Konáriky
Júliin život visí na vlásku. Držte jej palce!
Júlia sa chúlila pri stáčajúcich sa koreňoch mohutného dubu a s tlmeným vzlykaním sa pozerala na svoje ruky.
Zápästia, rovnako ako aj členky, mala celé doráňané a skrvavené od mocných popruhov, ktorými bola ešte pred chvíľou spútaná v pivnici toho maniaka. Stiahla zo seba zafúľanú flanelku a aj napriek teplote len tesne nad nulou ostala v tmavom lese bosá, len vo vyblednutých džínsoch a tenkom tielku.
Košeľu začala trhať na kusy a vyrobila si z nej akési provizórne obväzy, ktorými aspoň čiastočne zastavila krvácanie. Budú musieť stačiť.
Vtom začula v diaľke praskanie lístia a uvidela kužeľ svetla. Srdce jej vynechalo jeden úder.
“Kde si, srdiečko moje?” ozval sa Júliin prenasledovateľ. Tá si zapchala ústa, aby potlačila nutkanie vykríknuť.
“No tak, kde si? Dobre vieš, že skôr či neskôr ťa tak či tak nájdem.”
Júlia sa ani nepohla. Srdce jej tĺklo ako o dušu.
“No tak, láska, poď! Vrátime sa domov.”
Domov! Vraj domov! Júlia mu mala chuť napľuť do tváre.
Táto polsekunda, počas ktorej sa jej nepodarilo udržať myšlienky na uzde, sa ukázala byť osudnou. Júlia sa pohla a vyschnuté lístie okolo nej potichu zapraskalo. Nebol to síce hlasný zvuk, ale v pokojnom tichu nočného lesa znel priam ohlušujúco. Kužeľ svetla baterky sa okamžite otočil smerom ku kľačiacej mladej žene.
“Ale aha, koho to tu máme.” Únoscov hlas znel ešte slizkejšie a odpornejšie než obvykle.
Júlia nepremýšľala. Vyskočila na nohy a rozbehla sa smerom hlbšie do hory. Kamienky a konáriky sa jej bolestivo zabárali do nôh, ale v tom návale adrenalínu nemal jej mozog čas riešiť to.
“Počkaj!” zvolal muž a taktiež sa za ňou rozbehol.
Celý svet vôkol nej sa zmenil na čiernu šmuhu. Júlia nepočula ani slovo z mužových oplzlých výkrikov, všetko prebil tlkot jej vlastného srdca. Nevzdávala sa a bežala ďalej. Nádych, výdych. Všetko bude v poriadku. Nádych, výdych. Nestrácaj nádej.
Vtom však Júlia zacítila ostrú bolesť v nohe a s výkrikom sa zosunula na zem. Celou váhou dostúpila na obzvlášť ostrý konárik, ktorý jej bolestivo prepichol celé chodidlo. So stonaním si vytrhla kus dreva z rany a pokúsila sa opäť vstať.
“Neskoro, ma chérie.”
Júlia sa mužovi pozrela priamo do očí.
“Skončíš v pekle, ty hajzel,” sykla naňho.
Muž sa len spokojne usmial. “To možno, ale predtým si ešte s tebou poriadne užijem.”
Júlia pevne stisla pery a v poslednom akte odporu do muža kopla zdravou nohou. Trafila priam náramne, rovno do kolena. Mužovi sa podlomila noha a s výkrikom tiež dopadol na zem.
Až vtedy si obaja uvedomili, že sa v skutočnosti nachádzajú na zráze a pod nimi zíva dobrých pätnásť metrov tmy.
Na chvíľu sa im stretli pohľady.
“Nie, nie,” povedal muž a vytiahol z vrecka vyskakovací nožík.
Júlia zavrčala a napriek bolesti v nohe sa vrhla na svojho tyrana.
Ten zdvihol drobný nožík v obrane nad hlavu. Júlia si naň síce s tichým mľasknutím nabodla pravú ruku, ale aj napriek tomu ho v záchvate amoku a strachu o svoj holy život bila hlava-nehlava. Bum. Bum. Bum! Po hrudi, ramenách, do spánku, medzi oči. Júlia udierala a udierala.
Až po chvíli si uvedomila, že bije do prázdneho vzduchu. Chvejúc sa a vzlykajúc prestala. Vzala zo zeme mužovu baterku. Bola špinavá a sklíčko bolo prasknuté, napriek tomu však stále spoľahlivo fungovala.
Muž ležal dole, ďaleko od Júlie, a jeho sklený pohľad jej napovedal, aký ho postihol osud.
Až vtedy sa naplno rozplakala. Až v tom okamihu plne precítila desivú absurdnosť svojej situácie.
Oči si zakryla zablatenými rukami.
“Neplač za ním, bola to zasratá sviňa,” ozval sa zrazu zamatový ženský hlas. Júlia sa strhla a namierila na neznámu baterkou.
“Kto si? Vôbec som ťa nepočula… Nepribližuj sa!” zvolala.
Žena sa len tichučko zasmiala a pokračovala smerom k Júlií. Bola úplne nahá, zaodetá len v blate, polámaných konárikoch a vetvičkách. Vlasy až po pás mala úplne zapletené do množstva tenkých vrkôčikov. Usmievala sa.
“Kto si a čo tu robíš?” zopakovala Júlia otázku.
“Nechcem ti ublížiť. Neboj sa. Naozaj! Počula si o zmiznutí Márie Jesenskej? Mladé dievča, asi sedem rokov dozadu.”
“Niečo sa mi marí, áno, tuším sa to nikdy nevyriešilo?”
“Nie, nikdy. Predpokladám, že ma vyhlásili aj za mŕtvu, všakže?”
“Ty?”
“Áno, ja. Viem čím si si musela prejsť. Tento hajzel,” ukázala smerom k mŕtvemu telu, “ma uniesol a držal zviazanú v pivnici rovnako ako teba.”
“Ale ako…”
“Tiež som mu ušla, samozrejme. Ale nie až tak štýlovo ako ty. Konečne je mŕtvy. Pekná rana!”
Júlia naprázdno preglgla. “No dobre ale prečo potom…”
“Prečo som stále v tomto lese a žijem tu?”
Júlia prikývla.
“Tiež som sa dlho snažila utiecť, neboj sa. Až keď som sa úplne vysilená zrútila na zem, začula som stromy šepkať. Áno, stromy vedia rozprávať! Tiež to raz začuješ, uvidíš! Šepkali mi. Najprv potichu, potom čoraz hlasnejšie a naliehavejšie.”
“A… a čo ti teda šepkali?”
“Tento les je prekliaty. Preklial ho tamten skurvysyn.”
"Ach..."
“Jeho obete nikdy nebudú môcť nájsť cestu von.”
Júlia sa obzrela vôkol seba a uvidela ako k nej pomaly kráčajú ďalšie a ďalšie divožienky.
8HitBoy
私の最大の趣味はアジアのポップカルチャーとチェスです。
Diskusia
cyberstorm
premyslal som medzi 8 a 9. Aaaale, dobre je to napisane, mas 9 ;) No musim uznat, ze pocas citania ma napdalo, kde tam mas fantasticky prvok? Napokon si ho tam ale celkom elegantne vyriesil. Toto je taky ten klasicky priklad tvojho soft fantasy, lahkeho fantasticna, kde sa to skor o fantastiku obtre. A ak mam pravdu povedat, pacilo sa mi to mozno viac ako ostatne tvoje podobne smerovane poviedky. I ked "pad" bol naozaj asi len v dopadani na zem? (btw, casto pri tom kricia).
Za mna fajn :)
20.02.2021
premyslal som medzi 8 a 9. Aaaale, dobre je to napisane, mas 9 ;) No musim uznat, ze pocas citania ma napdalo, kde tam mas fantasticky prvok? Napokon si ho tam ale celkom elegantne vyriesil. Toto je taky ten klasicky priklad tvojho soft fantasy, lahkeho fantasticna, kde sa to skor o fantastiku obtre. A ak mam pravdu povedat, pacilo sa mi to mozno viac ako ostatne tvoje podobne smerovane poviedky. I ked "pad" bol naozaj asi len v dopadani na zem? (btw, casto pri tom kricia).
Za mna fajn :)
20.02.2021
Marek Páperíčko Brenišin
Začiatok je trošku taký obohratý, ale zvládol si to dotiahnuť do dobrého konca. Ak by si mal ešte pár minút navyše, pohral sa s opismi a atmosférou, dal by som desať. Takto je to o bod menej.
20.02.2021
Začiatok je trošku taký obohratý, ale zvládol si to dotiahnuť do dobrého konca. Ak by si mal ešte pár minút navyše, pohral sa s opismi a atmosférou, dal by som desať. Takto je to o bod menej.
20.02.2021
B.T. Niromwell
Dobre napísané, originálne, keď jej ruka mľaskla, tak mi bolo nevoľno, prečo ma nútiš čítať také veci tak neskoro večer...
20.02.2021
Dobre napísané, originálne, keď jej ruka mľaskla, tak mi bolo nevoľno, prečo ma nútiš čítať také veci tak neskoro večer...
20.02.2021
JJ37
Výborne sa to čítalo, páčil sa mi výber slov (aj tých inak neobvyklých), opisy prostredia azda ani chváliť nemusím, to akoby som čítal dávno vypísaného autora. Pocity, psychológia postáv, detailné popisy, všetko super. Jediné čo ma vyrušilo je, že si nie som istý, či bola dostatočne obsiahnutá téma. Ale na to, že má na to človek len hodinu nemôžem ísť s hodnotením nižšie, ako za 9 bodov :)
20.02.2021
Výborne sa to čítalo, páčil sa mi výber slov (aj tých inak neobvyklých), opisy prostredia azda ani chváliť nemusím, to akoby som čítal dávno vypísaného autora. Pocity, psychológia postáv, detailné popisy, všetko super. Jediné čo ma vyrušilo je, že si nie som istý, či bola dostatočne obsiahnutá téma. Ale na to, že má na to človek len hodinu nemôžem ísť s hodnotením nižšie, ako za 9 bodov :)
20.02.2021
YaYa
Nemám veľmi rada, keď poviedka začína tým, že niekto uteká. Niekto, o kom nič neviem a neviem, prečo by som mu mala držať palce. Po prvom odseku som si ale povedala, že sa toto sa u mňa môže zachrániť, ak tam budú víly :D Kind of sa podarilo. Good job ;)
20.02.2021
Nemám veľmi rada, keď poviedka začína tým, že niekto uteká. Niekto, o kom nič neviem a neviem, prečo by som mu mala držať palce. Po prvom odseku som si ale povedala, že sa toto sa u mňa môže zachrániť, ak tam budú víly :D Kind of sa podarilo. Good job ;)
20.02.2021