Hodnota života
Silvaenský diplomat pôsobiaci v kráľovstve Erbar sa vracia domov so svojou družkou a novonarodeným potomkom. Jeho cesta vedie cez les, ktorý je pod kontrolou banditov. No jeho povýšenecká hrdosť mu bráni zaplatiť za ochranu či bezpečný priechod. Zmení svoje hodnoty pred krvilačnou čepeľou tajuplnej Bielej princeznej, alebo zaplatí za svoje hriechy najvyššiu cenu?
Bola to nečakane rušná noc pre majiteľa hostinca Biela Princezná. Jeho milovaná žena sa obracala v kuchyni. Jeho roztomilá dcéra tancovala pomedzi stoly s podnosom, na ktorom sa striedali všemožné nápoje, pochutiny a zašpinené riady. Aj on sám sa nabehal po schodoch do pivnice, aby zabezpečil dostatok pitia a jedla pre svojich vzácnych hostí. Samotní žoldnieri, ktorí sa tu sčista-jasna objavili, sa náramne veselili. Vôbec si tak ani nevšimli, ako pán hostinský uprednostňuje vo veľkej miere míňanie starých zásob.
Bujará zábava však nemohla trvať celú noc, ako si všetci prítomní predstavovali.
Dvere hostinca sa prudko otvorili a dnu vkročili dve postavy, ktoré okamžite zaujali svojím vzhľadom. Štíhle postavy priemernej výšky mali na sebe biele tuniky so zlatým lemom. Tie im prekrývali nablýskané hrudné pláty, v ktorých sa pri mihotavom osvetlení hostinca zračili všetky farby dúhy. Na hlavách mali prilby z rovnakej leštenej ocele, zdobené bielym chocholom. Chrbty im kryli ceremoniálne biele plášte, zdobené košatým stromom s mohutnými koreňmi, obkolesený dvanástimi zlatými hviezdami. Pri páse mali meče so zakrivenou čepeľou a v rukách zvierali drevené kopije a guľaté drevené štíty s rovnakým erbom ako na plášti.
Postavili sa vedľa otvorených dverí ako sochy. Ich strieborný pohľad zbežne sledoval pomaly ustávajúce dianie vo vnútri hostinca. A špicaté uši počúvali ruch, ktorý sa utišoval.
Hostinec náhle stíchol úplne keď dnu vkročil ďalší muž. Rúcho, zakrývajúce jeho postavu bolo na miestne pomery honosné a hlavu mu zdobili jemné prúdy striebornej many, imitujúce dlhé bujné vlasy. Po jeho boku bola rovnako honosná postava, no jej nežná tvár každému napovedala, že ide o ženu. Následne za nimi vkročilo ľudské dievča, ktoré nebolo oveľa mladšie od hostinského dcéry a v rukách starostlivo držalo spiace dieťa so špicatými uškami a pletenou čiapočkou na holej hlavičke.
Hostinský s obavami v očiach okamžite pricupital k okázalému hosťovi. Ten pred neho načiahol ruku s objemným mešcom zdobeným dvanásťhviezdnym stromom a otrávene pokynul, aby si ho hostinský zobral.
„Noc mi zahatala cestu a tvoj prístrešok sa zdal byť ako prijateľný úkryt. Prines mi len to najlepšie, čo máš a vyhoď tamtých pochábľov!“
„Ale, vzácny pane, sú to moji hostia,“ odvetil nesmelo hostinský.
„Myslím, že som ti zaplatil dosť na to, aby si drobné od tej smradľavej chamrade mohol oželieť.“
„Aj tá najmenšia minca má svoju hodnotu,“ znenazdajky podoprel roztraseného hostinského hlboký hlas.
Patril nízkemu mužovi s robustnou postavou, ktorú chránila čierna plátová zbroj a zvyšovalo striebristé parožie na vrchu čiernej helmy. Veľké bojové kladivo, ktoré tento nízky muž nosil so sebou, odpočívalo na hromade zbraní ostatných žoldnierov, a tak si ruky založil na svojej strapatej hnedej brade.
„Čo si to dovoľuješ?“ osopil sa vznešený muž. „Vieš ty vôbec, s kým máš dočinenia?“
„Viem, že celkom určite máš ešte aspoň jeden taký mešec pre mňa a mojich spoločníkov. Tak som si povedal, že keď už nám berieš strechu nad hlavou, mohol by si nám za to poskytnúť prácu.“
„Akú prácu by som už len mal pre špinavých morgarov? Môžete byť radi, že vás nedám na mieste popraviť.“
„Ešte stále sme na území Erbaru. Zákony silvaenov sú tu podriadené kráľovským ediktom,“ odvetil prísne nízky muž, no vzápätí znova vytiahol svoj sebaistý vyjednávací úsmev. „Okrem toho, aj keď sme všetci po dlhej ceste špinaví a zarastení, tak len niektorí z nás sú morgari. Čo sa práce týka, určite by sa ti zišlo zopár bojovníkov navyše, pokiaľ sa chystáš prejsť cez Šumiaci les. Počul som, že sa tam usadila banda hrdlorezov.“
„Odkiaľ vieš, že moja cesta vedie cez Šumiaci les?“
„Podľa tvojej maškarády usudzujem, že si voľajaký silvaenský úradník. A nakoľko viem, ako si váš druh cení nových prírastkov,“ nahol sa bradáč do strany, aby mohol ukázať na dievčinu s malým dieťaťom za ním, „tak usudzujem, že sa vraciaš k svojim. No a cesta cez Šumiaci les je najkratšia cesta k najbližšej pohraničnej pevnosti silvaenov.“
„Keď vieš tak veľa o mojich ľuďoch,“ odvetil striebrooký muž s desivou prítomnosťou, „tak určite vieš, že akási banda zbabelých zbojníkov ma nemôže zastaviť.“
„Ctený pane!“ vložil sa do rozhovoru roztrasený hostinský. „Karganova družina je hrozivý nepriateľ, ktorého netreba podceniť. Odkedy sa tu usadili, tak sa nikto neodváži cez Šumivý les prejsť. Tých málo zákazníkov, čo mi sem občas zablúdi, radšej varujem, aby les obišli. Povráva sa, že dokonca aj silvaenský bojovníci v mitrilovej zbroji sa nevyrovnajú najlepšiemu Karganovmu bojovníkovi.“
„Nehoráznosť! To sú výmysly starých babizní! Možno nečestná presila, ale žiaden jedinec sa nevyrovná silvaenskému bojovníkovi v lese, kde je jeho sila najväčšia!“
„Prisahám, že hovorím pravdu, vážený pane!“ dušoval sa bojazlivý hostinský. „Sám som ju na vlastné oči videl, keď sa mi raz moje malé dievčatko stratilo v lese.“
„Ju?“ spýtal sa s nadvihnutým obočím robustný nízky muž.
„Je to mladá žena so snehobielymi vlasmi a prenikavým modrým pohľadom. Ľudia ju volajú, Biela princezná.“
„Podľa nej si pomenoval hostinec?“
„Nie, je to opačne. Hostinec pomenoval môj prastarý otec po jeho obľúbenej kobyle.“
„Dosť!“ rázne prerušil ich rozhovor vznešený silvaen. „Ty, krpec, sa mi prac aj so svojimi špinavcami z očí! A ty, hostinský, ma za svoju opovážlivosť čo najlepšie pohostíš, aby som ti mohol odpustiť.“
„Ako chceš, špicouško,“ povzdychol si porazene nízky bradáč a pridal sa k svojim druhom, ktorí sa chystali na odchod. „Ale budeme táboriť neďaleko. Keby si si náhodou spomenul, že vaše životy majú vyčísliteľnú hodnotu.“
Striebrooký návštevníci Bielej Princeznej neoplývali bujarou náladou ako rôznorodá banda žoldnierov, ktorí boli nútení odísť. Zato však aspoň desaťčlenná skupina ozbrojených ľudí vo farbách Erbaru občas prekypovala veselosťou, keď sa jej práve nedostalo prísneho pohľadu od silvaena, ktorého mali na jeho ceste chrániť.
Hostinského dcéra sa tak dokázala v tejto pokojnejšej atmosfére vytratiť, aby zaniesla občerstvenie do stajne. So silvaenovým kočom a koňmi tam bol len starý kočiš a mladý chlapec, ktorý mu pomáhal. Dievčina sa na oboch milo usmiala, keď si utierali pot zo špinavého čela.
„Oddýchnite si na chvíľu. Priniesla som vám niečo pod zub. Váš pán nám dobre zaplatil, tak som otcovi potiahla pod nosom nejaké dobroty aj pre vás.“
„To je od teba milé,“ povedal starý kočiš s chladným odstupom, keď od nej preberal košík s voňavým obsahom.
Dievčinu starcova zdržanlivosť trocha zaskočila, no potom sa jej pozornosť upriamila na chlapca. Vyzeral ako bežný chlapec v trocha lepšom, ale už zašlom oblečení. Hnedé vlasy mal od práce strapaté a plné slamy, no najviac ju zaujali jeho oči zlatej farby.
„Ako sa voláš chlapče?“ spýtala sa ho s prívetivým úsmevom.
„O-Orwen!“ odvetil zapýrený chlapec.
„He-he! Máš pekné oči, Orwen.“
Chlapec nedokázal odpovedať. S červenou tvárou len upieral svoj hanblivý pohľad do zeme, čo dievčinu ešte väčšmi pobavilo.
„Bianka! Bianka!“
Do stajne vošiel hostinský, ktorý podišiel až k svojej dcére, aby ju chytil za ruku a zahľadel sa jej do očí.
„Náš vážený hosť už odišiel na izbu. Mohla by si mu, prosím ťa, zaniesť vodu a zistiť, či niečo nepotrebuje?“
„Samozrejme otec,“ odvetila s úsmevom, no potom sa zarazila, lebo ju hostinský ešte stále držal za ruku s nervóznym pohľadom. „Otec?“
Hostinský váhal. Oči mu nervózne behali po kútoch stajne, no nakoniec ju ostýchavo pustil. „Prepáč. Choď už!“
Dievča letmo pobozkalo svojho otca na líce a s tanečným poskokom zmizla vo dverách. Hostinský tam chvíľu stál. Jeho utrápený pohľad sa stretol s chladným pohľadom starého kočiša. Na tvár mu vystúpil studený pot, no nakoniec sa dokázal vymaniť zo skľučujúceho zovretia svojho svedomia a bez slova odišiel.
„Orwen,“ oslovil náhle kočiš chlapca, ktorého tvár bola ešte stále začervenaná. „Mám zlú predtuchu. Táto cesta neskončí dobre. Najlepšie by si spravil, keby si do rána zmizol. Ten starý špicouchý bastard by si to určite ani nevšimol.“
„A-Ale ja nemôžem od pána utiecť! Chcem sa stať rytierom!“
„Preňho si len poskok. Majetok, ktorý môže použiť, ako si zaumieni. Daj na moju radu a radšej uteč teraz. Sám dobre viem, že pri našom pánovi ťa nič dobré nečaká,“ riekol starý kočiš a ustlal si v sene na spánok. Tesne predtým, než zavrel oči, sa ešte otočil na chlapca. „A na dievčatá tiež zabudni. Si slabý. Zbytočne si len ublížiš.“
Druhý deň vyrazili zavčas ráno na cestu. Orwen pred odchodom nezazrel ani hostinského, ani jeho dcéru. Keď sa priateľsky usmial na dievča, ktoré opatrovalo silvaenské nemluvňa, dostalo sa mu len ďalšieho prázdneho pohľadu, na ktorý už bol zvyknutý. Starý kočiš si len sklamane povzdychol, keď si Orwen sadol vedľa neho a popohnal kone smerom k lesu.
Pred lesom sa však nečakane zastavili.
„Kočiš! Prečo stojíme?“ zakričal netrpezlivo silvaen z útrob koča.
Na ceste pred nimi stál vráskavý starec v zodratých šatách, opierajúci sa o prostú palicu.
„Táto cesta patrí Karganovi!“ zvolal na pohľad vetchý starec nečakane mocným hlasom. „Kto chce prejsť bez ujmy, musí zaplatiť! Na koľko si ceníte svoj život, vznešené panstvo?“
„Na toto nemám čas! Odstráňte ho z cesty!“
Jeden z dvojice mitrilových ozbrojencov popohnal proti starcovi svojho koňa. Ten len tak-tak dokázal v poslednej chvíli uskočiť a následne sa odplaziť na kraj cesty. Sprievod potom pokračoval ďalej po ceste do lesa.
„Prechod cez les vás bude stáť peniaze alebo život! Každý musí zaplatiť!“ zakričal za nimi starec so smiechom, ktorý malého Orwena zamrazil v kostiach.
Skalnatá lesná cesta už dlhšiu dobu nebola udržiavaná, a tak sa koč natriasal, čo jeho pánovi ešte väčšmi zhoršovalo náladu. Chladný horský vzduch sa hral s korunami stromov a šramot lístia pripomínal šum mora.
Po nejakej dobe, koč opäť zastavil.
„Prečo zase stojíme?!“
„Táto cesta patrí Karganovi!“ začul silvaen známy hlas, čo ho prinútilo vystrčiť svoju hlavu z koča, aby teraz aj uvidel jeho majiteľa, na pohľad vetchého starca. „Kto chce prejsť bez ujmy, musí zaplatiť!“
„Dosť! Zabite ho!“
Dvojica ozbrojencov so striebornými očami pocítila, že je pod ich úroveň zabíjať tak slabé stvorenie, a tak len pokynuli na vojakov v sprievode. Traja vystúpili ráznym krokom a so zlovoľným úškľabkom na perách sa približovali k starcovi. Zrazu sa však niečo pred nimi mihlo a veliteľ trojice sa s chrčaním zvalil k zemi. Kým zvyšní dvaja spozorneli, dokázali útočníka zachytiť už len pohľadom. Ich oči zastreté krvou im ukázali mladú ženu v ľahkom koženom brnení. Jej biele vlasy viali divoko vo vetre. Jej prázdne modré oči mrazili. Jej alabastrová pokožka, pokrytá jazvami a sfarbená ich krvou.
Mladý chlapec sediaci vedľa starého kočiša ostal v nemom úžase nad tou krásou, ktorú obklopovala neľútostná smrť. Kým sa niekto stihol spamätať, pôvabná divožienka sa zvrtla na päte a obratnými skokmi zmizla medzi kmeňmi stromov. Starca tiež nebolo vidno. Iba jeho hlas sa predieral šumením lístia.
„Prechod cez les vás bude stáť peniaze alebo život! Každý musí zaplatiť!“
Silvaenský pán si nepripúšťal porážku. Záhadné žieňa zatiaľ zabilo len troch mužov. Obyčajných slabých ľudí. Ale silvaeni sú iní. Čerpajú silu fae, ktorej je v lese dostatok. Nie je možné aby utiekli pred malým dievčaťom. A predsa sa koč zastavil aj tretí raz a všetkých ľudí v družine zamrazilo pri pohľade na tichú smrť, ktorá pred nimi stála v diaľke ako pani lesa s dreveným mečom v ruke a vzduchom zaznel starcov hlas.
„Táto cesta patrí Karganovi! Kto chce prejsť, musí zaplatiť!“
„Ochraňujte koč! A vy dvaja mi prineste jej hlavu!“ zakričal už nie tak vznešený silvaen na svojich dvoch druhov v plášťoch dvanásťhviezdneho stromu.
Erbarskí vojaci sa rozostúpili okolo koča s očami na stopkách, zatiaľ čo dvaja silvaeni popohnali kone a drevené kopije pozdvihli voči svojmu cieľu.
Dievčina očakávala svojich útočníkov bez jediného pohnutia. Len biele vlasy jej viali vo vetre. Každým úderom kopýt sa vzdialenosť medzi nimi zmenšovala a keď už sa zdalo, že ju drevené kopije prebodnú, nečakane obratne sa zvrtla a strhla kone v ich cvale, aby tie následne zhodili svojich jazdcov a utiekli do hlbín lesa.
Obaja silvaeni sa čo najrýchlejšie postavili na nohy a jednému pri tom spadla z hlavy prilba. V súboji o život však nemal čas zakryť svoju holú hanbu prameňmi many. V poslednej chvíli zdvihol štít a prudkosť úderu mu roztriasla kolená. Keď dievčina uskočila dozadu, drevený štít, ktorý bol posilnený silou fae, sa mu rozpadol. Rýchlo tasil svoj mitrilový meč, posilňujúc ho pri tom manou a zahnal sa voči dievčine, ktorá sa proti nemu rútila s novou vervou.
Tá sa však nadprirodzene ostrému meču hravo vyhla a silvaenovi sa rozšírili strieborné oči prekvapením. V tej krátkej chvíli si stihol všimnúť, že dlhé snehovobiele vlasy schovávali uši, ktoré boli jedným zo znakov jeho rodu. Kým si však plne uvedomil, čo sa deje, jeho hlava sa už kotúľala zakrvaveným lístím.
Druhý silvaen nevydržal oveľa dlhšie, no kým sa jeho bezhlavé telo zvalilo do lístia, na zakrvavenú princeznú lesa sa už rútila skupina ľudí vo farbách Erbaru. A aj keď sa mohlo zdať, že ich v tej chvíli napĺňa odvaha, v skutočnosti ich poháňal strach.
Kým vojaci zahadzovali svoje životy vo vopred prehranej bitke, koč prehrmel ozlomkrky okolo. Mladý chlapec ustarostene sledoval morbídny výjav, no viac ako úmrtie bojovníkov ho trápili dievčine oči. Chladné modré oči, ktoré ako keby opustil život. A ako sa zvuky boja začali za kočom vytrácať, pomedzi šum lístia bolo počuť starcov hlas.
„Prechod cez les vás bude stáť život! Každý musí zaplatiť!“
Honosný koč sa hnal veľkou rýchlosťou po zanedbanej lesnej ceste až do chvíle, než sa mu zlomilo koleso. Koč sa prevrátil a kočiš aj s chlapcom boli prudko vymrštení dopredu. Starý kočiš vďaka svojej duchaprítomnosti ešte dokázal ochrániť chlapca pred pádom, ktorý sa jemu stal osudný. Krv sa mu valila z rany na hlave a bezradný chlapec nevedel, ako ho zachrániť.
„Uteč,“ zachrapčal starec. „Zachráň si život.“
„Nie! Nenechám vás tu!“
„Ja už to mám spočítané,“ zakašlal bolestivo starec. „Je to koniec, ktorý si zaslúžim. Za službu tomu darebákovi. Uteč,“ vydýchol starý pohonič naposledy.
Chlapcovi sa hrnuli po lícach slzy. Starca si idealizoval a nedokázal ho nechať umrieť len tak. Od pása mu zobral jednoručný meč, ktorý kočiš ešte voľakedy dávno dostal od svojho pána. Rozhodol sa postaviť nepriazni osudu v jeho pamiatke a zachrániť životy, na ktorých mu záleží.
Priskočil ku koču vo chvíli, keď sa jeho pán preberal z otrasu a pomohol jemu, jeho pani, aj pestúnke s malým dieťaťom von.
„Táto cesta patrí mne! Prišiel som si po to, čo mi patrí.“
Obzreli sa okolo seba. Odrazu boli obkľúčení bandou hrdlorezov, ktorých tváre boli skrivené zlovoľnými úškrnmi. Medzi nimi stál muž, ktorý nebol výnimočný postavou. Obkolesovala ho však aura sebaistoty, ktorá akoby ho činila nesmrteľným.
„Už mám toho dosť!“ skríkol podráždene chlapcov pán a okolo rúk sa mu začal víriť horúci vzduch. „Keď chceš niekoho zabiť, musíš to spraviť sám!“ z rúk mu vyšľahla ohnivá guľa, ktorá prudko letela priamo na vodcu banditov. Tesne pred ním sa však rozplynula na čepeli dreveného meča.
„To nie je možné,“ hlesol prekvapením silvaen v honosnej róbe a šumenie lístia na chvíľu prehlušil hromový smiech veliteľa hrdlorezov.
„Ten výraz tváre ma zakaždým pobaví!“ zvolal pobavene a pokynul mlčanlivej dievčine. „Je tvoj princezná. Podľa dohody.“
„Nie!“ silvaenovu tvár zachvátila panika a z rúk mu sršali ohnivé gule jedna za druhou.
No dievčina so snehobielymi vlasmi kráčala ráznym krokom k nemu a horúce plamene rozsekávala, akoby to boli kvety púpav.
„Dám ti peniaze! Všetko čo mám!“
„Zoberieme si peniaze aj život. Nakoniec musí každý zaplatiť.“
Vystrašený strieborný pohľad sa zahľadel do prázdnych modrých očí, ktoré stáli tesne pred ním. Odrazu pocítil, ako ho opúšťa život cez dieru v bruchu, z ktorej sa vyvalili jeho vnútornosti za sprievodu krvi. Nakoniec sa kedysi vznešený silvaen zrútil do krvavej brečky a strieborná ozdoba jeho hlavy sa vytratila s poslednou iskrou života.
Pozornosť bielej princeznej sa preniesla na poslednú skupinku živých. Kedysi elegantná žena sa v panike rozbehla nevedno kam, no okolostojaci hrdlorezi ju zrazili k zemi kde za vehementného kričania po chvíli tiež prišla o vôľu žiť a strieborná ozdoba jej hlavy sa už navždy rozplynula.
Mladý chlapec, zvierajúci meč muža, ktorého si pamätal ako čestného, odrazu pocítil kúsok jeho odvahy. Tú podopierala túžba zachrániť nevinný život stojaci za ním. Vybehol voči svojmu nepriateľovi s priškrteným bojovým pokrikom a v jeden krátky okamih sa zlaté a modré oči stretli.
Bola to veľmi krátka chvíľa, no zdalo sa mu, akoby v tých prázdnych očiach zazrel slabý záblesk života. V ďalšej chvíli mu meč vyletel z ruky a tvrdá rana do hlavy ho zrazila k zemi. Nedokázal nájsť silu, aby sa postavil. Mohol už len bezbranne sledovať, ako sa jeho protivník blíži k dievčaťu, ktoré chrániac zvieralo malý život. V tej chvíli sa nenávidel a v hlave mu odznievali slová nebohého starca: „Si slabý.“
„Prosím! Ušetrite jeho život! Je ešte celkom maličký! Ničím sa neprevinil!“ prosila mladá pestúnka so slzami v očiach a malé dieťa v jej rukách sa hlasno rozplakalo.
Biela princezná lesa pomaly prešla k dvojici. Jej pohľad sa uprel do dievkiných uslzených očí. Chvíľu do nich hľadela, akoby v nich niečo hľadala a nakoniec jej voľnou rukou utrela slzy z líc. Oči pestúnky sa rozšírili údivom, keď s pretrvávajúcimi obavami sledovali ruku, ktorá sa teraz pritisla k líčku malého dieťatka. To odrazu prestalo plakať a po chvíli sa jeho strieborné oči začali usmievať.
„Čo to stváraš, Lei?“ pristúpil k nim prudko jeden z hrdlorezov s pozdvihnutým mečom.
Hlava vytvorila vo vzduchu karmínový oblúk a dopadla do lístia. Medzi mužmi sa rozmohol nepokoj, ktorý bol razom utíšený, keď ich veliteľ zodvihol ruku.
„Musíme ich zabiť, Lei! Nemôžeme ich nechať odísť!“ oslovil mlčanlivú bojovníčku vodca, no odpoveďou mu bol len chladný pohľad a pozdvihnutý drevený meč. „Sú to len deti, Lei! Malé neschopné deti! Keby sme ich aj pustili, tak by si ich smrť našla inde. Svet je krutý, Lei. Ty to veľmi dobre vieš.“
V modrých očiach, ktoré donedávna boli prázdne, sa odrazu začali miesiť emócie, z ktorých najvýraznejšie boli strach a hnev. Ruky sa jej triasli, no nakoniec našla v sebe potrebné odhodlanie a obrátila sa s pozdvihnutým mečom späť k pestúnke. Tá sa do poslednej chvíle snažila vlastným telom chrániť bezbranný život.
„Vyzerá to, že som prišiel práve vhod, aby som poskytol naše služby!“
Všetci sa strhli, keď začuli neznámy hlboký hlas. Pohľady prítomných sa upreli na malú robustnú postavu v čiernej plátovej zbroji a ďalších mužov rôznych postáv a rás stojacich za ním.
„Upokojte sa, panstvo!“ zodvihol zmierlivo ruky, no v jednej stále zvieral ťažké bojové kladivo. „Prišiel som si len po jednu hlavu. Myslím, že tam akurát leží,“ riekol priateľsky a ukázal kladivom na vzdialené telo silvaena s rozpáraným bruchom. „Zoberiem si ju a po ceste môžem tých faganov vyhodiť niekde, kde budú v bezpečí. Samozrejme za poplatok. Vždy dokončím prácu, za ktorú dostanem zaplatené.“
Pohľady Bielej princeznej a bradáča v čiernej zbroji sa stretli a nejakú dobu bolo počuť len šum lístia. Napätie sa v tej chvíli dalo krájať, až sa nakoniec modrooká dievčina pohla. Prešla ku skupinke jej druhov, ktorí predtým začali zabezpečovať korisť. Zobrala jeden mešec a potom ho oblúkom hodila nízkemu bradáčovi, ktorý ho s nečakanou obratnosťou chytil.
Napätie opadlo. Každému v tej chvíli bolo jasné, ako sa princezná Šumiaceho lesa rozhodla a nikto jej už nechcel protirečiť. Ani Kargan, vodca hrdlorezov, ktorý len zlostne škrípal zubami.
Muž v čiernej zbroji s výdychom úľavy prešiel k mŕtvemu telu voľakedy vznešeného silvaena a loveckým nožom mu urezal hlavu, ktorú potom podvihol do výšky.
„Nemôžem si pomôcť, ale tie špicaté uchá vyzerajú po smrti všetky rovnako,“ povedal si nahlas pre seba a schoval plešatú hlavu do pleteného vaku.
Chlapec s mečom, ktorý mu ešte nepatril, stál mlčky pred pohostinstvom Biela Princezná s pohľadom upretým do zeme. Bol slabý a nenávidel sa za to. Chcel sa stať silným. Ale nie pre seba. Jediné čo chcel, bola schopnosť chrániť druhých. Aj dievčinu s malým silvaenom na rukách, ktorej sa nedokázal v tejto chvíli pozrieť do očí.
Jeho chmáry sa čiastočne rozplynuli, keď z pohostinstva vyšiel nízky muž v čiernej plátovej zbroji, ktorý si v ruke pohadzoval mešec so znakom dvanásťhviezdneho stromu.
„Hostinský si vás tu nechá. Po ťažkostiach, ktorými si nedávno prešli, by sa im hodil aspoň jeden pár šikovných rúk.“
„To nemôžem!“ ozvala sa nečakane mladá pestúnka. „Nemôžem tu ostať! Musím mladého pána odprevadiť k jeho rodine. Je to povinnosť. K môjmu pánovi.“
„To je možné, ale ja som časť svojej dohody už splnil. Do silvaenských zemí vás sprevádzať nemôžem a cesta je pre malé deti nebezpečná.“
„Prosím!“ naliehala pestúnka. „Musím svojho pána zaniesť jeho rodine. Nemám peniaze. Ale... môžem... ponúknuť... svoje... služby,“ riekla s pochmúrnym pohľadom sklopeným k zemi.
„Ech!“ povzdychol si znechutene muž. „Ja beriem len peniaze. Chlapče, skús jej trocha dohovoriť. Aj keď to vôbec nebude ľahké.“
„Ja idem tiež!“
„Čo?!“
„Pomôžem jej na ceste,“ riekol rozhodne chlapec a pocítil sklamaný pohľad dievčiny a rázny pohľad muža, ktorý ako keby sa mu cez oči pozeral priamo do duše.
„Hmm... Hah!“ zvolal nakoniec muž a tľapol chlapca mocne po ramene. „Na prvý pohľad vyzeráš ako trasorítka, ale možno v tebe predsa len niečo drieme. Ako sa voláš chlapče?“
„O-Orwen... Orwen zo Skalky!“
„Pcha!“
Muž vybral z mešca jednu mincu a vložil ju chlapcovi do ruky.
„Nech ti teraz pomôže na cestách. A niekedy v budúcnosti mi ju vrátiš.“
„Ale, ako vás nájdem?“
„Ja si nájdem teba, až začujem na cestách tvoje meno. Pamätaj, Orwen zo Skalky! Aj tá najmenšia minca má svoju hodnotu.“
Smrtislav Pierko
Psychicky narušený jedinec, ktorý trpí realitu len preto, aby sa na konci dňa mohol strácať vo fiktívnych svetoch.
Diskusia
Zlodejisnov
Keď som si prečítal úvodný popis, v mysli mi prebehlo "To bude kravina!". Na moje prekvapenie opak bol pravdou. Pekne vyvážené opisy kombinované s dialógmi a akciou. Pointa príbehu mi síce bola jasná takmer od začiatku, no aj tak by som si rád prečítal celý príbeh a nielen túto, akoby skrátenú verziu. Najviac ma ale potešilo to, že aj napriek viacerým "novým názvom" bolo všetko vysvetlené opismi a náznakmi, ktoré si nevyžadovali priame pomenovanie toho, čo pojem znamenal. Čiže za mňa, palec hore :)
05.03.2021
Keď som si prečítal úvodný popis, v mysli mi prebehlo "To bude kravina!". Na moje prekvapenie opak bol pravdou. Pekne vyvážené opisy kombinované s dialógmi a akciou. Pointa príbehu mi síce bola jasná takmer od začiatku, no aj tak by som si rád prečítal celý príbeh a nielen túto, akoby skrátenú verziu. Najviac ma ale potešilo to, že aj napriek viacerým "novým názvom" bolo všetko vysvetlené opismi a náznakmi, ktoré si nevyžadovali priame pomenovanie toho, čo pojem znamenal. Čiže za mňa, palec hore :)
05.03.2021
Lukáš Polák
Takéto klasické fantasy nie je síce pre mňa, ale čítalo sa mi to dobre, príbeh zo začiatku drhol, kým sa od polky rozbehol a potom to šlo. Dialógy v kombinácii s opisom boli dobre vyvážené a tým pádom sa to čítalo bez zadrhnutia. Občas tam vyskočila "hrúbka" pri N. mn. č., ale to si azda časom lepšie skontroluješ. Inak tiež ako kolega hore, sami to zdalo ako jedna kapitola dlhého príbehu, pokiaľ je tomu tak, tak sa teším na ďalšie časti.
05.03.2021
Takéto klasické fantasy nie je síce pre mňa, ale čítalo sa mi to dobre, príbeh zo začiatku drhol, kým sa od polky rozbehol a potom to šlo. Dialógy v kombinácii s opisom boli dobre vyvážené a tým pádom sa to čítalo bez zadrhnutia. Občas tam vyskočila "hrúbka" pri N. mn. č., ale to si azda časom lepšie skontroluješ. Inak tiež ako kolega hore, sami to zdalo ako jedna kapitola dlhého príbehu, pokiaľ je tomu tak, tak sa teším na ďalšie časti.
05.03.2021
Goran
Vadila mi epizodickosť. Poviedka či akákoľvek samostatne publikovaná krátka próza by mala pôsobiť uzavreto a ucelene. Toto evokuje skôr výsek niečoho dlhšieho. Niečo, čo ma síce zaujalo a rád by som sa dozvedel, ako to pokračovalo ďalej, lenže nedozviem sa... a cítim sa byť tak trošku oklamaný. Prečo konali postavy tak ako konali, aké boli ich motivácie? Nevieme, len tušíme celú epickú minulosť a ešte epickejšiu budúcnosť, ktorá ich bude čakať.
Naopak mi vôbec nevadila istá žánrová tradičnosť. Mám rád klasickú fantasy. A táto mala priam westernovú atmosféru a to je môj ďalší obľúbený žáner. No predsa len; nemyslíš, že v dnešnej dobe by to chcelo niečo nekonvenčnejšie, originálnejšie?
Potešilo ma knižné ladenie textu. Je tam očividná snaha, a nie márna, o vyspelejšiu prózu, lenže úsilie veľmi zrážajú chyby. Nie som gramatický okiadzač, ale je to základ, ktorý nemožno ignorovať. Už sa opakujem ako papagáj, ale: pred publikovaním nechať skontrolovať!!!
Za čom som ja osobne strhol bodík, je občasne nezvládnutá vetná skladba. Viaceré pasáže zvládnuté sú, a pomerne obstojne, nepopieram! Lenže potom prídu slabšie miesta. Napríklad už prvá veta "Bola to nečakane rušná noc pre majiteľa hostinca Biela Princezná", aj keď sa nedá považovať za nesprávnu, tak naznačuje, lebo na to je v takto ustrojenej vete kladený dôraz, že bola rušná špeciálne pre hostinského a ako keby sa mal príbeh točiť viac okolo neho... Ibaže lepšie a hladšie by znela: Pre majiteľa hostinca Biela Princezná to bola nečakane rušná noc." Vidíš, stačí upraviť slovosled, slovenčina je delikátny jazky práve tým, že nemá ustálený slovodled ako trebárs angličtina. Sú v nej nekonečne jemné nuansy a so skladbou vety a postavením vetných členov sa dá doslova vyhrať.
Aj tie chyby v štylistike, keď viackrát po sebe a na viacerých ľudí použiješ zvrat - Kedysi vznešený / kedysi elegantná a pod., je to už obohraté číslo, ako keby autor nemal v zásobe viac umeleckých prostriedkov. A potom ten istý typ hlášok od dvoch rôznych ľudí - ten výraz tváre ma zakaždým pobaví / tie špicaté uši vyzerajú vždy rovnako...
Ďalej napríklad: hlava vytvorila vo vzduchu karmínový oblúk... nuž, hlava oblúk sotva vytvorí. Možno karmínová krv z nej tryskajúca. Hlava môže padať oblúkom. Alebo ešte by sa to dalo tak podať, že odťatá hlava letela oblúkom.
Ďalší príklad: "Jej prázdne modré oči mrazili. Jej alabastrová pokožka, pokrytá jazvami a sfarbená ich krvou." - nechýba ti v druhej vete "bola"? Ináč tá veta sama osebe nie je zlá. Keď stojí osve. Ale keď je akoby pokračovaním predošlej, tak dobre nefunguje, škrípe.
Máš tam slovné spojenie - skalnatá lesná cesta... Myslíš ale asi skôr kamenistá / alebo plná skália... ale použiť priamo spojenie skalnatá cesta, to je asi skôr cesta hlboko v skalách alebo vytesaná do skaly či niečo podobné... takýchto nepresných alebo nesprávnych vyjadrení je tam viac.
A jeden logický "zádrhel", lebo aj fantasy musí rešpektovať zákony fyziky. Myslíš, že by sa drevenou čepeľou dalo zabiť? Iste, aj Musaši používal v boji, nielen pri tréningu, drevené meče. Lenže tie fungujú formou kyjaku, súpera s ním utlčieš, sotva mu odtneš hlavu alebo ho zabiješ rezom - sekom. A to i mečom vyrobeným trebárs takými sylvaenmi... :)
Ale dosť s kritikou, dôležité je, že ma to bavilo čítať. Poviedka určite nie je zlá, ale ruku na srdce, a to si už musíš zodpovedať ty sám, je skutočne dobrá?
05.03.2021
Vadila mi epizodickosť. Poviedka či akákoľvek samostatne publikovaná krátka próza by mala pôsobiť uzavreto a ucelene. Toto evokuje skôr výsek niečoho dlhšieho. Niečo, čo ma síce zaujalo a rád by som sa dozvedel, ako to pokračovalo ďalej, lenže nedozviem sa... a cítim sa byť tak trošku oklamaný. Prečo konali postavy tak ako konali, aké boli ich motivácie? Nevieme, len tušíme celú epickú minulosť a ešte epickejšiu budúcnosť, ktorá ich bude čakať.
Naopak mi vôbec nevadila istá žánrová tradičnosť. Mám rád klasickú fantasy. A táto mala priam westernovú atmosféru a to je môj ďalší obľúbený žáner. No predsa len; nemyslíš, že v dnešnej dobe by to chcelo niečo nekonvenčnejšie, originálnejšie?
Potešilo ma knižné ladenie textu. Je tam očividná snaha, a nie márna, o vyspelejšiu prózu, lenže úsilie veľmi zrážajú chyby. Nie som gramatický okiadzač, ale je to základ, ktorý nemožno ignorovať. Už sa opakujem ako papagáj, ale: pred publikovaním nechať skontrolovať!!!
Za čom som ja osobne strhol bodík, je občasne nezvládnutá vetná skladba. Viaceré pasáže zvládnuté sú, a pomerne obstojne, nepopieram! Lenže potom prídu slabšie miesta. Napríklad už prvá veta "Bola to nečakane rušná noc pre majiteľa hostinca Biela Princezná", aj keď sa nedá považovať za nesprávnu, tak naznačuje, lebo na to je v takto ustrojenej vete kladený dôraz, že bola rušná špeciálne pre hostinského a ako keby sa mal príbeh točiť viac okolo neho... Ibaže lepšie a hladšie by znela: Pre majiteľa hostinca Biela Princezná to bola nečakane rušná noc." Vidíš, stačí upraviť slovosled, slovenčina je delikátny jazky práve tým, že nemá ustálený slovodled ako trebárs angličtina. Sú v nej nekonečne jemné nuansy a so skladbou vety a postavením vetných členov sa dá doslova vyhrať.
Aj tie chyby v štylistike, keď viackrát po sebe a na viacerých ľudí použiješ zvrat - Kedysi vznešený / kedysi elegantná a pod., je to už obohraté číslo, ako keby autor nemal v zásobe viac umeleckých prostriedkov. A potom ten istý typ hlášok od dvoch rôznych ľudí - ten výraz tváre ma zakaždým pobaví / tie špicaté uši vyzerajú vždy rovnako...
Ďalej napríklad: hlava vytvorila vo vzduchu karmínový oblúk... nuž, hlava oblúk sotva vytvorí. Možno karmínová krv z nej tryskajúca. Hlava môže padať oblúkom. Alebo ešte by sa to dalo tak podať, že odťatá hlava letela oblúkom.
Ďalší príklad: "Jej prázdne modré oči mrazili. Jej alabastrová pokožka, pokrytá jazvami a sfarbená ich krvou." - nechýba ti v druhej vete "bola"? Ináč tá veta sama osebe nie je zlá. Keď stojí osve. Ale keď je akoby pokračovaním predošlej, tak dobre nefunguje, škrípe.
Máš tam slovné spojenie - skalnatá lesná cesta... Myslíš ale asi skôr kamenistá / alebo plná skália... ale použiť priamo spojenie skalnatá cesta, to je asi skôr cesta hlboko v skalách alebo vytesaná do skaly či niečo podobné... takýchto nepresných alebo nesprávnych vyjadrení je tam viac.
A jeden logický "zádrhel", lebo aj fantasy musí rešpektovať zákony fyziky. Myslíš, že by sa drevenou čepeľou dalo zabiť? Iste, aj Musaši používal v boji, nielen pri tréningu, drevené meče. Lenže tie fungujú formou kyjaku, súpera s ním utlčieš, sotva mu odtneš hlavu alebo ho zabiješ rezom - sekom. A to i mečom vyrobeným trebárs takými sylvaenmi... :)
Ale dosť s kritikou, dôležité je, že ma to bavilo čítať. Poviedka určite nie je zlá, ale ruku na srdce, a to si už musíš zodpovedať ty sám, je skutočne dobrá?
05.03.2021
Amaterius
najskôr zareagujem na Goranov komentár: fantasy musí rešpektovať zákony logiky, ale nie fyziky, tie si môže upraviť ak samozrejme dávajú logiku :D v texte bolo niekoľkokrát spomenuté, že Silvaeni čerpajú silu (mágiu) z lesa, čiže asi preto mal ten meč takú silu, dáva to logiku, ale asi by bolo lepšie, aby sa k tomu vyjadril autor :D a k samotnej poviedke: je to veľmi pekne napísaná, veľmi dobre sa čítajúca poviedka. Zvlášť sa mi zapáčila táto veta, pri rozhovore so žoldniermi: "Keby si si náhodou spomenul, že vaše životy majú vyčísliteľnú hodnotu." Táto je naozaj veľmi podarená a vrýva sa mi do pamäti :D Čo mi ale vadilo, je, že to vyznieva ako béčkový film, kde sa zloduch proste bezdôvodne smeje zlovoľným, zlodušským smiechom a tu ma to naozaj vyrušovalo. A ešte jedna vec, ak som správne pochopil túto časť: Hlava vytvorila vo vzduchu karmínový oblúk a dopadla do lístia. Medzi mužmi sa rozmohol nepokoj, ktorý bol razom utíšený, keď ich veliteľ zodvihol ruku; To ona zabila jedného zo svojich spoločníkov? a to len tak bez následkov, odpustili jej to a žili zase šťastne, veď zabila len jedného zo svojich kolegov? toto vo mne ešte viac umocňuje dojem béčkového príbehu, v ktorých sa toto občas deje. Ale inak to hodnotím vysoko, keby to nemalo ten nádych béčka tak dám plný počet :)
06.03.2021
najskôr zareagujem na Goranov komentár: fantasy musí rešpektovať zákony logiky, ale nie fyziky, tie si môže upraviť ak samozrejme dávajú logiku :D v texte bolo niekoľkokrát spomenuté, že Silvaeni čerpajú silu (mágiu) z lesa, čiže asi preto mal ten meč takú silu, dáva to logiku, ale asi by bolo lepšie, aby sa k tomu vyjadril autor :D a k samotnej poviedke: je to veľmi pekne napísaná, veľmi dobre sa čítajúca poviedka. Zvlášť sa mi zapáčila táto veta, pri rozhovore so žoldniermi: "Keby si si náhodou spomenul, že vaše životy majú vyčísliteľnú hodnotu." Táto je naozaj veľmi podarená a vrýva sa mi do pamäti :D Čo mi ale vadilo, je, že to vyznieva ako béčkový film, kde sa zloduch proste bezdôvodne smeje zlovoľným, zlodušským smiechom a tu ma to naozaj vyrušovalo. A ešte jedna vec, ak som správne pochopil túto časť: Hlava vytvorila vo vzduchu karmínový oblúk a dopadla do lístia. Medzi mužmi sa rozmohol nepokoj, ktorý bol razom utíšený, keď ich veliteľ zodvihol ruku; To ona zabila jedného zo svojich spoločníkov? a to len tak bez následkov, odpustili jej to a žili zase šťastne, veď zabila len jedného zo svojich kolegov? toto vo mne ešte viac umocňuje dojem béčkového príbehu, v ktorých sa toto občas deje. Ale inak to hodnotím vysoko, keby to nemalo ten nádych béčka tak dám plný počet :)
06.03.2021
Alexander
Napísané je to dobre. Evidentne to nie je tvoja prvotina opisovať tento svet ti robí radosť. V čom ja vidím problém ,je asi to nadšenie pre vec. Kolega to vystihol presne film z kategórie B. Mne to príde také rozprávkovo epické, tie obrazy až príliš naivné. Chýba mi tam "špina a smrad". Problém(nie len tvoj ) tiež vidím, že s poviedkou to má dosť málo spoločného. Krátka?priamočiara?pointa? Samozrejme to je len názor ďalšieho samozvaného kritika ,píšeš dobre tak si nedaj do toho kecať-snáď možno len poradiť:)
06.03.2021
Napísané je to dobre. Evidentne to nie je tvoja prvotina opisovať tento svet ti robí radosť. V čom ja vidím problém ,je asi to nadšenie pre vec. Kolega to vystihol presne film z kategórie B. Mne to príde také rozprávkovo epické, tie obrazy až príliš naivné. Chýba mi tam "špina a smrad". Problém(nie len tvoj ) tiež vidím, že s poviedkou to má dosť málo spoločného. Krátka?priamočiara?pointa? Samozrejme to je len názor ďalšieho samozvaného kritika ,píšeš dobre tak si nedaj do toho kecať-snáď možno len poradiť:)
06.03.2021
8HitBoy
Ale hej, môže byť! Z prvých piatich poviedok, ktoré toto kolo do FP prišli, sa mi práve táto páčila najviac. Jasné, drobné nedostatky, ako napr. občasné zvláštne slovosledy (hneď prvá veta poviedky) alebo rozbitie súvetia na tri jednoduché vety, dokonca začínajúce rovnakým slovom ("Jej biele vlasy viali divoko vo vetre. Jej prázdne modré oči mrazili. Jej alabastrová pokožka, pokrytá jazvami a sfarbená ich krvou.") kazia dojem, ale aj tak je môj výsledný pocit z poviedky pozitívny.
Opisy boli miestami fakt podarené a páčili sa mi.
Chápem aj výhradu ostatných komentujúcich ohľadom toho, že to pôsobí ako kapitola rozsiahlejšieho fantasy románu, ale v tomto prípade mi to nevadí, keďže dej tejto poviedky je uzavretý a čo bolo pred alebo po nej môžeme len hádať - ten lore môže byť len šikovné klamanie telom od autora.
Už kecám priveľa, v skratke za mňa dobrá práca a držím palce!
06.03.2021
Ale hej, môže byť! Z prvých piatich poviedok, ktoré toto kolo do FP prišli, sa mi práve táto páčila najviac. Jasné, drobné nedostatky, ako napr. občasné zvláštne slovosledy (hneď prvá veta poviedky) alebo rozbitie súvetia na tri jednoduché vety, dokonca začínajúce rovnakým slovom ("Jej biele vlasy viali divoko vo vetre. Jej prázdne modré oči mrazili. Jej alabastrová pokožka, pokrytá jazvami a sfarbená ich krvou.") kazia dojem, ale aj tak je môj výsledný pocit z poviedky pozitívny.
Opisy boli miestami fakt podarené a páčili sa mi.
Chápem aj výhradu ostatných komentujúcich ohľadom toho, že to pôsobí ako kapitola rozsiahlejšieho fantasy románu, ale v tomto prípade mi to nevadí, keďže dej tejto poviedky je uzavretý a čo bolo pred alebo po nej môžeme len hádať - ten lore môže byť len šikovné klamanie telom od autora.
Už kecám priveľa, v skratke za mňa dobrá práca a držím palce!
06.03.2021
Goran
Ok, Amaterius - tak chyba logiky, a dokonca taká, ktorú si práve spomínal: Taká bojovníčka, ktorá len tak odkrágľuje jedného zo svojej partie a pred ktorou má rešpekt samotný vodca by predsa šéfovala celej bande... nebola by len (ne)obyčajnou členkou.
A vyčísliteľná hodnota bola skvelá, to áno :) a zrejme na ňu nikdy nezabudnem. Nie je to zlá próza, ale pre mňa je tu to ALE.
06.03.2021
Ok, Amaterius - tak chyba logiky, a dokonca taká, ktorú si práve spomínal: Taká bojovníčka, ktorá len tak odkrágľuje jedného zo svojej partie a pred ktorou má rešpekt samotný vodca by predsa šéfovala celej bande... nebola by len (ne)obyčajnou členkou.
A vyčísliteľná hodnota bola skvelá, to áno :) a zrejme na ňu nikdy nezabudnem. Nie je to zlá próza, ale pre mňa je tu to ALE.
06.03.2021
Smrtislav Pierko
Ďakujem za názory a hlavne za kritiku. Môj pravopis je príšerný. Mám tendenciu pri rozmýšľaní vyberať nesprávnu možnosť, takže keď o nejakom svojom probléme viem, tak som k chybe náchylnejší XD . Aj preto si nechávam text opravovať, pokiaľ ho chcem ponúknuť niekomu ďalšiemu na prečítanie. Samozrejme že mi niečo aj ujde pri prepise. Čo sa týka netradičného slovosledu, tak to je obeť pokusu o umenie a niektoré inštancie som si musel vedieť odôvodniť u svojej korektorky. Ale áno, v konečnom dôsledku to pôsobí ako vada, čo môže rušiť, takže to skúsim viac zobrať v budúcnosti na vedomie. Konkrétne v tejto poviedke využívam dosť aj opakovanie za účelom zvýraznenia, alebo vytvorenia "dynamickej" statiky ako keď sa prestrihávajú zábery pri westernovom súboji. Čo by som sám sebe vytkol, musím v budúcnosti pridať znak pri zmene scény. Túto stránku som objavil doslova nedávno a čítal som vtedy len poviedky na počkanie, tak mi tento nedostatok neprišiel na um.
Čo sa týka sveta a reálií...(Bože! Toto bude zábava :D )
Keď som bol ešte malý špunt, čítal som vo veľkom. Ale nikdy som nečítal celé série. Veľakrát sa mi stalo že som si námatkovo kúpil knihu, ktorá bola súčasťou niečoho väčšieho a pri niektorých som dokázal oceniť ako sa dobre čítajú, aj keď svet a postavy nepoznám. Boli tam rôzne malé detaily ako piesne, legendy, či celkom obyčajné príbehy a interakcie. Skladanie svetov autorov, či tvorba úplne nových ma nesmierne bavili a dokázal som to využiť aj ako DM v DnD. Po vyše desiatich rokoch literárnej netvorivosti ma niektoré diela, ktoré som čítal, opäť naštartovali k písaniu. Zo všetkých svetov som si vybral jeden jediný, do ktorého chcem ukladať svoje novovzniknuté príbehy. Alebo prepísať staré, zabudnuté.
Toto ale nie je výhovorka. Pretože aj keď sa všetko bude odohrávať v jednom svete, a miestami sa budú opakovať niektoré postavy, tak poviedka musí mať pocit, že začatý príbeh sa aj skončil. Takže Orwenova dokrútka je v tomto prípade chyba.
Ďalšia chyba je, že pôvodne som sa chcel pre svoj miestny debut zamerať na horor(lebo je to môj menej obľúbený žáner), ale musel by som obetovať priestor na postavy, aby som mohol lepšie rozvinúť atmosféru. Postavy tentoraz sebecky vyhrali. Takže horor niekedy nabudúce.
Najviac tu bola diskutovaná postava "Bielej Princeznej", tak ju trochu osvetlím. Áno, má svoju temnú minulosť. Vodca banditov prakticky zneužíva jej traumu aby ju ovládal. "Malý" incident slúžil ako príklad, že jeho kontrola nad ňou nie je absolútna.
Ďalej zopár drobných detailov.
Dobrý opis silvaenov je dosť zložitý. Sú niečo ako nadradená rasa. Málo sa odlišujú od seba navzájom a ako ich hlavné znaky udávam špicaté uši a absenciu ochlpenia a vlasov. Za svoje holé lebene sa neskôr začali hanbiť čo zároveň využívajú na vizuálnu demonštráciu svojej magickej sily. Veľmi dôležitá je farba ich očí. Zlaté oči patria hierarchicky najvyššie a strieborné sú tuctové. Ešte je zopár farebných mutácií, ktoré sa v ich spoločnosti cenia.
Každý silvaen sa rodí s vílou, s podobou malého tvora(hlodavec, vták, etc.), ktorá počas rituálu dospelosti s ním splynie a ten tak získa priame napojenie na mágiu fae. Absenciu tohto detailu v poviedke som si všimol až po odoslaní, ale pre príbeh to bolo absolútne nepodstatné, takže sa nič nestalo.
Železo blokuje mágiu fae, takže silvaeni posilujú drevené zbrane mágiou. Tie majú potom rovnaké vlastnosti ako oceľové. Mitril je špeciálna silvaenská zliatina. V rukách človeka môže byť jej kvalita horšia než hrubo opracované železo. Ale v rukách silvaena je to materiál, ktorý prejde všetkým. Takmer...
Boli tam bokom spomenuté ešte ďalšie zliatiny, ale tie mali v tejto poviedke čisto kozmetickú funkciu.
To bude asi všetko z mojich výhovoriek. Nie všetko chcem vysvetľovať, lebo vidím hodnotu v objavovaní. Zároveň ma baví veci skrývať a čo sa týka "mäkkosti" diela, rád by som sa chcel vyhnúť nadmernej surovosti, keď to nie je potrebné, a nevhodnej vulgárnosti, lebo tieto veci niektorí autori používajú ako barličku a to ja nemám rád. Niekedy by sa ale pritvrdiť hodilo.
Kritika bola veľmi dobrá. Keď človek píše, tak vidí všetko jasne. Pohľad niekoho, kto si tú chaotickú skladačku musí dať dokopy, je neoceniteľný :)
07.03.2021
Ďakujem za názory a hlavne za kritiku. Môj pravopis je príšerný. Mám tendenciu pri rozmýšľaní vyberať nesprávnu možnosť, takže keď o nejakom svojom probléme viem, tak som k chybe náchylnejší XD . Aj preto si nechávam text opravovať, pokiaľ ho chcem ponúknuť niekomu ďalšiemu na prečítanie. Samozrejme že mi niečo aj ujde pri prepise. Čo sa týka netradičného slovosledu, tak to je obeť pokusu o umenie a niektoré inštancie som si musel vedieť odôvodniť u svojej korektorky. Ale áno, v konečnom dôsledku to pôsobí ako vada, čo môže rušiť, takže to skúsim viac zobrať v budúcnosti na vedomie. Konkrétne v tejto poviedke využívam dosť aj opakovanie za účelom zvýraznenia, alebo vytvorenia "dynamickej" statiky ako keď sa prestrihávajú zábery pri westernovom súboji. Čo by som sám sebe vytkol, musím v budúcnosti pridať znak pri zmene scény. Túto stránku som objavil doslova nedávno a čítal som vtedy len poviedky na počkanie, tak mi tento nedostatok neprišiel na um.
Čo sa týka sveta a reálií...(Bože! Toto bude zábava :D )
Keď som bol ešte malý špunt, čítal som vo veľkom. Ale nikdy som nečítal celé série. Veľakrát sa mi stalo že som si námatkovo kúpil knihu, ktorá bola súčasťou niečoho väčšieho a pri niektorých som dokázal oceniť ako sa dobre čítajú, aj keď svet a postavy nepoznám. Boli tam rôzne malé detaily ako piesne, legendy, či celkom obyčajné príbehy a interakcie. Skladanie svetov autorov, či tvorba úplne nových ma nesmierne bavili a dokázal som to využiť aj ako DM v DnD. Po vyše desiatich rokoch literárnej netvorivosti ma niektoré diela, ktoré som čítal, opäť naštartovali k písaniu. Zo všetkých svetov som si vybral jeden jediný, do ktorého chcem ukladať svoje novovzniknuté príbehy. Alebo prepísať staré, zabudnuté.
Toto ale nie je výhovorka. Pretože aj keď sa všetko bude odohrávať v jednom svete, a miestami sa budú opakovať niektoré postavy, tak poviedka musí mať pocit, že začatý príbeh sa aj skončil. Takže Orwenova dokrútka je v tomto prípade chyba.
Ďalšia chyba je, že pôvodne som sa chcel pre svoj miestny debut zamerať na horor(lebo je to môj menej obľúbený žáner), ale musel by som obetovať priestor na postavy, aby som mohol lepšie rozvinúť atmosféru. Postavy tentoraz sebecky vyhrali. Takže horor niekedy nabudúce.
Najviac tu bola diskutovaná postava "Bielej Princeznej", tak ju trochu osvetlím. Áno, má svoju temnú minulosť. Vodca banditov prakticky zneužíva jej traumu aby ju ovládal. "Malý" incident slúžil ako príklad, že jeho kontrola nad ňou nie je absolútna.
Ďalej zopár drobných detailov.
Dobrý opis silvaenov je dosť zložitý. Sú niečo ako nadradená rasa. Málo sa odlišujú od seba navzájom a ako ich hlavné znaky udávam špicaté uši a absenciu ochlpenia a vlasov. Za svoje holé lebene sa neskôr začali hanbiť čo zároveň využívajú na vizuálnu demonštráciu svojej magickej sily. Veľmi dôležitá je farba ich očí. Zlaté oči patria hierarchicky najvyššie a strieborné sú tuctové. Ešte je zopár farebných mutácií, ktoré sa v ich spoločnosti cenia.
Každý silvaen sa rodí s vílou, s podobou malého tvora(hlodavec, vták, etc.), ktorá počas rituálu dospelosti s ním splynie a ten tak získa priame napojenie na mágiu fae. Absenciu tohto detailu v poviedke som si všimol až po odoslaní, ale pre príbeh to bolo absolútne nepodstatné, takže sa nič nestalo.
Železo blokuje mágiu fae, takže silvaeni posilujú drevené zbrane mágiou. Tie majú potom rovnaké vlastnosti ako oceľové. Mitril je špeciálna silvaenská zliatina. V rukách človeka môže byť jej kvalita horšia než hrubo opracované železo. Ale v rukách silvaena je to materiál, ktorý prejde všetkým. Takmer...
Boli tam bokom spomenuté ešte ďalšie zliatiny, ale tie mali v tejto poviedke čisto kozmetickú funkciu.
To bude asi všetko z mojich výhovoriek. Nie všetko chcem vysvetľovať, lebo vidím hodnotu v objavovaní. Zároveň ma baví veci skrývať a čo sa týka "mäkkosti" diela, rád by som sa chcel vyhnúť nadmernej surovosti, keď to nie je potrebné, a nevhodnej vulgárnosti, lebo tieto veci niektorí autori používajú ako barličku a to ja nemám rád. Niekedy by sa ale pritvrdiť hodilo.
Kritika bola veľmi dobrá. Keď človek píše, tak vidí všetko jasne. Pohľad niekoho, kto si tú chaotickú skladačku musí dať dokopy, je neoceniteľný :)
07.03.2021
Goran
Čiao. Pekná odpoveď od Teba a veľmi oceňujem, že vieš byť aj sebakritický a máš sebareflexiu. Napriek všetkému to nie je zlá poviedka, určite nie! Ale skutočne by sa dala výrazne vylepšiť, sám si to uvedomuješ. A teraz k jednotlivým bodom, čo uvádzaš:
a) tiež mám rád skôr "soft" rozprávkovo ladené a mýtopoetické fantasy, prípadne tradičné hrdinské fantasy, tie akože ultradrsné a rádoby kruťácke naturalistické vecičky, čo sú teraz v kurze, aj keď sa tvária veľmi realisticky, sú často len pózou
b) zďaleka nie všetky reálie musia byť vysvetlené a osvetlené, tajomstvá, nedopovedané a nevypovedané veci mám veľmi rád, lenže toto je naozaj kúsok mozaiky, výsek
c) vo fantasy je pomerne bežne využívaný starý prvok z folklóru a dávnych povestí, kedy "elfoidné" bytosti majú averziu voči železu a pracujú s drevom, to je v poriadku. Mal to napríklad Tad Williams (a mnohí iní) vo svojej mamutej a úchvatnej ságe Spomienka, Žiaľ a Tŕň. Tam je aj drevený meč, ktorý seká lepšie ako oceľ... ale má vysvetlené ako to funguje a prečo...
d) to, čo si všetko porozprával, to ma len a len navnadilo na ďalšie pokračovanie príbehu, prípadne iné príbehy zasadené do tohto sveta, vyzerá to vskutku lákavo, ibaže čitateľ poviedky to nemá šancu vedieť a poznať...
e) opakovanie aj aj často používam, a je mi často vytýkané :). Ale je rozdiel medzi akousi anaforou či epiforou, kedy začínaš alebo končíš pre zvýšenie efektu odsek či vetu tým istým slovom alebo zvratom a potom jednoducho dvakrát po sebe zopakovaný výraz v jednej vete... to vtedy treba nahradiť synonymom.
Len pekne píš ďalej. Kritizujem, jasné :) Ale čítať ma to bavilo a budem sa tešiť na ďalšie príbehy od Teba.
07.03.2021
Čiao. Pekná odpoveď od Teba a veľmi oceňujem, že vieš byť aj sebakritický a máš sebareflexiu. Napriek všetkému to nie je zlá poviedka, určite nie! Ale skutočne by sa dala výrazne vylepšiť, sám si to uvedomuješ. A teraz k jednotlivým bodom, čo uvádzaš:
a) tiež mám rád skôr "soft" rozprávkovo ladené a mýtopoetické fantasy, prípadne tradičné hrdinské fantasy, tie akože ultradrsné a rádoby kruťácke naturalistické vecičky, čo sú teraz v kurze, aj keď sa tvária veľmi realisticky, sú často len pózou
b) zďaleka nie všetky reálie musia byť vysvetlené a osvetlené, tajomstvá, nedopovedané a nevypovedané veci mám veľmi rád, lenže toto je naozaj kúsok mozaiky, výsek
c) vo fantasy je pomerne bežne využívaný starý prvok z folklóru a dávnych povestí, kedy "elfoidné" bytosti majú averziu voči železu a pracujú s drevom, to je v poriadku. Mal to napríklad Tad Williams (a mnohí iní) vo svojej mamutej a úchvatnej ságe Spomienka, Žiaľ a Tŕň. Tam je aj drevený meč, ktorý seká lepšie ako oceľ... ale má vysvetlené ako to funguje a prečo...
d) to, čo si všetko porozprával, to ma len a len navnadilo na ďalšie pokračovanie príbehu, prípadne iné príbehy zasadené do tohto sveta, vyzerá to vskutku lákavo, ibaže čitateľ poviedky to nemá šancu vedieť a poznať...
e) opakovanie aj aj často používam, a je mi často vytýkané :). Ale je rozdiel medzi akousi anaforou či epiforou, kedy začínaš alebo končíš pre zvýšenie efektu odsek či vetu tým istým slovom alebo zvratom a potom jednoducho dvakrát po sebe zopakovaný výraz v jednej vete... to vtedy treba nahradiť synonymom.
Len pekne píš ďalej. Kritizujem, jasné :) Ale čítať ma to bavilo a budem sa tešiť na ďalšie príbehy od Teba.
07.03.2021
Kei
Páčil sa mi nápad, aj zápletka, aj tá cesta lesom, ale spracovanie pokrivkáva. A aj keď z poviedky je zrejmé, že svet je omnoho rozsiahlejší ako kúsok deja, ktorý tu prečítame, mne to nevadilo, lebo mi príbehová línia, ktorú som ja považovala za nosnú, mi prišla ucelená a všetky možné pokračovania by boli už iným príbehom - asi ako poviedky v zaklínačovi. Problém, prečo text nevyznie tak samostatne, je v tom, že je tam všetkého veľa - veľa postáv, veľa popisov, veľa naznačených reálií a podobne. No a nadmiera detailov, ktoré na tento rozsah a obsah nemuseli byť v poviedke vôbec, spôsobila, že odvádzajú čitateľovu pozornosť na možné príbehy, ktoré mali ostať v pozadí, alebo tu nemuseli byt vôbec. Druhý dôvod je, že hlavná línia nie je dostatočne výrazná. Je veľmi ťažké určiť, kto a čo je v príbehu nosné (pre mňa to bolo niečo iné, ako pre kamarátku) Napríklad sa poviedka dá vnímať aj tak, že je o malom chlapcovi so zlatými očami, ktorý sa rozhodne stať hrdinom a v tom momente bude poviedka neucelená.
Ak je v poviedke veľa prvkov, treba ich vedieť usporiadať tak, aby sa navzájom nerušili, aby čitateľ vedel určiť čo je dôležité a čo je len kulisa a to už chce skúseného autora. Pre túto poviedku rozhodne platí že menej je niekedy viac.
13.03.2021
Páčil sa mi nápad, aj zápletka, aj tá cesta lesom, ale spracovanie pokrivkáva. A aj keď z poviedky je zrejmé, že svet je omnoho rozsiahlejší ako kúsok deja, ktorý tu prečítame, mne to nevadilo, lebo mi príbehová línia, ktorú som ja považovala za nosnú, mi prišla ucelená a všetky možné pokračovania by boli už iným príbehom - asi ako poviedky v zaklínačovi. Problém, prečo text nevyznie tak samostatne, je v tom, že je tam všetkého veľa - veľa postáv, veľa popisov, veľa naznačených reálií a podobne. No a nadmiera detailov, ktoré na tento rozsah a obsah nemuseli byť v poviedke vôbec, spôsobila, že odvádzajú čitateľovu pozornosť na možné príbehy, ktoré mali ostať v pozadí, alebo tu nemuseli byt vôbec. Druhý dôvod je, že hlavná línia nie je dostatočne výrazná. Je veľmi ťažké určiť, kto a čo je v príbehu nosné (pre mňa to bolo niečo iné, ako pre kamarátku) Napríklad sa poviedka dá vnímať aj tak, že je o malom chlapcovi so zlatými očami, ktorý sa rozhodne stať hrdinom a v tom momente bude poviedka neucelená.
Ak je v poviedke veľa prvkov, treba ich vedieť usporiadať tak, aby sa navzájom nerušili, aby čitateľ vedel určiť čo je dôležité a čo je len kulisa a to už chce skúseného autora. Pre túto poviedku rozhodne platí že menej je niekedy viac.
13.03.2021
xius
Mna epizodickost prave potesila. Mensi rozsah s epickym pozadim mi prijemne narusa tu nasu typicku snahu do 4 stran vlozit opus magnum!
Trochu menej som sa tesil z takej beznej, prevarenej zapletky. Bola zvladnuta fajn, ale pracovala s tolkymi klise... Co je asi vo fantasy celkom tazke obist, hej.
Na zaciatku ma miatlo, kto je vlastne hlavnou postavou. Kym sme sa dostali k Orwenovi, preskakali sme mnohymi dalsimi a to nie nejako ucelovo. Ak to bola snaha prekvapit hrdinom pribehu, fungovala naopak - som dufal, ze hrdina bude hostinsky! To by bolo!
Solidna praca. Nebyt tej pramalej originality, celkom sa rozplyvam. Mozno je tam hlbsie v pribehu?
31.03.2021
Mna epizodickost prave potesila. Mensi rozsah s epickym pozadim mi prijemne narusa tu nasu typicku snahu do 4 stran vlozit opus magnum!
Trochu menej som sa tesil z takej beznej, prevarenej zapletky. Bola zvladnuta fajn, ale pracovala s tolkymi klise... Co je asi vo fantasy celkom tazke obist, hej.
Na zaciatku ma miatlo, kto je vlastne hlavnou postavou. Kym sme sa dostali k Orwenovi, preskakali sme mnohymi dalsimi a to nie nejako ucelovo. Ak to bola snaha prekvapit hrdinom pribehu, fungovala naopak - som dufal, ze hrdina bude hostinsky! To by bolo!
Solidna praca. Nebyt tej pramalej originality, celkom sa rozplyvam. Mozno je tam hlbsie v pribehu?
31.03.2021
