Narodeniny
Narodeniny nemusia byť vždy veselou udalosťou. Niekedy sa to jednoducho pokazí - navždy.
Domy na predmestí boli zaliate zlatými lúčmi podvečerného slniečka. Na ulici bol ešte ruch. Bol piatok a ľudia sa vracali z práce do svojich domovov s príjemným pocitom nadchádzajúceho víkendu.
Aj z miestnej školy odchádzali poslední študenti. Bola medzi nimi aj Kate. Spolu so svojimi vernými kamarátkami Gwen a Rose išli po hlavnej ulici zabraté do dôležitého rozhovoru. Kate má túto nedeľu 18 rokov a tri dievčatá spolu plánovali, ako to oslávia.
- Môžeme ísť do kina a potom si dáme niečo fakt dobré – tortu, zmrzku – čokoľvek, na čo budeme mať chuť, - navrhla Gwen.
- Neblázni, - ohradila sa Rose, - to môžeme robiť kedykoľvek. Ale Kate má osemnásť! A to je dôvod na niečo veľkolepejšie. Čo tak urobiť si celodenný výlet s piknikovým košom?
Kate sa ohradila:
- Ľutujem baby, ale v nedeľu máme doma veľkú oslavu. Príde plno príbuzných. Ale ak by ste chceli, mám návrh: urobme si v sobotu pyžamovú párty. Rodičia budú v sobotu odcestovaní, prídu až v nedeľu a máme celý dom pre seba!
Kamošky prepukli v jasot.
- To je úžasné! To si užijeme! - a začali si rozdeľovať úlohy: Kate pripraví prostredie, Gwen donesie niečo sladké a Rose má na starosti niečo na pitie – a tentoraz to môže byť aj niečo pikantnejšie!
Dievčatá sa ešte dlho dohadovali o tom, ako spestriť celú oslavu, až kým plán nebol do detailov hotový. Až potom sa rozlúčili a každá išla domov s radostným očakávaním ďalšieho dňa.
Kate bola tiež nadšená z toho, čo ju cez víkend čaká. Usmiata od ucha k uchu otvorila domové dvere a do ticha domu zakričala:
- Ahojte! Som doma!
Nikto jej neodpovedal a zostala zarazená. Že by rodičia už odcestovali a nerozlúčili sa s ňou?
Prešla kuchyňou a obývačkou k schodišťu, ktoré viedlo do spální. A tu začula tichý hovor zo spálne otca a mamy. Zarazila sa, ale potom veľmi opatrne, aby nenarobila hluk, vyšla po schodoch. Dvere na rodičovskej spálni boli zavreté. Kate – aj keď sa v duchu hanbila – potichučky prišla až ku dverám a priložila si ucho na dvere. Srdce jej búšilo ako zvon. Nikdy ešte rodičov nešpehovala, ale na druhej strane – nikdy ich ešte nezažila takto tajomne sa správať.
Spoza dverí začula útržkovité slová matky:
- bojím sa ….. ako to dopadne …..
A na to otcov hlas, ktorý bolo počuť zreteľnejšie:
- Neboj sa, bude to dobré!
Kate zostala zarazená. O čom to do pekla hovoria? O nej? O jej narodeninách?
Zrazu sa jej zdalo, že v spálni vrzli parkety. Rýchlo odskočila odo dverí ku schodom a v tom sa otvorili spálňové dvere a vyšiel otec. Zarazene sa na ňu pozrel.
- Ahoj oci, - snažila sa zašvitoriť bezstarostným hláskom Kate. - Volala som na vás zdola, ale asi ste ma nepočuli.
Otec sa viditeľne uvoľnil a usmial sa:
- Niečo sme s maminkou riešili, ale hlavne, že si už doma.
Z izby vyšla aj mama. Usmiala sa a pristúpila k dcére.
- Ahoj zlato, - a rozstrapatila jej ohnivočervenú hrivu na hlave. - Zlož sa a poď dole, ideme sa navečerať.
Pri večeri riešili nedeľnú slávnosť a Kate zabudla na divný pocit z rozhovoru mamy a otca.
V sobotu ráno rodičia odcestovali a Kate sa s chuťou pustila do organizovania súkromnej oslavy. Celé dopoludnie upratovala, pripravovala veci, ktoré sa im môžu zísť a nesmierne sa tešila.
Boli asi dve hodiny, keď mala pocit, že všetko je nachystané. Sadla si do kresla vo svojej izbe. Kamošky sľúbili prísť okolo štvrtej, takže si ešte môže chvíľu oddýchnuť. Pár minút si posedela a vtom si spomenula na včerajší rozhovor rodičov.
„Čo to bolo s nimi?“ - rozmýšľala nad ich tajnostkárskym správaním. Že by to súviselo s návštevou príbuzných na jej narodeniny? Zrejme áno.
Kate sedela schúlená v kresle a práve sa rozhodovala, že sa ide najesť – veď od rána nič nejedla. Pri prípravách aj zabudla na hlad.
Zdvihla sa z kresla a v tom mala pocit, akoby ju zasiahol blesk. S výkrikom sa zvalila na podlahu. Zdalo sa jej, že celé jej telo horí. Bolel ju každý sval, všetky kosti v tele. Kate mala pocit, že umiera a nikto v dome nebol, kto by jej mohol pomôcť. S veľkou námahou zdvihla ruku z podlahy a s hrôzou sa na ňu pozerala. Jej pokožka bola červená a žily pod ňou žiarili ako keby nimi pretekal oheň a nie krv.
Zaplavovali ju vlny bolesti a občas sa z jej hrdla vydral výkrik, ktorý sa skôr podobal revu šelmy, ako kriku človeka.
Kate netušila, ako dlho to trvalo, ale keď konečne bolesť začala ustupovať, skúsila sa posadiť. Jej telo už vyzeralo normálne, ale pamätalo si prežitú bolesť. Svaly potrebovali nejaký čas, kým začali poslúchať.
Kate bola vydesená. Nikdy nepočula nič o tom, čo práve zažila. Jej prvá myšlienka po prežitej traume bola: „Musím zavolať rodičom!“
Ale potom ju napadlo, že keď im porozpráva, čo zažila, okamžite docestujú domov a má po pyžamovej párty.
„Dobre, musím sa dať do poriadku!“ - rozhodla sa.
Ako-tak sa postavila na nohy, ale stále sa jej podlamovali kolená. A ešte vždy ju bolelo celé vnútro od tej hroznej páľavy, ktorú v sebe cítila.
„Niečo proti bolesti,“ - povedala si a išla prehľadať domácu lekárničku. Nebolo veľmi čo prehľadávať – lekárnička okrem pár obväzov zívala prázdnotou.
„Možno rodičia majú u seba niečo,“ - napadlo ju a zamierila do ich spálne. Pred zatvorenými dverami ju cuklo. Spomenula si znovu na včerajší rozhovor a úplne nelogicky ju prepadol strach, že otvorí dvere a tam budú otec s mamou.
„Blbosť!“ - povedala si v duchu a vošla do miestnosti. Samozrejme, izba bola prázdna.
„Kde by tak mohli byť nejaké tabletky?“ - rozmýšľala a rozhliadala sa okolo seba. Keď bola malá, často spávala s rodičmi v ich posteli, ale odkedy dorástla, ich spálňa bola pre ňu miestom ich súkromia a málokedy tam vstúpila, keď oni v nej neboli.
„No čo, účel svätí prostriedky,“ - pomyslela si a celkom ju to pobavilo.
Skúsila najprv nočné stolíky. Našla tam všeličo, ale žiadne lieky. Ešte stále nebola celkom v poriadku. Boleli ju nohy, chrbát a čo sa jej zdalo už moc – cítila bolesť v korienkoch vlasov. Prehrabala si ich prstami, ale bolesť neustúpila.
„Hádam mi nevypadajú!“ - s hrôzou ju napadlo. Vlasy bola jej pýcha. Husté, vlnité, dlhé a ohnivočervené. Také vlasy nemá nikto v škole ani na okolí. Čo je celkom divné, lebo jej rodičia sú tmavovlasí. Milovala svoje vlasy, dodávali jej na výnimočnosti.
„Tabletky!“ - pripomenula si a vrhla pohľad na skrine. V otcovej skrini určite nič nebude, snáď v maminej.
Kate otvorila dvere na skrini a začala prezerať police, či neuvidí nejakú krabicu. No sláva! Krabica sa našla. Vytiahla ju zo skrine a chcela ju otvoriť. Krabica bola zamknutá, ale zámok žiadny.
„Tak toto lieky nebudú,“ - pomyslela si. Ale zvedavosť nepustila. Prevracala krabicu všetkými smermi až náhodou zbadala na boku malý výčnelok. Zatlačila ho a hľa – veko sa otvorilo. Pozerala sa na obsah a bola sklamaná. Bolo tam len zopár dokumentov. Už to chcela znovu zavrieť a vrátiť na miesto, keď si uvedomila, že niečo nesedí. Prečo by jej matka nejaké papiere takto strážila?
Kate váhala, ale tajomno ju priťahovalo. Pozrela na hodiny: ešte má necelú hodinu do príchodu kamošiek.
Vytiahla úradný dokument, ktorý bol hneď na vrchu. Otvorila ho a pri jeho čítaní sa jej oči rozširovali, až miesto dúhovky mala len čierne zrenice.
Papier jej vypadol z rúk.
- Adoptovaná! - hlesla potichu.
Ak ešte pred chvíľou mala Kate pocit, že celá horí, teraz cítila na hrudi balvan. Je to tu – čierne na bielom! Nie je dcérou mamy a otca! Vlastne to nie sú otec a mama!
„Vodu!!!“ - zaúpela.
Hrdlo jej úplne vyschlo a každý nádych ju bolel. Nechala krabicu aj s úradným dokladom na podlahe a s podlamujúcimi sa kolenami došla do kuchyne. Pustila vodu a chvíľu sa na ňu len dívala.
„Adoptovaná! Adoptovaná! Adoptovaná!“ - znelo jej v mysli dokola bez zastavenia.
Vtom sa ozval domový zvonček. Kate sa strhla. Prebrala sa z omámenia a došlo jej, že má tu priateľky.
- Áno, už idem! - zakričala smerom k dverám a rýchle si ešte omočila tvár v studenej vode z kohútika.
Zvonček vytrvalo zvonil, kým neprišla k dverám a neotvorila ich. Gwen a Rose sa na ňu usmievali širokým úsmevom. Mali plné náručia jedla a fliaš a hrnuli sa do domu ako povodeň. Kate sa na nich pozerala s neprítomným pohľadom, až si to všimli aj návštevníčky.
- Stalo sa niečo? - zarazene sa jej spýtali.
- Nie, nič, - váhavo odpovedala kamarátkam, - poďte hore do mojej izby.
„Nesmiem o tom povedať nikomu, kým sa s našimi neporozprávam!“ - pomyslela si Kate a prinútila sa do úsmevu.
Dievčatá vybehli po schodoch do Katinej izby a začali rozbaľovať jedlo, ktoré priniesli. Bolo toho skutočne dosť na celú noc. Na Kate sa pomaly preniesla ich nákazlivá radosť a po nejakej chvíli sa už dobre zabávali.
Bolo už hodne po polnoci, keď sa dievčatá rozhodli, že pôjdu spať. Až vtedy si Kate spomenula, že nechala v rodičovskej spálni krabicu na podlahe.
- Ľahnite si, - povedala kamoškám, - ja hneď prídem, len niečo musím odložiť.
- Choď, my sa tu zatiaľ uložíme, - súhlasili Rose aj Gwen. Vypili aj niečo silnejšie ako sladené nápoje a pomaly ich to zmáhalo.
Kate odišla do rodičovskej spálne a ešte raz si prečítala úradné rozhodnutie o adopcii. Nemala tam uvedené žiadne meno svojich biologických rodičov. Prepadla ju obrovská ľútosť a z nejakého dôvodu aj strach. Milovala mamu aj otca a teraz mala pocit, že o nich prichádza. Vo chvíli, keď odložila uzavretú krabicu na miesto, znovu ju sklátila bolesť. Spadla na podlahu a horúčava jej pulzovala žilami. Kate mala pocit, že každú chvíľu zbĺkne ako fakľa. Nasilu zvierala čeľuste, aby nevrieskala od bolesti a od strachu. Bála sa, že ju takto uvidia jej priateľky a vydesia sa na smrť. Ale ani jedna ju nešla hľadať. Spali tuhým spánkom a vôbec neregistrovali, že oslávenkyňa nie je s nimi.
Keď sa Kate pozviechala, išla si dať studenú sprchu. Voda jej trošku zmiernila bolesti a podarilo sa jej zaspať.
Keď sa dievčatá ráno zobudili, Slnko už bolo vysoko.
Musíme ísť, - balili sa Gwen a Rose. - Za chvíľu ti prídu rodičia a príbuzní!
Sotva odišli dievčatá, objavili sa rodičia.
- Všetko v poriadku? - spýtali sa Kate.
- Mami, oci, musím s vami hovoriť, - prosila Kate.
- Zlato, teraz nie. Za chvíľu tu máme cateringovú službu, treba nachystať stoly. Miláčik, daj mi chvíľu čas a porozprávame sa, dobre? - poprosila ju mama.
- Dobre, - rezignovala Kate. Veď napokon – tomuto rozhovoru sa nedá vyhnúť. Ešte aspoň chvíľu bude mať pocit harmonickej rodiny.
Kate odišla do svojej izby - treba po včerajšku upratať. V izbe si znovu sadla do svojho kresla. Má 18 rokov a práve sa jej rúca život: nevie, kto je, nevie, akú chorobu má. A vtedy znovu pocítila, že to prichádza. Ale bolo to trochu iné, ako včera.
Kate sa pevne postavila na nohy. Oheň jej prúdil žilami a pokožka žiarila ako žeravé uhlíky. Jej nádherné dlhé vlasy si žili svojím životom: viali jej okolo hlavy a pliec, ako keby cez nich prúdil silný vietor. Ale Kate tentoraz necítila žiadnu bolesť. Jej zelené oči žiarili stále viac a viac a Kate zaregistrovala, že celá jej izba sa plní červenou žiarou, ktorá stále naberá na intenzite.
Jej rodičia vyšli práve na ulicu, aby ponosili do domu jedlo, ktoré priviezlo auto cateringovej spoločnosti, keď obaja naraz zbadali, ako cez okno Katinej izby prúdi von červená žiara. Otec aj mama sa rozbehli do domu, rovno hore schodmi za Kate. Keď rozrazili dvere do jej izby, naskytol sa im desivý obraz.
Kate stála uprostred ohnivého víru. Na povrchu jej tela tancovali ohnivé jazýčky a jej dlhé vlasy sa okolo nej obtáčali v rytme akejsi nepočuteľnej hudby. Vedľa nej bolo vidieť siluetu ženy, ktorá bola zosobnením ohnivého živlu, ale oheň, ktorý horel v nej, nevydával svetlo.
Kate sa pozrela na otca a mamu. Chvíľu sa na nich pozerala a v jej očiach nebol žiadny náznak toho, že ich pozná. Boli to oči bytosti, ktorá pochádza z iného sveta a nemá žiadne väzby v tomto svete. Vyriekla jediné slovo:
- Odíďte!
Katiny rodičia sa chytili za ruky a opatrne cúvali ku dverám. Bytosť vedľa Kate natiahla k nej ruky a mohutným hlasom povedala:
- Vitaj doma, dcéra edoma. Som Lilith, tvoja matka.
Leona
Leona min Emek
Diskusia
Zlodejisnov
Tvoj štýl jazyka je zaujímavý. Pasáže, kde sú zaujímavé opisy a metafory striedajú nespisovné alebo zvláštne vetné skladby. To ale nie je to, čo by som kritizoval. Gramatika a štylistika sú veci, ktoré opraví korektor. Celkovo sa mi to čítalo veľmi dobre. Sklamala ma ale pointa, ktorá bola odhalená príliš skoro. V podstate od tajomného rozhovoru rodičov. Možno, ak by tam nebolo to, že oslavuje 18 rokov, a to, že mala červené vlasy respektíve, ak by bolo spomenuté, že ich má napríklad po babičke, tak by to bolo viac uveriteľné. Čiže na mňa trochu nelogické a rekcie postáv neuveriteľné.
01.05.2021
Tvoj štýl jazyka je zaujímavý. Pasáže, kde sú zaujímavé opisy a metafory striedajú nespisovné alebo zvláštne vetné skladby. To ale nie je to, čo by som kritizoval. Gramatika a štylistika sú veci, ktoré opraví korektor. Celkovo sa mi to čítalo veľmi dobre. Sklamala ma ale pointa, ktorá bola odhalená príliš skoro. V podstate od tajomného rozhovoru rodičov. Možno, ak by tam nebolo to, že oslavuje 18 rokov, a to, že mala červené vlasy respektíve, ak by bolo spomenuté, že ich má napríklad po babičke, tak by to bolo viac uveriteľné. Čiže na mňa trochu nelogické a rekcie postáv neuveriteľné.
01.05.2021
Tomáš Staviteľ
Ahoj! V poviedke máš opisy, ktoré ti dobre idú a dá sa na tom stavať. V týchto momentoch sa text číta hladko, plynule, dej odsýpa a z môjho pohľadu by šlo o celkom zábavné YA, ktoré ale neprináša ani originálny námet, ani spracovanie. Svojho čitateľa by si ale poviedka určite nájsť dokázala. Nevadilo mi, že pointa bola zjavná už od začiatku. Pre mňa to pomohlo budovať napätie, kedy som čakal, čo sa s hlavnou hrdinkou na jej 18ku stane. Určite by som nevynechával to, že bude mať 18, myslím, že aj tvoj zámer bol, aby to malo spojitosť s dovŕšením dospelosti. Problém ale pre mňa bol záver, ktorý už žiadnu ďalšiu vrstvu príbehu nepridal. Keď sa konečne udialo, na čo som od začiatku čakal, nechalo ma to jednoducho chladným. Otvorený koniec mi určite neprekáža, ale chýba mi tam nejaký vau efekt, emócia, jednoducho niečo. Takto môže mať čitateľ pocit, že sa to skončilo priskoro - jednoducho, že sa tam ešte niečo malo stať. Nepochopil som ani rozhovor rodičov za dverami. O čom sa vtedy rozprávali? Tušili, čo sa ich "dcére" na 18ku stane? Ak áno, prečo odišli a nechali ju samú? Tento "mystery moment" som nepobral. Najväčší problém poviedky sú ale nešťastné vetné konštrukcie, či zvláštne volené slová, ktoré ma vytrhávali zo sústredenia. Je vidieť, že v určitých momentoch si šikovná a vieš písať, paradoxne to ale striedaš s nepochopiteľnými chybami (aj gramatickými), ktoré by šlo ľahko odstrániť. Najväčšia päsť na oko bolo pre mňa zapisovanie priamej reči a myšlienok hlavnej postavy. Rady typu "Gramatika a štylistika sú veci, ktoré opraví korektor" sú podľa môjho názoru pre autora nebezpečné. Určite nepodceňuj to, ako tvoj text vyzerá. Pridáva mu to na atraktivite aj celkovej hodnote - ale o tom by sa dalo napísať fakt veľa. Celkovo to ešte potrebuje zapracovať na forme a nabudúce sa neboj aj viac popustiť uzdu fantázie a skúsiť tam šupnúť niečo originálne zo seba :). Každopádne fajn poviedka, určite píš, píš, píš - vidieť v tvojom texte talent :). Rád si prečítam od teba niečo aj nabudúce :).
01.05.2021
Ahoj! V poviedke máš opisy, ktoré ti dobre idú a dá sa na tom stavať. V týchto momentoch sa text číta hladko, plynule, dej odsýpa a z môjho pohľadu by šlo o celkom zábavné YA, ktoré ale neprináša ani originálny námet, ani spracovanie. Svojho čitateľa by si ale poviedka určite nájsť dokázala. Nevadilo mi, že pointa bola zjavná už od začiatku. Pre mňa to pomohlo budovať napätie, kedy som čakal, čo sa s hlavnou hrdinkou na jej 18ku stane. Určite by som nevynechával to, že bude mať 18, myslím, že aj tvoj zámer bol, aby to malo spojitosť s dovŕšením dospelosti. Problém ale pre mňa bol záver, ktorý už žiadnu ďalšiu vrstvu príbehu nepridal. Keď sa konečne udialo, na čo som od začiatku čakal, nechalo ma to jednoducho chladným. Otvorený koniec mi určite neprekáža, ale chýba mi tam nejaký vau efekt, emócia, jednoducho niečo. Takto môže mať čitateľ pocit, že sa to skončilo priskoro - jednoducho, že sa tam ešte niečo malo stať. Nepochopil som ani rozhovor rodičov za dverami. O čom sa vtedy rozprávali? Tušili, čo sa ich "dcére" na 18ku stane? Ak áno, prečo odišli a nechali ju samú? Tento "mystery moment" som nepobral. Najväčší problém poviedky sú ale nešťastné vetné konštrukcie, či zvláštne volené slová, ktoré ma vytrhávali zo sústredenia. Je vidieť, že v určitých momentoch si šikovná a vieš písať, paradoxne to ale striedaš s nepochopiteľnými chybami (aj gramatickými), ktoré by šlo ľahko odstrániť. Najväčšia päsť na oko bolo pre mňa zapisovanie priamej reči a myšlienok hlavnej postavy. Rady typu "Gramatika a štylistika sú veci, ktoré opraví korektor" sú podľa môjho názoru pre autora nebezpečné. Určite nepodceňuj to, ako tvoj text vyzerá. Pridáva mu to na atraktivite aj celkovej hodnote - ale o tom by sa dalo napísať fakt veľa. Celkovo to ešte potrebuje zapracovať na forme a nabudúce sa neboj aj viac popustiť uzdu fantázie a skúsiť tam šupnúť niečo originálne zo seba :). Každopádne fajn poviedka, určite píš, píš, píš - vidieť v tvojom texte talent :). Rád si prečítam od teba niečo aj nabudúce :).
01.05.2021
Amaterius
Vyššie už zaznela podrobná kritika. Za seba len dodám, že to bolo príjemné čítanie. Priamu reč máš cez odrážky, ale všimol som si aspoň na 1 mieste aj úvodzovky, asi si si to nevšimla pri oprave. Čo sa týka postáv tak podľa mňa ich reakcie uveriteľné boli. Pretože, ako sa má správať literárna postava? Veď aj skutoční ľudia občas jednajú úplne iracionálne a nepochopiteľne, tak prečo by mali byť literárne postavy iné? Čiže v tomto ti nič nevytýkam, podľa mňa sa takto naozaj dievča aj rodičia v danej situácii mohli zachovať.
01.05.2021
Vyššie už zaznela podrobná kritika. Za seba len dodám, že to bolo príjemné čítanie. Priamu reč máš cez odrážky, ale všimol som si aspoň na 1 mieste aj úvodzovky, asi si si to nevšimla pri oprave. Čo sa týka postáv tak podľa mňa ich reakcie uveriteľné boli. Pretože, ako sa má správať literárna postava? Veď aj skutoční ľudia občas jednajú úplne iracionálne a nepochopiteľne, tak prečo by mali byť literárne postavy iné? Čiže v tomto ti nič nevytýkam, podľa mňa sa takto naozaj dievča aj rodičia v danej situácii mohli zachovať.
01.05.2021
Smrtislav Pierko
Celkom príjemné čítanie. Amaterius ale dobre vytkol to označovanie priamej reči. Keď sa na to človek zameria, tak už po zbežnom prebehnutí textu si všimne, ako tie štýly preskakujú a na niektorých miestach sa dokonca kombinujú. Celkovo sú tam chyby z nepozornosti, ktoré by sa dali ľahko odstrániť po pár prečítaniach. Inak to ale malo dobrú dynamiku, takže pri prvom prečítaní som si toho naozaj veľa nevšimol, lebo ma viac zaujalo rozprávanie.
02.05.2021
Celkom príjemné čítanie. Amaterius ale dobre vytkol to označovanie priamej reči. Keď sa na to človek zameria, tak už po zbežnom prebehnutí textu si všimne, ako tie štýly preskakujú a na niektorých miestach sa dokonca kombinujú. Celkovo sú tam chyby z nepozornosti, ktoré by sa dali ľahko odstrániť po pár prečítaniach. Inak to ale malo dobrú dynamiku, takže pri prvom prečítaní som si toho naozaj veľa nevšimol, lebo ma viac zaujalo rozprávanie.
02.05.2021
Goran
Ostatní už toho popísali dosť a ja môžem len súhlasiť s komentármi. K priamej reči - rozumiem, že cez pomlčku si dávala dialógy a cez úvodzovky hrdinkine vnútorné prehovory, ale vtedy nekombinovať s pomlčkami! Ináč, dá sa používať aj nepriama reč, alebo priama reč písaná bez úvodzoviek, možností je veľa, len táto kombinácia, ktorú si použila, mätie...
Text samotný bol pútavý a bavilo ma čítať ho, ale mal som pocit, ktorý najlepšie vysvetlím asi takto: je rozdiel, keď literatúru pre mladých píše dospelý, ktorý sa vpolohuje do role mladého rozprávača, a keď píše sám mladý autor pre mladého čitateľa. Ten je ešte nevypísaný a možno trochu neskúsený a je to poznať. Zato sa ale azda vie lepšie vcítiť do postavy, ktorú stvárňuje. Problém, ktorý pre mňa poviedka pripravila však spočíval v tom, že nebola v ničom prekvapivá a rozuzlenie bolo banálne a prakticky nič neprinieslo. Zápletka bola obyčajná, ale to je v poriadku, rozuzlenie však bolo triviálne a nerozvinuté, akoby len predzvesť niečoho väčšieho a zaujímavejšieho, niečoho nedopovedaného - nedopísaného. Celkovo mám pocit akejsi nehotovosti, priam si to žiada väčšmi rozpracovať. Asi nejeden čitateľ to bude vnímať nasledovne: obyčajná a zároveň neobyčajná hlavná hrdinka oslavuje narodeniny a v tom sa prebudí jej pravá nadprirodzená podstata - no super, a čo z toho? Je to "len" líčenie. Chýba mi tu viac vrstiev príbehu, alebo aspoň hĺbka jednej vrstvy. Dej síce plynie, no rozprávanie je neuzavreté. Bolo to "čítavé", ale nič mi to nedalo.
A to slniečko v prvej vete... ja osobne milujem v reálnom živote zdrobneniny a mimoriadne často ich používam až nadužívam:), ale pozor na ne v literatúre. A najmä v literatúre pre dospelých. Ak by to bol slovník hlavnej hrdinky, alebo by to malo špeciálnu funkciu v texte, tak budiž, ale ako úvodný opis a hneď prvá veta... to slniečko mi prudko zasvietilo do očí :)
Tento text by možno najlepšie fungoval ako úvod do nejakej rozsiahlejšej young adult fantastiky, ale ako samostatná poviedka podľa mňa nefunguje. Ak by si to však chcela rozpracovať do dlhšieho útvaru, iste by som si to so záujmom prečítal.
08.05.2021
Ostatní už toho popísali dosť a ja môžem len súhlasiť s komentármi. K priamej reči - rozumiem, že cez pomlčku si dávala dialógy a cez úvodzovky hrdinkine vnútorné prehovory, ale vtedy nekombinovať s pomlčkami! Ináč, dá sa používať aj nepriama reč, alebo priama reč písaná bez úvodzoviek, možností je veľa, len táto kombinácia, ktorú si použila, mätie...
Text samotný bol pútavý a bavilo ma čítať ho, ale mal som pocit, ktorý najlepšie vysvetlím asi takto: je rozdiel, keď literatúru pre mladých píše dospelý, ktorý sa vpolohuje do role mladého rozprávača, a keď píše sám mladý autor pre mladého čitateľa. Ten je ešte nevypísaný a možno trochu neskúsený a je to poznať. Zato sa ale azda vie lepšie vcítiť do postavy, ktorú stvárňuje. Problém, ktorý pre mňa poviedka pripravila však spočíval v tom, že nebola v ničom prekvapivá a rozuzlenie bolo banálne a prakticky nič neprinieslo. Zápletka bola obyčajná, ale to je v poriadku, rozuzlenie však bolo triviálne a nerozvinuté, akoby len predzvesť niečoho väčšieho a zaujímavejšieho, niečoho nedopovedaného - nedopísaného. Celkovo mám pocit akejsi nehotovosti, priam si to žiada väčšmi rozpracovať. Asi nejeden čitateľ to bude vnímať nasledovne: obyčajná a zároveň neobyčajná hlavná hrdinka oslavuje narodeniny a v tom sa prebudí jej pravá nadprirodzená podstata - no super, a čo z toho? Je to "len" líčenie. Chýba mi tu viac vrstiev príbehu, alebo aspoň hĺbka jednej vrstvy. Dej síce plynie, no rozprávanie je neuzavreté. Bolo to "čítavé", ale nič mi to nedalo.
A to slniečko v prvej vete... ja osobne milujem v reálnom živote zdrobneniny a mimoriadne často ich používam až nadužívam:), ale pozor na ne v literatúre. A najmä v literatúre pre dospelých. Ak by to bol slovník hlavnej hrdinky, alebo by to malo špeciálnu funkciu v texte, tak budiž, ale ako úvodný opis a hneď prvá veta... to slniečko mi prudko zasvietilo do očí :)
Tento text by možno najlepšie fungoval ako úvod do nejakej rozsiahlejšej young adult fantastiky, ale ako samostatná poviedka podľa mňa nefunguje. Ak by si to však chcela rozpracovať do dlhšieho útvaru, iste by som si to so záujmom prečítal.
08.05.2021
8HitBoy
Ahoj!
Tvoj text sa mi vcelku páči, ale Goran tu nado mnou veľmi rozumne vypichol niekoľko nedostatkov, na ktorých môžeš do budúcna popracovať. Ako samostatná poviedka text funguje len čiastočne, pretože končí obrovským clifhangerom. Čo bolo ďalej? Čo to celé znamená? V poviedke nepotrebuješ rozsiahly worldbuilding a ohľadom lore sa stačí len tváriť drsne a vymýšľať si, ale nesmie to byť na úkor uspokojivého vysvetlenia deja.
Priama reč cez pomlčky je síce možnosť, síce podľa mňa nie úplne dobrá, ale potom to ozaj nemiešaj s úvodzovkami! :)
Uvidel som viaceré nesprávne slovné spojenia typu "napadlo ju...", ktorých sa pokús zbaviť, vylepší to celkový dojem z prečítaného textu.
Každopádne vidím, že máš zaujímavý nápad, na ktorom chceš pracovať. Byť tebou, vezmem túto poviedku, domyslím si k tomu rozsiahlejší dej - čo bolo potom, prečo, ako to súvisí. Bola by škoda nechať pekný nápad v takomto de facto nedokončenom stave. Držím palce!
14.05.2021
Ahoj!
Tvoj text sa mi vcelku páči, ale Goran tu nado mnou veľmi rozumne vypichol niekoľko nedostatkov, na ktorých môžeš do budúcna popracovať. Ako samostatná poviedka text funguje len čiastočne, pretože končí obrovským clifhangerom. Čo bolo ďalej? Čo to celé znamená? V poviedke nepotrebuješ rozsiahly worldbuilding a ohľadom lore sa stačí len tváriť drsne a vymýšľať si, ale nesmie to byť na úkor uspokojivého vysvetlenia deja.
Priama reč cez pomlčky je síce možnosť, síce podľa mňa nie úplne dobrá, ale potom to ozaj nemiešaj s úvodzovkami! :)
Uvidel som viaceré nesprávne slovné spojenia typu "napadlo ju...", ktorých sa pokús zbaviť, vylepší to celkový dojem z prečítaného textu.
Každopádne vidím, že máš zaujímavý nápad, na ktorom chceš pracovať. Byť tebou, vezmem túto poviedku, domyslím si k tomu rozsiahlejší dej - čo bolo potom, prečo, ako to súvisí. Bola by škoda nechať pekný nápad v takomto de facto nedokončenom stave. Držím palce!
14.05.2021