„Vrátiš mi prosím nožík?“ opýtam sa Milky kým si kontrolujem obsah kapsy.

„Vrátila som ti ho už minulý týždeň.“

„Ak by si mi ho vrátila minulý týždeň, tak by som ho mala už dávno v taške. Kde teraz nie je, inak by som sa nepýtala.“

„Určite je. Pozrela si všetky vrecká?“ nahodila podráždený tón.

„Áno.“ odpoviem a začnem sa obzerať po miestnosti.

Milka s vervou ďalej mieša niečo vriace na platni aby nám nezhorel už tretí hrniec tento mesiac. Odstúpim od modrej pary smerom k stolu s pokrájanou zeleninou a bylinkami aby som si prezrela či nezostal nožík pod nimi. Pod cibuľou sú len reďkovky a bazalka.

„Vieš, že ma prievozník nebude dlho čakať. Kam si ho dala?“

Obídem stoličku so spiacim Brunom zabalenom v Majinej deke ku skrinke s príbormi. Medzičasom stále šmátram v taške až nahmatám pod svetrom svoj obľúbený nožík. Pozriem sa na Milku, ktorá sa začína s hustnúcou kašou trápiť.

„Prepáč, mám ho. Bežím!“ kývnem na pozdrav a pozriem sa na okno vedľa vstupných dverí.

„Šalviový ocot už vyzerá byť hotový, kamilkovému oleju ešte trocha chýba. Cestou späť sa zastavím u Litky.“

K rieke to mám len kúsok lesnou cestičkou. Posledný sneh zmizol už minulý týždeň tak mi cesta dlho netrvá. Vyjdem na lúku zvažujúcu sa k vode kde prievozník už netrpezlivo prešľapuje z nohy na nohu.

„Dobrý.“ pozdravím.

„Dobrý dobrý. Už som si myslel, že mi to tu ostane.“

„Máte všetko?“

„No fľaštičky aj dózy neboli problém. Olovo v práškovej forme už vyvolávalo otázky.“

„Koľko sa vám ho podarilo pozháňať?“

„Tak akurát.“

„Dobre, čo hlina z cintorína?“

„To som si vybavil už naposledy. Príplatok sa ale bude zakaždým zvyšovať.“

„No snáď toho už veľa nebude treba.“

„Na čo to všetko potrebujete?“ spýta sa prievozník s podozrievavým pohľadom. „Chlapi v dedine začali zomierať a vdovy videli od vás odchádzať s parfumami a krémikmi a kadečím možným.“

„Ako by s tým mala súvisieť naša prírodná kozmetika?“

„No keď si dobre pamätám tak ste si odo mňa pýtali už všetko, čo aj čarodejnice od Bažiny.“

„Aqua Tofana nie je lektvar.“ prerieknem sa. Až teraz si uvedomím ako veľa o nás prievozník vie a aké problémy by nám mohol narobiť. Mala som počúvnuť Maju a objednávať všetko online od rôznych predajcov. Preberiem od neho všetok tovar a zaplatím mu.

„Viete nám do budúcna pozháňať ešte tieto veci?“ podám mu zoznam a hrabem sa v taške. Musím situáciu vyriešiť hneď teraz. Uchopím pevne nožík a rozptýlenému prievozníkovi ho vrazím do krku. Zapotáca sa, ruky si reflexívne priloží k rane s nožom, zakopne a chrbtom spadne do vody. Poteší ma to, aspoň nemusím upratovať všetko sama, len rukáv mám celý od krvi. K Litke budem musieť ísť inokedy.