Počul si o padlých anjeloch, človek. Počul si o nich a ak si ako ja, tak si nechápal. Prečo by niekto, kto okúsil nebo – ak je také, ako sľubujú – prečo by sa ho vzdal? Aké pokušenie môže byť dosť lákavé? Ak je nebo nebom, musí v ňom byť všetko. Láska. Zdravie. Spokojnosť. Nekonečná radosť.

Ani ja som nechápala. Ale ver mi, človek, každý padlý anjel má veľmi dobrý dôvod, prečo sa ocitol na dne. Vy, ľudia, a vašich sedem hriechov sa nám nehrabete ani po členky.

Bola som stvorená na úsvite dňa. Ja i mne podobní, aby sme oslavovali Boha. Lenže to bolo málo, a tak ste museli byť stvorení i vy. A my sme sa z vás tešili. Tak ako sme sa tešili jeden z druhého.

Lebo nič neprekoná krásu anjelov. Keď sa naše krídla rozvinuli od západu na východ a od východu na západ, napĺňalo ma nekonečné šťastie. V žiare hviezd a planét, v žiare nekonečna ubiehali naše dni.

Vedeli sme o vás ešte skôr, než ste vôbec boli stvorení. Udalosti sveta sa pred naším zrakom rozvíjali tak dokonale, že sme ich vedeli predvídať. Nie, nemýľ si to s prozreteľnosťou, neurčovali sme chod dejín, iba sme ho vo svojej nekonečnej múdrosti videli skôr, ako sa stal.

Obzor sa sfarboval červeňou vašich vojen. Tých, čo sa mali stať, i tých, na ktoré nikdy nedošlo. Poznali sme ich všetky. Naše dni, plné hier a radosti, začali popri vašom vyčíňaní blednúť. Ešte ste ani neboli na svete a my sme už vedeli, ako rýchlo sa môže všetko, čo bolo pre vás stvorené, vrhnúť do záhuby len preto, že ste nepoznali svoje hranice. Vaša vôľa bola mocná, až taká mocná, že sme vo vašej budúcnosti uvideli čosi, čo sme dovtedy nepoznali. Zlo.

Milovala som svojich druhov. Nemohla som zniesť bolesť v ich očiach. Tancovala som na nebi dňom i nocou, aby som znovu videla radosť v ich tvárach. Najkrajšia z anjelov. Tancovala som tak dlho, že som sa na začiatku tretieho veku podkla a padla. Všimol si to len jeden z mojich druhov a skryl ma vo svojom náručí skôr, ako si to mohli všimnúť ostatní. Nedívali sa. boli príliš pohrúžení do vašej budúcnosti. Už čoskoro ste mali prísť na svet a my sme ešte stále nevedeli, ako vás chrániť, aby ste nezničili jeden druhého. Aby ste boli jednotní.

Vstala som a znovu som sa pustila tancovať. Len pri tanci som vedela na chvíľu ujsť svojmu trápeniu, len vtedy som dokázala myslieť tak, ako rozmýšľate vy. Pomaly som si začala uvedomovať, že ak vám máme rozumieť, musíme sa naučiť tomu, čo sa malo spolu s vami zrodiť. A ak je zlo to, čo ste prinášali, musíme porozumieť aj tomu. Lenže vášmu zlu nebolo možné rozumieť. Vaša pýcha nám bola cudzia.

Každú chvíľu ste mali prísť na svet. Už teraz sme videli, ako o milión rokov rozvŕtate Zem napoly. Áno, videla som ťa prichádzať do svojho dúpä skôr, ako vznikol celý váš rod. A vtedy, keď som pred miliónmi rokov prvýkrát uvidela tvoju tvár, ktorú som až dnes mala zazrieť na vlastné oči, vtedy keď sa mi zjavili tvoje stroje, ktorými si sa dostal do stredu Zeme, vtedy som pochopila, čo jediné môže ľudstvo zachrániť.

Ľudia sa zjednotia, len ak budú mať spoločného nepriateľa.

Tak som dokončila svoj tanec a skočila nadol.

Päťtisíc rokov som padala tvárou k Zemi. Päťtisíc rokov som vedela, aký osud ma neminie. A takmer milión rokov tu čakám, kým sa objavíš. Ležím, moje telo je zlámané. Moji druhovia mi chýbajú. Chvejem sa chladom.

Nenávidím vás. Nenávidím vás, ľudia. Za dlhý pád. Za to, že ma kamene omínajú. Za to, že som musela urobiť, čo by nik iný nespravil.

A toto je príbeh, kvôli ktorému si sem prišiel. Tak ako to stojí v Písme, konečne si naplnil kalich ľudskej neposlušnosti. Odhryzol si si zo stromu poznania. Teraz vieš. Našiel si peklo, lebo si ho hľadal. Tvoje vrtáky sú zlámané, Zem stonie, ale uzdraví sa. Ty už svojich druhov nikdy neuvidíš. Prebádali ste vesmír, osídlili ste iné planéty, no nikdy ste nemali vŕtať príliš dychtivo a príliš hlboko.

Vitaj, prvý zo zatratencov. Budeme tu spolu naveky.