„Otec! Oci! Idem s vami!“ Maličký Takal schytil svoj drobný tréningový oštep a rozbehol sa von zo stanu.

„Nie tak rýchlo, odvážlivec.“ Schytila ho mama za ruku a trhla ním, až mu z rúk vypadla jeho zbraň. „Najprv sa nauč poriadne chodiť, potom môžeš ísť s bratmi loviť,“ poučila ho.

„Ale, mama!“ zaprotestoval.

„Neodvrávaj našej matke.“ Udrel ho Jammal po hlave. Svojho najmladšieho brata nikdy nešetril. Takalovi sa do očí natisli slzy, ale zadržal ich.

„Kašli naňho Takal,“ zohol sa k nemu ďalší z bratov, Malek, a vrátil mu späť do ruky oštep. „Choď dnes so ženami, potrebujú ťa oveľa viac ako my. Pozri, kto ochráni naše matky a sestry, kým budeme všetci na love? Jedine Takal, najstatočnejší z lovcov.“

Takala to povzbudilo a svojmu staršiemu bratovi prikývol.

Tak ako vždy, odprevadil mužov až na hranice osady a sledoval, ako miznú v diaľkach horských cestíčok. Potom rýchlo bežal naspäť, aby stihol odísť na zber so ženami.

Každý deň trénoval spolu s ostatnými chlapcami, ktorí ešte nedovŕšili veku Zuala. Kým ich matky zberali plodiny, oni sa oháňali oštepmi a zápasili. Neustále sa predbiehali kto vrhne oštep ďalej, kto ho trafí presnejšie, kto uteká rýchlejšie. Merali si medzi sebou aj svoju silu, či už hádzaním ťažkých predmetov, alebo zápasením.

Jeden chlapec bol vždy vo všetkom najhorší. A keď sa to ani pribúdajúcimi rokmi nemenilo, Takal upadal do čoraz väčšieho smútku a beznádeje. Hlboko v ňom rástol vnútorný hnev a pocit bezmocnosti. Starešina tento stav nazývala Zarak Ahma – spaľujúci temný oheň.

Jeho matka ho raz varovala: „Takal, musíš prijať, kým si. Duchovia ti určili tvoju Naru Orbi, životnú púť. Ak budeš s duchmi bojovať, upadneš do Zardy – večného nešťastia.“

Lenže Takal svoju matku nikdy nepočúval. Tvrdohlavo sa snažil vyrovnať ostatným mužom silou a šikovnosťou. A jeho Zarak Ahma v ňom každým dňom silnel.

***

Žeravý kov zasyčal a smrad spálenej kože sa rozniesol vzduchom. Chlapec nevydal ani hlásku. Takal dostal svoju pečať Nauty, a spolu s ním aj siedmi noví lovci kmeňa Muahana, ktorí dosiahli veku Zuala.

„Teraz ste lovcami Nauty – nebeských rýb,“ riekla stará šamanka a vysypala akýsi prášok do ohňa. Ten vzbĺkol do výšin a všetci chlapci, ktorí stáli vôkol neho, ustúpili pár krokov. Teda všetci, až na Takala. Ten sa plameňov nezľakol a šamanka si to hneď všimla.

„Nauty nám už dlhé desaťročia poskytujú zdroj obživy,“ pokračovala. „Nie sme s nimi vo vojne, žijeme spolu v harmónií. Ich telo si vážime rovnako, ako to naše. Vždy keď jeden z nich musí zomrieť aby sme my prežili, je nutné sa im poďakovať, vykonať Ral Tual. Vždy, keď pôjdete na lov, myslíte na to, že len pokorný môže premôcť mocnejšieho. Nevyrovnáme sa im ich silou, ani schopnosťami. Sú pánmi našej oblohy, a my len deťmi tejto zeme. Len ten najväčší lovec dokáže chytiť jedného z nich. Len ten si dokáže vyslúžiť titul Nauak Satur. A takých, je v osade veľmi málo. A len vďaka nim naša osada prežíva. Snáď sa medzi vami aspoň jeden nájde. Nech vám v tom duchovia pomáhajú. Katarz Majdar.“

„Katar Majdar, sláva duchom,“ odpovedali chlapci zborovo.

Rituál sa skončil a noví lovci sa poberali z jaskyne späť do svojich stanov. Šamanka však jedného z nich zastavila.

„Takal, syn Marbala, zostaň.“

Takal počúvol.

„Neustúpil si pred ohňom Durgul,“ pokračovala šamanka. „Hlboko v tebe cítim Zarak Ahma. Plameň sa plameňa nezľakne. Ak ho v sebe nezahasíš, tvoj požiar môže priniesť katastrofu. Prijmi kto si, Takal, syn Marbala. Prijmi svoju Naru Orbi.“

Takal neodpovedal, len prikývol a obrátil sa na odchod.

„Viem, čo ti ide v hlave, chlapče,“ znova ho zastavila šamanka. „Nevieš, ako prijať to, že si iný.“

Chlapec sa otočil naspäť k staršej. Jej múdrosť mu opäť prečítala myšlienky a zľakol sa, či ich pred ňou vôbec dokáže skryť.

„Nemáš dôvod skrývať sa predo mnou,“ prekvapila ho. „Toto si zapamätaj, Talak, syn Marbala – Pre tých, čo nezapadajú, sú pripravené cesty, po akých by druhí kráčať nemohli. Duchovia s tebou zamýšľajú plány, o akých sa tvojím bratom ani snívať nedokáže. Tvoja Naru Orbi zmení mnohé. Ale najprv po nej musíš začať kráčať.“

Chlapec sa zamyslel.

***

Takal stal na kraji Turuk Amil. V reči jeho kmeňa to znamenalo Bezodná Priepasť. Bol to skalný vrchol v ich rodných horách, ktorý mal svoju najvyššiu stenu takmer dokonale hladkú.

Slnko práve vychádzalo a oblohu prekrývali husté biele mraky. Zafúkal jemný vánok, ktorým mu duchovia priniesli odhodlanie.

Spravil dva kroky vpred, až sa špičkami ocitol na hrane . Pozrel sa dole. Nekonečný spád. Necítil strach, hlava sa mu nezatočila. Stal pevne ako socha. Veril svojim nohám, veril svojmu inštinktu. Vietor zafúkol silnejšie, akoby ho tam duchovia chceli zhodiť. No s ním neotriaslo.

Díval sa dole a v mysli mu prebehol celý život. Všetko to ponižovanie od jeho bratov a ostatných lovcov, všetky neúspechy a sklamania, hanba v očiach jeho vlastného otca. Nič dobré mu duchovia nikdy nepriniesli. A on došiel až sem. Na okraj Turuk Amil.

Zhlboka sa nadýchol. A už by aj skočil...

„Takal, nie!“ zastavil ho zadychčaný Malekov hlas. Otočil sa a videl svojho staršieho brata, ako lapá po dychu.

„Malek? Čo tu robíš?“

„Viem, čo sa chystáš! Nestojí to to za to, Takal. No tak, môžeš si zvoliť aj inú cestu.“

„Toto je moja cesta, brat. Toto je môj Naru Orbi.“

„Zabiť sa? Nemyslel si na matku? Aspoň kvôli nej by si mohol dožiť. Nebyť dobrým lovcom nie je koniec sveta.“

Takal sa zahľadel k lúčom slnka. „Duchovia ma sem zaviedli. Chcú, aby som to urobil.“

„Prečo by si duchovia priali tvoju smrť? Vráť sa so mnou, Takal.“ Malek sa k svojmu bratovi začal pomaličky nenápadne približovať.

„Môj Zarak Ahma ma spaľuje, brat. Nedokázal som ho uhasiť,“ v očiach Takala sa objaví hlboká bolesť. „Šamanka mi povedala, že ak ho neuhasím, spôsobím katastrofu. A toto je jediný spôsob. Len tak, ho dokážem uhasiť.“

„Takal...“

Maleka zrazu prerušil hlasný piskot. Obaja sa spolu zadívali k oblohe a uvideli spoza mrakov prilietať roj Nauty. Veľké nádherné bytosti s ľahkosťou plávali modrastou oblohou. Boli ich desiatky, ak nie stovky. Začali krúžiť okolo miesta, kde spolu Malek s Takalom stáli. Piskot sa zmenil na hlasné tóniny rôznych výšok.

„Spievajú nám, Malek. Aký prenádherný deň.“

Takal sa ešte naposledy pozrel na svojho brata. A Malek z jeho pohľadu prečítal úmysel.

„Nie! Stoj!“ No zastaviť ho nedokázal.

Takal sa vrhol z strmhlav z útesu. Roztiahol ruky a predstavil si, že lieta spolu s Nauty. Stále sa nebál, jeho zmysly či inštinkty ho ani na okamih neochromili. Svoju myseľ mal dokonale čistú a... prvý krát v živote pokojnú. Jeho Zarak Ahma zhasla.

Malek tam kľačal na kolenách s hlavou vo svojich dlaniach. Bál sa pozrieť k prepadline. Jeho brat práve zomrel a v jeho duši sa zrodil zničujúci smútok. Stiesnenosť a bolesť však zrazu vystriedalo prekvapenie.

„ÁÁÁNO!“ začul v diaľke Takalov hlas. Rýchlo sa bežal pozrieť ku okraju. Nedokázal veriť vlastným očiam.

Takal sedel na chrbte jedného z Nauty a plachtil oblohou. Zvyšok roja krúžil vôkol neho, akoby spolu splynuli.

„To nie je možné,“ povedal si nahlas Malek.

***

„A tak sa zrodil Naulun – pán oblohy,“ riekla stará šamanka a vysypala akýsi prášok do ohňa. Ten vzbĺkol do výšin a všetci chlapci, ktorí stáli vôkol neho, ustúpili pár krokov. Teda všetci, až na Ruldama. Ten sa plameňov nezľakol a šamanka si to hneď všimla.