Pršalo. Už týždeň lialo ako z krhly a on sa nemal ani ako dostať do práce. V tomto období žiadna hromadná doprava neprichádzala do úvahy a šoférovať? Nikdy si nemyslel, že niečo také bude raz aj potrebovať.

Áno, presne tak. Stál na kraji cesty, preklínajúc všetkých, ktorí mu prišli na rozum, a snažil sa stopovať. Jeho zdvihnutú pravicu v hustom daždi však všetci vodiči vytrvalo ignorovali. Vianočná nálada ako vyšitá. Kde sú tie sviatku pokoja a oddychu? Toho, že si spomenieme na iných? Na tých, ktorým treba pomôcť? Ktorí sú dokázaní na dopravu cudzími prostriedkami?

Na jazyk sa mu predrala obzvlášť odporná nadávka. Schytil okraj vaku a ťahal ho mlčky za sebou. Autá svišťali okolo a predné hmlovky oproti idúcich vozidiel mu vypaľovali aj tie posledné zvyšky zraku, ktoré mu na staré kolená zostali. Okuliare zafŕkané od blata si odložil do vrecka už dávno. Z brady občas vytriasol drobný štrk.

Prekliata robota. Bol unavený, tak veľmi bol z toho všetkého unavený. Sadol si na zvodidlá pri ceste a rozbalil nekonečne dlhý zoznam.

Onedlho sa ozvalo pískanie pneumatík.

***

„Miško, no tak, neplač,“ chlácholila ho mama.

„Ale, ale... Sem - nechodí - Ježiško?“ Zafňukal chlapec. Pomedzi vzlyky sa len ťažko predierali slová. „Nebudú... nebudú žiadne darčeky?!“

„Kto ti to povedal?“ prekvapila sa mama.

„Simon vraví... Že tu nikto žiadneho Ježiška nepozná – ááááá!“

„Ale no tak, Miško. Ak nie tu, Ježiško ti určite nechá darčeky doma.“

„On ma tam nenájde a darčeky vyhodíííí!“ zaručal Miško o oktávu vyššie.

Mama mu venovala ustarostený pohľad, v ktorom sa zatiaľ celkom úspešne skrýval náznak podráždenia. Nielenže sa museli na Vianoce trepať za mužovou sestrou až do Kanady, ale Miškov o dva roky starší bratranec Simon sa nikdy nerozpakoval nahovoriť mladšiemu príbuznému kadejaké hlúposti.

Potom jej skrsol v hlave nápad. Usmiala sa na Miška a utrela mu slzy.

„Ach, ja hlava deravá. Veď sem Ježiško chodiť nemusí. V Kanade predsa nosí darčeky Santa Klaus.“ Miško prestal vzlykať a pozrel na mamu. „To ti Simon nepovedal? Ten beťár! Nože sa ho poďme opýtať.“

Áno, možno to napokon budú sviatky pokoja a oddychu.

***

Keby aspoň mrzlo, ale ani to nie. Žiadny sneh, žiadny ľad. Žiadne Vianoce, iba jedna veľká guča hmly vznášajúca sa nad mestom. Len svetielka nestačia, vážení. Na to, aby sa diali nejaké zázraky, potrebujeme sneh!

Toto zažil už minulý rok, ale potrebné vybavenie nedostal. ´Neboj sa, to je len náhoda. Znova bude mrznúť a ty to všetko postíhaš.´ Lenže tento rok mrzne akurát tak v Grónsku. Prekliate globálne otepľovanie. Keď už v decembri nemrzne ani v Kanade, tak vedel, že nižšie to bude ešte väčšia tragédia. Jasné, nesnežilo vždy a všade, ale s náskokom, ktorý nabral v chladnom počasí, to vedel dobre vykryť. Chcel to zvládnuť, naozaj chcel, ale s takýmto zdržaním vôbec nerátal.

Za všetko môžu ľudia.

Pomaly sa vliekol po chodníku a ušmudľané vrece vliekol za sebou. Bola pred ním ešte dlhá cesta a mech vážil takmer tonu. Vyslúžil si zopár, jemne povedané, kritických pohľadov. V premávke rozbehnutých ľudí snažiacich sa stihnúť posledné otvorené obchody bol pomalý ako kamión v kopci. Okolitým zúčastneným zavadzal podobným spôsobom.

„Uhni mi z cesty, dedo, nemám na teba celý deň!“ osopil sa na neho mladík s plnou taškou, ktorý mu vrazil do pleca.

Načo je im vlastne? Je starý a všetci sa vedia dobre postarať sami o seba.

„Nezavadzaj!“

„Čo tu stojíš?“

„Seď doma na zadku, keď sa ledva držíš na nohách!“

Kam sa podela tá povestná kanadská zdvorilosť?

***

„Nikto nepríde,“ zašepkal Miško do tmy prerušovanej mäkkým svetlom vianočných svetielok.

„Ale príde,“ odvetil Simon. Ležali na roztiahnutom gauči v obývačke. Na stolíku obďaleč stál plný pohár mlieka a tanier so sušienkami.

„Tak to si teda pozriem.“ Aj tak neveril, že Santa nosí rovnako super darčeky ako Ježiško. Ak vôbec nejaké prinesie.

„Na Santu nesmieš pozrieť, lebo ho vyplašíš. A má to ešte jeden háčik,“ povedal Simon.

„Háčik?“

„Santa prinesie darčeky len dobrým deťom.“

„To aj Ježiško,“ prikývol Miško znalecky. „A ja som bol celý rok dobrý!“ vyhlási sebavedomo.

„No a po tie zlé deti si príde Krampus,“ dodal Simon akoby mimochodom.

„Čo?“

„Krampus, čert. Príde si po zlé deti a unesie ich preč.“

„Kam?“

„Neviem. Hovorí sa, že ich nechá vo svojom väzení, hore v zmrznutých kopcoch, kde pre neho kopú tunely a hľadajú drahokamy, aby mohol splatiť svoj nekonečný dlh.“

„Aký dlh?“ hlesol Miško.

„Kedysi rozbil kráľovnej severu krištáľovú korunu. Dedila sa z generácie na generáciu a mala nevyčísliteľnú hodnotu.“ Miško sa posadil na posteli a pozrel na Simona.

„A deti majú splatiť jeho dlh?“ zdesene z neho vyliezlo.

„No, áno. Tie zlé,“ prikývol Simon. „Ale ty sa nemáš čoho báť,“ upokojil ho hneď bratranec. „Veď ty si poslúchal.“

Miško si neochotne ľahol naspäť do postele a vytiahol si paplón až po krk. Odrazu nemal pocit, že bol až taký dobrý. Čo ak...

„Pozri, ak v noci začuješ, že niečo šuchoce dole komínom, nerob hneď paniku. Uvidíš jeho tieň na stene oproti. Ak nebude mať rohy, si v pohode,“ usmial sa na Miška Simon. Mladší z bratrancov na neho vystrašene vyvaľoval oči, ale on si ho nevšímal. Spokojný so svojím príbehom sa mu otočil chrbtom. „Tak dobrú noc,“ zívol Simon a nechal Miška premýšľať.

Filmy o Santovi sa mu páčili. Ale teraz, v temnej noci, so stromčekom zlovestne sa týčiacim až k stropu, so studeným vetrom, ktorý cez kozub privieval až na jeho líca, čoraz viac ukryté pod paplónom, dal by čokoľvek za to, aby mohol byť naspäť tam, kde darčeky nosí Ježiško.

Ale povedal si, že nebude zbabelec. Bol predsa po celý rok dobrý, a preto sa nič nestane, ak teraz zaspí.

A bude dúfať, že sa nezobudí vo vysokohorskom väzení, kde nad ním s bičom bude stáť Krampus.

***

Mal toho už plné zuby. Sácali do neho, strkali ho a nikto nechcel starému pánovi pomôcť. Nechcel si to priznať, ale to, že tieto Vianoce budú iné, vedel už dávno. Vedel to už vtedy, keď vliezol k prvému z nich. Nekonečný zoznam? Na budúci rok hádam bude o čosi kratší a jeho budú brať konečne vážne. Mal by si na pomoc zavolať Krampusa, to kedysi fungovalo priam nádherne. Ale tieto moderné doby, žiadna selekcia. Všetci dostanú darček, aj keď sú ako čerti. Kto bol dobrý a kto nie? A záleží na tom vôbec?

Zamyslene siahol do vreca.

***

Nech sa Miško akokoľvek snažil, nevedel oka zažmúriť. Zakaždým sa mu na viečkach usadil rohatý obraz Krampusa. Nech to je čokoľvek, Miško to už videl zreteľne. Nikdy sem nemali chodiť. Čo to rodičia nevedeli? Veď sú predsa dospelí!

***

Zozbieral posledné sily, ktoré mu zostali. Bola hlboká noc, ľudia sa vytratili z ulíc a nastalo ticho. No nebolo by krásne, ak by takéto ticho bolo po celý rok?

***

Keď to začul, nebol si istý, či sa mu nesníva. Jemný šramot a hrsť omietky, ktorá sa zosypala dole komínom. Na vyhasnutom ohni zdvihla drobný obláčik prachu. Miško sa rýchlo otočil smerom k stene. Teraz to príde, nesmie sa pozerať.

Z kozuba sa ozval tlmený povzdych. Ťažké topánky rozdrvili aj zvyšky tlejúcich uhlíkov. Koberec utlmil prvé kroky postavy v miestnosti, zatiaľ čo sa narovnala do úctyhodnej výšky. Na taký tieň bola stena malá. Vzápätí sa od tieňa začalo čosi oddeľovať. Akýsi tvar.

Rohy, isto sú to rohy. Miško takmer zavrel oči, no strach mu to nedovolil. Bez žmurknutia pozoroval obrovský tieň, z ktorého vyrastali... nie, neboli to rohy. Bolo to niečo široké a trochu zahnuté, niečo, čo bolo na hrubšej rúčke.

Miško to nevydržal a otočil sa.

Nad ním sa týčil Santa so sekerou v ruke a nevyzeralo to, že by ho chlapcov pohľad nejako vystrašil.