Zákazníčka

„Ja som vás nechcela týmto zaťažovať, ja ani nechcem ten obchod žalovať, ja, ja…“ hapkala som pred dvomi ženami zákona a z očí sa mi kotúľali slzy.

„Ale ja som musela, povedal mi to ten majiteľ elektra, nechcela som, ja… len som chcela späť svoje peniaze…“ to boli posledné slová, ktoré ešte boli ako-tak zrozumiteľné. Potom som spustila srdcervúci prúd sĺz a obe policajtky sa ku mne natiahli, aby mi podali vreckovku. Vzala som si od oboch, vedela som, že toto bude nadlho.

„Dobre, pani zlatá,“ spustila jedna z nich.

„Sle-slečna,“ vyšlo zo mňa pomedzi usedavý plač.

„Ehm, dobre, slečna, tak ešte raz,“ ozvala sa o poznanie mladšia z tohto dua: „kúpili ste si teda toho robotického manžela, áno?“

Prikývla som. Vysvetlila som (teda, ak som práve nevzlykala), že som už dlhšie nechcela byť sama. Lenže nekonečné randenie ma nenapĺňalo. Mne už tikali biologické hodinky, nebola som žiadna tínedžerka. Lenže na rolu slobodnej mamičky som sa necítila, na druhej strane, odkedy som si kúpila byt, cítila som sa v ňom sama. Robotický manžel mi prišiel ako dobré riešenie. A prečo nie? Rodinu som mala ďaleko, keď sa vrátim domov z práce, aspoň ma niekto bude čakať. Boli to celkom fešáci, lenže ja som chcela ísť na dovolenku, zvolila som preto nákup naslepo. Že vám teda domov v krabici príde chlap, so všetkými funkciami, len si nevyberiete, či bude mať chutnú tváričku alebo to bude hromotĺk. No, ten môj nebol najkrajší, ale… dovolenka v Chorvátsku je dovolenka v Chorvátsku.

„No a problém nastal…?“ dôrazne naznačila otázku vyšetrovateľka.

Uprene som pozrela do zeme. Prestala som plakať. Problém nenastal. Nebol v robotovi. Bol vo mne. Bola som sklamaná, nie však z nevýhodnej kúpy, ale zo seba.

Vyšetrovateľka

Do miestnosti, kde vypočúvame ľudí si od toho dňa neberiem kávu. Mala som preukrutnú chuť vyliať ju tomuto nešťastníkovi do ksichtu.

„Vám hovorím, ja ho zabijem! Vy viete čo to spôsobí? Vy viete aké to je? Mesiac čo mesiac ho platím, málo mu dávam?“ pýtal sa rečnícke otázky fúzatý päťdesiatnik, neustále trieskajúci do stola. Pomaly vstával zo stoličky a horúčkovito gestikuloval. Mal to byť majiteľ elektra, kde pani… pardon, slečna… kúpila toho robota. Lenže, to som si nestihla overiť. Ani či mal jeho aktuálny záchvat spoločné s našim vyšetrovaním. Od tej slečny predtým sme sa dokopy nedozvedeli nič. Po dlhom pohľade do zeme sa rozplakala a musela sa ísť nadýchať čerstvého vzduchu.

„Však to je hanba na sto rokov vám hovorím! V každých správach to bude, viete?! Prídem o kšeft! Robotický manžel? Čert mi toto bol dlžen! Už tie automatické domy na kľúč boli chobotina! A ten pomocník do garáže? Bože, že ja som si neurobil pekárničku! Nie, zober si pobočku zo siete elektra ako franšízu, bude ti dobre Jožo… A teraz toto!“ vykričal sa nešťastník, ktorý konečne prezradil aspoň svoje krstné meno. Potom tresol do stola a opýtal sa, či môže ísť najprv von, zapáliť si. Poprosila som kolegyňu nech ide s ním. Stále som mala v rukách horúcu kávu. Paradoxne, mohla som ho ňou schladiť. Bola som sklamaná, že si ani tých pár dúškov nevychutnám.

Robot

„Dobrý deň, ja som ten robot,“ slušne som sa predstavil dvom dámam zákona.

„Robot? S robotom som vyšetrovanie neviedla. Však u nás v meste nemáme ani oddelenie na kyberzločin. Do prčíc, to čo sa deje?“ spýtala sa staršia vyšetrovateľka mladšej. Pochopil som, že moji predrečníci toho veľa nepovedali. Dáma, ktorá odtiaľ vyšla ako prvá, sa v čakárni zrútila. A Jožo? Pred tým som sa radšej skryl na záchode.

„Nie nie, dámy, ja nie som robot,“ spustil som, „Aj keď posledné týždne som bol. Tá slečna, ktorá tu bola predo mnou, si myslela, že kupuje robotického manžela. Viete, novinka, prišlo to najprv z Japonska, potom do USA, teraz je to už aj v Európe.“

„Prepáčte, toto bude asi odveci otázka ale… Vedia takí robotickí manželia…“ spýtala sa ma pani policajtka, obzrela sa a pošepkala mi: „Vedia robiť také tie fajné domáce jaterničky?“

„Nie, takú funkciu im vedci v Japonsku ešte nevymysleli,“ odpovedal som.

„Ta chvalabohu, inak by sa môj Feri musel začať báť!“ zasmiala sa.

„Tú slečnu som poznal z videnia. V Jožkovom elektre pracujem ako šéf bezpečnosti. Máme dobré kamery, mikrofóny… Bola u nás niekoľkokrát.“

Policajtky sa na seba pozreli. Nebol som si istý, či celkom rozumejú. Ale to bolo v poriadku, nie každý sa vyzná v nových technológiách. Však aj ony už mali pilotné projekty s robotickými policajtmi, ktorí riešili kyberšikanu. Na človeka je to niekedy proste priťažké. Vyzvali ma, nech pokračujem.

„Tá slečna si vyberala príliš dlho. Počúval som, ako sa neustále sťažuje predavačovi, bola nespokojná, nevedela si nájsť chlapa. Aj mi jej bolo ľúto, lenže… Ona mala prehnané požiadavky. Na výzor, na plat, musel to byť domáci kutil, minimálne lekár, model… A tak si zaobstarala robota.“

„A ako to súvisí s vami?“ spýtala sa policajtka.

„No, jedného dňa, keď sa mala jej objednávka expedovať z nášho skladu, hodil som sa do krabice. Keďže kupovala robota naslepo, čo je lacnejšie, krabica nebola priesvitná, nikto nevidel, že som v nej. Robota som skryl, na jeho miesto som naskočil ja. Prvé dni sa aj sťažovala, že už videla aj krajšie modely, ale to prestalo. Aj bola prekvapená, ako som na ňu milý, ale asi jej to vyhovovalo. Mal som pocit, že je zo mňa hotová, vraj taký milý na ňu ešte žiadny chlap nebol.“

„Človeče. Toto je divné,“ krútila hlavou vyšetrovateľka.

„Dával som jej komplimenty, robil jej masáže, ale… Ale keď sa jej pokazilo auto, nedokázal som ho opraviť. A to ten robot mal vedieť. Miesto toho som jej však prehovoril do duše. Vraj som mal pravdu. Povedal som jej, že by mala zľaviť zo svojich požiadaviek na chlapov a že si raz nejakého nájde. Že veci, na ktorých jej záleží, nie sú až tak podstatné. To ju dostalo. Ale aj vydesilo. Roboti síce vyzerajú ako ľudia, vedia sa do veľkej miery správať ako ľudia… Ale nie sú ľuďmi. A ja som človekom. Myslím, že som týmto sklamal šéfa, aj tú slečnu. Ale… snáď som im otvoril oči.“

Moderátorka spravodajstva

Posledných pár sekúnd neuveriteľnej reportáže o ľsti zamestnanca elektra... a ja som mala ísť s hlásením na obraz. Keď som sa o robotickej romance, ktorá robotickou nebola, dopočula, smiala som sa. Redaktorka sa odhlásila, prestrih do štúdia…

„Prípad vyvolal ohlas po celom svete. Výrobcovia nateraz sťahujú nové modely a do tých ďalších vraj pridajú viac neľudských prvkov, aby boli jasne rozpoznateľné. A ak si myslíte, že prípad ochrankára z elektra a otvorenia očí mladej dáme bude mať šťastný koniec ako z filmu… budete sklamaní. Nerozvážnemu mužovi hrozí až 10ročný trest…“ dočítala som a usmiala som sa. Vôbec som nebola sklamaná, že tá ženská dostala príučku.