Do očí sa mu drali slzy a vzlykal, keď sa mu ostré okraje skaly aj cez kovovými drôtmi vystužené rukavice zarezávali do prstov. Tie slzy tam však neboli iba kvôli bolesti, ale najmä kvôli tomu, že si uvedomoval svoje zlyhanie. A bolo to vlastne zlyhanie, či iba prach sprostá smola? Nohami neustále šliapal vzduch a špičkami topánok zakopával o skalnú stenu, no nenachádzal v nej oporu. Mal vlastne šťastie v nešťastí, že sa pridržiaval, inak by sa už dávno bol zrútil dolu so značným kusom rímsy, keď sa pod ním náhle prepadla. Celé ruky od ramien až po končeky prstov ho pálili ako niesli váhu celého jeho tela a výstroje ktorú si vzal zo sebou. Svaly dostávali nepravidelné kŕče a protestovali proti námahe ktorej boli vystavené. Vedel že od bolesti a zúfalstva kričí z plného hrdla no poryvy vzduchu odŕhali zvuk jeho kriku od jeho úst a niesli ho do ďaleka. Cítil teplú krv stekajúcu mu po rukách. Opäť sa pokúsil, viac-menej naslepo nájsť nejaký výčnelok či puklinu o ktorú by sa mohol zaprieť hoc aj len jednou nohou a uľaviť tak strápeným rukám ale márne. Ani si neuvedomil kedy nastal ten bod zlomu... kedy sa vlastne pustil. Zvláštne aký ľahký, a podivne slobodný sa na moment, ktorý mu pripadal neskutočne dlhý, cítil, keď sa žiadnou časťou tela nedotýkal ničoho pevného, ako keby vstúpil do nejakej medzery medzi svetmi, či sa náhle ocitol v nejakej bubline. No pocit ohromenia, pokoja a bezpečia pominul hneď ako sa dostavil ten zvláštny pocit v žalúdku, akoby sa jeho obsah dral naspäť do hrdla, no nemohol sa tam úplne dostať. Jeho myseľ zaplavili myšlienky na jeho sestru. Uvedomoval si, že jeho smrť spečatí aj jej osud otrokyne. Ale možno sa nájde niekto iný, kto sa vydá oslobodiť otrokov a ona bude mať to šťastie, že bude medzi nimi. Ibaže ak sa aj niekedy vráti domov, jeho tam už nenájde a ani sa nikdy nedozvie, kde leží jeho telo. Keby si to bol lepšie premyslel! Keby možno zvolil trasu okľukou aj za cenu, že stratí ich stopu, ale aspoň by mal nádej, že sa mu ju podarí nejako znova nájsť. Bolo mu predsa jasné, že Eončania odrezali lanový most nad roklinou práve preto, aby zamedzili komukoľvek ísť priamo v ich stopách. Nevravieval mu jeho otec toľko ráz, že je zbrklý a horkokrvný? Že sa vrhá do vecí po hlave bez sebe menšej myšlienky na možné... Jeho smrť tú myšlienku uťala v polovici. Prišlo to odrazu, ako keď náhly závan vetra cez otvorené okno zhasí sviečku na stole. Nebol ani čas si uvedomiť... bolesť.