Prebral sa bez spomienok. Mal na sebe tmavý oblek s čiernou kravatou. Vstal zo zeme a inštinktívne sa oprášil. Zistil však, že sako ani nohavice nemá vôbec špinavé. Nachádzal sa na neznámej pustatine. Pod nohami mal sivastú popraskanú pôdu. Nebolo ani ráno, ani večer. Ani noc, ani deň. Ani tma, ani svetlo. Žiadne slnko, alebo mesiac. Len číra hviezdna obloha. Nebola mu zima, ani teplo. Nebol hladný, ani smädný. Ani šťastný, ani smutný. Nebolo mu nič.

„Prepáčte,“ niekto ho oslovil, „stojíte v rade?“

Zrazu pri ňom stál akýsi šikmooký muž s kufrom na kolieskach.

„V akom rade?“ spýtal sa ho. Skôr, než dostal odpoveď, sa však stihol rozhliadnuť. Do všetkých strán vôkol neho nebolo absolútne nič, len tmavá pustatina a dlhokánsky rad ľudí miznúci za horizontom.

Stáli v ňom muži aj ženy, starci aj deti. Občas pri sebe stála celá rodina, inokedy len osamelý pútnik. Niektorí mali kufre, ruksaky, iní, ako aj on, stáli naprázdno.

„Vy ste sa práve prebudili, čo?“ spýtal sa ho opäť neznámy.

„Prebudil? Prepáčte, kde to sme?“

„Kde, nie je správna otázka. Tu nie je miesto, len poradie. Tak stojíte v tom rade, alebo môžem vôkol vás prejsť?“

Ostal zaskočený. Nebol si istý, čo má robiť. Tak len ustúpil o krok a pustil muža postaviť sa do radu.

Rozhodol sa preskúmať prostredie. Vybral sa pozdĺž predlhého radu čakateľov. Najprv len kráčal, po chvíli pridal do kroku, čoskoro už bežal. Keď zistil, že vôbec nepociťuje únavu, začal šprintovať najrýchlejšie ako vedel.

Míňal stovky a stovky rôznych ľudí. Rozprávali sa medzi sebou rôznymi jazykmi, rôznymi prízvukmi, boli odetý do rôznych šiat, oblekov či kostýmov.

Občas sa im stretli pohľady, keď vôkol nich obehával. Buď len prevrátili očami, alebo pokrútili hlavou. Nechápal, čo to znamená a čo sa to deje. Tak len bežal ďalej.

Po niekoľkých minútach, si opäť všimol rovnakého muža s kufrom na kolieskach, aký ho nedávno oslovil.

„Ako ste sa sem dostali? Veď... vy...“ spýtal sa ho zmätene.

„Svoje poradie nezmeníte, pane. Tu nemáte žiadnu moc.“ Keď sa znova obzrel, zistil, že rad ľudí za ním zmizol. Opäť bol na tom istom mieste, ako na začiatku. Nedokázal uveriť vlastným očiam.

„Ako sa voláte?“ spýtal sa neznámy.

„Ja...“

„Chvíľu to potrvá. Všetkým nám trvalo, spomenúť si na meno. Nakoniec je to jediné, na čo si spomeniete.“

„Ja...“ skúsil to opäť. „Volám sa... Malcom.“

Neznámy sa usmial. „Teší ma, Malcom. Ja som Lee.“

„Lee, ako sme sa sem dostali?“

„Prebudili sme sa predsa.“

„Ale kde to sme? Prečo... ako...“

„Kde, nie je správna otázka. Rovnako ani prečo. Tu nie je miesto, ani príčina. Len poradie.“

Malcom mu nerozumel. Chcel však vedieť viac. „Kam vedie ten rad?“

„Kam? To nevieme, pane. Ako som už povedal, tu nie je žiadne miesto, len...“

„Poradie. Pochopil som. Tak dobre.“

Malcom sa zaradil za Leeho a čakal, čo sa bude diať. O chvíľu už za ním stáli desiatky ďalších ľudí.

Rad sa nehýbal. Došla mu trpezlivosť.

„Lee,“ oslovil znova neznámeho.

„Áno, pán Malcom?“

„Ako dlho tu už čakáte?“

„To nikto z nás nevie. Tu nie je čas, len poradie.“

„Ako inak...“

Malcom sa pokúsil spýtať ešte niekoľko otázok. Žiadna však nepriniesla uspokojivú odpoveď. Mal pocit, že na tom istom mieste stojí v rade už celú večnosť. Nič tu nedávalo zmysel.

Keď začínal mať pocit, že sa z čakania a ničnerobenia už zblázni, oslepil ho farebný záblesk.

Gigantická bytosť v tvare chobotnice, svietiaca na zeleno, preletela ponad všetkými čakateľmi a zmizla v diaľke za horizontom.

„Lee! Čo to, doparoma, bolo?“

„Prievozník, pán Malcom.“

„Prievozník?“

„Áno.“

„Kto to je?“

„Ten, čo vás prevezie riekou.“

„Akou riekou?“

„Tou, čo prúdi od večnosti ku konečnosti. Od stálosti k hybnosti. Tok vôle, ktorá prechádza všetkým a zároveň je ničím.“

Malcom ostal na chvíľu zarazený. Skôr, než stihol vysloviť prvú slabiku ďalšej otázky, ho Lee prerušil:

„Vybral si ma.“

„Ako to myslíš, že si ťa vybral?“

„Cítim to. Je to prvá vec od prebudenia, ktorú cítim. Aké krásne je byť znova niečím.“

Lee sa usmial, zavrel oči, zhlboka sa nadýchol nosom a zdvihol tvár k oblohe.

„Lee?“

Jeho telo sa v momente premenilo na zelené svetlo. Zmizol. A spolu s ním aj množstvo ďalších čakateľov. Bez ohľadu na to, kde stáli, niektorí zrazu zmizli, iní zas ostali.

Medzery sa museli zaplniť. Rad sa konečne pohol.

Malcom spravil niekoľko desiatok krokov. Tentokrát pred ním stála žena čiernej pleti. Na rukách držala malé dievčatko.

„Prepáčte, pani, kam zmizli?“

Otočila sa a s úsmevom Malcomovi odpovedala: „Prievozník si ich vybral, boli na rade.“

„Nerozumiem. Čo konkrétne tu určuje poradie?“

„Tu, nie je nič. Žiadne miesto, ani príčina. Len...“

„Poradie.“ Malcom sa chytil za hlavu.

***

Prebrala sa bez spomienok. Mala na sebe krásne čierne šaty. Vstala zo zeme a inštinktívne sa oprášila. Zistila však, že nie je vôbec špinavá. Nachádzala sa na neznámej pustatine. Pod nohami mala sivastú popraskanú pôdu. Nebolo ani ráno, ani večer. Ani noc, ani deň. Ani tma, ani svetlo. Žiadne slnko, alebo mesiac. Len číra hviezdna obloha.

„Prepáčte,“ niekto ju oslovil, „stojíte v rade?“

Zrazu pri nej stál vysoký štíhly muž v tmavom obleku s čiernou kravatou.

„V akom rade?“ spýtala sa ho. „A kde to vlastne som? Ako sme sa sem dostali?“

„Kde, nie je správna otázka. Tu nie je miesto, ani príčina. Len poradie,“ odpovedal jej Malcom.