Nad horami viseli ťažké mraky. Vzduch bol nabitý elektrinou. Kovové výstupky zariadenia malej meteorologickej stanice sršali iskrovými výbojmi. Prudký vietor točiaci sa v kotline unášal kúsky kosodreviny a lišajníkov spolu s pieskom vyšpáraným spomedzi skál vysoko k hrozivo sivastým bralám obklopujúcim toto miesto.

"To zase máme počasie!", rezignovane skonštatoval asi štyridsaťročný muž ponáhľajúc sa zatvoriť plieskajúce okenice. Po chvíli námahy sa mu podarilo. Vrátil sa ku vchodu, vrhol znudený pohľad na barometer pri dverách a vošiel do skromne vybavenej miestnosti, ktorá už polroka predstavovala jeho nový domov. Harry Sunset, teoretický fyzik, ktorý sa sem utiahol pred ruchom mestského a univerzitného života, tu suploval činnosť meteorologického pozorovateľa, ktorá na tejto stanici pozostávala z pár rutinných meraní. To mu poskytovalo dostatok pokoja i času na hĺbavé skúmanie záhad a tajomstiev vesmíru.

Vypol rádiostanicu, spájajúcu ho s okolitým svetom, nalial si hrnček čaju a sadol si za stôl s otvorenou knihou. Po pár riadkoch čítania ospalo zaklipkal očami a tak sa radšej presunul na postel. Na okenice začali bubnovať prvé kvapky dažďa, ktoré postupne silneli. Ich zvuk sa začal podobať rytmike klepotu spaľovacieho motora. Chvíľu sa snažil postrehnúť v ich klepotaní akési hlbšie usporiadanie, no unavená myseľ mu to nadlho nedovolila a uložila ho do náručia spánku.

Keď sa zobudil, bolo po búrke. Špárou v okenici prenikal do vnútra kužeľ slnečných lúčov. Zívajúc sa natiahol na posteli a v snahe zahnať posledné zbytky ospalosti, prudko vyskočil. Prach voľne padajúci v kuželi svetla tak získal ďalšiu hybnosť na koketovanie s gravitáciou. Zobral zo stola dávno vychladnutý čaj, rezkým krokom prešiel miestnosťou a vyšiel na terasu pred budovou. Vzduch bolo cítiť po ozóne. Cez potrhanú oblačnosť sa lenivo predierali ďalšie lúče pomaly zapadajúceho slnka. Sunset mal rád tieto chvíle. Nevedomky sa usmial, ked si znova uvedomil túto skutočnosť a príznačný význam svojho mena. Oprel sa o zábradlie, zhlboka dýchal čerstvo opratý vzduch a rozhliadal sa po kotline. Pohľadom kĺzal po pokojom vyžarujúcich horských štítoch, vnímal ich majestátnosť, snažil sa obsiahnuť neopakovateľnosť ich tvarov. Hladina malého plesa, sčerená závanmi vetra dotvárala tento kolorit. Pohľad mu náhle zbehol na kamennú suť na okraji jazera. Na neveľkom kameni sa usadil jastrab, alebo aspoň si to myslel, ktorý sa s roztiahnutými krídlami oddával hladeniu lúčmi zapadajúceho slnka. Scéna, ktorú tým vytvoril, by určite ašpirovala na čestné miesto v zbierke fotografií v National Geographics.

Súvislosť s fotografiou však mala aj iný rozmer. Keď si to uvedomil, od prekvapenia mu vypadol hrnček s čajom. Zbytok jeho obsahu sa vylial na podlahu kliesniac si cestu v smere mierneho spádu terasy, kde prekvapkával cez okraj. Zvuk kvapkajúceho čaju ho vrátil do reality. Jastrab v neprirodzene strnulom postoji a predovšetkým stojace hrebene vĺn na jazere dávali tušiť, že tu niečo nie je v poriadku.

Ešte zvláštnejšia bola skutočnosť existencie ostrej hranice tohto javu, začínajúca niekoľko metrov od stanice. Trsy trávy, ktoré tu vyrastali medzi kameňmi, nehybne stáli, aj keď tráva rastúca len trochu ďalej sa jemne vlnila v rytme závanov vetra.

Sunset s narastajúcou frekvenciou vrhal pohlady na danú oblasť a hneď na opačnú stranu, aby sa presvedčil, že to nie je ilúzia. Nebola. Vyzeralo to ako by sa tam zastavil čas. Slnko medzičasom zapadlo a pribúdajúci súmrak odhalil ďalšiu zvláštnosť. V oblasti napriek všadeprítomnému večernému šeru bolo rovnaké svetlo ako pred západom.

Hranice anomálie teraz kontrastne svetielkovali a vytvorili podobu mierne deformovaného toroidu. Rozbehol sa k rádiostanici, aby to niekomu sprostredkoval. Bolo mu jedno či mu to uveria. Potreboval sa s niekým porozprávať aby sa uistil, že úplne nezošalel. Z vysielačky sa však ozýval len šum. Usilovne prepínal a ladil skener možných frekvencii ale odvšadial to isté. Nerozumel tomu. Vždy bolo predsa o takomto čase v komunikačnom éteri veľmi živo.

Zrazu sa v šume reproduktora vysielačky začal objavovať hlboký basový tón, postupne naberajúci na intenzite a rozbiehajúci sa po celom spektre krátkych rádiových vĺn. Tón po chvíli začal kolísať a jeho zvuk pripomínal rozladenú zvukovú sirénu. Napadla ho ho možná súvislosť s javom vonku. Rýchlo vyšiel pred stanicu.

To čo uvidel mu zobralo dych po druhý raz. Jastrab, stále nehybne sediaci na skale mal dvojníka, klon, ktorého obraz sa mierne prelínal so svojim originálom. Druhý exemplár sa však mal očividne viacej k svetu. Zúfalo mával krídlami v snahe vzlietnuť, čo sa mu však zo záhadných dôvodov nepodarilo. Zahľadel sa na vlny na jazierku. Ich hrebene boli zdvojené. Jeden statický a druhý trieštiaci sa o ten prvý. Vyzeralo to tak, že oblasť anomálie sa rozdelila na dve v čase rozdielne.

Horúčkovito premýšľal, hľadal odpovede na všadeprítomné otázky. Niečo sa deje s priestoročasom. Spomenul si na teóriu, ktorá dávala plynutie času do súvisu s rozpínaním priestoru a modelovala čas ako fázový objem priestoru danej sústavy. "Áno, to by mohlo byť ono," vzrušene si hovoril pre seba a rozbehol sa naspäť do budovy. Vrhol sa do prehľadávania kopy nahromadených preprintov, nedbalo uložených v kúte. Nervózne listoval zviazanými listami papiera až zastal pri nadpise "O pôvode času a jeho plynutia", autor H. Sunset, s rukou dopísanou poznámkou "zaslané do Physical Review ročník..." V návale vzrušenia si vôbec neuvedomoval, že listuje vo vlastnom článku, ktorý vďaka nekonvenčnému, ale exaktnému obsahu vyvolal rozruch v komunite fyzikov ako aj redakcii príslušného časopisu, kde sa recenzentom nie veľmi pozdával Sunsetov prístup k tak závažnému fenoménu ako je čas. Dôležitá však bola v tejto chvíli analýza bifurkácie rozpínania priestoru a jej dôsledky. Ich podobnosť s úkazom v kotline prakticky potvrdzovala Sunsetovu štúdiu. "To je úžasné," nadšene zvolal a vybehol pred stanicu, znova sa ubezpečiť o možnom jedinečnom potvrdení tejto teórie.

Jastrab, dvojník, sa znovu pokúšal odpútať od tohto podivného miesta. Tentoraz sa mu to už podarilo. S námahou za odpútal od skaly a smeroval ponad pleso k úpätiu protiľahlého brehu. Na druhú stranu však nedorazil. Uprostred jazera ustrnul podobne ako jeho originál sediaci na skale a v rozpore so všetkými doteraz pozorovanými skutočnostami zostal nehybne visiet na vodou, spútaný v pavučine záhadných javov údolia. Jeho obraz sa začal postupne rozostrovať, rovnako ako sekundárne hrebene vĺn na jazere. Reliktové svetlo dávno zapadnutého slnka uväznené v oblasti anomálie menilo svoju intenzitu. Kotlina začala nepravidelne svetielkovať.

Sunset prejavil nezvyčajne praktický prístup na teoretického fyzika. Zakopávajúc o žulové kamene opäť vpochodoval do budovy k zapnutej rádiostanici overiť prípadné ďalšie efekty. Reproduktor stále vyludzoval kolísavý zvuk. Nastavil hlasitosť na maximum, aby ho bolo počuť aj na terase a zaujal pôvodné pozorovacie stanovisko. Pozrel na hodinky. Ukazovali pokročilú dobu večera. Tá sa pripomenula aj hlasným zývnutím a škvŕkaním v žalúdku. To dokazovalo, že nie súčasťou anomálie. Striasol sa pri pomyslení, že by to tak mohlo byť. Predstavil si ako sa asi cíti jastrab uväznení na skale. Ten vlastne ani nemôže nič cítiť, rozvíjal úvahy ďalej. Expanzia času pravdepodobne v danej vetve delenia zastala a preto žiadne pocity nemôžu vznikať ani sa šíriť. Vzápätí ho napadla ďalšia myšlienka.

Ak sa oblasť bifurkácie rozšíri, mohlo by to zasiahnuť aj stanicu! V návale predchádzajúceho vzrušenia úplne zabudol na nebezpečenstvo, ktoré mu hrozilo. Uvedomil si, že oblasť môže rovnako expandovať ako aj skolapsovať s nepredvídateľnými následkami. Bolo by rozumné pripraviť sa na evakuáciu. Znova v náhlivosti vbehol do budovy, dnes už po koľký krát. Začal si baliť veci. Vyťahoval z kopy nahádzaných papierov, to čo pokladal za najdôležitejšie a ukladal do obnoseného batoha. Potom sa vrhol k polici a načiahol sa po starej ošúchanej knihe. Vložiť do batoha ju už však nestihol. Dolinu zalialo na zlomok sekundy prenikavé svetlo. Ozval sa zvuk explózie. Budova sa otriasla. Sunset videl ako sa začína rúcať. Reflexívne skočil ku dverám a bol by sa dostal von, keby ho počas skoku nezasiahol do hlavy padajúci kus neidentifikovaneho inventáru stanice. Bezhlasne sa zosunul ku dverám a stratil vedomie.

Zdalo sa mu, že visí pár metrov nad zemou zakliesnený v akýchsi farebných popruhoch. Chvíľami cítil zvláštnu ľahkosť a vzápätí ho čosi skrúcalo a deformovalo jeho telo ako kúsok mäkkého plastu. Mal dokonca pocit, že pri tom žiari farbami ako počítačová simulácia mechanického namáhania nosníkov. Tlak sa stupňoval a niečo ním začalo otriasať. Z diaľky k nemu doliehal hlas volajúci jeho meno. Nevládal odpovedať...

Keď sa prebral, obklopovala ho beloba nemocničnej izby. Do nosa mu udrela vôňa dezinfekčného prostriedku. Nad sebou uvidel signalizačné zariadenie. Pokusil sa ho aktivovať. Pohol pri tom hlavou a ucitil bolesť. Chytil sa za hlavu. Nahmatal hrubú vrstvu obväzov a uvedomil si, čo sa stalo. Údolie, stanica, zvláštny kolaps času, explózia.

Vo dverách sa objavila sestrička. "Kde to som?" neistým hlasom sa jej opýtal.

Podišla k posteli nakloniac sa k Sunsetovej hlave. Pohľadom zhodnotila stav, napravila obväz: "Bude to v poriadku, pospite si." Čosi nastavila na infúznom stojane a odišla. Sunseta premohla malátnosť.

Zobudil sa po niekoľkých hodinách. Za oknom bol už večer. Pri posteli sedela silueta postavy ponorená do šera miestnosti. Keď sa pohol, postava precitla a ustarosteným hlasom sa prihovorila: "Ahoj Harry! Ako sa cítiš, spoznávaš ma?" Prikývol. Bol to Sam Hudson, vedúci pracoviska klimatológie a meteorologických pozorovaní.

"Mal si nepríjemný úraz, ale dobre to dopadlo," vysvetľoval.

"Ako som sa sem dostal?" prerušil ho Sunset.

"Presne neviem. So stanicou sa večer prerušilo spojenie a potom ten výbuch. Bolo to vidieť až sem dole. Vyšetruje to polícia. Určite sa na to prídu opýtať," pokračoval. "Poslali vrtuľník a našli ťa zavaleného pod skriňou zasypanou časťou múru. Mal si štastie. Nebyť tej skrine, tak neviem," poklepal ho po pleci a s vážnou tvárou dodal, "Čo sa vlastne hore prihodilo?"

"To mi nebudeš veriť," zaošíval sa Sunset a v duchu uvažoval, či má povedať pravdu. "Mám pocit, že v doline vznikla časová anomália, neviem prečo, jednoducho tam bola. Rozdelila sa, v jednej sa zastavil čas, možno aj v druhej, zrejme potom nejako skolabovala, čo spôsobilo ten výbuch a ďalej to už poznáš," snažil sa vecne objasňovať. Hudson sa naňho nechápavo pozrel. "Harry, upokoj sa," položil mu ruku na rameno s výrazom ošetrovateľa psychicky narušených osôb, "musíš teraz veľa oddychovať, neskôr mi to dopovieš." Kývol rukou na pozdrav a odišiel.

Na druhý deň sa objavil policajný inšpektor tak ako predpokladali. Spýtal sa na pár detailov a hneď uviedol oficiálnu verziu pravdepodobnej explózie guľového blesku, ktorý sa tam po búrke vyskytol. Sunset si uvedomil, že nemá zmysel úradom vysvetľovať, čo sa v skutočnosti stalo. Zamietli by to ako nedôveryhodné blúznenie, dôsledok zranenia hlavy, posttraumatického šoku alebo dlhšieho odlúčenia. Potvrdil preto policajnú domnienku. Podpísal kópiu výpovede a s nepredstieranou úľavou vyprevádzal pohľadom vyšetrovateľa z izby. Zúčastnený ošetrujúci lekár následne skonštatoval priaznivý priebeh liečenia zranení. Odporučil poobedné prechádzky, sestrička pridala povzbudzujúci úsmev. Napravila posteľné prestieradlo a Harry osamel.

Nasledujúce dni trávil v spoločnosti vlastných úvah a častých telefonátov sekretariátu Hudsonovho pracoviska, kde mali zjavne väčšie problémy vysporiadať sa s papiermi o uzavretí prípadu ako miestna polícia. V myšlienkach sa vracal k udalostiam v doline, hľadal spôsob ako dokázať čo zažil. Vidina možnosti ovládať čas okupovala jeho myseľ, no reálnosť laboratórneho opakovania javu z údolia sa vzdaľovala každým ďalším rozborom súčasného stavu teórie popísanej v článku. Chýbal mechanizmus ako spustiť vetvenie rozpínania priestoru a dúfať v opakovanie experimentu prírodou bol viac než nepravdepodobné. Prenikal ho pocit sklamania a neúplnosti. V takých chvíľach si zalistoval v niekým zabudnutých komixových časopisoch. Odľahčené príbehy seriálových hrdinov s jasnými riešeniami dávali na chvíľu zabudnúť na momentálnu bezvýchodiskovosť fyzikálnych problémov. Alebo sa zašiel poprechádzať po chodbách či parku nemocnice pozorujúc drobnosti života, ktoré mu bežne unikali.

Dni ubiehali, úspešne sa zotavoval. Problém inicializácie vetvenia priestoročasu odolával, príbehy komixových postavičiek sa stávali nudnými až otravnými. Stereotyp pobytu v nemocnici narušoval len meniaci sa dátum vydania reklamných novín povaľujúcich sa na stoloch v návštevnej miestnosti. Pripomínal príchod prepúštacieho dňa.

Ten konečne nadišiel. Sunset si uvedomil, že vlastne ani nemá kam ísť. Domov, ktorý mu poskytovala stanica je zničený, jeho izba na univerzitnej ubytovni bola stále obsadená. Ako vyplynulo z diskusie s asistentkou na sekretariáte, môžu mu zatiaľ prispieť na lacnejší hotel. S pocitom odstrčenosti si pobalil zopár vecí, ktoré mu zostali, do nového batoha kúpeného v darčekovej predajni vo vestibule nemocnice. Prebehol pohľadom izbu, zobral zo stola prepúštaciu správu a vykročil.

Na ulici ho prekvapil ruch mestského života. Kolóny aút trúbiacich na križovatkách, náhliaci sa ľudia. Zvyknutý na ticho horského prostredia a teraz aj nemocničnej izby, hľadal miesto, kde by sa adaptoval. Rozhodol sa pre malý, zastrčený bar na rohu ulice. Bolo pred poludním a bar bol poloprázdny. Len niekoľko stolov bolo obsadených mužmi v oblekoch diskutujúcich o pohybe akcií nadnárodných korporácií. Pri pulte stál barman. Leštiac prázdne poháre pripravoval sa na večerný nápor hostí. Posadil sa k nemu a objednal si veľké pivo. Keď ho obsluha priniesla, výdatne si odpil. Plná chuť zlatistého moku mu pripomenula časy mladosti. Vtedy ako študenti posedávali po večeroch v krčmách univerzitného mestečka. Okrem piva sa opájali pocitom radosti zo života a schopnosti rozumieť mu. Dnes sa mu zdalo, že je všetko naopak.

Vchodové dvere sa otvorili. Do baru vošiel postarší muž v slamennom klobúku so šedivou bradou. Zamieril rovno k pultu a vybral si susedné miesto. Zrejme patril k stálym návštevníkom, keďže barman pred neho hneď položil pohár s akýmsi nápojom.

"Priateľko, nebude vám prekážať ak si tu vypijem môj drink?" obrátil sa na Sunseta. Ten pokrútil hlavou a ďalej sa venoval spomienkam.

"Z minulosti nevyžijete. Iba ak by ste po niekom dedili," zachichotal sa.

"Ako viete na čo myslím?" prekvapene pozrel Harry.

"Čo iné môže robiť osamotený chlap pri pohári piva, než spomínať?" zachechtal sa znova.

"Máte pravdu," súhlasil Sunset. "Chcem ovládať čas a zatiaľ sa ním nechavám bez úžitku unášat!" povzdychol si akoby pre seba.

"Priateľko, čas neovládnete. Jediné, čo môžete, je dobre ho využiť. Napríklad v spoločnosti priateľov," zafilozofoval si chlapík v klobúku, pozdvihol pohár a na dúšok vypil obsah. Hodil na pult pár mincí, úklonom sa pozdravil kráčajúc k východu. Harry sa za ním chvíľu díval a potom sa otočil k svojmu pivu. Zamyslene pozeral na stúpajúce bublinky.

"Možno má pravdu," povedal si. V tej chvíli sa rozhodol, že pokus s odlúčenosťou od spoločenského života už opakovať nebude. Vráti sa prednášať na univerzitu medzi kolegov, rozbehne semináre. Bude sa venovať aj iným témam. Rozprúdi život. Samota má predsa len svoje obmedzenia.

Netušil, že pre spoločnosť sa pred pár dňami na odľahlom mieste vesmíru rozhodla aj malá priestorová singularita. Prevŕtajúc sa hyperplochou troch rozmerov spojila sa s druhou a vytvorili tak červiu dieru s krátkym trvaním. Nepredpokladali však, čo ako nevedomé entity ani nemohli, že tým v inej malej časti vesmíru rozbalia zvinutý priestor inak pevne zviazaný v kompaktifikovaných rozmeroch Calabiho-Yau variet, vytvoria dva paralelné svety s rôznou dynamikou vývoja a skomplikujú život jednej organickej štruktúre s vedomím. Nasledujúca nerovnováha energetických tokov, nestabilita s exponenciálnym a implozívnym vývojom ukončila tento nevyžiadaný experiment. Nechýbalo veľa, prítomnosť ďalšej singularity v zvyšných rozmeroch, situácia by sa ustálila a odveký problém filozofov, ako plynie čas, by získal nový náhľad. No vesmír bol proti vyzradeniu tohto tajomstva, aj keď ho často pripomínal zábleskami žiarenia krátkych vlnových dĺžok vznikajúcich pri kolapsoch svetov z rozšírených dimenzií.

Sunset dopil pohár, zaplatil a s pocitom veselosti, čiastočne spôsobenej vypitým alkoholom, zoskočil z barovej stoličky. Pohľadom zavadil o noviny pohodené na pulte. Úvodná strana obsahovala krátku správu o vypustení novej sondy na meranie a mapovanie záhadných gama zábleskov prichádzajúcich z hlbín vesmíru. Na okamih sa v ňom prebudil záujem. Potom však mávol rukou a odchádzal preč.