Najväčšie dobrodružstvo svojho života som zažil už dávno. Mal som len čerstvých trinásť rokov, no pochybujem, že sa mi to niečím podarí prekonať. Vlastne celkom bezpečne viem, že sa tomu ani nič nevyrovná. A to odvtedy uplynulo presne štvrťstoročie a ja som sa tak usilovne snažil! Pachtiac sa za dobrodružstvami cez pol sveta, v batohu len náhradné oblečenie, foťák a knihu. Bane kráľa Šalamúna a či Stratený svet. A potom vyzbrojený už iba túžbou zopakovať si to. Ja viem, že sa to nedá. Ani nepriateľskosť a chladnokrvnosť štítu Jungfrau ani smútok lodí roztrúsených po planine, ktorá bola kedysi Aralským jazerom, ani opustenosť Veľkonočného ostrova nie sú dôstojnou náhradou. Pretože nech sú to akokoľvek exotické a romantické lokality, len predsa ležia na tejto zemi. Na Zemi. Nič z toho sa však nevyrovná fialovým večerom a ružovým ránam v krajine „Áis“. V krajine nezapadajúceho slnka, ako som si ju sám pre seba nazval. Možno podvedome hľadám bránu do tých čarovných končín na tých najmenej pravdepodobných miestach zelenomodrého glóbusu. Ktovie? Možno raz nájdem bránu orámovanú hadmi. A možno tá brána neleží nikde na pevnine, ale hlboko vo mne...

Počúvajte ako sa to stalo, rozpoviem vám to pekne od začiatku.

„Ale ty si pil!“ dosť príkro som ho obvinil.

„Len trochu,“ namietol môj milovaný a nepodarený brat.

„Ty si vážne retardovaný, keby som bol policajt zoberiem ti vodičák navždy.“

Naoko previnilo, ale v skutočnosti lišiacky sa pousmial: „Lenže nie si. Tak ideš? Mám ťa hodiť do mesta?“

Bývať v dedine malo aj určité nevýhody. A ja som naozaj chcel ísť na ten tréning. Mama má nakoniec pravdu, keď ma upozorňuje na moju nedochvíľnosť!

„A ak sa na to vykašlem, ostaneš doma?“ spýtal som sa.

„Pozri, bráško, ja idem do mesta tak či tak, a ty ak sa bojíš ísť so mnou, tak si nemal zmeškať autobus.“

Je pravda, že som sa bál. Brat jazdil ako blázon aj bez toho, že by mal vypité. Bol som nahnevaný. Ne neho aj na seba. „Ešte raz to spravíš, tak to poviem otcovi a už v živote ti auto nepožičia. Potom môžeš ísť do mesta trebárs na kolobežke.“

Zvážnel: „To neurobíš!“

Ja som v odpoveď len znechutene pohodil hlavou smerom k bráne a vykročil som ku garáži.

„No nasadaj,“ povedal môj brat a o chvíľu už štartoval.

Pre istotu som si hneď zapol bezpečnostné pásy, čo vyvolalo u môjho staršieho súrodenca smiech, ale potešilo ma, že aspoň potom ako vypeckoval hudbu až tak, že sa okná triasli (trochu nadsadzujem, ale ozaj len trochu), pripútal sa aj on. Na jeho obhajobu môžem podotknúť, že hudba bola rocková, a že nešiel až tak nebezpečne, ako som sa obával. Za príkladnú jazdu by som ale tie jeho vyberania zákrut na poslednú chvíľu, nemohol označiť ani omylom.

Modlil som sa ku všetkým svätým, k Bohu, ba aj ku všetkým pohanským božstvám, ktoré mi len prišli na rozum, a ktoré som poznal z kníh a dokumentov. Ťažko povedať, či sa to, čo sa následne stalo, neodohralo aj kvôli tomu.

Práve pri jednej zo strmých zákrut sme dostali šmyk a auto vyletelo do poľa. Zbehlo sa to všetko veľmi rýchlo, ale aj tak som si počas tej jedinej sekundy stihol uvedomiť, že sme v peknej kaši – pred nami sa týčil mohutný strom. Síce sa mi pred očami v zlomku času neodohral celý môj doterajší život, čo, ako niektorí tvrdia, zažívajú pri podobných situáciách, ale musím dať za pravdu tým, ktorí hovoria, že všetko vtedy prebieha ako v spomalenom filme. Tú kratučkú chvíľu, ktorá sotva stačila na to, aby som zadržal dych, a aby brat stihol zakliať, som vnímal ako desivo dlhé čakanie. Ako keď som prvý raz skákal zo skokanského mostíka šípku do bazéna. Napokon som pocítil prudký dopad a potom...

Som bol inde. Na celkom inom mieste. Nesedel som v aute, nebol som ani nikde inde na zemi. Ocitol som sa na mieste, ktoré som nepoznal, a ktoré mohlo byť vytrhnuté z nejakého horúčkovitého sna.

Moja reakcia bola celkom pokojná, akoby som sa vôbec nečudoval tomu, čo sa stalo. Spätne to pripisujem šoku.

„Takže takto vyzerá smrť?“ konštatoval som trochu sklamane. „Len prevaľujúca sa sivá hmla? Žiadne svetlo na konci tunela? Žiadni anjeli? A ako to, že tu so mnou nie je brat? Znamená to, že žije? Dúfam v to, veľmi v to dúfam. Nehnevám sa na neho... len... mi je ľúto, že to skončilo takto. Vedel som, že raz sa niečo stane.“

Vtom sa chuchvalce ťažkého oparu rozostúpili a predo mnou vyvstali obrysy monumentálnej brány. Bola akoby zavesená v priestore. Nedotýkala sa nijakých stien, nestála na nijakej podlahe. Ja som sa pre istotu neodvažoval pozrieť pod nohy, uvedomil som si totiž, že kráčam k bráne po ceste z neustále sa zvíjajúceho sivastého dymu. A podo mnou je len bezrozmerné prázdno. Kráčal som teda tvrdohlavo ďalej až som predstúpil pred obrovitý portál. Pochopil som, že tu nie sú žiadne dvere, že jednoducho chýbajú. Bol to iba gigantický obdĺžnikový rám a jeho výplň tvorila šedá a záhadná ničota. Brána mi pripomínala ozrutné zrkadlo bez skla. Čo asi tak leží na druhej strane? Čo môže ukrývať tajuplný hmlový opar? Svoju pozornosť som vzápätí upriamil na dva vysoké stĺpy, ktoré vlastne tvorili boky rámu a podopierali vrchný trám, ktorý bol vytesaný z jediného kusu kameňa. Stál na ňom nápis vyvedený v zvláštnom písme, aké som dosiaľ (a nikdy potom) nevidel. Ani som sa nepozastavoval nad tým, že ho viem prečítať, že mu rozumiem. Rozumiem, čo hovorí, ale nechápem jeho význam.

„Lebo je len jeden smer, no mnoho ciest a niektoré dvere sú mnohým zapovedané.“

Nemá zmysel hĺbať nad tým, čo nedokážem rozlúštiť, a tak som sa radšej díval na dva monštruózne hady, ktoré obtáčali piliere. Jeden sa vinul smerom nahor a druhý zas opačne. Fascinovane som hľadel na dokonalé detaily a obdivoval prácu neznámych umelcov. Zdalo sa, že nie sú z kameňa, zdalo sa, že sú živé, a rozhodol som sa zistiť z akého zvláštneho materiálu to sú zhotovené. Skoro som bol ochotný uveriť, že títo vytesaní strážcovia len spia ľahkým spánkom, pripravený brániť pred votrelcom vchod do... Kam?

„Do ríše Áis,“ zahrmel hlas, ktorý sa ku mne zniesol z výšky.

S otvorenými ústami som vzhliadol tým smerom a dlhú chvíľu ich ponechal otvorené v absolútnom údive. Had svojím rozoklaným jazykom ochutnával vzduch a upieral na mňa hypnotické rubínové oči. Tak predsa to sú živé tvory! Aké kúzlo vdýchlo kameňu či mramoru život?

„Aj kameň, aj mramor žije. Ale ja žijem iným životom,“ odpovedal akoby čítal moje myšlienky.

„Čo si za tvora? Alebo si démon z nejakých starých legiend?“ opýtal som sa a usiloval sa, aby som nedal najavo strach.

„Ani démon, ani boh. Sme Veční strážcovia,“ ozvalo sa po mojej pravici v odlišnej tónine a ja som s tlmeným výkrikom uskočil. To prehovorila druhá hlava, tá čo bola v úrovni mojej. Tyrkysové oči tohto hada hľadeli skrz mňa. Akoby bol slepý, no videl to, čo sa bežne zrakom nedá postihnúť.

Potom prehovorili naraz zvláštnym dvojhlasom: „Môžeš sa vrátiť alebo môžeš vojsť. Pamätaj však, že ak vstúpiš, možno už nenájdeš cestu späť.“

„Takže som nezomrel? Ja žijem?“

Horná hlava sa rozosmiala. Ak to bol smiech, pretože jej pobavené syčanie nemalo nič spoločné s ľudským zvukmi, ktoré som mal tak rád.

„A kto povedal, ľudské mláďa, že nie je život v smrti? Ale ak sa pýtaš, či sa môžeš vrátiť do sveta, kde si chlapcom, odpoveď je áno. Želaj si vrátiť sa a prejdi. Odíď a zabudni na to, čoho si bol svedkom.“

Ten druhý hlas nebol taký hrmotný, hovoril tichšie a pomalšie: „Vedz, že je nekonečno svetov, chlapče, a táto brána je bránou k nim. A teraz práve jeden z nich potrebuje tvoju pomoc. Ak sa chceš dostať do sveta, kde budeš hrdinom, opatruj v hlave túto myšlienku a vojdi. Bytosti, ktoré tam žijú, ťa potrebujú. Nič nie je náhoda a náhodou nie je ani to, že tu teraz stojíš a rozhoduješ sa.“

Šero presvetlil záblesk červených očí. „Ani ho nevaruješ?“

„To nie je mojou úlohou,“ povedal had s modrými očami a pokračoval, „ty máš odrádzať a ja zas lákať. Ty vidíš do mysle a ja zas do srdca. A ja viem, že chlapec môže uspieť.“

Oči s odtieňom krvi sa zadívali do mojich. „No rovnako môžeš aj zomrieť. Ďaleko od domova. A priprav sa na to, že ak na seba vezmeš zodpovednosť za druhých a zlyháš, tak hoci prežiješ, môže potom niesť tvoje svedomie ťažobu za utrpenie a smrť tých ostatných. A smrť iných, to je horšie než tvoja smrť.“

Zamračil som sa a sklopil som zrak.

„Áno, takto neuvážene konal tvoj brat,“ dodal.

„Môj brat nie je zlý človek,“ povedal som urazene. „Len je nezodpovedný, ale ja nie som! Chcem pomôcť, ak môžem.“

„A tiež sa túžiš stať hrdinom,“ doplnil ma had s očami z tyrkysu.

Ostal som zahanbený a sotva som šepol: „To tiež.“

Zazdalo sa mi, že ten s rubínovými očami si povzdychol. Nato riekol: „Moja úloha je skončená.“

Otočil som sa k tomu druhému netvorovi a vyhŕkol som: „Nedostanem čarovné dary?“

„Aké dary máš na mysli?“

„Také, aké dostávajú v knihách vyvolení hrdinovia. Kúzelný meč, verného koňa, čo rozpráva, posvätený štít alebo plášť, čo ma spraví neviditeľným.“

Had, ktorý sa so mnou rozprával, mlčal, no ten druhý sa akosi smutne zasmial tým svojím syčivým spôsobom.

Cítil som, ako sa tyrkysové oči dívajú priamo do môjho srdca. Potom stvorenie otvorilo papuľu a prelomilo mlčanie: „Bude ťa sprevádzať iba tvoja odvaha a čistota tvojho srdca, k tým sa vždy utiekaj, no...“

„No nezabudni ani na rozum, lebo jedno bez druhého je len polovičaté a nenaplnené,“ skočil mu do reči had s rubínovými očami.“

„Venujem ti predsa niečo, čo je vzácnejšie než všetky vecné dary, hoci by aj boli magické. Je to rada a je to varovanie: nezabudni, že niekto nosí prekrásnu masku, pretože tvár pod ňou je zohavená a škaredá. A tiež pamätaj, že ak zlyháš, cesty sa uzavrú. Viac povedať nemôžem, pretože iba človek musí rozhodovať o svojich cestách, je to osud, ktorý spoluvytvára. Lebo je len jeden smer, no mnoho ciest a niektoré dvere sú mnohým zapovedané.“

To boli slová z mystického nápisu.

Otvoril som ústa, aby som pokračoval v rozhovore. Bolo toľko vecí, na ktoré som sa chcel opýtať. Ale ak aj hady niekedy oplývali zvláštnou formou života, o čom som odrazu začal pochybovať, tak teraz akoby opäť „skameneli“. Zdalo sa mi, že sa znova zmenili na úchvatné, remeselne bezchybne vyhotovené sochy. A možno ani ničím iným nikdy neboli...

Dalo sa spraviť len jedno. Už som neváhal. Pokrčil som čelo, zvraštil obočie a odhodlaným krokom som vstúpil.

No ešte vtedy, keď som prechádzal bránou, som netušil, kde sa ocitnem. Sám v sebe som sa nevyznal a nevedel som rozlíšiť, po ktorej ceste túžim v skutočnosti viac. Ak by som mal byť úprimný, tak asi...

Všetky časti: