„Mamma mía, to budeme odteraz nakladať víly ako uhorky?“ prezerala si Tina zaváraninové poháre až po okraj naplnené zelenkavou tekutinou. A vílami.

„To vieš, pandémia!“ odvrkla mama Škriatková a neprestávala pritom osievať múčku zo svätojánskych mušiek. „Najprv sa vykúpilo droždie, ako keby si ešte niekto zo Škriatkovcov pamätal, ako sa pečie! Som naposledy videla múku, keď som mala štyri roky, za tie dve storočia ma strašne rozmaznali bosorácke polotovary: šup ho do rúry a máš! A teraz kukaj na mňa, čo robím! Jak keby mi preplo! Ale čo iné sa dá doma robiť, keď vonku je ten holubí mor. A bohvie, kedy prejde!“

Kuchyňu aj komoru mali u Škriatkových vskutku napakovanú. Hlúposťami, poväčšine, vecami, na aké si v tej rýchlosti po vyhlásení zákazu vychádzania spomenuli. Tininu mamu pochytil ošiaľ hlavne čo sa jedla týkalo, no povrávalo sa, že susedia si nasťahovali do spálne Šípkovú Ruženku aj s posteľou, vraj čo ak ju bude treba pobozkať, kým sa pandémia skončí? Čo na tom, že susedovie malý princ mal ešte len šesť rokov?

A tak sa celá komunita Začarovaného lesa uzavrela a pomaly, ale isto sa začala vracať ku koreňom, do čias, keď sa ešte čarovné bytosti museli skrývať pred ľudským zrakom a žili, ako to povedať? Ako divosi.

Škriatkovia z láskou spomínali na svoje predcivilizačné zvyky a tradície ako napríklad nakladanie víl, jedenie detí alebo nabodávanie hláv svojich nepriateľov na kôl. Pravdou však bolo, že odkedy sa prestali skrývať, inklinovala väčšina z nich k vegánskej strave a Škriatkovci neboli výnimkou. Tina si obzerala farebné nálevy, ožiarené svetlom vílich krídel a chichúňala sa pri predstave, že by jej mama prikázala nejakú z nich zjesť. Malinké potvory sa na ňu dívali z vnútra fliaš, durdili sa a vyplazovali na ňu jazyky, ale cez sklo vyzerali ich oči a oduté líca dvakrát také veľké ako obyčajne a Tina sa na nich potom smiala ešte viac.

Keď mama Škriatková odišla hľadať tapperware na preosiatu múku, zakrútila Tina viečkom na jednom z pohárov.

„No čo, Amálka?“ prihovorila sa malému stvoreniu, ktoré sa zadychčané prekotilo cez okraj.

„Som Padme, ty ignorantská opica! Nie každá víla sa volá Amálka!“ rozkričala sa víla tenkým hlasom. „Každá tretia, každá druhá možno, ale to ti nedáva právo nás takto zovšeobecňovať!“

„Pardon, pardon... Iba som bola zvedavá... Ešte nikdy som vílu takto zblízka nevidela.“

„Ty si zvedavá? Ja som zvedavá!“ vrtela sa Padme uväznená medzi sklom a viečkom. „Som zvedavá, čo to s nami stvárate?!“

„Ále, to je len tak. Mame preplo, tak začala po rokoch zavárať. Za chvíľu zrušia zákaz vychádzania a znova vás pustí. Zatiaľ tu ale budete musieť počkať, či náhodou nepríde apokalypsa. Potom by sme vás asi zjedli,“ zamyslela sa Tina.

„A ako dlho tu budeme musieť sedieť?“

„Zopár týždňov? Dva mesiace top,“ pokrčila plecami. „Vydržíte to?“

„Ach, čo si myslíš, že som nejaká padavka?“ hodila víla rukou. „Dva mesiace sú pre mňa ako taký dlhší štvrtok. Mám dvetisíc päťsto rokov! Mojej múdrosti sa nevyrovná ani...“

„Pozor! Ide mama!“ šepla Tina, rýchlo víle vtlačila viečko do hlavy, zakrútila ním a zo zvyku zatriasla pohárom. „Hups! Prepáč! A ak by si sa strašne nudila, daj vedieť, dobre?“

Lenže holubí mor nie a nie prejsť. Najhoršie boli noci, keď sa tmou nieslo hrkútanie nakazených a škriatkovia nemohli poriadne spať. Asi týždeň po zaváraní mali doma paniku, lebo mama jeden večer dvakrát krátko a nahlas zahrkútala, ale keďže ju to hneď prešlo, rýchlo sa im uľavilo.

Dni sa vliekli ako smola a zatiaľ čo Tina bola zvyknutá zabaviť sa, ako prišlo, mama, ktorej sa bežne od rána do večera nezastavili ústa ani nohy na pochôdzkach po susedoch, nudou dosť trpela. Asi o týždeň si znovu spomenula na víly.

„Choď pozrieť, či už kvasia!“

„A ako to spoznám?“ zavrela Tina encyklopédiu o jednorožcoch.

„Ozelenejú a vyplávajú bruškom nahor.“

Lenže neozeleneli a nevyplávali. Ani bruškom nahor, ani nijako inak.

„Mama chce, aby ste plávali hore bruškom,“ oznámila vílam.

„A čo som gupka?“ odsekla Padme. „Začína mi tu byť dlho.“

„Ale prečo? Veď to máte ako kúpele!“ úprimne sa začudovala Tina.

„V takej studenej vode? O chvíľu sa zmením na vodníka! A to by bol pekný prúser, môj bývalý bol vod...“

„Tak vás položím tuto nad kotlík a trochu na budete zohrievať a inhalovať. Ako v kúpeľoch!“

Víly sa potešili a kým ich prenášala nad kotlík, ukazovali jej nadšené palce hore. Potom sa Tina vrátila ku knihe o jednorožcoch. Mama sa tešila, že budú mať doma profesionálnu jazdkyňu, veterinárku alebo aspoň husára, prinajmenšom si od jej záľuby sľubovali jednotku z biológie na vysvedčku. Ani by im nenapadlo, že Tina si obrázky pozerala z úplne iného dôvodu. Chcela si dať jedného vytetovať. Priamo na stehno, pod sukňu, na to by jej rodičia v živote neprišli! Alebo na chrbát... Rozmýšľala, obkresľovala z knihy obrázky na priesvitný papier a prikladala si ich na nohu, keď jej mama zhučala, až Tina nadskočila: „Tak už vykvasili?“

Škriatkovie dcéra upaľovala do komory a po malej chvíli podávala mame hlásenie: „Nevykvasili. Ani jedna, zaváranie nám toho roku nevyšlo. Na druhej strane,“ hlások jej trochu zneistel, „máme veľa polievky...“