I.

Introvert vo mne jasá, konečne som sama. Dúfam, že mi nikto nezaklope a že ma čaká len výživný spánok. Nestíham chodiť domov, tak som si zriadila nocľaháreň priamo v inštitúte. Kým moji známi v tejto dobe, ak môžu, pracujú z domu, ja som sa zariadila naopak. Nevadí, aj tak ma v mojom byte nik a nič nečaká, pomyslím si, keď vchádzam do stroho, aj keď účelne zariadenej provizórnej izby, veď na spánok veľa nepotrebujem.

Zaháňam chmúrne myšlienky, ktoré sa rozdrapujú v mojej ťažkej hlave, ale nedarí sa mi. To že, nemáme očakávaný výsledok, v poslednom čase ťažko znášam. Sľubovali sme svetu, že to zvládneme rýchlo, maximálne do dvoch rokov. Lenže tri roky prešli a stále nič. Prečo sa nám nedarí?

Položím rúško na žehliaci pultík. Rýchlo ho prežehlím a hodím do koša so špinavou bielizňou. Zhodím zo seba aj oblečenie. Rutina. V práci sa za deň prezliekam niekoľkokrát. To posledné zďaleka nie je špinavé, ale mohlo by byť kontaminované, stretla som v ňom dvoch ľudí. Manipulujem s ním opatrne, robím rýchle úkony, podobné ako s rúškom. Keď sa zbavím oblečenia, uvoľním si vlasy z gumičky a vstúpim do sprchy. Konečne. Milujem, keď mi voda steká po chrbte.

Balím si mokré hrdzavé kadere do mäkkého uteráka, aby som ich zbavila vlhkosti, keď môj pohľad zavadí o niečo malé biele pod dverami, tak si zašomrem:

“Čo to je?”

Lístoček dvihnem a na obálke čítam:

“Pre Dr. Kláru Gritterssovú!”

Zvedavá, kto mi čo posiela a prečo takto, lístok otvorím a čítam:

“Viem, prečo váš výskum stagnuje, máte sabotéra. Stretneme sa zajtra večer o 20.00 na hlavnom námestí. Nájdem si vás.”

II.

“Klára, čo je s tebou?” pýta sa šéf na porade.

“Prepáč, som len nejaká unavená,” odpovedám na jemne zachrípnutý bas, ktorý ma prebral z úvah. Rôznorodé myšlienky ma neopustili ani ráno. Celú noc som sa prevaľovala zo strany na stranu, pripadala som si ako zabudnutý klas kukurice na vozíku, ktorým zvážajú úrodu z poľa. Hľadala som vinníka. Je možné, aby niekto sabotoval výskum? Kto by to mohol byť? Komu by mohlo záležať na tom, aby sme neuspeli? Konkurencia? Tú vlastne nemáme. V našom inštitúte sa sústredili najväčšie kapacity, aby sme spoločne zachránili svet. Mohol by existovať záložný tím mimo nás? Mohol, len kto by v ňom pracoval, keď všetkých najlepších máme tu?

“Viem. Unavení sme všetci,” povie jemne vyčítavo.

Zdá sa mi? Akoby zachrípnutie v jeho hlase mizlo, skáču mu tie hlasivky ako mladé kozľatá, keď sa snažia dostať k matke, má ich úplne bez kontroly. Odkašlem si, chcem, aby môj hlas pôsobil sebaisto. Ospravedlním sa ešte raz všetkým, zaujmem prísnu vedeckú pózu a prejdem k prezentácii posledných poznatkov.

Pred tromi rokmi ma oslovili, aby som začala pracovať na vývoji vakcíny a zároveň, aby som bola zástupkyňa šéfa nášho tímu. Vybrali ma napriek môjmu mladšiemu veku a výzoru bábiky so zlatými vlasmi. Chcela som ukázať svoju fundovanosť a všetkým kolegom dokázať, že som správna voľba. Našou úlohou bolo vyvinúť vakcínu na nový vírus. Ako vedkyňa som mala bohaté skúsenosti a hlavne verila som si. Dôverovala som aj našim molekulárnym biochemikom, ktorých som pomáhala vyberať a dala som si zvlášť záležať, veď ide o výskum najvyššej priority.

III.

Som oblečená nenápadne, rúško mám v rovnakej béžovej farbe ako zimnú bundu, zapletené vrkoče schované pod zemitou čiapkou s brmbolcom. Mám nasadené okuliare, veď bez nich aj tak nič nevidím. Pripadám si ako v špionážnom filme, keď postávam pri fontáne a obzerám sa okolo, či neodhadnem, kto sa so mnou chce stretnúť. Zrazu mi napadne, nemala som o tom niekomu povedať? Vo všetkých napinákoch človek, ktorý nikomu nič nepovie, umiera. Zhlboka sa nadýchnem, aby som zahnala obavy, teda aspoň tak, ako mi umožňuje rúško. Pošlem niekomu SMS-ku? Len komu? Okrem kolegov z práce sa nestretávam s nikým. Lovím v pamäti, ktorú mám momentálne ako roztrasenú huspeninu, ktorú som raňajkovala. Miki, môj spolužiak z gympla, je novinár, videla som to minule na facebooku, keď som si našla chvíľku pri obede.

“Pani doktorka, neobzerajte sa,” začujem spoza chrbta príjemný mužský barytón, ktorý ma odpúta od myšlienok na Mikiho.

Toľký šelest v hlase, akoby sa mi o kožu obtieral zamat. Takýto hlas nemôže patriť vrahovi, aj tak na SMS je už neskoro, pomyslím si.

“Nebojte sa, iba vám poviem, čo sa deje v inštitúte,” pokračuje. Zostáva za mojim chrbtom.

“A čo sa môže diať, o čom neviem?” poviem pevným hlasom a chystám sa otočiť. Ten sebavedomý hlas som si nacvičovala od chvíle, čo som sa dozvedela o stretnutí.

“Neotáčajte sa!” zastaví ma.

Keď počúvnem, pokračuje:

“Nie je vám divné, že prešľapujete na mieste?”

“Pravda, ide nám to pomalšie,” prisvedčím.

“Nie pomalšie, ste v bludnom kruhu,” povie rázne.

“Odkiaľ viete ako sa nám darí?”

“To teraz dajme bokom. Chvíľku ma počúvajte.”

Mám neodolateľnú chuť obzrieť si dotyčného. Trochu s tým zápasím, ale informácie, ktoré mi chce povedať mi pripadajú dôležitejšie, tak sa nepohnem a počúvam.

“Všetky znehodnotené vzorky, neočakávané zvraty, nelogické reakcie, stagnácia… toto všetko… za tým je váš šéf.”

“Môj šéf? Prečo by to robil? To je nejaký vtip,” nervózne sa zasmejem.

“Viem, že je to ťažko uveriteľné, ale mám dôkaz,” povie zreteľne.

Cítim pohyb na svojej pravej strane. Niečo mi vsunul do vrecka bundy. Preto sa opýtam:

“Kto ste a ako ste sa o tom dozvedeli?”

“Človek, ktorý chce zachrániť svet a sám to nedokáže.”

“Také klišé. A vôbec, to nie je odpoveď. Ak je to pravda, tak niečo urobíme, niečo vymyslíme, pôjdeme na políciu,” chrlím prvé nápady.

Nepočujem žiadnu reakciu, preto sa otočím. Za mnou nikto, len v uličke sa mihol šedý kabát. Siahnem rukou do vrecka a vylovím USB kľúč v tvare malého zajačika. Zajko, čo mi ukážeš?

Vo svojom byte nedočkavo vsuniem zajačika do starého PC, ktorý dlhší čas stojí zabudnutý na mojom pracovnom stole. Bojím sa použiť nový notebook. Čo keď tam je vírus? Video. No tak sa pozrieme, čo ponúkaš, pomyslím si.

Znepokojene pozerám na monitor, keď sledujem ako môj šéf kontaminuje vzorky, následne ťuká do klávesnice. Pritom sa obzerá, či náhodou niekto nejde. Strih. Vyzerá to, že ďalšia časť je urobená neskôr. Je tam iné svetlo. Video sa zameralo na spisy na stole, žiadna akcia. Zrazu počujem pre mňa neznámy trocha priškrtený hlas, trochu mi pripomína zaškrípanie starej nenamazanej brány:

“Ako to vyzerá?”

“Spomalil som to. Najbližší mesiac, možno dva budeme vyhodnocovať, čo sa stalo,” odpovie šéf vo videu. Aj keď ho nevidím, spoznávam jeho neposlušné hlasivky.

“Ukážte. Fajn. Ako vždy, posielam na účet. Informujte ma priebežne, tak ako doteraz.”

Aj keď sa snažím, ten cudzí hlas nespoznávam. Nikdy som ho nepočula.

Zajačik, tak toto si schovával. Chlapík mal pravdu. Nalejem si do pohára Janka Kráčajúceho, sadnem do hojdacieho kresla, dedičstva po otcovi, ktoré sa do môjho dievčenského bytu vôbec nehodí a rozmýšľam. Prečo dal dôkaz mne a nešiel na políciu, alebo do hocakej inej dôveryhodnej inštitúcie? Čo ten môj šéf? Tvári sa ako čistá biela ľalia, pritom to vyzerá, že je nepríjemným pýrom, ktorý brzdí rast želaných bylín v záhrade. Jeden vytrhnete a ďalšie narastú. Ktovie, prečo mi napadla asociácia so záhradou, keď som v nej nepracovala odkedy umrel otec? A kto je škrípajúca brána a kto za ňou stojí? Kto by mohol mať záujem na tom, aby sme vakcínu nevyvinuli?

Za tie roky, čo nákaza prepukla, zomrelo viac ako päť miliónov ľudí a stále nie je koniec, pomyslím si. Zhasnuté životy. Nový vírus spoľahlivo zabíjal a nevyberal si ani podľa veku či pohlavia, aj keď sa nám to najprv tak zdalo. Obavy z nákazy spôsobili zmenu životného štýlu. Som skôr samotár, ale do divadla, kina, na koncerty som pred vírusom chodievala pravidelne. Občasné stretávanie s niekoľkými priateľmi bolo nutnosťou uržania psychickej pohody. Keď začali padať hlavy, ľudia sa uzatvárali do seba a do svojich domácností, báli sa chodiť von, opustili svoje spoločenské zvyky. Koncerty boli zrušené, divadlá, kina, reštaurácie či bary boli zatvorené. Uzavreli sa aj štáty, hľadali medzi sebou vinníka a vyvodzovali dôsledky. Mysleli sme si, že snáď vybudujeme kolektívnu imunitu, nestalo sa tak. Vyliečení ľudia sa opätovne nakazili. Padli sme na samotné dno. Kým v rozvinutejších krajinách je jedla ešte ako tak dosť, v ostatných je na prídel. V chudobných krajinách, ak ľudia neumrú na vírus, tak umierajú na hlad. Keď sme zostavili vedecký tím, v televíziach na celom svete o nás hovorili ako o novodobých spasiteľoch. Tento mýtus niektorým prerastol cez hlavu, museli sme ich vymeniť. Nikto sa nemôže hrať na Boha. Ako to, že som si nič nevšimla u šéfa? Lenže on sa nehrá len na Boha, on za tú hru berie peniaze.

Hlava sa mi nezastaví. Rozmýšľam nad rôznymi scénarmi. Pôjdem na políciu. Mám dostatočný dôkaz, aby začali konať? Ani neviem, kto mi zajačika dal. Poviem o tom riaditeľovi inštitútu. Môžem si byť istá, či v tom nejde tiež? Môžem vôbec niekomu veriť? Čo by urobil môj otec? Vidím jediné riešenie, som vedec, tak urobím vlastný paralelný program. Nikomu o ňom nepoviem. Hm, ako sa mi to podarí utajiť? Zatiaľ neviem, ale skúsim to.

IV.

“To je dobrá historka,” povedal príjemný šelest, keď som šla okolo.

V hlave mi zarezonovalo. Ja ten hlas predsa poznám. Počula som ho pred týždňom pri fontáne. Cítim sa trochu ako detektív. Otočím sa k živo diskutujúcim kolegom, ktorí takéto stretnutia mávali niekedy pri rannej káve a cigarete. Potom čo sa prevalilo, že na vírus umierajú hlavne fajčiari s oslabenými pľúcami, ľudia prestávajú fajčiť. Káva sa pije v súkromí, každý predsa má v kontakte s inými rúško. Pristavím sa pri skupinke, pozriem sa na mladšieho vedeckého pracovníka, o ktorom si myslím, že je majiteľom zamatového barytónu a spýtam sa:

“Zdravím, ako sa dnes máte?”

“Dobré ráno, dávame si malý reštart pred prácou,” odpovedá veselo iný člen skupinky. Škoda, nie ten, čo by som chcela.

“Chcela by som s vami niečo prebrať, bude to len sekunda,” otočím sa priamo na Richarda Stillmana, teda myslím, že tak sa volá.

Váhavo pozrie po kolegoch, nakoniec sa odpojí od skupiny a povie:

“Čo potrebujete?”

Spokojná, že som ho spoznala, poviem:
 “Poďte ku mne do kancelárie, nech nás nikto neruší.”

Stillman sa na mňa významne pozrie a ide mojim smerom. Keď sme od kolegov v dostatočnom odstupe, pošepne:

“Do kancelárie radšej nie, poďme na vzduch.”

Prikývnem.

“Už viete, že som vás spoznala,” poviem priamo, ale potichu, aby ma náhodou niekto nezačul.

“Prepáčte, že som vás do toho zatiahol. Nevedel som, za kým ísť. V podstate nevedel som komu veriť. Trochu som vás sledoval, zdali ste sa mi oddaná veci a len vakcína je dôležitá.”

“Neospravedlňujte sa! Dobre, že ste mi to povedali. Začala som viesť vlastný tichý výskum. Teraz, keď viem, kto ste, tak mi môžete pomôcť. Prečo ste vlastne nešli na políciu?”

“Bál som sa. Skorumpovať nášho šéfa mohol len niekto ozaj mocný. Na polícii nepoznám nikoho. A vôbec… neviem, či by som im mohol veriť.”

“Ako ste to zistili?”

“Tá prvá časť videa je náhoda. Bol som ešte v laboratóriu, keď som zazrel šéfa. Nezdalo sa mi, čo vidím, preto som ho natočil. Keď odišiel z práce, dal som mu do kancelárie skrytú kameru.”

S Richardom sme si dohodli pravidlá a rozdelili prácu, bude sa podieľať na mojom utajenom projekte. Navzájom si môžeme kryť chrbát a tak máme vačšiu šancu dospieť k výsledku. Som rada, že už na to nie som sama. Tiež sme sa rozhodli, že budeme pozorovať šéfa, aby sme zistili, či je osamelý sabotér, alebo či má medzi kolegami komplica. Keď budeme mať vac informácii, odhalíme jeho alebo ich aktivity.

V.

“Čo máš, Klára? O chvíľu mám jedno stretnutie,” povie šéf a len očkom mrkne, kto vchádza do kancelárie, ďalej sa venuje zapisovaniu niečoho dôležitého.

“Prečo to robíš? Čo za to máš?” pýtam sa prísne.

Prekvapene dvihne oči od papierov a spoza okuliarov ich do mňa zavŕta. Po malej chvíľke sa opýta:

“O čom rozprávaš?”

“Nemá význam zapierať. Viem, čo tu robíš.”

Vidím, ako mu po tvári prebieha tieň.

Kým vsúvam zajačika do PC, pýtam sa ďalej:

“Povedz, aká je primeraná cena, aby vedec tvojho formátu v sebe zapredal človeka i svoju profesionalitu a celému ľudstvu budúcnosť?”

“Tak, už o tom vieš,” na moje prekvapenie konštatuje s úľavou v hlase.

“Áno, viem. Prezraď, kto si praje, aby sme vírus nezastavili?”

Čakám, že pri konfrontácii bude zatĺkať, ale na moje počudovanie sa šéf rozhovorí:

“Vývoj som chcel len pozdržať. Nikdy by som nesúhlasil s úplným zastavením výskumu. Potom sa mi to vymklo. Dohoda bola, že naše aktivity len spomalím, výsledok oddialim o niekoľko mesiacov. Stratil som však kontrolu. Vydierali ma, že ak nebudem pokračovať, zverejnia, čo som urobil. Z niekoľkých mesiacov bol rok a pol. Neviem, kedy by bol koniec. Možno mi neuveríš, ale som rád, že si na to prišla,” vysvetľuje pokojne.

“Máš pravdu, neverím ti. A jednému vôbec nerozumiem, kto si môže priať, aby toto pokračovalo? Z toho nemôže mať prospech nikto.”

“To by si sa čudovala, takých je niekoľko.”

Ticho čakám za odpoveďou.

“No, bohatí ľudia. Skupina bohatých ľudí.”

“Bohatí? Hlúposť, veď sa zapojili do solidarity so svetom. Dávajú vlastné prostriedky do výskumu, tiež pomáhajú rozvojovým krajinám.”

“Veľmi sa mýliš. Nehovorím o majetných ľuďoch, ale o skutočne nechutne bohatých. O takých, o ktorých sa nevie. Žijú mimo, utajení pred svetom na svojich ostrovoch. Je ich len pár a ich skutočné mená nikto nepozná. Nenájdeš ich v rebríčkoch najbohatších ľudí sveta, nikde sa o nich nepíše. Takých sa vírus netýka, ani umieranie. Sú to tí, ktorí majú toľko prostriedkov, že žijú úplne sebestačne. Takým kríza pomáha. Svet je ochromený a všetko je lacné. Potrebovali len čas, kým sa celý svet prepadne natoľko, aby si mohli kúpiť, čo si zaumienili. Vieš, teraz si môžu kúpiť aj celé ostrovy, alebo štáty, veci, po ktorých túžia. Všetko je na predaj.”

Mám ešte veľa otázok: prečo to urobil, načo mu boli tie peniaze, či sa bude vedieť pozrieť do očí svojim deťom, ale už sa nič nepýtam, iba sa na neho smutne pozerám. Máme nahratého dosť materiálu, aby sa ho mohli pýtať iní a nám už v práci nebude prekážať.

S Richardom sme vo vlastnom výskume pokročili, kam to šlo vo dvojici. Viem, že výsledok dozrieva a nie je ďaleko. Keď zapojíme celý tím, vakcína bude na dosah. Sústavná práca, robená vytrvalo s presvedčením a nasadením, prinesie svoje ovocie.