Ladenie presnej frekvencie svetla na lampe bolo niečo, čo ho veľmi bavilo. Sledoval hodnoty odrazu prechádzajúceho cez roztok.

Z hrdosťou sa pozrel na stohy fľaštičiek s telami víl ponorených v špeciálnych roztokoch. Na jednu poklepal s láskavým pohladením. Vila dnu sa nepatrne pohla. Podstatné bolo aby sa im nič nestalo.

V predajni sa ozval zvonček. Bol hlučný a nebolo možné vstúpiť bez toho aby o tom vedel. Tentoraz doslova vyskočil. Už to bol týždeň, čo tu bola tá šialená aktivistka. Nejak sa dozvedela o jeho vzťahu k vílam. Natlačila sa kam nemala.

Dostať ju nejakým spôsobom von bolo takmer nemožné. Kričala a preklínala. Žiadny argument nenachádzal úrodnú pôdu. Dokonca na neho zaútočila.

Ak by to bola moderná lekáreň mala by problém. On ju zariadil v staršom štýle. Smútil za svojimi váhami. Ktoré použila ako zbraň. Cenný kúsok z viktoriánskej lekárne.

Ukľudnil sa nechal víly v sklenených valcoch vílami a šiel obslúžiť zákazníka.

,,Dobrý deň, ako vám pomôžem,” prihovoril sa.

Skôr než stihol čokoľvek ďalšie vtrhol dnu dav. Na jeho čele ta žena. Kričiaca a transparentmi mávajúca masa sa valila ako záplava. Rozbíjali a ničili všetko čo im prišlo do cesty.

,,Prosím odíďte prosil majiteľ lekárne, nikomu som nič nespravil. ” prosil ako len vedel. Inak to nevedel. A aj ked sa bál a hneval. Nevedel hnev vyjadriť.

,,Chyťte toho netvora a prehľadajte miesto vzadu tam som videla úbohé tvory naložené vo fľaškách,” mladá blondína soptila.

Lekárnika zdrapili a držali zatiaľ čo mladá vyniesla fľašu z vílou. Víťazoslávne ňou mávala.

,,Ľudská rasa je zlo a tu je dôkaz, aký iný tvor je schopný niečoho takéto,” ukájala sa v istote svojho presvedčenia. Triumfovala a dráždila dav prívržencov počínajúci s lynčovaním.

Niekto to však nevydržal a rozhodol sa hodiť dlažobnú kocku chudákovi rovno do tváre. Zámková dlažba okamžite lekárnika usmrtila ale záplava kopancov a úderov neustával.

Žena nechala lúzu nech sa nabaží a prešla do zadu. Doteraz bola v extáze a ani ju nenapadli trestné dôsledky. Ale aspoň oslobodí tieto úbohé bytosti. Odšrubovala prvú fľašu. Malička ručička sa z nej trochu vystrčila.

Rozplakala sa zármutkom a šťastím. Ešte viac znechutená ľudstvom. Oplakávala úbohu bytosť.

Víla otvorila oči. Z tele vyšla vlna svetla. Všetky víly sa zobudili . Každá a jedna prešla stenou flaší akoby to ani nebola bariéra. Žena to neriešila. Teraz ju zaujímalo len ich sloboda.

Tá ktorú otvorila zatrepotala krídelkami a vyletela až k jej uchu. Osloboditeľka už počula poďakovanie.

,,Zabili ste tohto nevinného a láskavého muža, liečil nás, čo žijeme v mestských záhradách a parkoch,”

,,Za to zomrieš,”

Milé víly sa zmenili na malé príšerky ako sa im zúrivosťou pokrivili tváre a malé rúčky sa zmenili na priehrštia ihličkových tesákov. Pár ďalších nazrelo do zadu nevedeli, čoho sa desiť viac či víru ihličiek obrezujúcich ženu za živa alebo jednej víl čo zastala aby im ukázala grimasu smrti.