„Strýco, kúpim od vás ten barák. Za tie peniaze si môžete dovoliť obísť ešte celý svet, kým zakotvíte v domove pre seniorov. Čo vy na to?“

„Svet som obehal na mojej srdcovke, Škode 120-ke. Viac mi netreba. Ja tu už dlho nebudem, synak, ja ti ten dom aj nechám. Len sa oň musíš dobre postarať.“

„Postarám sa. Vidím, že aj vy ste sa dobre starali. Aj keď tomu celkom nerozumiem. To musíte mať skvelú kondičku, keď tak udržiavate aj dom, aj seba – a nie ísť do domova...“

„Nemám už kondičku. Dávno nie. A dom? Dom sa vie o seba postarať sám,“ povedal starec vážne.

Mladík na starca pozrel a čakal ešte čosi.

Nič. Myslel to vážne.

„Sám? To vážne? Strýco, toto nie je dom nových technológií, ale múzejný exponát 60-tych rokov. Nič v zlom.“

„Tento dom má srdce. Kým bude na svojom mieste, dom sa o seba postará.“

„No ako poviete, strýco. Ale aj tak vám ho radšej poctivo zaplatím. Ja neverím na také čáry-máry a dobré energie,“ uchechtol sa Karol a pohľadom už strhával tapety, ktoré ani po rokoch neboli zažltnuté.

*

Karol ležal v posteli. Jemnulinký šuchot. To vŕzgajú trámy? Vyšiel na povalu. Nič. Zišiel do kuchyne. Nič. Nohy akosi samé začali kráčať do pivnice. Nič... Pivnice spojenej s garážou. S garážou, kde nikdy nemohlo vojsť auto, lebo príjazdová cesta do nej je taká krátka a strmá, že ju mohli maximálne v zime využívať deti na rýchle sánkovanie. V tej garáži musí byť len sklad zaváranín z osemdesiateho druhého, alebo gumených hadíc na polievanie záhrady – takých stvrdnutých, že sa mu rozdrolia v ruke, keď ich chytí. Ale nie. Karol zastal pred vnútornými dverami do garáže a načúval. Jemnulinký šuchot. To je ono. Otvoril dvere a zažal vo vzduchu visiacu žiarovku bez lampy. Opäť šuchot. Nespravil ani krok, len si čupol a pritisol ucho takmer až k zemi... aby dobre videl, ako jemne šuchocú lupienky hrdze, ktoré odpadávajú z podvozku Škody 120-ky a s nádhernou ľahkosťou snehu dopadajú na zem.

*

Karol dal ten šrot vytiahnuť z garáže a nechápal, ako sa tam vôbec mohol po tej šikmine dostať. Strýco ho tam musel odparkovať po tej svojej poslednej jazde svetom. Aspoň 40 až 50 rokov dozadu. Alebo 150. Alebo 120, uchechtol sa Karol.

*

Karol stál na červenú a púšťal si hlasovky. Semafór sa pred začal neisto triasť. Aj volant pod Karolovou rukou. Karol zneistel a s vodičom vedľajšieho vozidla si vymenili rovnako zmätené pohľady. Zapol rádio. „...sielanie, aby sme vám oznámili, že v centre mesta je zemetrasenie...“ Nabehla zelená. Obe autá sa pohli ako na pretekoch slimákov. Už len dve ulice a Karol bude doma. „... emetrasenie o takejto sile naposledy pred viac než 100 rokmi...“ Ešte jedna ulica. „...u nás sa však vážnejšie škody nepredpokladajú, zasiahnuté môže byť okrajovo len okolie mesta.“

Karol zastal pred domom, ktorého ruiny prikrývala len strecha.

*

Strýcova srdcovka, tá zhrdzavená haraburda, nemohla držať pokope a v takom dobrom stave celý dom. To bola jasná blbosť. Ale Karol sa ani neskôr, pri predaji pozemku nedokázal tejto myšlienky zbaviť.

Ani po polroku odpratávania sutín... Posledné zametanie.

Zemetrasenie... Na Slovensku... Asi to tak malo byť.

Pokrčil plecami a poslednú maličkú kôpku prachu chcel rozprášiť už len topánkou, čo na mieste zanechala oranžovo-hnedú šmuhu.