1.

„Nebudem ti tú večeru zohrievať dvakrát!“

„Áno, mami, veď už idem. Len toto dohrám!“ zakričal Leo.

„Nemôžeš to pauznúť?“

„Nie, nemôžem,“ zamrmlal Leo popod nos.

Šum ventilátora z hráčskeho počítača, klikanie myšky, rýchle ťukanie klávesov sa ozývalo z Leovej izby ďalej. Príšery zomierali jedna za druhou. Leov adrenalín hnal jeho srdce na plný výkon, kým jeho telo sa ďalej rozlievalo na super pohodlnej stoličke.

„Skap! Skap, ty sviňa!“

„Čo si to povedal?“ objavila sa v izbe mama. So sebou mala nabrúsený výraz a nôž.

„Ale nič, to nebolo tebe.“

„Poď. Jesť,“ rozkázala a zabuchla za sebou dvere, až Leo nadskočil. Ruka sa mu pritom šmykla z klávesnice a namiesto S stačil prst W a vohnal tak hrdinku jeho hry priamo cez okraj útesu.

„Kurva.“

„Nenadávaj!“

Leo sa zlostne odtiahol od hry a konečne odišiel za mamou do kuchyne. Tam už naňho čakali tri bravčové rezne a kopa majonézového zemiakového šalátu.

„Dáš si so mnou aj pivo?“ spýtala sa mama.

„Nie, zhoršil by sa mi reakčný čas.“

Videl, ako mama pretočila oči.

„Namiesto hrania by si mohol robiť niečo užitočné,“ začala svoju obvyklú plejádu sťažností.

S plnými ústami sa nerozpráva a mama ho k svojmu monológu aj tak nepotrebovala. Radšej si odhryzol z rezňa.

„Odkedy ti začala dovolenka, iba sedíš pri tom počítači a hráš sa ako malé decko. Máš tridsaťpäť! Už si sa mal pár rokov hrať s vlastnými deťmi. Kedy konečne dospeješ?“

'Už si ako tvoj otec. Ešte začni chľastať a budeš sa mu už, veru, nadobro podobať,' pomyslel si Leo, kým tlačil druhý rezeň. Pred tretím si bude musieť povoliť šnúrku na teplákoch. Už sa mu začala zarezávať pomedzi faldy. Alebo si ho nedať. 'Nedám si tretí. Odolám. Zvládnem to...'

„Už si ako tvoj otec. Ešte začni chľastať a budeš sa mu už, veru, nadobro podobať,“ pokračovala mama a pridávala ďalšie a ďalšie zo svojich dobre mienených rád o tom, ako si má nájsť nielen ženu, ale aj lepšiu prácu.

Začínal uvažovať, či naozaj mama odišla od otca, ako vždy tvrdila, alebo to bolo naopak.

„Zabúdaš, že vždy, keď som sem nejakú priviedol, mala si s ňou problém? Jedna sa ti zdala príliš jednoduchá, druhá príliš blond, ďalšia nevedela variť a každá jedna ti prišla tlstá,“ vykĺzlo mu a razom si hryzol do jazyka. To nemal hovoriť.

„Ja som iba povedala svoj názor, to azda môžem, či? Mám byť ticho a prizerať sa, ako sa môj jediný syn zahadzuje s akousi ohavou?“

'Aký šiel, takú našiel,' pomyslel si sebakriticky, ostal však už radšej mlčať. Také odmietala počúvať. Pre ňu bol vždy „urastený“, hoci sám dobre vedel, že by ho lekári klasifikovali ako obézneho. Povedali mu to. Opakovane. Ako však mal schudnúť, keď mama si nie a nie nechať povedať? Kto sa s ňou mal večne dohadovať?

„A ten tretí rezeň ten čo? To si komu nechal? Mám to hádam vyhodiť?“

„Ja už nechcem.“

„Tak ja sa tu namáham, vysmážam ti, kým ti sa hrajkáš, a ty si to nevieš vážiť? To som sa dožila!“

Leo sa zhlboka nadýchol, upravil si šnúru od teplákov a poslušne si začal krájať tretí rezeň. Už mu ani nechutil.

„No vidíš, že to išlo. A kam zasa ideš?“

„Hrať,“ oznámil stroho a vzápätí sa rovno zamkol v izbe.

'Hádam tú obludu tentokrát porazím,' hútal, kým sa mu nahrávala hra od posledného uloženého miesta. 'Ježíííš, to až odtiaľto mám začínať?'

Povzdychol si a začal svoju vyvolenú postavu viesť v ústrety škaredým príšerám.

2.

Meč švihal jedna radosť. Virtuálna krv striekala na každú stranu. Bodíky zdravia dopĺňal tak rýchlo ako vedel, no stále príliš pomaly. Táto pasáž sa nedala prejsť. Už ani nepočítal, koľkokrát mu už jeho hrdinka zomrela a koľkými spôsobmi. Víťazstvo bolo stále v nedohľadne.

Na okamih hru odložil, aby sa pozrel na YouTube a pohľadal, ako to prešli borci pred ním. Nič múdre sa nedozvedel. Proste tú príšeru rozsekali na kusy.

„No nič, ideme znova, moja milá,“ povedal nahlas.

„No fucking way,“ ozvalo sa mu zrazu v slúchadlách.

„Prosím?“ spýtal sa viac preto, aby sa uistil, či nehalucinuje. Preklad nepotreboval. Natoľko ešte po anglicky vedel.

„V žiadnom prípade,“ zopakoval ten istý tenučký ženský hlas, „a netvár sa, že si mi nerozumel prvýkrát.“

„Ty... ty vieš po slovensky?“ opýtal sa a razom mu napadlo, že to je asi najtupšia otázka, ktorú sa v tejto situácii mohol opýtať.

„Som online. Mám Google.“

„Ty... ty si...“

„Niekto, koho si svojou nešikovnosťou nechal iba dnes večer sto štyridsať tri razí zabiť,“ zavrčala mu do slúchadiel

Vzápätí sa mu na obrazovke objavila jeho hrdina s rukami založenými v bok. Nikdy predtým ju nevidel s tak zúrivým výrazom tváre. Netušil ani, že ju niekedy tak grafici nakreslili. Mal pocit, že viac než jej tvári sa venovali zobrazeniu jej zadku a pŕs v nerealistickej fantasy zbroji.

„Ja... ja...“ habkal, netušiac, čo povedať.

„Ty... ty... ja... ja...“ napodobňovala ho otrávene. „To ti ešte nenapadlo, že tamtoho ešte skrátka nemám dosť expov? Mal si ísť na tie side questy. Tam by som sa vyskillila a na jednom z nich by mi vďační elfovia darovali úplne epic meč, ktorý by sa doňho zarezal ako do masla,“ miešala slovenčinu s angličtinou, rozprávajúc rečou jeho kmeňa.

„No... ja... myslel som, že dokončím príbeh a potom... ale, asi...“

„Asi to bola chyba. Ak ma ešte raz pošleš zdochnúť, tak prisahám, že... I will disable myself a môžeš si hrať potom toho vyholeného svalovca.“

„Tak... čo navrhuješ, že spravím... spravíme,“ opravil sa Leo chytro.

„Vyveď ma z tej fucking diery. Dobehnem až do lesa a tam ma transportni k čarodejniciam v meste, kde bol ten ginger bard.“

„Ginger bard?“

„Ten bard, čo mal také... počkaj... zázvorové vlasy? Je to dobre?“

„Nie je... No už viem kam. Ale to bolo úplne na začiatku príbehu!“

„Not my problem. Ja už sa ale znova zakillovať nenechám,“ vyhlásila rázne, prekrížila si ruky a dvihla svoju nežnú bradičku hore.

„Ok, ok, ako povieš. Ozaj? Ako ťa mám volať?“

„Však si ma nazval Vanda, tak čo sa pýtaš?“

„Aha... myslel som...“

„To hovoríš často. Možno by si mal menej myslieť a viac konať. Ideme?“

Leo rýchlo súhlasil, obrazovka sa zmenila na očakávanú scénu, z ktorej ju nechal upaľovať čo najrýchlejšie do lesa presne tak, ako mu kázala.

3.

„Áno! Takto! Yes!“ výskala Vanda spokojne, sotva porazila ďalšiu príšerku.

Noc prešla ani nevedel ako. Zadok už ho bolel, v prstoch mal kŕče, smädilo ho a močový mechúr sa mu nepríjemne pripomínal. Nechcel však hru ukončiť ani na sekundu. Nikdy ešte nemal také neprerušené šťastie.

„Shift! D! Left! Space! A!“ navigovala ho Vanda vždy, keď mala pocit, že boj neprebieha podľa jej predstáv. Spočiatku neustále, teraz už väčšinu času mlčala a len predvádzala také efektné kombinácie, aké u nej ešte nevidel.

„Nice job!“ pochválila ho po čase a Leo pýchou takmer praskol.

Po prvej pochvale nasledovala druhá, po nej tretia a potom sa už Vanda opäť nechávala viesť, akoby ani nemala vlastnú hlavu.

„Toto bolo super! Sme dokonalá dvojka!“ žasol Leo, odtiahol sa od monitora a spokojne si založil ruky na bruchu. Oči sa mu už zatvárali únavou. Krk už mal celkom stuhnutý.

„To veru sme! Súhlasím. Dávno som nemala lepšieho playera.“

„Ozaj, ako to, že spolu vôbec takto hovoríme?“

„Vírus, čo si chytil pri pozeraní porna, v tejto hráčskej mašine zmutoval.“

„To myslíš vážne? Tebe dal život počítačový vírus uprostred ľudskej pandémie?“

„Pandémie? Neviem, čo tým myslíš. Ale asi áno. Hej, kam ideš?“ opýtala sa vyčítavo, keď začal vstávať.

„Už som unavený. Zajtra však mám ešte stále dovolenku. Môžem hrať zasa od rána.“

„Čože? Ty chceš ísť spať? A ja mám čo zatiaľ akože robiť?“

„Ehm... myslel som...“

„Tak to si nemal. Nemám sleep mode. Daj si healing potion a ideme ďalej.“

„Ale ja nemám žiaden healing potion...“

„Go and find one. Tú chvíľu počkám. Ale nech ti nenapadne ma vypnúť a ísť spať, lebo sme spolu skončili, rozumieš?“

„Áno, áno... hneď som späť.“

„You’d better,“ odporučila mu Vanda ešte prísne a obrazovka sa opäť zmenila na niečo, čo grafici zrejme nikdy nezamýšľali zobrazovať – stojaca bojovníčka s tvárou ufúľanou od krvi a z výrazom bohyne pomsty.

Leo si pretrel oči, párkrát si zívol a po dlhých hodinách konečne vstal.

„Au...“ posťažovali sa mu chrbát, zadok, i ruky.

Otvoril okno, odomkol dvere na svojej izbe. Mama už dávno spala. Postaral sa o mechúr, smäd, hlad a s dvomi plechovkami energeťáku a fľašou kofoly sa vrátil k svojej neúnavnej virtuálnej bojovníčke. Nechcelo sa mu ani trocha. No kto sa s ňou mal hádať?

„Už som tu,“ povedal, keď si znova zasadol k počítaču. Jeho telo už protestovalo a posielalo ho spať. Netrúfol si poslúchnuť ho.

„Tak poďme. Ideme vrátiť ten amulet do temple a cestou zasa niečo vykillujem,“ hovorila opäť miešanou slovenčinou.

„Poďme,“ súhlasil, na odpor sa nezmohol.

4.

„Ja už fakt nevládzem...“ vykĺzlo z Lea po ďalších pár hodinách. Začínalo svitať.

„Však už len kúsok a budeme pri tom monster, ktorý ma už sto štyridsať trikrát zabil.“

„Musím sa vyspať.“

„Daj si elixír.“

„Nie, zajtra. Vyspím sa a zajtra budem hrať znova. Teda vlastne už dnes... ale až keď si na chvíľu ľahnem.“

„Don’t you dare!“ zrevala tak výhražne, ako ju nikdy kričať nepočul.

Hneď ho to prebralo.

„Leuško? Ty si už hore? Dáš si kávičku? Pripravila som raňajky,“ ozvalo sa zrazu spoza dverí.

„Som hore,“ zakričal mame naspäť.

„Tak poď. Urobila som praženičku so slaninkou!“

Leo si ihneď predstavil tú vôňu maminej praženice a ústa sa mu razom naplnili slinami.

'Praženicu a šlofík. To je to, čo potrebujem.'

„Idem!“

Zložil ruky z klávesnice a odtiahol sa od počítača.

„Neopováž sa. Neverím ti. Ak teraz nebudeš pokračovať, počítač sa dá do sleep mode, tak sa... zakážem.“

„Mama ma volá na raňajky... ehm... to je ako elixír. Najem sa a prídem,“ uisťoval ju, i keď vedel, že sa chystá zvaliť na gauč v obývačke a zaspať tam ďaleko od počítača a dotieravej akčnej hrdinky.

„Klameš,“ odhadla ho s istotou v hlase. „Ak vstaneš od počítača, sľubujem, že sme spolu boli na adventure naposledy.“

„Leuško! Poď! Bude to studené!“ lákala ho mama do kuchyne.

Leo vstal, slúchadlá z uší však stále nezložil. Chvíľu váhal. Mama znela, že ma dobrú náladu, Vanda zúrila.

„Mamí, mohla by si mi to priniesť sem, prosím? Práve som začal hrať... Prosím!“ zakričal jej a zbadal, ako sa Vanda spokojne usmiala.

O chvíľu už počul, ako mama skladá taniere na tácku a vzápätí sa otvorili dvere.

„To už zasa hráš? Kedy konečne dospeješ, Leo? Nemôžeš tu pri tej hre stráviť celý život!“ pranierovala ho mama, ako mu kládla raňajky pred nos.

„Nie, neboj. Len toto chcem už dohrať. Som tak blízko...“

„Ach jaj!“ vzdychla si mama teatrálne a hlučne za sebou zatvorila dvere.

Leo sa naraňajkoval pri klávesnici pod úzkostlivým dohľadom namosúrenej bojovníčky s holým plochým bruchom a štíhlymi stehnami. Napadlo mu, čo si o ňom asi myslí, keď si ho tak cez jeho vlastnú webkameru prezerá.

„Tak. Poďme,“ zhodnotila, sotva sa opäť dotkol myši a klávesnice.

„Poďme...“ súhlasil unavene a nechal sa viesť z jedného miesta v hre na iné.

5.

„No! No! No! YOU IDIOT!“ vrieskala Vanda, ktoré už sto päťdesiaty šiesty krát zomrela pod pazúrmi tej istej príšery. „Veď som ti povedala, že máš stlačiť space, prečo si to nespravil?“

„Lebo som už unavený,“ odvetil prosto. Už nemal silu sa s ňou hádať.

„Daj si healing potion.“

„Musím sa vyspať. Healing potion mi nepomôže. Jedla aj pitia som už mal viac, než dosť,“ pozrel sa na svoj stôl a dokonca dlážku obloženú prázdnymi taniermi, ktoré mu sem mama plné jedla navláčila. Aspoň že na záchod ho Vanda pustila, aj to nevedel, akým zázrakom dosiahol.

„Nie, žiaden spánok. Bojuj. A tentoraz rob, čo ti kážem.“

„Nie. Ja idem spať. Nevládzem. Ty si rob čo chceš. Pokojne sa aj odinštaluj. Je mi to jedno,“ povedal úplne vyčerpaný.

„To nemyslíš vážne! Bezo mňa si stratený! Potrebuješ ma!“

„Myslím. Nepotrebujem. Dobrú noc.“

Vstal, zložil si slúchadlá a bez ďalšieho premýšľania vypol najskôr hru a potom celý počítač. Ostal chvíľu stáť, či sa náhodou sám nezapne ako vo filmoch. Nič sa však nestalo.

Spokojný zamieril rovno do postele, kde sa o chvíľu ponoril do nepokojného spánku.

6.

Dve hodiny. Toľko prešlo, než si znova s búšiacim srdcom a plný úzkosti sadol k počítaču dúfajúc, že Vanda svoje vyhrážky nesplnila.

Prečo nemohla pochopiť, že on nie je virtuálny a potrebuje skutočný odpočinok? Prečo nemohla skrátka iba chvíľu počkať, kým sa trochu vyspí? Prečo si nevážila to, čo spolu našli – dokonalý súzvuk hráča a jeho postavy?

„Vanda?“ ozval sa bojazlivo do mikrofónu, sotva sa nahrala naposledy uložená hra.

Čakal, že tam bude, že mu vynadá a pohrozí mu, že nabudúce sa už určite vymaže. Namiesto nej tam však bol holohlavý svalovec v realistickej, dokonale vykreslenej zbroji. Po ženskej hrdinke nebolo ani stopy.

„Kde je Vanda?“ opýtal sa.

Svalovec sa neozval. Ani sa nezdalo, že by ho počul.

„Vanda, prepáč. Odpusti mi. Ja... ja som sa musel vyspať, aby som nerobil chyby. Aby... som znova nespôsobil tvoju smrť... Vanda, prosím, vráť sa... Dohráme to bez prestávky. Ani... jesť nebudem. Len sa vráť... Myslel som si, že sa nám spolu hrá dobre. Vanda!“

„Na koho tak kričíš?“ zjavila sa mu zrazu mama v izbe. „Dúfam, že si sa nevrátil k tej Vande, čo ťa len po galériách, múzeách a čajovniach ťahala a najradšej by ťa vyhladovala na kosť!“

„Mami, nechaj ma tak a zavri dvere!“

„Čože? To ako so mnou hovoríš? Ja som ti mama! Žiješ pod mojou strechou, varím ti, periem ti, žehlím ti, upratujem a ty na mňa ešte vrieskaš? Ak sa ti nepáči, choď za tou svojou Vandou! Tá ti ani jesť nedá! Ha! A už určite ti nebude nosiť samé dobroty, kým ty sa budeš hrajkať ako malý chlapec.“

„Vanda ma nechce...“ vypadlo z neho skôr, než sa zastavil. Myslel obe, virtuálnu aj reálnu.

„Nečudujem sa, keď sa celé dni len hráš. Takto si žiadnu ženu nenájdeš,“ vyhlásila mama so zlomyseľnou spokojnosťou a zavrela za sebou dvere.

„Vanda? Vanda, počuješ ma? Si tam? Prosím, vráť sa ku mne,“ žiadal tak, ako pred mesiacom svoju bývalú. Ani jedna sa neozvala.

V pravom dolnom rohu mu zrazu zasvietilo upozornenie:

Kontrola počítača dokončená.

Počet infikovaných súborov: 156.

Počet vyčistených súborov: 156.

„Nie, nie, nie! Preto nechcela, aby som šiel spať... Ja idiot! Prečo som ten počítač vypínal? Nemohol som ho skrátka iba nechať bežať? Prečo ma musela dohnať do takých krajností? Ona je na vine! Mala ma nechať vyspať! Nemala ma nútiť tu sedieť! Nemala ma nútiť sa vyhýbať maminým rezňom!“

Zháčil sa, zamrkal na obrazovku.

Mamin rezeň spred dvoch hodín sa mu zrazu pripomenul v krku. Vyskočil, rozbehol sa rýchlo von z izby a na záchod, kde, objímajúc záchodovú misu, vyvrátil nielen rezeň, ale aj šalát a makový koláčik, čo si za ním dal.

„Leuško! Čo sa ti deje? Je ti zle? Čo sa ti stalo? Dúfam, že si niekde nechytil ten nový vírus!“ panikárila mama za jeho chrbtom, kým on pridával ďalšiu dávku jedla do záchoda.

Až keď z neho vyšlo všetko, čo do seba dnes nasúkal, ani nevedel kedy, si konečne utrel ústa a spotený a vysilený sa oprel chrbtom o studené kachličky. Sťažka dychčal, no prekvapivo sa cítil lepšie.

„Nemáš ten koronavírus? Nepotrebuješ ísť na testy?“

„Kde by som ho chytil, mami? Veď pracujem z domu už mesiace, nakupuješ takmer výlučne ty – mne to nedovolíš, lebo nekúpim, čo chceš – a ja chodím poslednou dobou iba vynášať smeti...“

„Čo ja viem? Napríklad od tej tvoje Vandy! S ňou si bol predsa naposledy.“

„Pred mesiacom, mami...“

„Možno sa proste len prejavil neskôr,“ nástojila si mama na svojom.

„Nie všetkému je na vine Vanda,“ riekol zrazu a sám neveril vlastným ušiam. „Nemám vírus. Len som sa prejedol.“

„Prejedol? Nezmysel. Veď si jedol tak, ako zvyčajne.“

'Možno v tom je ten problém...'

„Nechaj to tak, už mi je lepšie,“ ubezpečoval ju, vstávajúc.

Spláchol, vyčistil misu kefou, vybral sa umyť si ruky i zuby. Všetko pod starostlivým maminým dohľadom. Začínalo ho to hnevať.

„Nespravím ti niečo? Slepačiu polievku? Tá ti napraví žalúdok. Navarím ju,“ rozhodla mama, nečakajúc na jeho odpoveď.

„Nie, nie! Nič, prosím ťa, nevar. Ja sa o svoje brucho postarám, dobre?“

„Ty, že sa o svoje brucho postaráš? A ako? Objednáš si pizzu? Zájdeš na pivo, ako tvoj otec?“

Leo sa na okamih zastavil a nechápavo na mamu zahľadel. Prečo mu toľko spomínala pivo, ktoré mu nikdy ani nechutilo? Vždy radšej pil čaje. Však aj s Vandou chodili do čajovní, kým jeho mama si dávala jedno orosené v krčme pod bránou.

Prezrel si ju novými očami – nízku, bacuľatú ženu s krivo namaľovaným obočím, riedkymi vlasmi a vydeseným výrazom, ktorý nestrácala, dokonca ani keď sa hnevala. Nikdy predtým ju takto nevidel, bola to predsa jeho maminka, nestarnúca, dokonalá, starostlivá, milujúca a... milovaná.

„Mami, ja pivo nemám rád. Nikdy som nemal. Nechutí mi. Je mi horké,“ povedal mierne a videl, ako tá informácia nezapadá do maminej predstavy o chode sveta. „A vždy, keď si bola v kúpeľoch, som si varil. Aj Vande som varil a chutilo jej. Dokonca som vtedy vždy aj schudol. Ja sa viem o seba postarať. O mňa sa nemusíš toľko strachovať, mami.“

„Nie. Nevieš. Bezo mňa si stratený,“ fľochla mu s istotou v hlase.

„Nie, mami, nie som,“ povedal pokojne a vydal sa späť do svojej izby.

„Kam zas ideš? Zasa sa ideš hrať? To je tvoje staranie sa o seba?!“

Zamkol, sadol si k počítaču a pozrel na svalovca, ktorý predvádzal svoju zbroj a trpezlivo čakal, kým začne hrať.

'Aké porno som posledné dni pozeral?' Začal si spomínať, keďže inkognito režim históriu neukladal.

7.

„Toto bolo ono!“ zvolal po ďalej hodine hľadania spokojne, keď mu antivírus hlásil, že identifikoval podozrivý súbor. „Áno, nechaj, nech sa nainštaluje!“

Vírus sa poslušne nakopíroval na jeho disk a Leo netrpezlivo rozbehal hru znova.

„Áno!“ zvolal oslavne, keď namiesto svalovca zbadal svoju sporo odetú hrdinku. „Vanda?“ skúsil. Neozývala sa.

'Vravela, že vírus zmutoval. Možno musím začať hrať a ona sa ozve.'

Posledné uložené dobrodružstvo sa spustilo a pred ním sa objavila príšera, ktorá Vandu zabila už sto päťdesiat šesťkrát.

„Vanda? Si tu? Vanda? Nechcem, aby si znova zomrela. Pomôž mi, prosím. Neviem, ako to zvládnem bez teba. Počuješ?“ opakoval do mikrofónu, kým nechal bojovníčku s mečom kráčať v ústrety nebezpečenstvu. „Vanda? Please? Help!“ skúšal to už aj anglicky.

Nič sa nestalo. Virtuálna hrdinka s reagovala na príkazy myšky a klávesnice. Oháňala sa mečom, skákala, točila sa, vyhýbala súperovým ranám. Predvádzala najkrajší tanec, aký u nej kedy videl. Bola čarovná, prekrásna! Netvorova krv striekala na všetky strany a Vanda neúnavne rúbala ďalej. Skok, kotúľ, kopanec do brucha, sek a bod a ďalší sek. Vypiť elixír a pokračovať. Dokonalá, pružná, silná. Elegancia v pohybe, krása v zabíjaní.

„Si úžasná!“ neudržal sa a zvolal úprimne.

Vanda sa však neozvala naspäť. Len ďalej ťala do príšery mečom väčším než ona sama a vyhýbala sa jeho pazúrom.

Až sa jej protivník konečne zvalil na zem a zmena hudby naznačila, že bolo po boji.

„Áno! Konečne! Vanda, dokázali sme to! Vanda, nezomrela si! Zvíťazili sme!“

Virtuálna bojovníčka ostala stáť na mieste v póze, ktorú jej grafici vymysleli tak, by mal hráč dobrý výhľad na jej vnady. Do tváre jej nebolo vidno. Jej hlas nepočul.

„Vanda?“ skúsil ešte raz, neozvala sa však.

Víťazstvo chutilo ako prázdno, keď sa oň zrazu nemohol s ňou podeliť.

„Myslel som...“ začal a zarazil sa.

Preglgol. Vydýchol. Ani si neuvedomil, že zadržiaval dych. Uvedomil si, ako ho bolí chrbát, ako mu nohy tvrdia, že sa má pohnúť z miesta, ako má už prsty zovreté v kŕčoch. Odtiahol sa od monitora. Nik ho nezastavil. Hra ho bez záujmu nechala ísť kam len chcel. Po smrti príšery sa uložila a teraz mohla čakať, kým sa k nej znova vráti. Bolo jej jedno, či spí, kŕmi sa, či ju vypne. Bola to len hra.

„Vanda? Si tam?“

Ticho.

„Vanda? Ak sa neozveš, tak to vypnem, a pôjdem preč.“

Nič sa nestalo. Postava v hre mu ďalej ukazovala svoj zadok.

Zovrel pery, hryzol si do nich, zahľadel sa na klávesnicu. Zhlboka sa nadýchol. Vyvolal si menu, kurzor myši nasmeroval na tlačidlo ukončujúce hru.

Vanda sa neozvala.

Stlačil „Quit to Windows“. Otriasol sa. Vypol počítač. Vstal.

8.

„Kam ideš?“ pýtala sa mama. Znela divne, akoby predtým plakala.

Na okamih mu napadlo, žeby sa mal uistiť, či je v poriadku. Potom ten nápad zavrhol. Mama mala dokonalý talent zapletať ho do svojej drámy, nepotreboval jej nahrávať.

„Von, prejsť sa,“ odvetil prosto.

„Je predsa lockdown.“

„Viem. Azda budem spadať do niektorej z výnimiek. Napríklad zájdem do potravín. Neviem. Je mi to jedno. Idem sa prejsť,“ oznámil a zakrátko nato vyšiel von aj s nasadeným rúškom.

Vzduch voňal nedávnym dažďom, globálne otepľovanie prinieslo decembru svieže dva stupne. Spočiatku kráčal pomaly. Svaly si zvykali na nečakanú záťaž. Neskôr pridal do kroku, aby sa dostal z dohľadu okna maminej spálne, v ktorom istotne stála. Nepotreboval sa otáčať, aby sa o tom uistil.

Až keď konečne zašiel za roh, sa odvážil vytiahnuť z vrecka telefón a vyhľadať medzi kontaktami ten správny. Chvíľu to vyzváňalo. Netušil, či mu vôbec zdvihne. Nečudoval by sa, ak by nie. No aspoň by vedel, že...

„Áno, Leo? Čo chceš?“ ozval sa Vandin namosúrený hlas.

„Ja... myslel som, že...“ začal koktať. Vzápätí stíchol a zastal uprostred chodníka. „Nie tak. Inak som chcel. Spravil som hovadinu, Vandi, a je mi to ľúto. Nechal som mamu, aby mi kecala do života. Chýbaš mi, Vanda, fakt veľmi. Mrzí ma, ako to medzi nami dopadlo. Pochopím, ak ma pošleš do riti a nebudeš sa so mnou chcieť ani baviť, ani ma vidieť. No... bol by som rád, ak by si mi dala ešte jednu šancu. Nechcem začať tam, kde sme prestali. Chcem to skúsiť odznova. Chcem sa zmeniť, odsťahovať sa od mamy a...Tak.“

„Teraz? Uprostred pandémie a lockdownu?“

„O to lepšie. Aspoň si môžeme dať prvé rande virtuálne. Tam som ako doma.“

„To veru si,“ súhlasila Vanda so smiechom a Leo si spokojne vydýchol.