Hmla sa rozostúpila, a ja som sa rozkašľal. Dráždila mi nos aj oči. Párkrát som rýchlo po sebe zažmurkal, aby som sa zbavil sĺz. Keď som konečne začal dobre vidieť a rozoznával som cez trhajúcu sa clonu dymu okolie (pretože ako som si uvedomil, bol to dym a nie hmla) zistil som dve veci: ako prvé to, že sa nachádzam v pomerne veľkej miestnosti, zrejme štvorcového pôdorysu, plnej exoticky vyzerajúcich ľudí oblečených v šatách podivného strihu a s čudesnými ozdobami, ktoré mal každý z nich na sebe. A po druhé – bol som nahý. To ma však v tú chvíľu trápilo najmenej.

Dym sa usádzal pri stenách a pri strope a priestor v sále sa postupne prečistil. Dve z postáv stáli ako obarené a kadidlá, ktorými ešte pred chvíľou mávali, im voľne viseli z rúk a sotva znateľne sa kývali. Kývali sa aj kňazi, aspoň som teda predpokladal, že v tejto skupine ľudí zastávajú kňazskú funkciu, a s bázňou si mrmlali niečo, čo som pokladal za ďakovnú modlitbu. Poobzeral som sa okolo seba a zistil som, že stojím na kruhovej vyvýšenine, ktorá sa nachádzala presne uprostred zhromaždenia a po obvode kruhu sú na trojnožkách rozmiestnené nepravidelné a dosť veľké kryštály (väčšie drahokamy som dovtedy nevidel, i keď už onedlho ich mali tromfnúť ďalšie). Postrehol som, že v nich kmitá čudná žiara, akoby v nich bol uväznený živý blesk. Akosi intuitívne som vytušil, že je v nich ukotvená mocná sila mne neznámeho charakteru. Zostúpil som z pódia a vtom všetci padli na kolená. A zbožne sa na mňa zadívali. To ma priviedlo do veľkých rozpakov, oveľa väčších než bol fakt, že ma videli úplne holého. Chcel som sa im prihovoriť, ale sotva sa mi v hlave sformovali slová, zarazil som sa. Zistil som, čo mi na tých ľuďoch nesedelo. Oni totiž neboli ľuďmi! Hoci sa na nás ponášali, boli vyšší, útlejší a obdarení nezemskou, chladnou krásou. Mali dve ruky, dve nohy a tváre podobné tým našim, to áno, no tam sa podobnosť končila. Strieborný nádych ich pokožky nebol spôsobený tlmeným osvetlením horiacich košov a niekoľkých fakieľ, bol to ich prirodzený odtieň. A veľké šikmé oči naháňali hrôzu. Boli natoľko odlišné od tých mojich. Beľmo bolo sýto čierne, zato zreničky mali prízračnú bielu farbu. Nemohol som od nich odtrhnúť pohľad, taký som bol zaskočený, i keď po predošlých skúsenostiach by ma už nemalo prekvapiť nič. Netrvalo dlho a pristúpila ku mne jedna zo žien, podávajúc mi dlhý zamatový plášť farby antracitu. Vzal som si ho a než som ho obliekol a v páse previazal hodvábnou šnúrou, vyslovil som: „Ďakujem,“ na čo mi ona v porozumení môjho slova odpovedala malým, no viac ako zdvorilým úklonom.

Začal som uvažovať nakoľko rozumie mojej reči alebo či sa významu slova skôr dovtípila, keď jeden zo zhromaždených povstal a široko rozpažil ruky ako keby chcel obsiahnuť všetkých prítomných. „My, obyvatelia Vysokého hniezda, Skalného útočiska, Domova nad oblakmi (nejaký čas ešte pokračoval v podobnom duchu, ale všetky prívlastky som si nezapamätal), my všetci ťa zdravíme a vítame. Bohovia skutočne vyslyšali naše prosby!“

„Zato im večná vďaka,“ odpovedalo zhromaždenie naraz ako jeden muž.

Bol som ohromený skutočnosťou, že hoci moje uši zachytávali zvuk natoľko odlišný od akéhokoľvek pozemského jazyka, v hlave sa mi spoľahlivo premenili do podoby, ktorej som rozumel. Vnímal som každú, tak cudzokrajnú slabiku, a pritom som bezpečne rozlúštil význam tých slov. Takto funguje telepatia? A je toto vôbec telepatia? Čítanie myšlienok som si predstavoval trochu inak. Možno sú všetky živé bytosti vo vesmíre obdarené akýmsi „univerzálnym prekladačom“, len ho skrátka nevieme používať. Asi to znie zvláštne, keď poviem, že v takejto ohromnej a veľkolepej chvíli mi myšlienky uleteli týmto smerom, ale bolo to tak. Z neplodných úvah ma vytrhlo až dokonalé ticho. To ticho mi teraz šumelo v ušiach ako morský príboj. Všetky oči sa upierali na mňa a jednoznačne na niečo čakali. Snažil som sa rozpomenúť na všetky knihy, ktoré som čítal a urputne som premýšľal, ako by sa asi zachovali hrdinovia týchto príbehov na mojom mieste. Alebo ako by som sa zachoval ja na mieste tých hrdinov? Pretože práve takýto príbeh som prežíval. Bol som súčasťou neuveriteľného dobrodružstva a... nemohol som tomu uveriť. Ak je toto len sen, tak... nech! Je to ten najúžasnejší sen, aký som kedy mal. A ja sa musím poponáhľať, aby som znel ako Elric či Corum, Garion alebo dokonca sám Rand al'Thor – Drak znovuzrodený. Jednoducho ako hlavný hrdina tých fantasy románov, ktoré som tak hltal!

„Rád vám pomôžem. Nakoniec, taká je vôľa bohov! Len mi povedzte, čo mám spraviť a ja to vykonám.“ Snáď tie slová, vyslovené nedospelým hlasom, skôr hláskom, vyzneli skoro groteskne, ale nikto na sebe nedal znať pobavenie. Naopak, viseli na mne zbožnými pohľadmi, ak teda môžem posudzovať oči a výrazy do takej miery odlišné od ľudských. Ale tak som to cítil a vnímal.

Hovorca uľahčene prikývol a odvetil: „Teraz sa s členmi Rady odoberieme do Komnaty múdrosti a tam ti všetko vysvetlíme. Prosím, nasleduj nás.“

Tá istá žena, ktorá mi predtým podala plášť, (aspoň tak sa mi zdalo, pretože sa na seba všetci veľmi ponášali a ja som ich mal problém rozoznať) predstúpila pred pódium a so sklopenou hlavou mi podala ruku. Uchopil som tú jemnú a studenú dlaň a spoločne sme kráčali uličkou, čo sa tvorila v bezhlasom dave, za niekoľkými „ľuďmi“, ktorí sa oddelili od zástupu. Až v tejto situácii sa konečne dostavil účinok toľkých pohľadov a napomohla k tomu aj prekrásna žena, ktorá ma viedla za ruku. Vedel som, že sa červenám, ale aj tak som sa snažil kráčať vzpriamene a sebaisto. Veď predsa takého Belgariona by nijaká podobná maličkosť nevyviedla z rovnováhy. Takže som sa radšej sústredil na svoju chôdzu. A sústredil som sa tak urputne až som mal pocit, že zabúdam kráčať a že pri každom ďalšom kroku sa musím potknúť o vlastné nohy. Nakoniec sme vyšli zo siene a ja som si vydýchol. A vzápätí pocítil osteň varovania – buď rád ak bude toto tá najťažšia skúška.

Prechádzali sme komnatami a sálami, a cez nemnohé a malé okná dopadali na chodby ľúbezné a ťažko opísateľné, sťaby zimné lúče slnka. Zima však vo vnútri nebola a ja som sa túžil dozvedieť, kde sa nachádzam. A rovnako som bažil po svetle dňa, tušil som totiž, že tu v hrade(?) panuje večné prítmie. Dlhšie som už nedokázal vzdorovať a to dieťa vo mne jednoznačne prebilo vznešeného hrdinu: odtiahol som (pretože ma nepustila, no ani neprotestovala a nesnažila sa ma udržať) svoju prekrásnu sprievodkyňu k jednému z okien. Musel som si stať na špičky, aby som mal výhľad aj na krajinu po sebou. No okrem oblakov, ktoré sa okolo mňa valili ako vlny na pláži, som vôbec nič nevidel. Prepána, ako vysoko sa nachádzame? Zrejme s tým súvisí aj fakt ako ťažko sa mi dýcha. Fakt, ktorý som dovtedy vnímal skôr podvedome. Alebo je to kvôli celkom inému zloženiu vzduchu? Iba bohovia vedia, v akom svete sa to nachádzam.

„Ako vysoko sme?“ spýtal som sa ohromene.

„Veľmi vysoko,“ odpovedal hovorca, ktorý stál odrazu pri mne. „Obývame krajinu večných oblakov, Oblačnú ríšu. A aj v tých zriedkavých chvíľach, kedy medzi mrakmi vznikne trhlina, na zem nedovidíš.“

Musel som zo seba vyraziť prekvapené vzdychnutie, pretože hovorca sa neisto usmial. „Poď, neskôr ťa zavediem do veže, odtiaľ uvidíš viac.“

„Takže toto je Komnata múdrosti,“ povedal som skôr pre seba. Odpoveď som nečakal, no aj tak prišla: „Tu rozhodnutia Rady vchádzajú do platnosti.“

Komnata nebola veľká a podobne ako väčšina ostatných miestností v tomto zvláštnom sídle, bola celá ladená do čiernych farieb. Ľahký vánok povieval tkanými čiernymi závesmi, mnohé steny pokrývali čierne koberce, v ktorých bola zapletená strieborná niť vytvárajúca komplikované ornamenty. Až s odstupom rokov som si uvedomil, že krajinomaľbu či portrét som nikde nevidel, zato ornamentov – tých bolo neúrekom. Stropy viacerých miestností poskytovali očarujúci pohľad na kaleidoskopické obrazce. A hoci každému doplnku, každej ozdobe vládla čierna farba, bola tak dobre zladená a jej použitie tak vyvážené, že nepôsobila ťaživým dojmom. Môžem povedať, že ich umelecký prejav, i keď nepodobný tomu ľudskému, bol úžasne rozvinutý a nič nebolo navyše, nič nebolo prehnané ani gýčové. Na nábytok zvláštnych tvarov bolo možné natrafiť len veľmi zriedka a bol zhotovený z dreva, ktorý vzdialene pripomínal eben. Všadeprítomná čerň mala na mňa až hypnotický účinok, ale určite neprinášala tieseň. Bolo to skôr neporaziteľné šero, ktoré vyvolávalo pochmúrnu náladu. Ak by som tu vládol ja, všade by boli veľké okná a každý by sa tešil z úchvatného pohľadu. Musel som sa svojim predstavám pousmiať, veď akosi rýchlo som sa stihol pasovať do role vládcu.

Moju pozornosť pritiahli členovia Rady, ktorí si posadali na zem do polkruhu. To ma trochu uviedlo do rozpakov, a tak som nasledoval ich príklad. Boli šiesti, traja muži a tri ženy.

Opäť začal ten, ktorého som sám pred sebou tituloval ako Hovorca. Zatiaľ čo rozprával, ostatní len mlčky prikyvovali, zriedka ho doplnili nejakou informáciou, ktorú pokladali za dôležitú.

„Nás je málo. Nikdy nás nebolo veľa a nikdy nás ani veľa nebude. Tu, na vrchole sveta, prebývajú len znovuzrodení, a tých nemôže byť veľký počet. V Sále zhromaždení si videl všetkých. Viac nás nie je. Ale nepriateľov je mnoho. Omnoho viac ako nás. Je ich tak veľa, že sa to nedá ani spočítať. Plazia sa pod nami ako oblaky okolo veľhôr. Ak by sme zišli na pláne, pohltili by nás. Chráni nás skala a výška, nemajú sa ako ku nám dostať. A ešte niečo nás chránilo...“ Posunkom ukázal na nejaký zakrytý predmet, ktorý som si doposiaľ nevšimol, lebo bol prikrytý prítmím. Moja sprievodkyňa ho vzala a preniesla medzi nás. Opatrne strhla čiernu látku akoby sa bála dotknúť toho, čo pod sebou skrývala. Zalapal som po dychu. Na kamennom podstavci bol položený čierny diamant veľký tak, že by som ho len horko-ťažko udržal v prstoch jednej ruky. Bol prekrásny, a i keď mal nepravidelný tvar, pôsobil ako niečo úplne dokonalé, ako bezchybný výtvor. Rozmýšľal som nakoľko je dielom týchto bytostí alebo či sa zrodil v lone zeme a bol len vytiahnutý na povrch. Fascinovane som naň hľadel a môj pohľad sa do neho vpíjal. Zrazu prestal jestvovať okolitý svet. Bol len diamant a ja. A potom akoby som pomaly prestával byť. Magický kameň ma pohlcoval. S hrôzou som si uvedomil, že o chvíľu už nebudem, že bude už len zlovestný kameň, ktorý do seba nasaje moju existenciu tak ako obrovský vodný vír stiahne pod hladinu osamotený malý konár. Jediné, čo ostane, je diamant čierny ako bezhviezdna noc.

Vtom ho niekto látkou opäť zakryl. A ja som sa cítil podobne ako keď sa prebudím zo zlého sna. Ešte som sa triasol po celom tele, keď Hovorca pokračoval: „Ako vidíš, jeho moc je veľká, no každým dňom slabne. To on nás udržuje pri živote, keby sme ho nemali, boli by sme mŕtvi. Vytvára sa v ňom životná energia. Keď purpurové slnko odíde za horizont, umiestnime diamant na vrchol Veže a prijímame jeho energiu ako prijíma dieťa mlieko od matky. Živí nás svojou mocou.“

„Aj lampa,“ ukázal som nahor, na matnú guľu, ktorá vrhala neduživé svetlo podobné mesačnému, „aj tie kryštály v Sále zhromaždení... v našom svete nič podobné nemáme.“

„Áno, vieme uvoľniť silu, ktorá drieme v niektorých horninách a mineráloch. Lenže to isté vie aj nepriateľ. Nedávno sa mu podarilo zhotoviť mocnú zbraň. Možno dokonca mocnejšiu než je náš Čierny diamant. Ruší jeho účinky a my pomaly, ale isto chradneme. Ak nám nepomôžeš, zahynieme. Bude to len otázkou času. A nie je hanbou priznať, že smrti sa bojíme.“

„Pomôžem vám!“ zvolal som rozhodne.

„Výborne,“ povedali všetci spoločne a bolo vidieť ako im odľahlo. „Vedeli sme, že nás nesklameš. Že budeš hodný nazývať sa hrdinom.“

Bál som sa, že aj v takom šere ma prezradí rumenec na tvári, veď napokon neviem či nevidia v tme lepšie než mačka, ale nevedel som sa pred tým návalom pýchy ubrániť.

„Potrebujeme, aby si vzal diamant a zniesol ho dolu, na planinu. Musíš tak urobiť v noci. Vtedy je sila nepriateľa oslabená. Ich moc narastá s príchodom slnka Pútnika. Nesmieme otáľať, urob tak prosím, ešte dnes.“

„To je všetko, čo odo mňa požadujete?“ cítil som zároveň úľavu nad tým, že takúto úlohu isto zvládnem, ale miesila sa aj s rozčarovaním, lebo som čakal nejaké veľké dobrodružstvo a niečo oveľa náročnejšie.

„Pre teba to možno nebude zložité, ale pre nás to je nemožné. Nikto z nás nemôže zostúpiť dolu.“

„Vy na planiny nikdy nechodíte?“ spýtal som sa ohromene.

„Nie, prečo by sme to robili? Nič nám tu nechýba, už celé generácie nikto z nás nevkročil na pláne pod kopcami, no aj keby sme chceli, nemôžeme. Nepriateľova zbraň by nás zahubila.“

S vážnou tvárou som pritakal a on pokračoval: „To ale nie je všetko, keď diamant z nepriateľa vysaje život, musíš jeho zbraň zničiť. Predpokladáme, že to bude tiež drahokam, a ten, hoci má v sebe Moc, nie je nezničiteľný. Roztriešti ho kameňom. Znič ho, rozbi ho! Ale Čierny diamant musíš priniesť naspäť. Neboj sa, nebude to ťažké, len odhalíš čierne telo kameňa a jeho pulzujúce srdce nepriateľa zahubí. Nijakú inú zbraň nepotrebuješ.“

„To zvládnem,“ povedal som rozhodným hlasom.

„O pár hodín nastane vhodný čas, Tasijí ti ukáže izbu, v nej nájdeš šaty a môžeš si zatiaľ odpočinúť.“

„Ďakujem!“ povedal som a vstal. Tasijí – jemne som omieľal to meno na podnebí, keď som o niečo neskôr ležal osamote na mäkkej rohoži – moja sprievodkyňa, ktorá už nebola bezmenná, ma nežne chytila za ruku a odviedla do stroho, ale útulne zariadenej izby.

„Tasijí,“ oslovil som ju, keď odchádzala, „nechýba ti svet tam vonku? Nechýba ti slnečné svetlo?“

Jemne zavrtela hlavou a než odišla, milo sa usmiala. Nepovedala však nič.

Všetky časti: