Včelia kráľovná
Pripravila som si reč o tom, prečo by som to mala byť ja, aké by mala Európa výhody, ak by ma vybrali, prečo som vhodná, aké mám povahové črty a aké sú moje silné stránky. Je to určite dôležité, veď mali ďalších päť kandidátok. A ja som predsa len zástupkyňa malého národa.
Vedela som, že nacionálne pohľady sú v tejto významnej chvíli na vedľajšej koľaji, ale predsa, ak by mohli vybrať čistokrvnú Nemku alebo Francúzku, nevyberú jednu z nich?
I.
Dnes nie je deň, ako každý druhý, dnes je deň, keď sa môže zmeniť celý môj svet, zvažujem a pritom sa obzerám okolo. Na prvý pohľad sa nič nezmenilo, šanóny sú uložené podľa farby rovnako, ako pred desiatimi rokmi. Izbové kvety si žijú svojim životom a badám trocha prachu na nábytku. Nie som priaznivec prílišného upratovania, ale kancelária sekretára tak významnej európskej inštitúcie by si zaslúžila viac dôslednosti.
Z rádia sa na mňa valí trocha retra, Kráľovná bielych tenisiek. Zahĺbim sa, pieseň som nepočula roky, pritom sa mi vždy páčila, keď si rodičia chceli hudbou pripomenúť svoju mladosť a rodisko. Text ma inšpiruje obzrieť si svoje nohy. Tenisky nosím najradšej, ale dnes ich nemám obuté. Chcem zapôsobiť aj svojim zovňajškom, tak som upravená v elegantnom účese, kostýme a lodičkách. Mám pocit, že v topánkach na podpätku moje nohy vyzerajú príťažlivejšie.
Mohla by som byť kráľovnou béžových lodičiek, pomyslím si. Pozriem sa do zrkadla, aby som skontrolovala, či pôsobím ako kráľovná. Hlavou mi prebehne:
Popolavý blond, súmerná tvár, zelené oči. Ujde to. Uvidíme, čo povedia ONI.
ONI. Muži v bielych košeliach, tmavých oblekoch a nablýskaných čiernych topánkach. Delegáti, ktorí rozhodujú o všetkom. Ani jedna žena, preletí mi hlavou. Chlapi idú rozhodovať o veci, ktorá bola roky prevažne ženskou záležitosťou, potlačený čriepok feminizmu vo mne ma jemne pichne. Teraz nemám čas zaoberať sa touto myšlienkou, tak sa len povrchne uistím v zrkadle:
Vyzeráš dobre, bude to fajn.
Otočím sa k sekretárovi, ktorý sedí za stolom a zvedavo na mňa pozerá. Žmurkol na mňa, alebo sa mi to zdalo? Nezdalo, práve stiahol dlane do päste a spriaznene nasmeroval ruky smerom ku mne. Mimiku i gesto opätujem, vstávam zo stoličky a sebaisto s úsmevom chytám kľučku, aspoň si to myslím. Keď vchádzam do vnútra, sebaistota sa akosi vytráca. V svetlej zasadačke vidím sedieť päť mužov, vyzerajú ako sudcovia bez talára. Od nich závisí moja budúcnosť, vlastne naša. Sedia v jednom rade, aby všetci na mňa mali dobrý výhľad a dôsledne to využívajú. Dobre, že mám tie lodičky. Môžu si ma naraz premerať od špičiek topánok až po posledný vlas. Začervenám sa pri tej myšlienke, ale povzbudzujem sa:
Je to v poriadku... musia sa na mňa lepšie pozrieť, ak zvažujú, že do mňa vložia všetku nádej. Tak dýchaj!
“Prosím, sadnite si,” hovorí muž v strede, zrejme hlavný delegát.
Čaká, kým tak urobím, potom pokračuje pevným hlasom:
“Zuzana Letanová, preštudovali sme váš spis a výsledky vašich testov.”
Aj keď chcem veľa povedať, zdvorilo pozorne počúvam, ešte nezaznela otázka, tak iba prikývnem hlavou na súhlas, že som to ja.
“Nebudeme to naťahovať, rozhodovali sme a vybrali sme vás,” povie, keď nereagujem, pokračuje:
“Vy, budete to vy.”
Prekvapená mlčím, sedím a asi trochu zízam, napokon zašomrem poďakovanie, nečakala som hneď v úvode rýchle rozhodnutie. Pripravila som si reč o tom, prečo by som to mala byť ja, aké by mala Európa výhody, ak by ma vybrali, prečo som vhodná, aké mám povahové črty a aké sú moje silné stránky. Je to určite dôležité, veď mali ďalších päť kandidátok. A ja som predsa len zástupkyňa malého národa.
Vedela som, že nacionálne pohľady sú v tejto významnej chvíli na vedľajšej koľaji, ale predsa, ak by mohli vybrať čistokrvnú Nemku alebo Francúzku, nevyberú jednu z nich? Európanka, v ktorej koluje zmes slovenskej, českej, maďarskej a židovskej krvi, by mala určite menšie šance. V dotazníku som zatajila, že môj praded z matkinej strany bol Maďar a prastará matka z otcovej strany bola Židovka, ktorá včas konvertovala ešte pred 2. svetovou vojnou. Neuviedla som ani to, že v rode máme priezvisko Täruková. Täruk, skoro ako Turek, odkiaľ by sa to vzalo? Možno nejaký turecký nájazdník splodil môjho predka. To by vysvetľovalo aj môj temperament.
Miešanci, migranti, mimoeurópania sú ľudia druhotriednej kategórie. Táto myšlienka sa zakorenila v ľuďoch časom, hlavne po pandémii v 21. storočí, keď sa Európa pred svetom uzavrela. Vtedy ešte nikto netušil, aké bude mať nákaza následky. Ako by na mňa nazerali ONI, ak by vedeli o mojom pôvode pravdu? Tak som to zatajila. Veľmi som chcela, aby ma vybrali. Všetky moje pripravené sebapresadzujúce slová zostali nevypovedané a vlastne nepotrebné.
“Sekretár vám dá podklady s inštrukciami,” oznámi hlavný delegát, trocha mi preťal tok myšlienok.
“Ďakujem,” poviem a dvíham sa sa k odchodu.
“Ešte jedna vec. Mali by ste vedieť, že máme len jeden pokus a vy ste podľa testov najvhodnejšia kandidátka. Látka má s vaším telom najväčšiu kompatibilitu, tak si držme palce. Ak to nevyjde, tak budeme musieť čakať niekoľko rokov, kým budeme môcť projekt zopakovať s inou ženou a ktovie či nebude neskoro,” hovorí muž vpravo.
Konečne sa usmievam, pretože mi to došlo. Myšlienky o nevhodnom pôvode choďte preč! Som vyvolená. Vyjde to. Musí to vyjsť.
II.
“Otec, vybrali ma,” vravím natešene.
“Neviem, či je to až taká dobrá správa. Dúfal som, že vyberú inú. Poď nech ťa objímem, “ povie starostlivo. Stále nie je zmierený, že v tomto zámere budem hrať hlavnú rolu.
“Otec, veď vieš, ako mi na tom záleží.”
“Kedy sa ten experiment začne?” pýta sa priškrteným hlasom, ktorým naznačuje nesúhlas. Mračí sa, aj keď sa snaží ovládať.
Hľadám v papieroch dátum, kedy sa mám dostaviť do výskumného ústavu.
“Zuzka, neviem si predstaviť, že nebudem poznať svoje vnúčatá. Teda budem ich poznať, len… čo je to za svet?”
“Otec, majú plán, inak Európa vymrie. Tu je to. Celé to začne 10. mája 2035. Do Berlína pôjdem o deň, dva skôr.”
“Čo by si o tomto myslela mama, ak by ten vírus prežila?”
“Robím to aj na jej pamiatku. A nemám na výber. Povedali, že som na to najvhodnejšia. Otec, musím to urobiť, presnejšie… ja to chcem urobiť.”
“Si si istá? Uvedomuješ si, že nikto nevie, čo to urobí s tvojim telom? A druhá vec, myslíš, že to psychicky zvládneš? Toto nie je normálne. Čo keď časom zistíš, že to bola obrovská chyba?”
“Otec, už som sa rozhodla. Nie je lepšie riešenie. A mohli by ma aj prinútiť,” povedala som. Prosebne som na neho pozrela a trocha naklonila hlavu, tento zvyk mi zostal z detstva, keď som potrebovala počuť otcov súhlas.
“Ja viem, Zuzka, nikto nečakal, že ženy prestanú rodiť, že vírus spôsobí, že nebudú môcť otehotnieť. Len som dúfal, že vyberú inú. Veď vás našli šesť, ktoré ste plodné. Myslel som, že to nebudeš ty, keďže nie si čistá,” povie a pritisne si ma k sebe.
“Nepovedala som im to,” šepnem najtichšie, ako viem, pretože sa zrazu cítim previnilo.
“Ako to, že to nezistili?” opýta sa a prekvapene na mňa pozrie.
Naberiem istotu a poviem už trocha nahnevane:
“Možno aj zistili, ale nehovorili o tom. Otec, pätnásť rokov, čo sa nenarodilo dieťa. Chcem to urobiť. Necúvnem.”
“Mám iba teba, no a bojím sa,” ustarostene priznáva.
“Neboj sa, otec, budem v poriadku a budeš milovať všetky deti, ktoré sa narodia, budú mať kúsok z teba,” uistím ho.
III.
“Zdravím, som Zuzana Letanová, prišla som podľa dohody.”
“Vitajte, zavediem vás do vášho apartmánu. Počkajte, s kufrom vám pomôžem,” hovorí recepčný Experimentálneho vedeckého ústavu v Berlíne a berie mi batožinu z ruky.
Milo sa usmejem a poďakujem. Tešila som sa, ale po príchode sa ma zmocňujú malé obavy. Čo keď má otec pravdu? Predsa len, neviem ako zareaguje moje telo.
Nervozitu chcem zahnať, veď budem v rukách špičkových lekárov, tak sa zabávam vybalením batožiny. Pridelili mi prepychový apartmán s honosnou obrovskou skriňou, v ktorej je viac miesta, ako v tej mojej doma. Taký luxus som nečakala, svoju včeliu kráľovnú si vážia. Z myšlienok ma vytrhne hlas:
“Slečna Letanová, som prednosta ústavu. Prišiel som sa s vami pozhovárať o celom procese.”
“Tak, kedy to začne?”
“Zajtra urobíme nejaké testy, aby sme zistili, či ste fit. Ak bude všetko v poriadku, tak vám Precovid podáme pozajtra.”
“Precovid? Tak ste spúšťač nazvali?”
“Áno, symbolicky. Verím, že naše snaženie bude úspešné.”
“Ako to bude prebiehať?”
“Dva týždne po podaní spúšťač vyvolá vo vašich reprodukčných orgánoch nekončiacu ovuláciu,” povie, vzápätí si všimne moje prekvapenie a obavu, preto pokračuje:
“Trochu som to prehnal, nie nekončiacu, skôr dlhodobú. Všetko raz skončí, samozrejme.”
“Bude to pre mňa bezpečné?” trocha mi preskočí hlas.
“Neustále vás budeme monitorovať. Zasiahneme, ak bude treba,” uisťuje ma.
“A čo bude ďalej?”
“Vajíčka budeme postupne odoberať. Asi tretinu vajíčok vložíme do materníc iných žien, ktoré sme už vybrali a umelo ich oplodníme spermiami ich manželov. Samozrejme vybrali sme iba páry, ktoré sa na tento proces hodia. Spôsobíme, a to hlavne vy, že sa ľudia stanú šťastnejší,” zanietene vysvetľuje.
“Čiže rozumiem správne, v tých vajíčkach zostanú moje gény, čiže tie deti budú rozmanité len vďaka kríženiu s rôznymi mužmi?” opýtam sa zvedavo.
“Áno, presne tak. Ďalšie vajíčka oplodníme v laboratórnych podmienkach. V tých vajíčkach pozmeníme vaše DNA, aby sme priaznivo ovplyvnili reprodukčný proces v budúcnosti. Novorodencov zveríme ďalším vybraným rodinám,” pokračuje.
“Ako zabezpečíte, aby v budúcnosti manželstvá medzi sebou neuzatvárali deti, ktoré budú mať moje neupravené DNA?” pýtam sa, čo mi to vŕta v hlave.
“To je už mimo nás. Myslím, že situáciu vyriešia politici, príjmu zákony, ktoré tento problém pokryjú.”
“Určiť niekomu, s kým môže byť a s kým nie? Podľa mňa ide o výrazné zasahovanie do slobôd. Nie? A čo etika?”
“Sme v hraničnej situácii. Etika musí ísť ruka v ruke s novou skutočnosťou,” odpovie presvedčivo.
Zatvárim sa nesúhlasne, ale napokon poviem:
“No, my to nevyriešime.”
“Tým sa budú zaoberať ľudia v budúcnosti, je na to dosť času,” prisvedčí.
“A nezabudli ste na mňa?” mením tému.
“Nezabudol. Keď odoberieme dosť vajíčok a ukončíme ovuláciu, presne podľa dohody jedno oplodnené embryo ženského pohlavia vložíme do vašej maternice, tak ako ste si želali.”
Spokojne prikývnem.
“Ako sa bude volať vaša dcéra?”
“Eva,” usmejem sa.
“Ako prvá žena, pekná symbolika,” konštatuje.
“Presne tak, ale pre mňa je dôležitejšie, že meno bude mať po mojej mame.”
Úsmevom sme sa rozlúčili.
Večer som zaspávala s pokojom a vierou, že sa všetko vydarí a moje telo vytvorí dosť vajíčok, aby sme zabezpečili Európe budúcnosť.
Ingrid Zambová
Biela čarodejnica vznášajúca sa na vlne slobody
Diskusia
Goran
Ideovo a tematicky je spriaznená s Tvojou minulou poviedkou, písala si, že sú celkovo štyri pohrávajúce sa s týmto námetom... a teda aj keď ide o akýsi voľný mini cyklus, pekne fungujú i osve, čo je pre čitateľa skvelé. Po "technickej" stránke jej niet čo vytknúť, máš čistučký sloh (sem-tam sa dá nejaká veta štylisticky lepšie zvládnuť, sem-tam je tam gramatická chybička, napríklad pri inštrumentáli jdnotného čísla sú tvary ako "svojím", "tvojím" a pod. s dĺžňom, ale toho je tak máličko, že píšeš lepšie ako 99% všetkých, čo sú tu), niet čo vytknúť ani z hľadiska formy, ba ani obsahu. Absentovalo mi tu dobrodružstvo, akcia, dynamika (nie nutne výbuchy celých planetárnych sústav :D nemyslím to ako lacné klišé, ako zlý žánrový stereotyp, jednoducho skôr ako kompozičný prvok v próze) azda sa tu u mňa ozýva tá mužská mentalita. A spočiatku som sa sám seba pýtal, ako na mňa zapôsobí tak výrazne ženský príbeh? Písaný ženou z pohľadu ženy so ženskou hrdinkou a s výsostne ženským problémom. Prekvapivo dobre! Dokázal som sa do príbehu dostať, dokonca sa vcítiť do hlavnej protagonistky - krásna symbolika v názve. to musím pochváliť. Prakticky tu nie sú žiadne rozprávačské ani výstavbové chyby, predsa len ale, subjektívne, ma tá minulá poviedka bavila i zaujala viac. Vyplýva to z jej štruktúry i dejového hľadiska.
Chcem teda pochváliť a odporúčiť, ak pre teba nie je fantastika len krátkodobou výzvou a literárnou odbočkou, zapojiť sa aj do súťaží, čo prebiehajú na scifi.sk. Myslým si, že šancu by si mala!
04.04.2021
Ideovo a tematicky je spriaznená s Tvojou minulou poviedkou, písala si, že sú celkovo štyri pohrávajúce sa s týmto námetom... a teda aj keď ide o akýsi voľný mini cyklus, pekne fungujú i osve, čo je pre čitateľa skvelé. Po "technickej" stránke jej niet čo vytknúť, máš čistučký sloh (sem-tam sa dá nejaká veta štylisticky lepšie zvládnuť, sem-tam je tam gramatická chybička, napríklad pri inštrumentáli jdnotného čísla sú tvary ako "svojím", "tvojím" a pod. s dĺžňom, ale toho je tak máličko, že píšeš lepšie ako 99% všetkých, čo sú tu), niet čo vytknúť ani z hľadiska formy, ba ani obsahu. Absentovalo mi tu dobrodružstvo, akcia, dynamika (nie nutne výbuchy celých planetárnych sústav :D nemyslím to ako lacné klišé, ako zlý žánrový stereotyp, jednoducho skôr ako kompozičný prvok v próze) azda sa tu u mňa ozýva tá mužská mentalita. A spočiatku som sa sám seba pýtal, ako na mňa zapôsobí tak výrazne ženský príbeh? Písaný ženou z pohľadu ženy so ženskou hrdinkou a s výsostne ženským problémom. Prekvapivo dobre! Dokázal som sa do príbehu dostať, dokonca sa vcítiť do hlavnej protagonistky - krásna symbolika v názve. to musím pochváliť. Prakticky tu nie sú žiadne rozprávačské ani výstavbové chyby, predsa len ale, subjektívne, ma tá minulá poviedka bavila i zaujala viac. Vyplýva to z jej štruktúry i dejového hľadiska.
Chcem teda pochváliť a odporúčiť, ak pre teba nie je fantastika len krátkodobou výzvou a literárnou odbočkou, zapojiť sa aj do súťaží, čo prebiehajú na scifi.sk. Myslým si, že šancu by si mala!
04.04.2021
Kei
Poviedka nie je zlá, ale má dosť múch. K jazykovej stránke - číta sa príjemne, ale ešte to chce popracovať na štylizácii a dobrúsiť, aby bola výborná. Pozor hlavne na prvé vety - niekedy môžu rozhodnúť o tom, či si čitateľ vôbec poviedku prečíta a prvá veta v tejto poviedke je dosť krkolomná.
Za horší prehrešok však považujem zámerné utajovanie faktu, ktorý tvorí pointu. V tejto poviedke a pri takomto rozprávaní to nesedí. Všetci vedia, že o čo pôjde, dokonca aj keď sa hlavná postava dohaduje s otcom, ale čitateľovi to nepovedia, lebo to by prekazilo pointu. Ja to volám odrbávanie.
A samozrejme platí, že ak je nútený autor utajovať zjavný fakt, tak to nebude fungovať ani ako pointa, pretože šikovnejší čitatelia sa aj tak dovtípia o čo ide.
Obvykle to tiež znamená, že tá pointa je slabá, pretože nevyplýva z vývoja deja v poviedke, ale len z faktu, ktorý sa zámerne neprezradí iba čitateľovi.
Iné by bolo, keby hlavná postava na konci zistila, že úloha na ktorú ju vybrali je iná, ako bolo vo výzve a kde zavádzali aj ju. Iné by bolo aj vtedy, ak by k mystifikácii došlo preto, lebo aj hlavná postava zle pochopila, čo od nej vlastne chcú a nedovtípila sa (aj keď túto alternatívu by som vždy silne zvážila, aby to nedopadlo tak, že postava vyznie ako hlupaňa. ) Keďže je rozprávanie v prvej osobe, tak by to bolo zrejmé, prečo to nemôže vedieť ani čitateľ.
Tiež pozor na detaily - hlavne v krátkych textoch. Ak napíšem že "... po pandémii v 21. storočí, ...", tak ako čitateľ očakávam, že sa text odohráva aspon o jedno storočie neskôr a nie v roku "2035" - veď to je stále 21. storočie a nevieme, či nás ešte nečakajú ďalšie pandémie... proste je to divné.
Napriek pripomienkam, myslím si, že talent na písanie autorka má, len treba veľa písať :)
06.04.2021
Poviedka nie je zlá, ale má dosť múch. K jazykovej stránke - číta sa príjemne, ale ešte to chce popracovať na štylizácii a dobrúsiť, aby bola výborná. Pozor hlavne na prvé vety - niekedy môžu rozhodnúť o tom, či si čitateľ vôbec poviedku prečíta a prvá veta v tejto poviedke je dosť krkolomná.
Za horší prehrešok však považujem zámerné utajovanie faktu, ktorý tvorí pointu. V tejto poviedke a pri takomto rozprávaní to nesedí. Všetci vedia, že o čo pôjde, dokonca aj keď sa hlavná postava dohaduje s otcom, ale čitateľovi to nepovedia, lebo to by prekazilo pointu. Ja to volám odrbávanie.
A samozrejme platí, že ak je nútený autor utajovať zjavný fakt, tak to nebude fungovať ani ako pointa, pretože šikovnejší čitatelia sa aj tak dovtípia o čo ide.
Obvykle to tiež znamená, že tá pointa je slabá, pretože nevyplýva z vývoja deja v poviedke, ale len z faktu, ktorý sa zámerne neprezradí iba čitateľovi.
Iné by bolo, keby hlavná postava na konci zistila, že úloha na ktorú ju vybrali je iná, ako bolo vo výzve a kde zavádzali aj ju. Iné by bolo aj vtedy, ak by k mystifikácii došlo preto, lebo aj hlavná postava zle pochopila, čo od nej vlastne chcú a nedovtípila sa (aj keď túto alternatívu by som vždy silne zvážila, aby to nedopadlo tak, že postava vyznie ako hlupaňa. ) Keďže je rozprávanie v prvej osobe, tak by to bolo zrejmé, prečo to nemôže vedieť ani čitateľ.
Tiež pozor na detaily - hlavne v krátkych textoch. Ak napíšem že "... po pandémii v 21. storočí, ...", tak ako čitateľ očakávam, že sa text odohráva aspon o jedno storočie neskôr a nie v roku "2035" - veď to je stále 21. storočie a nevieme, či nás ešte nečakajú ďalšie pandémie... proste je to divné.
Napriek pripomienkam, myslím si, že talent na písanie autorka má, len treba veľa písať :)
06.04.2021
Goran
Kei, dobré postrehy, súhlasím s tým, mne to ale (až tak) nevadilo, lebo som rád pristúpil na autorkinu hru. Možno je to spôsobené aj tým, že inklinujem najmä k staršej literatúre, kde boli "objavnejšie" aj jednoduchšie a predvídateľné pointy. Ale literatúra sa vyvíja... Jednes, žiaľ, jazykovo jednoduchšia, menej poetická a umelecká, ale koncepčne a rozprávačsky vycibrenejšia.
06.04.2021
Kei, dobré postrehy, súhlasím s tým, mne to ale (až tak) nevadilo, lebo som rád pristúpil na autorkinu hru. Možno je to spôsobené aj tým, že inklinujem najmä k staršej literatúre, kde boli "objavnejšie" aj jednoduchšie a predvídateľné pointy. Ale literatúra sa vyvíja... Jednes, žiaľ, jazykovo jednoduchšia, menej poetická a umelecká, ale koncepčne a rozprávačsky vycibrenejšia.
06.04.2021
Ingrid Zambová
Celkovo mám napísaných 5 poviedok v cykle Východisko alebo päť poviedok o víruse: Príčina, Včelia kráľovná, Zem, Výskum a Sedenie. Vznikli minulý rok počas prvej vlny pandémie. Prerušila som dokončovanie rozpísaných vecí (mimo scifi), pretože som potrebovala fantazírovať, špekulovať a rozmýšľať v nových intenciách a tak sa so situáciou a stratou slobody vyrovnať. No a bavilo ma to neskutočne. Ďakujem Vám za Vaše postrehy, pripomienky, názory a konštruktívnu kritiku. :-)
06.04.2021
Celkovo mám napísaných 5 poviedok v cykle Východisko alebo päť poviedok o víruse: Príčina, Včelia kráľovná, Zem, Výskum a Sedenie. Vznikli minulý rok počas prvej vlny pandémie. Prerušila som dokončovanie rozpísaných vecí (mimo scifi), pretože som potrebovala fantazírovať, špekulovať a rozmýšľať v nových intenciách a tak sa so situáciou a stratou slobody vyrovnať. No a bavilo ma to neskutočne. Ďakujem Vám za Vaše postrehy, pripomienky, názory a konštruktívnu kritiku. :-)
06.04.2021
Goran
Tak to je zaujímavé... som zvedavý aj na ďalšie. A snáď budeš vo fantastike naďalej pokračovať. Priznávam, že v to dúfam preto, lebo je to môj obľúbený žáner, ktorému dávam, čo sa prózy týka, výrazne prednosť, hoci rád si prečtam, ako to už býva, hocičo, čo za to stojí.
Trochu odbočím mimo literatúru: ale je pre mňa zaujímavé, ako korona zasiahla do vnímania ľudí a ich prežívania. Do toho môjho takmer vôbec. Neviem. či je to zle alebo dobre. Ale keďže som odchovaný na fantastike a katastrofické aj postapokalyptické sci-fi ma veľmi bavia, tak som keď pandémia, tak očakávam niečo mimoriadne drsné, azda čierny mor kombinovaný s leprou a AIDS :D a pokiaľ na Zem nezamieri meteorit, nad všetkým mávnem rukou...
06.04.2021
Tak to je zaujímavé... som zvedavý aj na ďalšie. A snáď budeš vo fantastike naďalej pokračovať. Priznávam, že v to dúfam preto, lebo je to môj obľúbený žáner, ktorému dávam, čo sa prózy týka, výrazne prednosť, hoci rád si prečtam, ako to už býva, hocičo, čo za to stojí.
Trochu odbočím mimo literatúru: ale je pre mňa zaujímavé, ako korona zasiahla do vnímania ľudí a ich prežívania. Do toho môjho takmer vôbec. Neviem. či je to zle alebo dobre. Ale keďže som odchovaný na fantastike a katastrofické aj postapokalyptické sci-fi ma veľmi bavia, tak som keď pandémia, tak očakávam niečo mimoriadne drsné, azda čierny mor kombinovaný s leprou a AIDS :D a pokiaľ na Zem nezamieri meteorit, nad všetkým mávnem rukou...
06.04.2021