opustila. A po sprche a umytí zubov sa konečne aj naozaj prebrala.

Bolela ju hlava, podlaha sa neisto vlnila. Zviezla sa vedľa postele a pritlačila si dlaňami oči. Nie, takto zle sa nezvykla cítiť ani po lacnom koncentráte zo Zeme, toto malo podtón čohosi sofistikovanejšieho. Možno ju Igor otrávil? Na jazyk sa jej tislo slovo „víno“, ale myšlienku potlačila. Ani on a jeho rodina nie sú takí bohatí, aby jej mohli naliať pohárik. Nie to ju ešte opiť! Veľa si ale z predošlého večera nepamätala. Len nejaké nejasné záblesky obrazov, sôch a že zadné sedadlá športových áut sú ozaj mrňavé a nepohodl-

„Ja som taká..“ nadýchla sa, „..krava!“ skríkla do prázdnej izby a zakryla si oboma rukami ústa. Nikdy samú seba nepovažovala za hlúpu. V živote mala plán, držala sa ho a bola si istá, že dosiahne niečo veľké. Nikdy by jej nenapadlo, že jedna noc s Igorom to môže všetko tak kardinálne posrať.

Pod posteľou sa na ňu upierali nehybné oči robotického psa. Prvá séria, celkom určite.

* * *

Kábel v jej rukách bol ohmataný, na konci praskal a materiál, ktorý ho obaľoval sa pomaly ale isto rozpadal. Chvíľu jej trvalo, kým ho našla. Bol hlboko v šatníku, v krabici, v ktorej počas života zhromažďovala všelijaké náhodné kúsky elektroniky. Nie ako zberateľ, nič z nich nemalo významnú hodnotu, ale skôr s tichou vierou, že sa jedného dňa ešte zídu. Mocne zovrela nenápadný kábel a v duchu vztýčila prostredník tichému hlasu, ktorý jej roky radil krabicu aj jej obsah vyhodiť.

Na stole trónil, D06, retro-pes z čias, keď sa ľudstvo ešte aktívne pokúšalo o umelú inteligenciu a verilo, že tá zvieracia, že je jednoduchšia a teda dosiahnuteľná. Radšej nepremýšľala, čo ju čaká, keď Igorovci odhalia, že si ho vzala ako suvenír. Neisto sa presviedčala, to je jej jediná šanca si plecháča „oťukať“ a musí utíšiť svoju profesionálnu zvedavosť. Lena starú techniku milovala.

„Sa v tom dave harabúrd jedna hračka úplne stratí, nie?“ uzavrela vnútorný boj a vyložila D06a na stôl. Nádych-výdych a zapojila ho do svojho systému.

Nad jej pracovnou doskou sa zjavila sieť terminálov, videí a husto prepisovaných textov. Prudkým pohybom dlane ich odsunula do prázdna a nahodila jedno obrovské, nepopísané okno.

Enter.

Kód pravekej hračky zaplavil obrazovku a vôbec nedával zmysel. Paradigma, ktorá za ním stála bola pradávny prežitok a moderné nástroje zlyhávali. Pripadalo jej to ako hodiť poleno dreva na solárny panel. Ale práve na toto sa tešila! Vo svojej práci mala vždy pocit, že je len posledným článkom kontroly systému. Akýmsi posledným článkom, ktorý dohliada, že všetko ide ako má. A že väčšinou ide, ale aj tak je tam potrebná, lebo to jedno percento prípadov musí systému odpovedať na áno-či-nie otázku. Lena sa nudila, až D06 priniesol vzrušenie, ktoré v práci toľké roky nepocítila. Nemala nič len vlastnú hlavu a prsty na klávesnici. Cítila sa ako kovboj na mýtickom divokom západe.

„Idiot,“ okomentovala autora kódu pri mori červených hlásení statického analyzéra. Mechanické chyby ešte opraviť zvládol, ale vnútornú logiku už nie. A nikde na sieti neboli žiadne ucelené materiály, či dokonca dokumentácia, o ktoré by sa mohol oprieť a aplikovať ich. Bola to naozaj chvíľa pre starý dobrý ľudský mozog. Lena sa opito zasmiala. Vôbec si nevšimla, že ju pri tom všetkom prestala bolieť hlava.

Začala čítať nekonečné riadky pred sebou a v duchu si budovala mohutný model celého systému psieho spoločníka. Skrútila sa v kresle do tureckého sedu a nezdravého predklonu. Stratila sa v zóne, programátorskom tranze, kde čas prestal existovať a bola len ona a jej cieľ.

Lena zakomentovávala celé bloky textu, písala si poznámky na okraj, kreslila diagramy a do ticha miestnosti rozčúlené gestikulovala. Vytrhávala nešťastné kusy logiky a dodávala im dotyk elegancie. Zahadzovala neohrabané postupy, nadávajúc na celé ľudstva, menila poradie volaní, premenovávala kryptické skratky do ľudskej reči a hlavne – mazala!

Ubehli hodiny, kým si pretrela oči a odtrhla sa od kódu. Uvedomila si, že jej úplne zdreveneli nohy. Vysmädla. Ale vynorenie z tranzu bolo napriek tomu príjemné. Bola presvedčená, že keď si dá poriadnu dávku kofeínu, že do rána D06 ožije!

„Šikovný!“ pochválila psa a zamávala mu opatrne labkou. Vystrela sa až jej chrbtica hlučne praskla. Čas na kávu.

Jej kuchyňa bola malá. Nelákala k príprave jedál, slúžila skôr ako sklad potravín a oddelený priestor, ak potrebovala zmeniť vzduch od práce. „Kávovar“ ako s láskou označovala tubu hnedých tabliet, trónil v rohovej skrinke. Prstom jednu vypáčila a omrvinky rozmazala nohou na podlahe, uprace ich nabudúce.

Bum.

„To myslíš vážne?!“ ozval sa Igorov hlas vedľa. Lene vypadla kofeínová tabletka a rozbila sa na podlahe.

„A ja som im tvrdil, že ty si to určite nebola! Máš… Máš ty vôbec tušenie! Čo!“ prestal Igor hulákať.

„Mám,“ súhlasila Lena nesmelo sa sunúc do nevyvetranej miestnosti. „Prepáč. Myslela som, že si to chvíľu nevšimneš a – neodolala som,“ kývla rukou na D06 zapojený do jej pracovného prostredia. Skúmavo preletela očami Igorovu tvár, snažila sa odhadnúť, aký veľký problém vlastne má.

Igor bol bledý s očami doširoka otvorenými. Ani nedýchal.

„Čo si o sebe vlastne myslíš??“ preskočil mu hlas. „Veď ho úplne rozbiješ!“ zamával rukami zúfalo do vzduchu.

„Nie! Ja sa ho snažím opraviť,“ skúsila vysvetliť, ale priestor nedostala. Igor bol jediným skokom pri svojom majetku, prudkým pohybom ho strhol z Leninho stola a s káblom nešťastne sa mu motajúcim okolo členkov za sebou zabuchol dvere jej bytu.

„Krava nebeská!“ počula ešte z chodby. Oprela si hlavu o stenu a odrazu sa cítila tak strašne unavená.

…

Vytrhol ju z myšlienok budík a ohlásil pondelok ráno. Lena po ňom hodila papuču a rozhodla sa, že potrebuje zvieratko.