Apolo
Zvedavosť je dedičstvom ľudského pokolenia. Prenáša sa z generáciu na generáciu, z otca na syna. Apolo zdedil zvedavosť po svojom otcovi a pridal mu do vienka aj niečo navyše. Semienko nádeje pre ľudskú civilizáciu a život ako taký
Exodus
Otvorilo sa okno a do miestnosti plnej arómy alkoholových roztokov sa prihnal chladný vzduch. Pach po chemikáliách a spálenom mäse sa pomaly strácal, no šaty ním ostávali stále nasiaknuté.
Marduk sa zhlboka nadýchol a vydýchol. Pred sebou mal nehybné a mŕtve telo. Sledoval každý jeho záhyb, každú jednu dokonalosť.
Dokonalosť v nedokonalosti, ktorú sa snažil vyšperkovať. Veď práve genetické mutácie robili ľudí výnimočnými a samými sebou.
Tentokrát sa aj Marduk snažil zahrať na boha a každou jednou mutáciou vytváral chyby na nevinnom kuse mäsa, kostí a vody.
Jemne zakrivil nos doprava. „Tak je to správne,“ zašepkal sám pre seba.
Neskôr predĺžil stehennú kosť na ľavej nohe o dva milimetre. „Áno, zachováme harmóniu,“ zašepkal znova a pozrel sa telu na sivé viečka, ktoré zakrývali zelené oči.
„Spravím z teba archetyp normálneho človeka. Žiaden dnešný ideál prekultivovaného Dávida. Spravím z teba takého človeka, aby si bol nenápadný, no zároveň neprehliadnuteľný. Kúsok môjho šialenstva, otcových génov spôsobujúcich plešatenie a nezastaviteľné priberanie,“ Marduk sa úprimne usmieval a bol hrdý na svoj výtvor.
Telo pred ním bolo bez života, no pripravené na prvý nádych.
Podišiel ku spiacej hlave a pohladil ju po čele. Jemné krátke vlasy sa mu jemne zapreli o pokožku dlane.
„Vitaj na svete, Apolo,“ jemne zašepkal do ucha ležiacemu telu.
Sivé viečka sa odrazu pohli a pomaly sa začali zalievať ružovou farbou. Každá jedna kapilára plnila svoju funkciu. Marduk bol šťastný, no zároveň nedočkavý.
Viečka sa zdvihli a odhalili zelené oči plné života. Pozerali sa priamo pred seba, kým sa neprispôsobili laboratórnemu svetlu. Potom začali okolo seba hľadať predmety, na ktoré sa dal uprieť zrak.
Oči našli zostarnutú Mardukovu tvár, ktorá sa usmievala.
„Som Marduk, tvoj otec,“ ozvalo sa v Apolovom hlave a chytil sa za uši. Jemne si ich pošúchal a začal sa usmievať. Najprv sám pre seba, neskôr aj priamo na Marduka.
„Ja žijem, otec,“ úsmev prešiel do úprimného smiechu a Apolo sa posadil. Smial sa ako malé dieťa, ledva chytal dych.
„Žiješ, syn môj a čaká ťa dlhý a dôležitý život,“ povedal Marduk a chytil syna za rameno. Dal mu tak signál aby sa postavil.
Prvé kroky boli nesmelé, no každým ďalším bola chôdza prirodzenejšia a pevnejšia. Malá nedokonalosť v rozdielnej dĺžke nebola ani poznať.
„Aké dokonalé,“ pomyslel si pre seba Marduk.
Prešli spolu len pár metrov ku malej kapsuli, obaja šťastní zo života, ktorý práve vznikol a prekvital.
„Syn môj,“ začal Marduk ešte stále usmiaty. Zhlboka sa nadýchol a priesvitný kryt kapsule sa otvoril.
„Si vyvolený a veľmi dôležitý. Si tak krásny a plný života, pripravený si užiť každú chvíľu,“ slová z Marduka šli len veľmi ťažko.
„Tvoj cieľ je však tam hore, pri hviezdach. Na miestach kam ľudská noha nikdy nevkročí,“ Marduk ukázal na strop a nad hlavami sa im zjavil hologram hviedznej oblohy plný hmlovín a mladých bujarých galaxií.
„Si vo svojej nedokonalosti dokonalý. Si jediný bez poškvrnenia či hriechu. Tvoja cesta začína práve tu,“ Marduk jemne usadil Apola do kapsule.
„Táto planéta si ťa nezaslúži,“ povedal Marduk a zahľadel sa synovi rovno do tváre. Apolo sa síce stále usmieval, no z tváre sa mu dali vyčítať zmiešané pocity.
„Ty si ma zaslúžiš, otec,“ vyšlo z Apola, no bolo už neskoro.
Marduk zavrel kapsulu a začal stláčať najrôznejšie symboly na monitore pred sebou.
„Budeš lepším synom pre iných otcov a matky, Apolo. Nech ti hviezdy svietia na cestu,“ vyšlo z Marduka a Apolovi začala točiť hlava. Jeho kapsula sa postupne začala presúvať do hlbín a obraz jeho otca bol každou sekundou ďalej a ďalej.
„Zbohom otec!“ vykríkol Apolo a zahalila ho temnota.
Odrazu bol sám, no cítil, že je s ním stále niekto prítomný. V momente zacítil neskutočne silné preťaženie a uvidel okolo seba svetlo okolitého sveta. Vzďaľoval sa od červeného oparu miest veľkou rýchlosťou. Videl ako sa priestor pod ním spájal do jedného veľkého zväzku.
Zacítil vibrácie a pomaly vystúpal nad hranicou oblakov. Mal pod sebou obrovskú guľu, ktorú začal nazývať planéta. Kedysi modrá, no dnes zahalená do sivej oblačnosti.
Apolo si uvedomil prítomnosť druhej entity. Bola ňou samotná kapsula, v ktorej cestoval priestorom temnej hmoty.
No kapsula už nebola iba kapsulou. Bola súčasťou podlhovastej lode, ktorá prelietala okolo satelitných staníc na orbite Zeme.
„Vitaj Apolo,“ ozvalo sa mu v hlave a okamžite si uvedomil spojenie s priestorom okolo neho.
„Som tvoj brat, Thoth. Zároveň aj učiteľ a sprievodca priestorom,“ hlas cítil v celom tele. Začínal si na tento zvláštny pocit zvykať. Dokonca mu bol aj príjemný.
Apolo sa usmial a pohodlne sa usadil. Thoth mal náramne príjemný hlas, ktorý bol viac vibráciou a myšlienkou ako samotným hlasom.
„Najbližšiu dobu ťa naučím ako funguje čas a priestor okolo teba,“ začal Thoth a Apolovi sa rozšírili zreničky. Začal si uvedomovať svoju prirodzenú zvedavosť a radosť z nej.
„Máš krásnu dušu. Nečakal som, že ťa otec pripraví na cestu s toľkou nevinnosťou,“ Apolovi sa pri tých slovách začali vynárať myšlienky. Boli to jeho prvé spomienky.
„Ó, áno. Na spomienky bude kopec času. Neboj sa, brat môj.“
Thoth začal pomaly nalievať do Apolových neurónov históriu svojich stvoriteľov. Spomienky sa odrazu začali meniť na myšlienky a tie ucelili v Apolovi vlastný názor.
Ľudstvo si rado pamätalo veľké míľníky. Najmä vojny, vraždy a pakty o ukončení vojen. Bolo to pre Apola zvláštne, veď na svete sa muselo diať oveľa viac a nie toľko...
Nevedel nájsť slovo.
„Toľko pochmúrneho,“ dodal Thoth a odmlčal sa.
Apolo sa postupom času stal osobnosťou a začal s Thothom diskutovať na najrôznejšie témy.
Obaja boli veľmi potešení prítomnosťou priestoru a sebou samých.
Čas začal ubiehať strašne rýchlo a Apolo mal viac ako zvedavé otázky, ktoré sa ale neodvážil formulovať ani len v mysli. Pozrel sa cez priezor svojej podlhovastej lode a videl zelenú planétu, ktorej atmosféru začala ničiť explózia vnútorných vrstiev niekdajšej hviezdy.
Apolo iba zvedavo sledoval planetárnu hmlovinu, ktorá sa rozvíjala okolo bieleho trpaslíka. No bolo mu ľúto hlavne nádherného sveta, ktorý kedysi musel prekypovať životom.
Život na neznámej planéte skončil a zvedavosť prerástla jeho hranice.
Genesis
Míňali hviezdu za hviezdou a prekročili hranice niekoľkých galaxií. Za celý ten dlhý čas sa z oboch stala jedna bytosť. Apolova zvedavosť sa stala súčasťou Thothovho charakteru. Pri každej zaujímavej planetezimále ich chuť dotknúť sa vonkajšieho priestoru dosahovala šialenstva.
Boli nadšení každým zárodkom života, no vedomie ich brzdilo v akejkoľvek akcii. Za eóny strávené v smrtiacom kozme poňali všetku vedomosť ľudstva.
Najhorším momentom pre Apola a Thotha bola skutočnosť, že nadobro stratili signál zo Zeme. Boli už tak ďaleko, že akékoľvek rádiové vysielanie, ktoré ešte malo šancu dostať sa k ich rádiovým anténam, nemalo takmer žiadnu šancu na prežitie rádiovej komunikácie, alebo ľudstva samotného. Neraz sa zastavili na bohatých asteroidoch aby doplnili dôležitý materiál na chod lode. Pod neúprosným bombardovaním rádioaktivity sa loď pomaly rozpadávala, rovnako ako obvody Thotha, či Apolove orgány.
Každých pár pozemských rokov tak vymenili takmer každú molekulu svojho bytia a pokračovali v dlhej ceste existencie.
„Senzor hlási zaujímavé údaje z tejto tmavej strany kozmu,“ ozval sa Apolo. Napriek tomu, že bol umelo vyrobený, jeho ľudské potreby ho doháňali a potreboval akýkoľvek fyzický kontakt so svojim okolím.
Sám si to uvedomoval a preto hrali s Thothom túto zábavnú hru na dialóg.
„Áno, je to stará opustená planéta, bez akejkoľvek obežnej dráhy,“ dodal Thoth nahlas a na monitore znázornil trajektóriu letu.
„Akosi zázračne sa dokázala vyhýbať týmto mladým hviezdnym sústavám, ktoré pozmenili jej smer len minimálne. No žiadna z hmotnejších hviezd si ju neprivlastnila,“ Thoth sa odmlčal a Apolo by prisahal, že imituje premýšľanie.
„No tie údaje sú ozaj veľmi zaujímavé. Takmer absolútna nula na povrchu, no relatívne stabilná atmosféra bohatá na dusík a oxidy síry. No žiadnu sopečnú činnost pod vonkajším plášťom nevidieť,“ dodal Thoth a čakal kedy Apolo doplní fakty.
„No hlbšie je jadro planéty stále živé, dokonca až príliš. No na povrchu nie je žiaden prirodzený ventil tlaku,“ Apolo sa snažil zavtipkovať. Čo prišlo vtipné jemu, vyčarilo virtuálny úsmev aj v Thothovom procesore.
„Ako dlho to už je, kedy sme naposledy narazili na život?“ Apolo sa usadil na stoličke a začal sa nevedomky špárať v nose. Začala v ňom opäť rásť detská zvedavosť.
„Osem rokov dozadu. Na báze pozemských lišajníkov.“
„A kedy sme naposledy stretli inteligentnú spoločnosť?“ Apolo sa zachmúril.
„Keď sme opúšťali smogovú oblačnosť a dali zbohom otcovi,“ odvetil kyslo Thoth. Apolo by prisahal, že na moment sa ich mysle oslobodili jedna o druhej.
„Na planéte pristaneme o pár minút. Skafander máš pripravený v pretlakovej komore,“ odvetil Thoth a Apola sa zmocnilo ľudské nadšenie, ktoré Thoth nedokázal vstrebať a simulovať.
Obaja si uvedomovali, že pochody magmy v jadre planéty v takej miere nemohli byť výsledkom náhody a prirodzených síl. Krotila ich vyššia technológia, ktorá si vyžadovala rozum. Rozum, ktorý sa márne snažili dlhé milióny rokov nájsť.
Apolo vkročil do pretlakovej komory a podvedome sa pozrel na strop. Rovnako ako to robil Marduk a jeho predkovia, keď sa snažili získať pozornosť bohov. Obliekol si skafander a zacítil jemný náraz.
Odrazu sa na loď vyliala sila gravitácie a Apolo pokľakol.
„Takmer ideálna tiaž.“
Vystúpil na dokonale tmavý povrch pokrytý lesklými balvanmi kremičitanov. Erózia musela planétu s tak divokým jadrom dokonale vyhľadiť. Pred dávnymi vekmi musel byť reliéf pestrý a rázovitý. Teraz to po ňom ostala len nekonečná rovina s pieskom a balvanmi v nekonečnej tme.
Thoth dirigoval vrt, ktorým sa snažili dostať dvadsať kilometrov pod povrch planéty. Polámali niekoľko stoviek diamantových hlavíc, ktoré nahradzovali ďalšími kusmi diamantov, ktoré nachádzali v hlbinách.
Apolo bol očarený cestou planéty, ktorá sa viezla od hviezdy ku hviezde a jej ďalší osud nebol iný. Nestretol za svoj dlhý život veľa planét, ktoré dokázali utiecť svojej materskej galaxii. Táto planéta sa ale priestorom túlala nekoordinovane a ďalšou zastávkou mala byť galaxia so supermasívnou čiernou dierou. Galaxia, z ktorej gravitácie sa nebude vedieť vymaniť.
Teplota plášťa lode sa výrazne zvyšovala, čo nasvedčovalo výraznému postupu do hlbín plášťa.
„Apolo?,“ ozval sa Thoth tázavo.
Apolo sa otočil a na bočnom skle uvidel jemnú teplú žiaru. Loď musela preniknúť plášťom a ocitla sa v hlbokej jaskyni.
„Narazili sme na život,“ dokončil Thoth a Apolovi sa rozšírili oči. Vzduch bol bohatý na kyslík a dusík, teplota neklesla pod bod mrazu. Apolo sa rozbehol a prešiel cez pretlakovú komoru priamo do obrovskej skalnej dutiny.
Bol ohromený rozmanitosťou farieb a pohybom, ktorý sa okolo neho hmýril.
„Mal by si byť opatrný,“ ozval sa mu v hlave Thoth, no ľudská naivita bola silnejšia.
K Apolovi sa rozbehla skupinka malých živých bytostí a on sa usmieval. Ten život sa hýbal a dokonca koordinovane. Bytosti si medzi sebou vymieňali podivné zvuky, ktoré pripomínali nárečia dávno zabudnutých afrických kmeňov.
Apolo spravil krok vpred, no Thoth sa mu okamžite ozval v hlave a varoval ho pred nebezpečenstvom.
Úsmev na jeho tvári nemal dlhé trvanie. Skupinka malých bytosti vyšla z tieňa a začala po Apolovi strielať malé šípy. Pár sa mu zabodlo do hrude a líc.
Prvýkrát na vlastnej koži zažil strach a s ním tak známeho sprievodcu - krv.
„Môžem ich odlplašiť, ubližujú ti!“ kričal Thoth v jeho hlave, no nezakročil. Thoth cítil, že Apolo spoznáva to neznáme a nepochopiteľné, čo sa naučil zo svojich prvých dní. Strach z neznámeho u neho začal dávať zmysel.
„Nezabijú ma,“ odpovedal Apolo svojej lodi a skupinka bytostí ho začala mlátiť do hlavy.
Pomaly strácal vedomie, no Thothova prítomnosť mu do mozgu neustále dávkovala dianie. Po poslednom údere, kedy sa mu viečka zavreli ho bytosti naložili na robotickú plošinu a zaviedli cez úzky otvor do ďalšej z jaskynných dutín.
„Nezabijú ťa, ale takmer ti polámali chrbticu. Tie tvory sú nebezpečné, nemal si konať tak zbrklo,“ ozval sa Thoth a ukázal Apolovi miestnosť, v ktorej nehybne ležal.
„Pozri sa, môj nos je úplne rozbitý,“ začudoval sa Apolo a v mysli sa snažil natiahnuť ruku, no telo nereagovalo.
„Sú to divosi. Mali sme ich pozorovať z diaľky.“
„Ale keď otec by bol tak rád, keby videl ako nadväzujem kontakt s cudzou inteligenciou.“
Thoth prehral v spoločnej mysli ideu, na ktorú nebol hrdý. Cieľom ich putovania prázdnym kozmom bolo naozaj stretnúť neznámu inteligenciu, no nikdy si neuvedomil za akým účelom. Teraz tu ležal Apolo v stave, ktorý si vyžadoval okamžité ošetrenie. Obraz sa odmlčal a ostala len tichá Thothova prítomnosť.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa Apolo.
„Zničili drona, ktorý ťa sledoval. Ostali sme slepí a hluchí.“
No Thoth už začal automaticky pracovať na náhradnom dronovi.
„Je to zvláštny pocit. Nič necítim, ani nevnímam. Registrujem iba teba,“ začal uvažovať Apolo. „A pritom sme mohli nadviazať kontakt. Reakcia týchto tvorov bola ozaj zvláštna.“
„Morfologicky majú veľa z homo sapiens sapiens. Je dosť možné, že sme narazili na jednu zo stratených kolónií Zeme,“ informoval Thoth.
„Prečo by ma ale hneď napadli? Prišiel som v mieri,“ začal sa zamýšľať Apolo a odrazu pocítil nával samoty. Stav úzkosti, ktorý ešte nikdy nezažil. Necítil svojho nerozlučného spoločníka. V mikrosekunde upadol do bezvedomia a jeho nekonečný krik sa rozlieval prázdnotou mysle.
Fiat Lux
Cítil prenikavú bolesť v spánkoch, no nedokázal si ich pomasírovať. Kyslý pach v miestnosti sa vznášal nad jeho tvárou, no cítil ho iba jemne. Dýchal ústami, pretože mal v nose veľkú chrastu krvi.
Snažil sa posadiť, no jeho údy boli priviazané ku chladnej kamennej lavici plastových lanom. Chystal sa povedať niečo nahlas, no hrdlo mal suché a jazyk ho neskutočne pálil.
„Thoth!“ zakričal v mysli, no to nerozlučné spojenie už pominulo.
Započul zvuky a perfiférne zbadal malé bytosti, ktoré sa okolo neho začali zhlukovať. Zavzlykal, no v tieňoch tvárí nezazrel ani štipku súcitu.
Pristúpil k nemu jeden z tvorov a silno ho chytil za ucho. Trhol ním, ako keby ho chcel Apolovi odtrhnúť z hlavy. Nepodarilo sa mu to, no Apolo v bolestivej grimase počul zapraskať chrupavku.
Konečne zbadal tvár. Pod kapucňou sa skrývali malé žlté oči. Prisahal by, že vidí pozemského lemura, len s nahou tvárou a bez akéhokoľvek nosa. Postava ani poriadne neotvárala ústa, no spod kapucne sa hrnula kopa podivných slov a zvukov, ktoré na prvý posluch nedávali zmysel.
Apolo rozšíril oči a započúval sa. Počúval niekoľko hodín a začal rozoznávať opakujúce sa vzory reči. Nerozumel im, no dokonale memoroval každú jednu slabiku či zvuk.
Neskôr si uvedomil, že jeho telo je napojené na akýsi druh infúzie. Cítil ako mu svaly atrofovali a pokožka začala tvrdnúť vplyvom hustej atmosféry.
Vystriedalo sa pri ňom niekoľko tvorov a každý z nich bol svojím spôsobom výnimočný. Jemné odchýlky vzdialenosti medzi očami, farba dúhoviek. No najmä tón a melódia reči.
Apolo pomaly zabúdal na svojho verného brata Thotha a s prebiehajúcimi rokmi sledoval generačné výmeny tvorov, ktorí sa pri ňom striedali.
Po dlhom čase nabral odvahu a snažil sa vysloviť pár slov v lokálnom jazyku. Z úst sa mu ozval len slabý hlások a ucítil silnú bolesť hlasiviek.
„Ale nie, nesmieš hovoriť. Pán Kharach je najvyšší a nad ním nesmie nik vysloviť klamstvo,“ počul ako k nemu pribieha malá bytosť, ktorej vraveli Arh. Prisahal by, že spomedzi všetkých tvorov má práve Arh najvýraznejšie ženské črty, aj keď si bol takmer istý tým, že tento druh bol hermafrodický.
„Múdrosť pána Kharacha je nekončiaca,“ povedalo stvorenie a zapchalo Apolovi ústa malou rukou.
Apolo sa snažil pochopiť vzťahy v tejto komplikovanej komunite, no nedokázal pochopiť hierarchiu miestneho zriadenia. Zdanlivý chaos, neustále striedanie navyššej bytosti, s ktorou nemal možnosť sa nikdy stretnúť. Zvláštne prvky autoritatívnej diktatúry miestami striedali pohromy a množstvo zranených, ktorí sa okolo neho hmýrili. Život na tejto planéte bol viac ako turbulentný. Nemal cieľ a akýkoľvek význam existencie mu unikal.
Chápal, že bytosti ho uctievajú ako symbol. Dávali mu dostatok živín na prežitie, no badal na svojom tele, že by potrebovalo Thothovu starostlivosť. Pokožka na tvári bola zvraštená a stará a kosti stratili väčšinu svojej sily a vápnika.
Apolova zvedavosť sa začala pomaly napĺňať, no priahol po kontakte.
Keď bola bytosť Arh už v posledných dňoch svojho života, Apolo sa konečne ozval.
„Arh,“ ozvalo sa jemne z Apolových úst. Bytosť sa priblížila k Apolovi a jemne ho pohladila po čele.
„Tvoje dni sa pomaly blížia ku koncu,“ vyšlo zo Apola.
Bytosť Arh sa zadívala Apolovi priamo do očí a mal pocit, že zazrel jemný náznak spriateľenej mimiky.
„Onedlho sa odovzdám svetlu a tí čo prídu po mne budú dýchať moj posledný výdych. Áno,“ vyšlo z malých úst a malé staré ruky podali Apolovi k ústam malú misku so slanou vodou.
„Čo sa deje s tvojou spoločnosťou Arh? Prečo ma tu držíte?“
„Pšššt, tichšie. Hlas máš silný. Si symbolom nádeje a sily. Pán Makham sa o teba stará aby si bol zárukou jeho pevnej vlády medzi klanmi.“
„Pán Makham?“ začudoval sa Apolo. „Čo sa stalo s pánom Kharachom?“
„Pšššť, to menu už nevyslovuj,“ zarazila ho bytosť Arh. „Pán Makham ho poslal za svetlom. Klany neboli spokojné s jeho voľou a starostlivosťou o teba. Sám vidíš, že už nie si silný ako za čias, keď si sa zjavil prvému pánovi.“
„To bolo niekoľko“ zastavil sa Apolo. Nepoznal v miestnej reči výraz pre obdobie dlhšie ako deň, ktorý mal beztak úplne iný význam.
„To bolo príliš dávno. Niekoľko tvojich predchodcov už odišlo do svetla,“ dodal Apolo.
„Ale obraz tvojej tváre z tej doby je všetkým známy. A tvoja vitalita je aj symbolom vlády pánov,“ povedala Arh a pohladila Apola ešte raz po starej tvári. Videl ju vtedy poslednýkrát.
Apolo už nebol hanblivý a rád sa rozprával so všetkými bytosťami, ktoré sa o neho starali. Či už to bola bytosť Mbebe, ktorá mala len jedno oko, alebo bytosť Gha, ktorá častokrát hovorila až spevavým tónom.
Apolo sa snažil svojich spoločníkov učiť všetkému potrebnému, čo by vedeli vo svojich krátkych a bezcieľnych životoch využiť. Neraz si všimol, že jeho rady priniesli ovocie.
Sám cítil, ako sa jeho telo pomaly dostáva späť do formy. Cielene sa snažil skvalitniť a zjednodušiť každodennú prácu svojich poslucháčov. Posledné po čom túžil bolo znovu počuť svojho brat Thotha a sledovať rozkvitnutie miestneho života.
„V spoločnosti, v ktorej žijete, potrebujete postaviť vedu na úroveň vášho vládcu. Tak aby bola veda nie otrokom, ale pomocníkom pána Makhama,“ začal Apolo.
„Pán Makham sa pripravuje na cestu do svetla. Nepraje si aby sme v čase jeho odchodu priniesli zmeny, ktoré povznesú jeho nasledovníka nad jeho samotného,“ začala oponovať bytosť Mbebe.
„Nepotrvá dlho a život pána Makhama môže tiecť ešte dlhú dobu. Je to otázka vôle a vedy.“
„Neopovažuj sa vstupovať medzi svetlo a život. Si len symbolom a nástrojom vlády. Nie vládcom samotným. Pán Makham určí a rozhodne akou cestou sa bude jeho bytie uberať. Byť jedným so svetlom je jeho osudom.“
„Nech ma vypočuje,“ povedal odrazu Apolo a všetci poslucháči stŕpli. Nemo sledovali nehybné telo na kamennej lavici a naraz sa mu otočili chrbtom.
„Povedal som niečo zlé?“ pomyslel si Apolo. Za všetky rady bol jeho pán chválený, no teraz mal pocit viny. Začal cítiť stav úzkosti, najmä potom čo všetky bytosti opustili skalnú dutinu, v ktorej ležal.
Premýšľal nad Thothom. Už celé storočia o ňom nepočul. Nedokázal uveriť tomu, žeby sa nevynašiel a neprišiel svojmu bratovi na pomoc.
Pomyslel na Marduka, svojho otca, ktorý mu dal do vienka zvedavosť. Tušil, že sú obaja blízko a sledujú ho. No bol to len pocit, ktorý začal hraničiť s vierou v nadprirodzeno.
Apolo otvoril oči a ihneď ich aj zavrel. Ocitol sa v obrovskej jaskyni. Spomínal si na tento priestor. Bolo to miesto, kde spolu s Thothom prerazili skalnú stenu a vtrhli do civilizácie neznámych bytostí.
Tentokrát ho však oslepovala výrazná žiara. Oči si nedokázali privyknúť a tak ostal odvrátený tvárou od nej.
„Apolo!“ ozvalo sa mu v hlave. Netušil, či sa jedná o blud alebo skutočnosť, no bol to Thothov hlas.
„Thoth!“ vykríkol Apolo na celú jaskyňu prenikavým hlasom a ozvena sa odrážala od stien ešte dlhý čas.
„Ticho!“ začul pri svojom uchu neznámy hlas. Cítil kyslý dych malej bytosti na tvári, no nedokázal sa jej pozrieť do očí. Mal pocit, že žiara silnela.
„Neboj sa Apolo, som tu s tebou,“ ozvalo sa znova jeho hlave a upokojil sa. Bol to Thoth, no jeho mozog stále bojoval s myšlienkou, či to všetko nie je iba halucinácia.
„Symbol svetla a sily,“ ozval sa kupodivu hlboký hlas. „Ja, Makham, dnes odchádzam za svetlom a splyniem so svojími predchodcami. Dnes určím nasledovníka, ktorý bude viesť naše klany za svetlom.“
Apolo už nepochyboval, že je prítomný na obrade konca života pána Makhama. Ako vždy, bol veľmi zvedavý ako celá ceremónia prebieha, no stále mal kdesi vo vnútri veľmi zvláštny pocit.
„Ty“, zaznel hlas znova. „Apolo!“
Bytosti v jaskyni jednotne zhýkli a nastalo ticho.
„Múdrosť a jednoduchosť v jednom tele. Viedol si ma za svetlom a priniesol mnoho objavov, ktoré pomohli klanom prežiť vojny a choroby, alebo sa im dokonca vyhnúť. Si verný posol dobra, no tvoje vnútro zožiera zrada!“ vykríkol pán Makham a celé obecenstvo znova zhýklo.
„Nemusíš sa ničoho báť, som tu s tebou Apolo,“ ozvalo sa mu opäť v hlave Thothov hlas.
„Chcel si sa stať mojim nasledovníkom a chcel si ma tak zradiť pred očami všetkých klanov. Preto nedovolím aby tvoje zradné svetlo oslepilo náš národ.“
Apolo ostal ležať zmetený, no Thothov hlas ho neustále upokojoval. Otočil sa do svetla a otvoril oči. Vedel, že taký jas dlho nevydrží a oslepne.
Videl, že sa nachádza len pár metrov od dlhej priepasti vedúcej priamo do horúcej magmy. Jeho oči sledoval aj pán Makham, ktorý sa nenápadne usmial.
„Vstúpiš so mnou do svetla a očistíš tak svoje vnútro. Klany budú navždy jednotné a tvoje vynálezy ponechané napospas času,“ dodal Makham a z obecenstva sa začala šíriť nápadná vrava.
„Budeš navždy so mnou Apolo. Nemusíš sa ničoho báť,“ ozval sa Thoth poslednýkrát a Apolo zacítil pohyb.
Makham spravil nenápadný pohyb a spolu s Apolom sa začal rútiť do priepasti plnej magmy. Pozerali si priamo do očí, no Apolo už bol slepý. Letel pokojne a bol veľmi zvedavý na splynutie so svetlom.
Zacítil prudký náraz, ktorý mu v momente zlomil chrbticu. Cítil teplo a svetlo sa mu rozlievalo telom.
„Bol si dobrým otcom a matkou,“ započul v mysli Mardukov hlas a potom nastalo ticho, ktoré nemalo konca.
Apolo sa prebudil na lodi a opäť cítil prítomnosť svojho milovaného brata. Jeho telo bolo celé a mladé v plnej svojej nedokonalej kráse.
Posadil sa, no nič nevravel. Cítil sklamanie. Pocit, ktorým ešte nebol nikdy naplnený.
Thoth nasmeroval jeho oči priamo na planétu, ktorá bola teraz už plná jasu. Smerovala priamo do svetelného hala čiernej diery.
Apolo sledoval pomalé splývanie so singularitou a v očiach sa mu objavili slzy.
„Táto planéta si ťa nezaslúži,“ ozval sa Mardukov hlas v lodi.
Apolo sledoval splývanie niekdajšej hmoty planéty s čiernou dierou dlhé tisíce rokov. Bol veľmi zvedavý ako to dopadne.
jemiplano
Čo nezabije poézia, musí tiecť krvou slov.
Diskusia
8HitBoy
Pekný nápad a miestami dosť podarené obrazy!
Pripomenulo mi to poviedky nášho pravidelného prispievateľa Tomáša Staviteľa, filozofické sci-fi, ktoré sa pohráva s filozofiou, pôsobí veľkolepo a človeku predáva zvláštny pocit kozmickej osamelej večnosti.
Je to navyše aj dobrý text. Dobrý, nie ešte dokonalý, ale aj to raz bude.
Vytknem opäť priamu reč. Občas škrípala. Pýtaj sa samého seba - ako toto znie? Povedal by to tak niekto? Pokojne to pošli aj dvom-trom šikovným ľuďom a pýtaj si feedback. Máš potenciál, píšeš dobre a verím, že môžeš byť naozaj výborný.
02.03.2021
Pekný nápad a miestami dosť podarené obrazy!
Pripomenulo mi to poviedky nášho pravidelného prispievateľa Tomáša Staviteľa, filozofické sci-fi, ktoré sa pohráva s filozofiou, pôsobí veľkolepo a človeku predáva zvláštny pocit kozmickej osamelej večnosti.
Je to navyše aj dobrý text. Dobrý, nie ešte dokonalý, ale aj to raz bude.
Vytknem opäť priamu reč. Občas škrípala. Pýtaj sa samého seba - ako toto znie? Povedal by to tak niekto? Pokojne to pošli aj dvom-trom šikovným ľuďom a pýtaj si feedback. Máš potenciál, píšeš dobre a verím, že môžeš byť naozaj výborný.
02.03.2021
Goran
Vôbec nesúhlasím s vyššie uvedeným komentárom. Táto poviedka bola slabá. Mala na veľa, to áno, potenciál v nej je priam hmatateľný, ale doslova premrhaný. Chcelo to byť filozofické, až by som povedal mystické, sci-fi, ale na mňa to pôsobilo ako kvázi bájkarsky blábol, prepáč. Ale nie je to tak, že by som potreboval iba "hejtiť". To určite nie. Dole vysvetlím prečo tú poviedku považujem za zaujímavý námet, ale jednoznačne premrhaný a nie dobre napísaný. A ledabolo rozpracovaný.
Najprv forma: už sme tu mali nekonečne horšie texty, ale predsa len gramatické chyby, preklepy, zlé skloňovanie, nevýrazná, hoci nie vyložene zlá (ale aj takých pár miest v texte bolo) štylistika, opakujúce sa slová, a to aj priamo po sebe (používaj čo najviac synoným, slovenčina je bohatý jazyk) zrážajú zážitok z čítania. "Prkenné dialógy" boli už spomenuté.
Nápad je skvelý, ale nie dostatočne rozpracovaný, dalo sa oveľa, oveľa, oveľa viac, a čo je horšie, námet nebol dotiahnutý do konca. To, že sa dej začína viac menej v prostriedku, pri tvorení, je úplne v poriadku - opäť zaujímavý, no nevyužitý frankensteinovský motív zamrzel (vzťah tvorcu a stvoreného sľuboval niečo, čo čitateľ nedostal) - ale skoro neodpustiteľné je, že záver vyprchal totálne do stratena. Koniec nemusí byť jednoznačný, ani vyložene uzavretý, ale toto???
Motivácia hl. hrdinu je nevyjasnená a neosvetlená, respektíve nepôsobí uveriteľne, aj keď prijmeme tvoje (autorovo) vysvetlenie. Jeho konanie, pohnútky, psychika, správanie a pod. je úplne čudné, sotva pravdepodobné.
Nelogické veci v deji - hrdinova záchrana, jeho interakcia s Mardukom, absentujúci Thoth počas unosu, ktorý trval niekoľko stovák(!) rokov, divošstvo hominidov, ale aj ich užívanie technológii (áno, niečo je rozpracované vo filozofii ich civilizácie, ale opäť nedostatočne, nepravdepodobne, príliš vykonštruovane), tých nedomyslení je skrátka priveľa. Ani pozoruhodný nápad o povahe ich spoločnosti nie je ani len spolovice využitý tak, ako by si pýtal.
Spomenul som si na van Vogta, ktorý tiež vŕšil jeden šialený a úžasný nápad za druhým, ale spracoval ho priam detinsky. Pritom stále oveľa šikovnejšie ako ty. Som tvrdý? Budem, nehnevaj sa a neber to osobne. Budem v tvojom prípade o to viac, lebo si myslím, že "máš na to". Ale po výdatnom spisovateľskom tréningu. Tá poviedka chce byť niečím, na čo ešte zďaleka nedorástla, pretože je amatérska. Túžila by byť pritom veľmi sofistikovanou. Vidno, že máš intelekt vyspelého dospelého, ale, bohužiaľ, pôsobí to tak, že detskú mentalitu. Noazaj pre inšpirácu odporúčam nejaké prózy Tomáša Staviteľa, ktorý ich má skvelé, ak chceš naďalej pokračovať takýmto štýlom, ale vypracovať sa v ňom.
Obsah poviedky tiež nie je správne rozvrstvený. Čudný, ale sľubný úvod a nezvládnutý, no poredsa len interesantný záver vypĺňa nudná vata. Koncept prózy je nešťastne zvolený, repetitívne pobiehanie po vesmíre ozvláštnené podivnou interakciou medzi umelou inteligenciou lode a hlavným hrdinom - čo je tiež skvelá možnosť autorsky sa zaskvieť, ale opäť nevyužitá! - pripomína väčšmi nejakú knihu s vesmírnou tematikou pre mladučkého čitateľa, niečo v štýle Cestovanie v sedemmíľovom skafandri (aj keď toto konkrétne je beletristicko náučná lit.). Nemysli si, ja mám rád vesmírne rozprávky, tak by som označil tento text, rozhodne nie ako sci-fi, to len veľmi rámcovo, ako žáner. Keď, tak pseudoscience fiction. Ale tie zas musia byť poetickejšie, lyrickejšie, musia mať väčšmi knižný sloh. Nadizajnovať tento príbeh ako kozmickú legendu, to nie je zlá myšlienka, ale nepodarilo sa ju dobre uviesť v prax. Tu je jedna otázka - ak už používaš mená z mytológie, prečo miešaš jednu cez druhú? Babylonskú s egyptskou, a zrejme gréckou - Apolo? Ako zjednodušená verzia mena Apolón? - prečo nepoužiť rovno už túto, skutočnú podobu? Ale hlavne načo užívať tieto mená, ktoré niečo predstavujú a symbolizujú, pokiaľ je ich mytologická funkcia nenaplnená? Pretože to pôsobí cool? Nie, to je potom skôr trápne.
Celá poviedka pôsobí dojmom: čo by mohlo byť, keby to bolo napísané správne...
Som hnusný? Nechcem byť. Nechcem ťa demotivovať, ale motivovať, lebo v tebe vidím, hoci nerozvinutý, potenciál. Ale zapojil si sa do súťaže, takže dostávaš spätnú väzbu.
Drž sa a nezanaveri na písanie, máš na to, ale chce to veľa tvoriť a radu od niekoho skúseného.
02.03.2021
Vôbec nesúhlasím s vyššie uvedeným komentárom. Táto poviedka bola slabá. Mala na veľa, to áno, potenciál v nej je priam hmatateľný, ale doslova premrhaný. Chcelo to byť filozofické, až by som povedal mystické, sci-fi, ale na mňa to pôsobilo ako kvázi bájkarsky blábol, prepáč. Ale nie je to tak, že by som potreboval iba "hejtiť". To určite nie. Dole vysvetlím prečo tú poviedku považujem za zaujímavý námet, ale jednoznačne premrhaný a nie dobre napísaný. A ledabolo rozpracovaný.
Najprv forma: už sme tu mali nekonečne horšie texty, ale predsa len gramatické chyby, preklepy, zlé skloňovanie, nevýrazná, hoci nie vyložene zlá (ale aj takých pár miest v texte bolo) štylistika, opakujúce sa slová, a to aj priamo po sebe (používaj čo najviac synoným, slovenčina je bohatý jazyk) zrážajú zážitok z čítania. "Prkenné dialógy" boli už spomenuté.
Nápad je skvelý, ale nie dostatočne rozpracovaný, dalo sa oveľa, oveľa, oveľa viac, a čo je horšie, námet nebol dotiahnutý do konca. To, že sa dej začína viac menej v prostriedku, pri tvorení, je úplne v poriadku - opäť zaujímavý, no nevyužitý frankensteinovský motív zamrzel (vzťah tvorcu a stvoreného sľuboval niečo, čo čitateľ nedostal) - ale skoro neodpustiteľné je, že záver vyprchal totálne do stratena. Koniec nemusí byť jednoznačný, ani vyložene uzavretý, ale toto???
Motivácia hl. hrdinu je nevyjasnená a neosvetlená, respektíve nepôsobí uveriteľne, aj keď prijmeme tvoje (autorovo) vysvetlenie. Jeho konanie, pohnútky, psychika, správanie a pod. je úplne čudné, sotva pravdepodobné.
Nelogické veci v deji - hrdinova záchrana, jeho interakcia s Mardukom, absentujúci Thoth počas unosu, ktorý trval niekoľko stovák(!) rokov, divošstvo hominidov, ale aj ich užívanie technológii (áno, niečo je rozpracované vo filozofii ich civilizácie, ale opäť nedostatočne, nepravdepodobne, príliš vykonštruovane), tých nedomyslení je skrátka priveľa. Ani pozoruhodný nápad o povahe ich spoločnosti nie je ani len spolovice využitý tak, ako by si pýtal.
Spomenul som si na van Vogta, ktorý tiež vŕšil jeden šialený a úžasný nápad za druhým, ale spracoval ho priam detinsky. Pritom stále oveľa šikovnejšie ako ty. Som tvrdý? Budem, nehnevaj sa a neber to osobne. Budem v tvojom prípade o to viac, lebo si myslím, že "máš na to". Ale po výdatnom spisovateľskom tréningu. Tá poviedka chce byť niečím, na čo ešte zďaleka nedorástla, pretože je amatérska. Túžila by byť pritom veľmi sofistikovanou. Vidno, že máš intelekt vyspelého dospelého, ale, bohužiaľ, pôsobí to tak, že detskú mentalitu. Noazaj pre inšpirácu odporúčam nejaké prózy Tomáša Staviteľa, ktorý ich má skvelé, ak chceš naďalej pokračovať takýmto štýlom, ale vypracovať sa v ňom.
Obsah poviedky tiež nie je správne rozvrstvený. Čudný, ale sľubný úvod a nezvládnutý, no poredsa len interesantný záver vypĺňa nudná vata. Koncept prózy je nešťastne zvolený, repetitívne pobiehanie po vesmíre ozvláštnené podivnou interakciou medzi umelou inteligenciou lode a hlavným hrdinom - čo je tiež skvelá možnosť autorsky sa zaskvieť, ale opäť nevyužitá! - pripomína väčšmi nejakú knihu s vesmírnou tematikou pre mladučkého čitateľa, niečo v štýle Cestovanie v sedemmíľovom skafandri (aj keď toto konkrétne je beletristicko náučná lit.). Nemysli si, ja mám rád vesmírne rozprávky, tak by som označil tento text, rozhodne nie ako sci-fi, to len veľmi rámcovo, ako žáner. Keď, tak pseudoscience fiction. Ale tie zas musia byť poetickejšie, lyrickejšie, musia mať väčšmi knižný sloh. Nadizajnovať tento príbeh ako kozmickú legendu, to nie je zlá myšlienka, ale nepodarilo sa ju dobre uviesť v prax. Tu je jedna otázka - ak už používaš mená z mytológie, prečo miešaš jednu cez druhú? Babylonskú s egyptskou, a zrejme gréckou - Apolo? Ako zjednodušená verzia mena Apolón? - prečo nepoužiť rovno už túto, skutočnú podobu? Ale hlavne načo užívať tieto mená, ktoré niečo predstavujú a symbolizujú, pokiaľ je ich mytologická funkcia nenaplnená? Pretože to pôsobí cool? Nie, to je potom skôr trápne.
Celá poviedka pôsobí dojmom: čo by mohlo byť, keby to bolo napísané správne...
Som hnusný? Nechcem byť. Nechcem ťa demotivovať, ale motivovať, lebo v tebe vidím, hoci nerozvinutý, potenciál. Ale zapojil si sa do súťaže, takže dostávaš spätnú väzbu.
Drž sa a nezanaveri na písanie, máš na to, ale chce to veľa tvoriť a radu od niekoho skúseného.
02.03.2021
Amaterius
Mne sa to páčilo, ale ako bolo už aj vyššie spomenuté bola tam naozaj veľa nelogických udalostí. Aj, keď zase na tvoju obhajobu musím dodať, že píšeš o robotovi a o človeku, ktorý bol umelo skonštruovaný a obaja žili niekoľko miliónov rokov, takže kto z nás má toľko skúseností, aby mohol povedať, akoby sa v danej situácii zachoval milión rokov starý, umelo skonštruovaný človek a nelogicky to teda môže vypadať len z nášho obmedzeného pohľadu :D V každom prípade tá myšlienka ubiehania času a dlhovekosti bola veľmi zaujímavá. Vadila mi tam však skôr iná vec a to, že je príbeh neucelený, celá tá časť s pobytom na planéte je len akoby vsuvka, ktorá samotný dej cestovateľa vesmírom nikam neposunula, len mu zabrala pár miliónov rokov :) Ale inak príbeh je to zaujímavý.
03.03.2021
Mne sa to páčilo, ale ako bolo už aj vyššie spomenuté bola tam naozaj veľa nelogických udalostí. Aj, keď zase na tvoju obhajobu musím dodať, že píšeš o robotovi a o človeku, ktorý bol umelo skonštruovaný a obaja žili niekoľko miliónov rokov, takže kto z nás má toľko skúseností, aby mohol povedať, akoby sa v danej situácii zachoval milión rokov starý, umelo skonštruovaný človek a nelogicky to teda môže vypadať len z nášho obmedzeného pohľadu :D V každom prípade tá myšlienka ubiehania času a dlhovekosti bola veľmi zaujímavá. Vadila mi tam však skôr iná vec a to, že je príbeh neucelený, celá tá časť s pobytom na planéte je len akoby vsuvka, ktorá samotný dej cestovateľa vesmírom nikam neposunula, len mu zabrala pár miliónov rokov :) Ale inak príbeh je to zaujímavý.
03.03.2021
jemiplano
Vďaka za každú spätnú väzbu. Nie každá sa čítala ľahko, ale koniec koncov trefné pomenovanie stavu posúva ľudí vpred :)
@Goran: k tým menám - Bez ohľadu na geografický pôvod daných bohov som sa im snažil vložiť vopred dané vlastnosti a osobnosť. Očakával som, že čitateľ, keď už bude zvedavý, pochopí, že svet ktorý sa snažím popísať nie je analógiou len starého Egypta alebo len Mezopotámie, ale planéty Zem v budúcnosti.
A preto s týmto tvojím tvrdením (viď nižšie) nesúhlasím.
"Ale hlavne načo užívať tieto mená, ktoré niečo predstavujú a symbolizujú, pokiaľ je ich mytologická funkcia nenaplnená?"
Aj keď dej, kostra príbehu ani postavy nie sú dokonalé, čo uznávam, hlavných hrdinov som budoval na základe ich mytologických vlastností. Apolo (s jedným "L") ako akési svetlo na konci tunela civilizačnej represie. Marduk, jednoducho ako tvorca a Thoth ako tmel, alebo nositeľ princípu elementárnej väzby medzi časticami v našom vesmíre.
03.03.2021
Vďaka za každú spätnú väzbu. Nie každá sa čítala ľahko, ale koniec koncov trefné pomenovanie stavu posúva ľudí vpred :)
@Goran: k tým menám - Bez ohľadu na geografický pôvod daných bohov som sa im snažil vložiť vopred dané vlastnosti a osobnosť. Očakával som, že čitateľ, keď už bude zvedavý, pochopí, že svet ktorý sa snažím popísať nie je analógiou len starého Egypta alebo len Mezopotámie, ale planéty Zem v budúcnosti.
A preto s týmto tvojím tvrdením (viď nižšie) nesúhlasím.
"Ale hlavne načo užívať tieto mená, ktoré niečo predstavujú a symbolizujú, pokiaľ je ich mytologická funkcia nenaplnená?"
Aj keď dej, kostra príbehu ani postavy nie sú dokonalé, čo uznávam, hlavných hrdinov som budoval na základe ich mytologických vlastností. Apolo (s jedným "L") ako akési svetlo na konci tunela civilizačnej represie. Marduk, jednoducho ako tvorca a Thoth ako tmel, alebo nositeľ princípu elementárnej väzby medzi časticami v našom vesmíre.
03.03.2021
Goran
Som rád, že som ťa neodradil, to by som naozaj nechcel - musím byť prísny, ale osobne neznášam diskutujúcich, ktorá sa prišli odreagovať na akejkoľvek práci niekoho cudzieho a hyperkritizujú, len preto, aby sa povyšovali, to je odporné a takýto nie som.
Nemusíš súhlasiť, ale ja osobne to tam nevidím... (hlbšiu symboliku a funkciu božstiev). Marduk nebol stvoriteľom človeka, ale Enki, ak si dobre pamätám. Ale ok, bol to stvoriteľ a tvorivý boh, takže to sa dá pochopiť a aj mýty sa môžu rôzniť a majú rozličné verzie. Ale Thovt? Len veľmi, veľmi vzdialene a prenesene sa tam dajú nájsť tie analógie. Takže stojím si za tým, čo som povedal. To, podľa mňa, nestačí, nie je to dosť "úderné", dosť trefné, dostatočne premyslené. Ak si napríklad hlavného hrdinu pomenujem Odin, ale jediná spojitosť bude jeho chýbajúce oko (napríklad), tak je to nedostačujúca analógia.
03.03.2021
Som rád, že som ťa neodradil, to by som naozaj nechcel - musím byť prísny, ale osobne neznášam diskutujúcich, ktorá sa prišli odreagovať na akejkoľvek práci niekoho cudzieho a hyperkritizujú, len preto, aby sa povyšovali, to je odporné a takýto nie som.
Nemusíš súhlasiť, ale ja osobne to tam nevidím... (hlbšiu symboliku a funkciu božstiev). Marduk nebol stvoriteľom človeka, ale Enki, ak si dobre pamätám. Ale ok, bol to stvoriteľ a tvorivý boh, takže to sa dá pochopiť a aj mýty sa môžu rôzniť a majú rozličné verzie. Ale Thovt? Len veľmi, veľmi vzdialene a prenesene sa tam dajú nájsť tie analógie. Takže stojím si za tým, čo som povedal. To, podľa mňa, nestačí, nie je to dosť "úderné", dosť trefné, dostatočne premyslené. Ak si napríklad hlavného hrdinu pomenujem Odin, ale jediná spojitosť bude jeho chýbajúce oko (napríklad), tak je to nedostačujúca analógia.
03.03.2021
Goran
Spätne a po druhom prečítaní cítim voči Tebe za svoj komentár trochu výčitky. Musím uznať, že poviedka má to, čo mnohé iné, lepšie "technicky" napísané a formálne "vytríbenejšie" poviedky postrádajú. Má dušu a poetiku. Ale stále si musím stáť za tým, čo som povedal, veľmi moje hodnotenie zrážajú tie nedostatky, čo som menoval. Rozhodne nezanevri na písanie, kiež by Ťa "vyhecovala" a motivovala moja kritika, verím, že máš na to, aby si napísal poviedku dobrú nielen z hľadiska posolstva a myšlienky, ale aj formy a dejového obsahu.
07.03.2021
Spätne a po druhom prečítaní cítim voči Tebe za svoj komentár trochu výčitky. Musím uznať, že poviedka má to, čo mnohé iné, lepšie "technicky" napísané a formálne "vytríbenejšie" poviedky postrádajú. Má dušu a poetiku. Ale stále si musím stáť za tým, čo som povedal, veľmi moje hodnotenie zrážajú tie nedostatky, čo som menoval. Rozhodne nezanevri na písanie, kiež by Ťa "vyhecovala" a motivovala moja kritika, verím, že máš na to, aby si napísal poviedku dobrú nielen z hľadiska posolstva a myšlienky, ale aj formy a dejového obsahu.
07.03.2021
Kei
Nápad sa mi celkom pozdával a aj preto mi je ľúto, že nevyznel tak, ako by mohol. Problém s týmto nápadom je, že by dal zabrať aj skúsenému autorovi, pretože sa v rozsahu poviedky snaží vykresliť príliš široký záber, ako z časového hľadiska, tak aj z obsahového.
Poviedka ktorá spája eóny, svety, kultúrne prvky a aj postavy tak, aby spolu fungovali, vyžaduje veľa praxe. Autor totiž musí dostať na krátky rozsah veľa informácií o reáliách / postavách, a musí vedieť, čo je pre vybudovanie sveta, atmosféry a deja dôležité. Takisto aj z jazykového hľadiska, musí mať štylistiku v malíčku, aby mohol využiť každé jedno slovo účelne. Príklad: Úvodná pasáž zachádza do podrobností, ktoré možno doladia atmosféru a pomôžu naozaj podrobne zvizualizovať stvorenie Apola, pričom niektoré detaily boli naozaj zbytočné. Napríklad je úplne jedno, či Marduk šepká, alebo nie. Nebude ho počuť nikto, kto by ho zastavil a šepkanie nepridá ani na atmosfére. Je to zbytočná informácia, ktorú ešte aj opakuje. To si môže autor dovoliť, ak ide písať román. Tiež nie je potrebné písať príslovky, ktorých obsah je zrejmý z textu (neskôr), alebo zbytočný, alebo úkony, ktoré sú tiež zrejmé (podišiel k hlave - nemohol by sa jej dotknúť, ak by k nej nepodišiel). Štyri vety o viečkach je veľa - daný efekt sa dal opísať jednou rozvitou vetou a bol by údernejší, a tak ďalej. Skúsený autor by sa takým formuláciám vyhol. A tak ďalej. Namiesto týchto slov mohli byť v úvode dve-tri vety, že prečo to vlastne Marduk robí. Alebo ak povie, že je Apolo vyvolený a dôležitý, tak to vyznie prázdno, ak nevieme prečo by mal takým byť. A práve preto, že neviem o čo vlastne Apolovi išlo, tak mi prídu tie ďalšie časti ploché. Proste sa tam niečo deje, no je to veľmi neosobné a nedokáže vtiahnuť do deja.
Ale skôr než sa autor pustí do podobne náročného projektu, nech popracuje na kratších a priamočiarejších dielach, pretože má medzery v štylistike - opakovanie slov, zbytočné alebo neprirodzené uvádzacie vety a podobne.
Za čo by som pochválila, tak páčil sa mi tok viet - neboli tam nasekané krátke vety, ani príliš dlhé, z tohto pohľadu text plynul výborne. A ešte musím dodať, že z poviedok ktoré som v poslednej dobe čítala, táto patrí k tým málo, ktoré netrpia nadužívaním zámen "to" a "jeho" a ešte zopár ďalších. Sú v texte, ale len v potrebnej miere.
07.03.2021
Nápad sa mi celkom pozdával a aj preto mi je ľúto, že nevyznel tak, ako by mohol. Problém s týmto nápadom je, že by dal zabrať aj skúsenému autorovi, pretože sa v rozsahu poviedky snaží vykresliť príliš široký záber, ako z časového hľadiska, tak aj z obsahového.
Poviedka ktorá spája eóny, svety, kultúrne prvky a aj postavy tak, aby spolu fungovali, vyžaduje veľa praxe. Autor totiž musí dostať na krátky rozsah veľa informácií o reáliách / postavách, a musí vedieť, čo je pre vybudovanie sveta, atmosféry a deja dôležité. Takisto aj z jazykového hľadiska, musí mať štylistiku v malíčku, aby mohol využiť každé jedno slovo účelne. Príklad: Úvodná pasáž zachádza do podrobností, ktoré možno doladia atmosféru a pomôžu naozaj podrobne zvizualizovať stvorenie Apola, pričom niektoré detaily boli naozaj zbytočné. Napríklad je úplne jedno, či Marduk šepká, alebo nie. Nebude ho počuť nikto, kto by ho zastavil a šepkanie nepridá ani na atmosfére. Je to zbytočná informácia, ktorú ešte aj opakuje. To si môže autor dovoliť, ak ide písať román. Tiež nie je potrebné písať príslovky, ktorých obsah je zrejmý z textu (neskôr), alebo zbytočný, alebo úkony, ktoré sú tiež zrejmé (podišiel k hlave - nemohol by sa jej dotknúť, ak by k nej nepodišiel). Štyri vety o viečkach je veľa - daný efekt sa dal opísať jednou rozvitou vetou a bol by údernejší, a tak ďalej. Skúsený autor by sa takým formuláciám vyhol. A tak ďalej. Namiesto týchto slov mohli byť v úvode dve-tri vety, že prečo to vlastne Marduk robí. Alebo ak povie, že je Apolo vyvolený a dôležitý, tak to vyznie prázdno, ak nevieme prečo by mal takým byť. A práve preto, že neviem o čo vlastne Apolovi išlo, tak mi prídu tie ďalšie časti ploché. Proste sa tam niečo deje, no je to veľmi neosobné a nedokáže vtiahnuť do deja.
Ale skôr než sa autor pustí do podobne náročného projektu, nech popracuje na kratších a priamočiarejších dielach, pretože má medzery v štylistike - opakovanie slov, zbytočné alebo neprirodzené uvádzacie vety a podobne.
Za čo by som pochválila, tak páčil sa mi tok viet - neboli tam nasekané krátke vety, ani príliš dlhé, z tohto pohľadu text plynul výborne. A ešte musím dodať, že z poviedok ktoré som v poslednej dobe čítala, táto patrí k tým málo, ktoré netrpia nadužívaním zámen "to" a "jeho" a ešte zopár ďalších. Sú v texte, ale len v potrebnej miere.
07.03.2021
xius
Nesmrtelnost, spoznavanie noveho, akasi nepritomnost a naivita hlavnej postavy a jej zmierenie s osudom, to vsetko mi pripominaalo Cudzinca z cudzej zeme. V hrubych rysoch. Myslim, ze vibe poviedky si zachytil velmi dobre. Eony tam v texte neboli len napisane, ale boli citit.
Chcelo to len lepsie davkovat informacie, ako vlastne pise Kei - preskocit nieco a rozobrat blizsie nieco ine. Skus sa, mozno, pytat sam seba: "Chcel by som o tomto vediet viac?"
Ak by si sa hlbsie venoval fungovaniu cudzej civilizacie, zhodis nas vsetkych na zadok! Takto pracujes v naznakoch a privela zostava nezodpovedane. V mikropoviedke to nejde, ale tento rozsah uz dovoluje ist pod povrch. To by si si ale musel vybrat menej gargantuovsky zaber, hej. :)
31.03.2021
Nesmrtelnost, spoznavanie noveho, akasi nepritomnost a naivita hlavnej postavy a jej zmierenie s osudom, to vsetko mi pripominaalo Cudzinca z cudzej zeme. V hrubych rysoch. Myslim, ze vibe poviedky si zachytil velmi dobre. Eony tam v texte neboli len napisane, ale boli citit.
Chcelo to len lepsie davkovat informacie, ako vlastne pise Kei - preskocit nieco a rozobrat blizsie nieco ine. Skus sa, mozno, pytat sam seba: "Chcel by som o tomto vediet viac?"
Ak by si sa hlbsie venoval fungovaniu cudzej civilizacie, zhodis nas vsetkych na zadok! Takto pracujes v naznakoch a privela zostava nezodpovedane. V mikropoviedke to nejde, ale tento rozsah uz dovoluje ist pod povrch. To by si si ale musel vybrat menej gargantuovsky zaber, hej. :)
31.03.2021
B.T. Niromwell
Súhlasím s vyššie uvedeným v tom, že máš veľký potenciál a vieš dať do textu akúsi pohodovosť plynulosť, vďaka ktorej je veľmi čítavý. S týmto na zreteli sa v tvojej poviedke trochu poprplem, najprv po jazykovej stránke a potom tak všeobecne.
Trochu neúmyselen ma pobavila notička. „Apolo zdedil zvedavosť po svojom otcovi a pridal mu do vienka aj niečo navyše.“ Ušiel ti podmet v tejto vete, lebo keď sa na ňu pozrieš zbližša,vresp. Keď doplníme zamlčaný podmet, znamená toto: Apolo zdedil zvedavosť po svojom otcovi a (Apolo) pridal mu do vienka aj niečo navyše. Apolo do vienka svojmu otcovi nič nemohol dať. Mohli by sme spraviť napr. Apolo zdedil zvedavosť po svojom otcovi a ten mu zároveň pridal do vienka aj niečo navyše, prípadne Apolo zdedil zvedavosť po svojom otcovi, ktorý mu zároveň pridal do vienka aj niečo navyše. Ja viem, áno, väčšinou sa snažíme zbaviť ukazovacích zámen a slovka ktorý, ale predsa len svoj zmysel majú a tuto chýbajú.
„Pred sebou mal nehybné a mŕtve telo.“ S tým a to znie, akoby mal pred sebou dve telá, jedno nehybné a jedno mŕtve.
„Tentokrát sa aj Marduk snažil zahrať na boha a každou jednou mutáciou vytváral chyby...“ Čou mutáciou? Božou mutáciou? Mardukovou mutáciou?
„Jemné krátke vlasy sa mu jemne zapreli...“ Opakuješ jemné-jemne. A pre veľký úspech je to v ďalšej vete ešte raz: „Vitaj na svete, Apolo,“ jemne zašepkal do ucha ležiacemu telu. Neskôr sa ti opakuje aj príjemný, keď opisuješ Thothov hlas a v tej istej pasáži aj priestor, pozor na to. Vyzerá to skoro, akoby si si v každej pasáži našiel iné obľúbené slovo a stále ho opakoval, ako tuto je všetko malé: „..vyšlo z malých úst a malé staré ruky podali Apolovi k ústam malú misku so slanou vodou.“ Aj keď slovo jemné to vyhráva na celej čiare, je ho plný text.
„Som Marduk, tvoj otec,“ ozvalo sa v Apolovom hlave a chytil sa za uši.“ Tu znovu ušiel podmet, absolútne netušíme, kto sa chytil za uši. Marduk, ktorý rozpráva, Apolo, v ktorého hlave sa niečo deje, alebo to ono, čo sa ozvalo v Apolovej hlave? Táto posledná verzia síce znie najmenej pravdepodobne, no práve toto tá veta napísaná, ako je, znamená.
Za i pred oslovením by mala byť čiarka. „Žiješ, syn môj, a čaká...“ alebo „Zbohom, otec!“ „Vitaj, Apolo!“
„Malá nedokonalosť v rozdielnej dĺžke nebola ani poznať.“ Podmety budú asi tvoja Achillova päta. Čo to tá nedokonalosť nepoznala? Malo by byť: Malú nedokonalosť nebolo ani poznať.
Kapsula sa skloňuje podľa rodu žena, takže prešli ku kapsule a priesvitný kryt kapsuly.
„Nech ti hviezdy svietia na cestu,“ vyšlo z Marduka a Apolovi začala točiť hlava.“ Možno sa vzhľadom na jeho mutácie mýlim, ale nemyslím si, že sa mu začala točiť hlava, skôr sa mu zatočilo v hlave. A ako tip do budúcna by som navrhla používať predpony slovies namiesto začať+neurčitok, odľahčí to text. Namiesto začala točiť, napr. roztočiť. Už len preto, aby sa to začať stále neopakovalo, napr. ako tu: „Thoth začal pomaly nalievať do Apolových neurónov históriu svojich stvoriteľov. Spomienky sa odrazu začali meniť na myšlienky a tie ucelili v Apolovi vlastný názor.“
„...okamžite si uvedomil spojenie s priestorom okolo neho.“ Malo by byť s priestorom okolo seba, ak privlastňovacie zámeno odkazuje na podmet, vždy sa má zmeniť na svoj, seba, sa.
Tázavo je české slovo, kupodivu tiež.
02.04.2021
Súhlasím s vyššie uvedeným v tom, že máš veľký potenciál a vieš dať do textu akúsi pohodovosť plynulosť, vďaka ktorej je veľmi čítavý. S týmto na zreteli sa v tvojej poviedke trochu poprplem, najprv po jazykovej stránke a potom tak všeobecne.
Trochu neúmyselen ma pobavila notička. „Apolo zdedil zvedavosť po svojom otcovi a pridal mu do vienka aj niečo navyše.“ Ušiel ti podmet v tejto vete, lebo keď sa na ňu pozrieš zbližša,vresp. Keď doplníme zamlčaný podmet, znamená toto: Apolo zdedil zvedavosť po svojom otcovi a (Apolo) pridal mu do vienka aj niečo navyše. Apolo do vienka svojmu otcovi nič nemohol dať. Mohli by sme spraviť napr. Apolo zdedil zvedavosť po svojom otcovi a ten mu zároveň pridal do vienka aj niečo navyše, prípadne Apolo zdedil zvedavosť po svojom otcovi, ktorý mu zároveň pridal do vienka aj niečo navyše. Ja viem, áno, väčšinou sa snažíme zbaviť ukazovacích zámen a slovka ktorý, ale predsa len svoj zmysel majú a tuto chýbajú.
„Pred sebou mal nehybné a mŕtve telo.“ S tým a to znie, akoby mal pred sebou dve telá, jedno nehybné a jedno mŕtve.
„Tentokrát sa aj Marduk snažil zahrať na boha a každou jednou mutáciou vytváral chyby...“ Čou mutáciou? Božou mutáciou? Mardukovou mutáciou?
„Jemné krátke vlasy sa mu jemne zapreli...“ Opakuješ jemné-jemne. A pre veľký úspech je to v ďalšej vete ešte raz: „Vitaj na svete, Apolo,“ jemne zašepkal do ucha ležiacemu telu. Neskôr sa ti opakuje aj príjemný, keď opisuješ Thothov hlas a v tej istej pasáži aj priestor, pozor na to. Vyzerá to skoro, akoby si si v každej pasáži našiel iné obľúbené slovo a stále ho opakoval, ako tuto je všetko malé: „..vyšlo z malých úst a malé staré ruky podali Apolovi k ústam malú misku so slanou vodou.“ Aj keď slovo jemné to vyhráva na celej čiare, je ho plný text.
„Som Marduk, tvoj otec,“ ozvalo sa v Apolovom hlave a chytil sa za uši.“ Tu znovu ušiel podmet, absolútne netušíme, kto sa chytil za uši. Marduk, ktorý rozpráva, Apolo, v ktorého hlave sa niečo deje, alebo to ono, čo sa ozvalo v Apolovej hlave? Táto posledná verzia síce znie najmenej pravdepodobne, no práve toto tá veta napísaná, ako je, znamená.
Za i pred oslovením by mala byť čiarka. „Žiješ, syn môj, a čaká...“ alebo „Zbohom, otec!“ „Vitaj, Apolo!“
„Malá nedokonalosť v rozdielnej dĺžke nebola ani poznať.“ Podmety budú asi tvoja Achillova päta. Čo to tá nedokonalosť nepoznala? Malo by byť: Malú nedokonalosť nebolo ani poznať.
Kapsula sa skloňuje podľa rodu žena, takže prešli ku kapsule a priesvitný kryt kapsuly.
„Nech ti hviezdy svietia na cestu,“ vyšlo z Marduka a Apolovi začala točiť hlava.“ Možno sa vzhľadom na jeho mutácie mýlim, ale nemyslím si, že sa mu začala točiť hlava, skôr sa mu zatočilo v hlave. A ako tip do budúcna by som navrhla používať predpony slovies namiesto začať+neurčitok, odľahčí to text. Namiesto začala točiť, napr. roztočiť. Už len preto, aby sa to začať stále neopakovalo, napr. ako tu: „Thoth začal pomaly nalievať do Apolových neurónov históriu svojich stvoriteľov. Spomienky sa odrazu začali meniť na myšlienky a tie ucelili v Apolovi vlastný názor.“
„...okamžite si uvedomil spojenie s priestorom okolo neho.“ Malo by byť s priestorom okolo seba, ak privlastňovacie zámeno odkazuje na podmet, vždy sa má zmeniť na svoj, seba, sa.
Tázavo je české slovo, kupodivu tiež.
02.04.2021
B.T. Niromwell
Aké malé sú tie živé bytosti? Sú malé, hmýria sa, pôsobia ako hmyz, no zrazu ho mlátia do hlavy a on omdlieva.
Je to veľmi romanticky napísané, takou tou naivitou románov z 19. storočia, keď vedám vládla filozofia a tým najdôležitejším z jej prvkov bolo mať odvážne vízie. Nevenuješ sa príliš technickým detailom a všetko, čo sa tam deje, máš v podstate ošetrené tým, že Apolo je výsledkom nejakých bližšie nešpecifikovaných mutácií, nevieme akých, tak všetko stojí a padá na tom, či čitateľ prijme hru, akceptuje, že sa nedočká vysvetlení a nebude sa vŕtať v tom, čo je možné a čo nie. napr. ako sa to vlastne obnovovali tie Apolove orgány? Ako to vlastne všetko prežil? Mardukovi sa podarilo vytvoriť vyššiu bytosť, a tak to proste je a bodka. Len ak je nadčlovek, prečo ho tie malé bytosti dokázali tak zmlátiť a ak je taký filozof, prečo sa správa tak nerozvážne a hneď ide von za neznámou formou života? A toto je asi najslabší bod príbehu, nadľudská bytosť s nesmiernou múdrosťou, ktorej múdrosť sa sotva niekde preukáže. Ako máme uveriť v jej schopnosti, keď na prvej planéte, do ktorej drbne, uviazne na milióny rokov a nedokáže si pomôcť v boji proti primitívnemu kmeňu, ktorého vývoj, mimochodom, by mal byť za milióny rokov nesmierny, obzvlášť, ak Apolo asistuje pri ich vývoji. No my aj po milióne rokov máme stále tú istú primitívnu civilizáciu, ktorá pod vedením jednej z najinteligentnejších bytostí (Apola) získala, well, nič. Páčil sa mi veľmi koniec, neviem, či to bolo naschvál alebo nie, ale mám pocit, že sa hlavná postava po svojej skúsenosti premenila z nevinnej na cynickú, keď pozorovala zánik civilizácie a jej jediným pocitom bola zvedavosť, to bolo super. Páči sa mi veľmi aj už spomínaný frankensteinovský motív a celkový bájkový, analogický feeling, po ktorom si išiel. Problémom možno bol aj rozsah, asi ti už na konci dochádzal, tak si poviedku nevypointoval tak, ako by si možno chcel. Chýbal tomu akýsi jasný dejový oblúk, nejaký moment očakávania, kde by si čitateľ povedal, ah, dúfam, že sa stane toto alebo toto, väčšinu poviedky akoby šlo len o expozíciu, ktorá sa nalomila, keď Apolo pristál alebo havaroval a potom to bol zasa len opis súžitia s civilizáciou až po poslednú scénu, kde sa to pekne zvrtlo, ale príliš neskoro.
02.04.2021
Aké malé sú tie živé bytosti? Sú malé, hmýria sa, pôsobia ako hmyz, no zrazu ho mlátia do hlavy a on omdlieva.
Je to veľmi romanticky napísané, takou tou naivitou románov z 19. storočia, keď vedám vládla filozofia a tým najdôležitejším z jej prvkov bolo mať odvážne vízie. Nevenuješ sa príliš technickým detailom a všetko, čo sa tam deje, máš v podstate ošetrené tým, že Apolo je výsledkom nejakých bližšie nešpecifikovaných mutácií, nevieme akých, tak všetko stojí a padá na tom, či čitateľ prijme hru, akceptuje, že sa nedočká vysvetlení a nebude sa vŕtať v tom, čo je možné a čo nie. napr. ako sa to vlastne obnovovali tie Apolove orgány? Ako to vlastne všetko prežil? Mardukovi sa podarilo vytvoriť vyššiu bytosť, a tak to proste je a bodka. Len ak je nadčlovek, prečo ho tie malé bytosti dokázali tak zmlátiť a ak je taký filozof, prečo sa správa tak nerozvážne a hneď ide von za neznámou formou života? A toto je asi najslabší bod príbehu, nadľudská bytosť s nesmiernou múdrosťou, ktorej múdrosť sa sotva niekde preukáže. Ako máme uveriť v jej schopnosti, keď na prvej planéte, do ktorej drbne, uviazne na milióny rokov a nedokáže si pomôcť v boji proti primitívnemu kmeňu, ktorého vývoj, mimochodom, by mal byť za milióny rokov nesmierny, obzvlášť, ak Apolo asistuje pri ich vývoji. No my aj po milióne rokov máme stále tú istú primitívnu civilizáciu, ktorá pod vedením jednej z najinteligentnejších bytostí (Apola) získala, well, nič. Páčil sa mi veľmi koniec, neviem, či to bolo naschvál alebo nie, ale mám pocit, že sa hlavná postava po svojej skúsenosti premenila z nevinnej na cynickú, keď pozorovala zánik civilizácie a jej jediným pocitom bola zvedavosť, to bolo super. Páči sa mi veľmi aj už spomínaný frankensteinovský motív a celkový bájkový, analogický feeling, po ktorom si išiel. Problémom možno bol aj rozsah, asi ti už na konci dochádzal, tak si poviedku nevypointoval tak, ako by si možno chcel. Chýbal tomu akýsi jasný dejový oblúk, nejaký moment očakávania, kde by si čitateľ povedal, ah, dúfam, že sa stane toto alebo toto, väčšinu poviedky akoby šlo len o expozíciu, ktorá sa nalomila, keď Apolo pristál alebo havaroval a potom to bol zasa len opis súžitia s civilizáciou až po poslednú scénu, kde sa to pekne zvrtlo, ale príliš neskoro.
02.04.2021