Pán Finley si potichu popiskoval a obdivoval nádherné rozkvitnuté kvety oleandru, prichádzal na Thompsonovské panstvo. Takto by mal náš príbeh začať v ideálnom prípade, avšak realita bola trošku iná. Lialo ako z krhly a pán Finley mal blato už aj na tvári. Nahlas zanadával. Bolo mu toto vôbec treba?

Trikrát zabúchal na ťažké mahagónové dvere a neúspešne sa snažil oškrabať si bahno z topánok. Po chvíľke čakania sa dvere konečne otvorili. Stál v nich Richard, komorník starej pani Thompsonovej. Vyzeral obzvlášť strhane, veď ako inak, keď svoje najlepšie roky zažil za panovania kráľovnej Viktórie. Podali si ruky. Pán Finley ani len nepohol brvou, keď mu Richardova zelenkastá dlaň ostala v ruke.

“Hop, prepáčte,” ospravedlnil sa s oným typickým britským pokojom a vrátil mu ju. Ten si ju, zatiaľ čo sa Finley vyzúval, snažil nemotorne vrátiť na svoje miesto.

“Poďte za mnou, už vás očakávajú,” povedal Richard hlasom, ktorý pripomínal škrabanie nechtov po tabuli.

Spoločne sa vydali nahor po točitom schodisku.

“Veľmi ma mrzí to, čo sa stalo starej pani Beatrice.”

Richard nebadane prikývol. Zaklopal na dvere a po zborovom “áno” vošiel do miestnosti.

“Dorazil pán Finley.”

“V poriadku Richard, môžete ísť,” povedala žena oblečená v čiernom kostýme, obklopená kúdolmi dymu.

Komorník sa uklonil a stále sa neúspešne snažiac znovu namontovať svoju ruku odišiel.

“Vitajte, už sme vás očakávali,” povedal muž, ktorý sa opieral o murovaný kozub.

Finley položil svoju aktovku na písací stôl a porozhliadol sa po miestnosti. Žena, ktorú už kvôli obláčikom dymu z jej cigarety takmer nebolo vidno, sa volala Lydia Thompsonová a bola dcérou jeho klientky, nebohej pani Beatrice. Vedľa nej sedel nervózne sa tváriaci mladý muž v tvídovom saku. Bol to jej syn, Benjamin. K nemu sa túlila vyzývavo oblečená mladá žena s dlhými čiernymi lokňami – volala sa Molly a s pánom Benom mali tesne pred svadbou. Posledný človek v miestnosti bol Lydiin brat Henry, úspešný účtovník. Okrem nich bol ešte v miestnosti aj Felix, kocúr pani Thompsonovej, ktorý bol v skutočnosti jej manželom. Pani Thompsonová si až do smrti vyčítala, že tú kliatbu, ktorú vyriekla počas hádky, nevedela vziať späť.

“Prejdime rovno k veci,” nesmelo sa usmial a otvoril aktovku.

“Ako dobre viete, zišli sme sat u kvôli dedičskému konaniu po zomrelej Beatrice Thompsonovej.” Potom čo vyriekol túto vetu, začul tichý vzlyk.

Z aktovky vytiahol drobnú obálku. “Pani Thompsonová zanechala svoju poslednú vôľu vo forme tohto závetu. Želala si, nech ho všetci spoločne otvoríme a prečítame.”

Lydia vyfúkla ďalší štipľavý obláčik dymu.

“Nech sa páči, pán Finley,” povedala.

Finley priam cítil, ako sa všetkým osobám v miestnosti zatajil dych, zatiaľ čo jedným šikovným ťahom obálku otvoril. Beatricina posledná vôľa bola už napohľad až prekvapivo krátka.

“No, tak nás toľko nenapínajte!” nedočkavo zvolal Henry.

Pán Finley pokýval hlavou a začal čítať.

“Drahá Lydia, drahý Henry, drahý Ben, ak čítate tieto riadky, tak som už na onom svete. Nebojte sa o mňa, dobre viete, že smrti sa netreba báť. Celý život som sa živila vyvolávaním duchov a z ich opisov viem, že druhý svet je nádherný a dlho som sa sem tešila.

Ale vy ste tu kvôli čomusi inému. Počas obdobia mojej inkarnácie na Zemi sa mi podarilo zveľadiť náš rodinný majetok na doposiaľ nevídanú úroveň. Budem rada, ak sa jeden z vás podujme na úlohu ďalej naše imanie rozvíjať a zabezpečiť tak slušný a pohodlný život aj pre ďalšie generácie nášho rodu.

Dobre viete, že nikomu z vás som v tomto ohľade nikdy neverila. Preto chcem, aby sme toto dedenie poňali ako akúsi formu súťaže a testu, kto z vás ma najlepšie poznal a najviac ľúbil. Celý majetok pripadne tomu z vás, kto ako prvý nájde moju zlatú brošňu, ktorú som tak rada nosila. Ukryla som ju niekde v tomto dome, na mieste, ktoré pre mňa vela znamená.

Veľa šťastia, moji drahí príbuzní, dovidenia na druhej strane rieky,

Vaša Beatrice.”

Keď Finley zdvihol zrak, upierali sa naňho štyri neveriace a zmätené pohľady.

“Čo to má akože znamenať?” opýtal sa Henry.

“Čo si hluchý? Mama to všetko vysvetlila.”

“Dobre vieš, že neznášala, keď sme ju volali mama,” precedil pomedzi zuby.

“No tak, nebudeme tu po sebe snáď tak štekať,” ozval sa aj mladý Ben. Molly sa tvárila, že by najradšej bola niekde inde.

“No tak sa teda pusťme do hľadania. Ben, zlatko, ty si babičku poznal z nás najlepšie, kde to mohla ukryť?”

“Dobre vieš, že som sa s ňou naposledy rozprával tak šesť rokov dozadu.”

Finleymu sa nepáčilo narastajúce napätie v miestnosti. Dedičské konania môžu občas vypáliť naozaj nepekne. Podobný prípad riešil ešte kým bol živý, v roku 1748.

“Ben, Molly, poďte, prehľadáme babkinu spálňu, určite bude tá brošňa niekde tam.”

Ben, typický mamičkin maznáčik, bez odvrávania vstal a pokynul svojej priateľke, nech ide s ním.

“No, tak s tým by som na vašom mieste nerátal,” ozval sa spoza neho strýčko Henry. “Ak má na ten majetok niekto nárok, som to samozrejme ja!”

“Ty?” zvolala Lydia. “Nenechaj sa vysmiať. Tam si sadkaj a neotravuj nás. Poďte deti.”

“Ty si mi asi nerozumela, že?” vykríkol Henry a bleskovo schytil Finleyho nôž na listy. V očiach Bena aj Molly sa okamžite zračila hrôza.

“Strýko Henry, no tak, neblbni,” povedal Ben a ustúpil o krok dozadu.

“Celé detstvo si mi len robila zle, boli s tebou stále len problémy v škole, rodičom si robila len starosti… a ty máš dediť? No to isto!”

Lydia sa pohŕdavo zasmiala. “Choďte napred deti, stretneme sa v babkinej spálni. Chcem si ešte niečo tuto so strýčkom vydiskutovať.” Slovo strýčko vyslovila tak pohŕdavo, až sa Finley skoro zasmial. Ben vzal Molly za ruku a vykročili smerom na odchod.

“Na toto som čakal celý život, ty suka!” precedil Henry pomedzi zuby a s bojovým pokrikom vrazil nôž na listy svojej sestre do brucha.

Lydia sa prekvapene pozrela na ranu vo svojom bruchu. Šok jej nedovolil vydať ani hláska.

“Preboha!!!” začala vrieskať Molly.

Ben nahlas zvýskol. “Wow, pekný zásah, strýčko! Ale ak si myslíš, že nájdeš tú brošňu, tak si na veľkom omyle!” priskočil ku kozubu a schmatol začadený kutáč.

“Len mu daj, synak,” zachrčala Lydia a uznanlivo zaťapkala.

Henry sa snažil svojmu synovcovi vychmatnúť kutáč z rúk, avšak po chvíli k nemu pribehla aj Molly a zavesila sa mu celou svojou váhou na chrbát. To Ben využil, odsotil svojho strýka a vrazil mu kutáč priamo do krku. Tapety miestnosti v okamihu zmenili farbu na sýtu červenú. Finley si zatiaľ vytiahol z aktovky najnovšie vydanie krížoviek a úplne ignorujúc jatky vôkol seba, sa pustil do sudoku.

Lydia aj Henry sa s hlasným buchnutím obaja zosunuli na dlážku. Stretli sa im pohľady a obaja sa na seba zoširoka usmiali.

“Tento rok to ozaj malo grády, braček,” povedala Lydia a z kútika úst sa jej pustil pramienok krvi.

“Veru sestrička. Ale to bude asi tým, že každým ďalším rokom si to vieme viac a viac užiť.”

“Musím sa ti priznať, som rada, že túto tradíciu našej rodiny stále dodržiavame.”

“Veru, niet nad to každý rok sa na výročie maminej smrti dobodať nožom.”

Obaja sa rozosmiali. Aj keď obaja nemohli umrieť, rany na ich telách boli skutočné a budú sa hojiť ešte dlho.

Finley sa uškrnul, keď do svojho sudoku vpísal konečne posledné číslo. Zdvihol zrak a uvidel na dlážke dve bezvládne krvavé telá a dvoch mladých ľudí, ktorí nad nimi stáli a šialene sa rehotali.

“Bu!” ozvalo sa zrazu pri jeho uchu.

“Bože, Beatrice, koľkokrát som ti hovoril, aby si mi toto už nerobila. Dosť čo musím do konca dní trpieť tvoje prekliate deti.”

Duch pani Thompsonovej sa vzniesol nad masaker v jej hosťovskej izbe a pokrútila hlavou.

“Že ich to ešte stále baví. Ale musím uznať, že tento rok stál zato. Viac krvi tu snáď nebolo odkedy umrel Churchill.”

Finley prikývol. Vtom si uvedomil, že obaja súrodenci už viac nekrvácajú a začali sa pomaly dvíhať zo zeme. Lydia, tlačiac si pevne na ranu na bruchu sa neúspešne pokúšala zapáliť si ďalšiu cigaretu, zatiaľ čo Henry s rozdriapaným krkom tackavo podišiel k pánovi Finleymu.

“Povedzte, Finley. Po toľkých rokoch nám už predsa môžete povedať pravdu. Je tá brošňa vôbec skutočná? Existovala vôbec niekedy?”

Finley len s úsmevom pokrčil plecami.

“Nevadí, nechajte si svoje tajomstvá. Tak teda šťastnú cestu domov a teším sa na stretnutie zase o rok.”