V rohu spálne, hneď vedľa postele začala byť posledne väčšia tma ako zvyčajne. Manželka sa pokúšala viac vetrať odstránili sme záclony. Ani elektrické svetlo nedokázalo vyhnať tmu z rohu .

,,Čo budeme robiť,“ spýtala sa ma .

Chcel som tu tmu mať preč, ale čím viac som sa na ňu pozerám tým viac sa moja vôľa zbaviť sa jej zmenšovala.

,,Počúvaš ma,“ jej hlas znel zúfalo.

,,Počúvam ťa,“ snažil som sa ju ukľudniť ale iba na oko. Vôbec som ju nepočúval. Myšlienky sa mi zbiehali k tme v rohu.

Ten večer sme išli spať. Od kedy sa tu objavila tá tma akoby mi na ramenách narastala ťarcha. Bol to pocit akoby som bol niečo nosil na ramenách.

Manželka mi popriala dobrú noc. Nič som neodpovedal zostal som ticho. Čiernota číhala blízko pri hlave a cítil som ako sa naťahuje. Je to len tma nemôže sa naťahovať.

Prisahám, že sa ma dotkla. Čierne ramena hladiace moju tvár. Vpýjajúce sa do mojej hlavy.

Chcel som vykríknuť ale nedalo sa. Jazyk ani ústa ani nič som nedokázal ovládať. Kričal som a skuvíňal, žobral o milosť. Moc tmy bola neúprosná.

Zmocnil sa ma prenikavý chlad, odporný zápach staroby a plesne. Tekutá ohavnosť obtekajúca moju dušu. Videl som vednúce spomienky na detstvo. Postupne strácali radostnosť a fádnosť.

Nariekal som v terore lámajúcom príčetnosť a tekutá tma kdesi v diaľke chrochtala blahom. Ale na okamih ako sa oblažovala nestrážila tak intenzívne jednu vec. Tma na tom mieste bola deravá a spretrhaná. Neľpela dominanciou.

Vo svojej nahote a nekonečnom blúznení som nazrel do toho miesta. Uvidel som strašne svety. Nepriateľská inakosť bola kyselinou, leptajúcou zlomky mojej mysle. Ale videl som ako tá ohavnosť čo zvierala mňa prehrala. Nechápal som čo videl. Jasné bolo jedno to niečo bolo zvrhnuté nech už prehralo akýkoľvek boj je tu. Ponížená a hľadal silu.

Ak to je oslabené tak stále dosť silné aby to bolo parazitom.

Nedokážem s tebou nič spraviť. Vyhral si. Ale neboj niekto ťa zabije a ak bude treba zhodí ešte nižšie.

Vyčerpal som okamihy kedy vec oslavovala a nesústredila sa úplne. Rýchlo prišla na to, čo som videl. Černotou mykla neľudská zúrivosť. Na kratučkú chvíľu akoby hovorila, že ma chcela ušetriť. Spomienky vybledli až sa stratili tmy. Šialenstvom infikovaná myseľ sa roztrieštila.

,,Prosím preber sa muž môj!“ naliehavo plakala ženu. A zúfalo plakala lomcujúc nehybným telo než zbadala prázdne oči plným teroru.