Eden je modrý
Stratena existencia a jej putovanie do raja...
- NIEEE! -skrikol som, ale zaroven si aj uvedomil, ze kricat uz nema ziadny zmysel.
Padal som rychlo a padal som hlboko. Moje oci iba bezmocne hladeli do tmaveho, hypnotizujuceho viru valiacej sa vody, aj ked este vzpierajuce sa telo mavalo vsetkymi koncatinami uplne bezmocne a nekoordinovane, pretoze vedomie uz vsetko vzdalo. Zmieril som sa so svojou zahubou a cakal na dopad do ladovej, uplne nepriehladnej vody, nepriehladnej ako vsetko okolo. Este ma stihlo napadnut aka velka hlupost bola vybrat sa k utesu pri jazere takto neskoro v noci, ked cernotu tmy pretinalo iba matne blikotanie hviezd.
Nieco hlasno splechlo a ja som si este stihol vsimnut baterku vnarajucu sa do vody. Neviem preco, ale nieco mi na tomto uplne bezvyznamnom akte, akym dopad baterky do vody v mojej situacii urcite bol, nesedelo. Vedel som ze baterka bola uplne vodotesna, co som s bratrancom Markom aj nalezite vyskusal prave v tomto jazere, ale akonahle sa casti reflektoru pomaly ponarali, svetlo akoby sa ponaralo s nim. Bolo to velmi zvlastne.
Nad tym som uz ale nemal cas premyslat, pretoze hladina sa nebezpecne blizila a priority som mal priam pudovo urcene. Komu zalezi na jednej baterke, ked si ide po smrt. Akakolvek bola moja situacia strasna, chcel som si aj tak posledne chvile patricne vychutnat. Zatvoril som oci.
Dopad bol hrozny. Chlad mi v okamziku prenikol az do posledneho kubickeho centimetru tela, ale tak ako prisiel tak aj odisiel. Davno som vedel, ze na tomto mieste sa pod vodou nachadzaju ostre skaly a nejeden clovek sa uz v tychto miestach lahko zabill, a preto bolo o to vacsie moje prekvapenie z toho ze este stale zijem. Teda apon si myslim, ze este stale zijem. Alebo je to iba klam? V tej chvili ma skrz-naskrz prenikol strach z nepoznaneho az tak, ze som potreboval zozbierat vsetku odvahu na opatovne otovrenie mojich doteraz zatvorenych oci.
Otvoril som ich, no vzapati aj zatvoril. Teraz som uz vazne nevedel, co si mam mysliet. Ked som dopadal bola noc, ale teraz akoby ma oslepil prud ziariveho svetla. Oci som teda neotvaral a pokusal som sa skumat okolity svet pomocou mojich ostatnych styroch zmyslov. Z hlboka som sa nadychol a pozorne som sa sustredil na vonu. Okolie "nevonalo" neprijemne, len nezvykle. Nevedel som najst spravny vyraz na opis tej vone no vedel som, ze by to nezvladol ani ten najlepsi basnik na Zemi. Najvystiznejsie prirovnanie by bolo asi k harmanceku, ale rovnako dobre by to mohla byt aj kapusta. Bol som zmateny. Uvedomil som si, ze cuchom asi nespoznam nic zname. Nahmatal som podu podo mnou a konecne som natrafil na trochu znamu vec. Lezal som totiz, ano lezal, na niecom ako trava. Nebola to ale uplne taka trava aku som poznal. Tento porast bol pevnejsi a ohybal sa ovela tazsie, ale bol to porast a to bolo v tej chvili pre mna to najdolezitejsie. A bol to mozno jeden z dovodov, preco sa mi tento "travnaty" zapichaval pod rebra.
Postavil som sa so zacudovanim, ako lahko mi to islo. Samozrejme, so vstavanim som problemy nemal nikdy, ale toto bolo nieco ineho. Nevyvinul som totiz takmer ziadnu silu. Ako som sa tak cudoval, ani som nepostrehol, ze moju hlavu prave zachvacuje taka bolest, aku som este pred chvilou cakal pri padani do vody. Posledna vec, na ktoru som myslel este pred tym nez som omdlel bola, ze skaly su asi prvou znamou vecou, ktoru som postrehol od mojho oslepenia zableskom svetla.
Ked som sa zobudil automaticky som otvoril oci. Tentokrat ma uz ale svetlo neoslepilo a ja som si uvedomil, ze tu uz ani ziadne svetlo nie je. Bolo to, co som vnimal este predtym nez som omdlel skutocne? Pozrel som sa na oblohu, na ktorej perletovo svietil Mesiac.
Chcel som sa postavit, ale stale pretrvajuca bolest v hlave mi okamzite pripomenula skalu, o ktoru som sa uz raz poriadne udrel. Pootocil som hlavu aby som si mohol nahmatat ranu na temene a uvidel som aj ten hnusny "suter", ktory sposobil moje nove zranenie. No, popravde sposobil som si ho sam, ale tak ci tak ten skalny previs tu nemal co robit. JA som tu nemal co robit! Skaredo som sa nan zamracil a nahmatal si tu nestastnu ranu. Krvacala ako diva, co mohol byt jeden z dovodov, preco som sa citil tak ospalo. Musel som stratit vela krvi. V tom okamihu moje myslienky opat prerusil neprijemny sok. Znova som uvidel Mesiac, ale tentokrat bol na uplne inej strane oblohy nez ten prvy, a preto som sa ihned pozrel aj na miesto, kde som ho videl predtym. Aj tam bolo cosi ako Mesiac, z coho som usudzoval, ze tie mesiace su bud dva alebo ten jeden sakramentsky rychlo obieha okolo tejto planety. Druhu moznost som takmer okamzite zavrhol. Uz som si nebol isty ani tym, ci som na Zemi.
Opatrne som sa zasa takmer bez namahy postavil a zacal som uvazovat. Teda aspon som sa pokusal uvazovat. Neviem ci to bolo dosledkom toho, ze som mal hlavu rozbitu na kusy, alebo dosledkom toho, ze po svojich poslednych zazitkoch som si nebol isty ani svojimi myslienkami, ale v tych chvilach som nebol schopny ani naratat do desat. Aj tak som sa ale pokusal bezvysledne prist na to, kde to som. Z "poctu mesiacov" som ale usudzoval, ze moja rodna planeta Zem to nie je. Postupne som zaspaval s vedomim, ze sa uz vdaka rane na hlave nemusim prebudit.
Neviem co som cakal, ked som zaspaval na uplne neznamom mieste a zjavne aj na uplne neznamej planete ale urcite som neocakaval dalsie sokantne prebudenie. Bola to obrovska chyba, ze som popri skusenostiach poslednych hodin (alebo dni?) nepomyslel na nieco take.
Posadil som sa s lahkostou, na ktoru som si uz celkom zvykol, ale na sok, ktory pre mna prisiel som nebol pripraveny. Moje telo sa vznasalo vo vzduchu, a popieralo akekolvek gravitacne zakony, ci uz som to bral ako gravitacnu silu, alebo zakrivenie casopriestoru, ako tvrdil Einstein. V tej chvili mi bola jasna iba jedina vec : Einstein sa mylil, rovnako ako Newton a stovky fyzikov nasej doby. Posmeleny rychlostou mojich zaverov som siahol na temeno mojej hlavy, ale nech som sa snazil nahmatat ju akokolvek usilovne, rana tam uz nebola.
Poobzeral som sa okolo seba a zacal zbierat vsetky informacie, ktore by mi mohli napovedat nieco o mojej zjavne neutesenej situacii. Ocitol som sa v miestnosti s bielymi stenami hladkymi ako sklo, ktore akoby same od seba vyzarovali vsetko to svetlo okolo mna, pretoze som nikde nevidel ziadne lampy, reflektory ci akekolvek svietidla, ake som doteraz mal moznost vidiet. Najhorsie vsak bolo, ked som si uvedomil, ze tu nie su ani dvere, ani okna! Postavil som sa na mojej "lietajucej koliske", a s roztrasenymi nohami som pomaly vykrocil oproti jednej z bielych stien. Po prvom kroku som nevedel, ci sa mam radovat zo zistenia, ze gravitacia funguje aj tu, alebo plakat od bolesti, ktora po pade z "lietajucej kolisky" zachvaltila moju nohu.
Opat som ale nemal dostatok casu na dokoncenie mojej poslednej myslienky, pretoze ma opat prerusilo nieco, co bolo omnoho dolezitejsie. Vazne neviem, ci si na taketo prekvapenia zvyknem.
Ked som hovoril, ze miestnost bola bez dveri, beriem to spat, pretoze cast steny zmizla a niekto vosiel.
Bol to clovek! Neviete si ani predstavit, aka radost mi prenikla srdce! Co tam po par mesiacoch navyse, ked tu predo mnou stoji jeden z mnohych clenov ludskeho pokolenia!
Cloviecik nieco povedal a ja som mu nerozumel ani slovo. To by ani nebol taky problem, ale ono sa to nepodobalo na ziadnu rec, aku som doteraz pocul. Dalsia studena sprcha ma zasiahla plnym prudom, ale mna to uz ani tak nerozhadzalo. Asi som si predsa len zvykol.
- Kde to som? - spytal som sa, ale bezvysledne. Cloviecik neodpovedal.
- Do you speak english? - opytal som sa znovu s nadejou, ze polovica ludi na Zemi vie aspon trochu anglicky. Tento "cloviecik" tomu ale nevenoval ziadnu pozornost a pustil sa mi akymsi zvlastnym strojcekom oziarovat nohu. Bolest ustala a ja som uz bol schopny sa postavit.
Postavil som sa teda a napadlo ma utekat cez otvor v stene. Mozno to bol hlupy napad, ale ja som vazne potreboval zistit kde to docerta som. Sotil som do cloviecika so ziaricom a rozbehol som sa cez dvere. Mimo miestnosti bola tma, ale miestnost v tme nadalej jasne ziarila. A vedla nej dalsie a dalsie miestnosi s priehladnymi stenami. - Zvlastne. - pomyslel som si - nevedel som, ze tie steny su priehladne. - Zvnutra teda urcite neboli, tym som si bol isty.
Nachadzal som sa v niecom, co by som na Zemi ozn acil za tovarensku halu alebo hangar, no nebol som vsak na Zemi, takze to nemohlo byt ani jedno, ani druhe.
V ostatnych miestnostiach boli rovnaki ludia ako ja, ba niektori sa nepodobali na ziadne tvory, ake som doteraz videl. Znovu mi vedomie zhryzala myslienka, ze uz davno nie som na mojej rodnej planete. Urcite veru nie na planete Zem, aku som poznal.
Bezal som dalej a dalej a sily mi vobec neubudali. Jednym skokom som presiel omnoho vacsiu vzdialenost, nez na aku som bol zvyknuty doteraz. V dialke predo mnou blikalo akesi zvlastne modre svetielko a ja som sa rozhodol bezat priamo k nemu. V priestore, kde vsetko bolo cierno-biele, pre mna ten modry bod v dialke posobil oslobodzujuco. Dufal som, ze prave tam najdem odpoved na svoje otazky.
Ciel v podobe modreho bodu sa postupne priblizoval a ja som pomaly, ale iste zistoval, ze moje "nadludske" fyzicke vykony sposobuje znizena gravitacia. Akoby tu, na tejto planete, bola omnoho mensia, co ma len presvedcilo o fakte, ze uz nie som doma.
Takymito myslienkami som sa zaoberal celou cestou za modrou a zacalo mi pripadat cudne, ze ma nikto neprenasleduje. Ved som predsa napadol toho smiesneho tvora, co ma vyliecil. - Tiez som sa mohol zachovat vdacnejsie. - pomyslel som si. A to som sa doposial povazoval za slusneho a kultivovaneho cloveka. Avsak slovo "clovek" uz pre mna absolutne stratilo vyznam rovnako ako slovo "slusnost". Myslienky mi v hlave virili jedna cez druhu. Co ak tito tvorovia chcu aby som siel za modrou? Co ma tam caka? Nie je to pasca?
Mne vsak neostavalo nic ine nez ist za modrou. Bol to jediny pevny bod, pevny bod na tmavom obzore.
Ked som dobehol "k modrej" zistil som, ze "modra" je zvlastny modrasty vir svetla, v ktorom akoby sa odzrkadlovali vsetky udalosti vesmiru v jednom momente. Strasny chaos pretkavany strojovym poriadkom ignorujuc vsetko, absolutne vsetko, vratane casu samotneho. Svetlo pohlcovalo svetlo a tma ziarila tmou, a to vsetko pohlcovalo vsetko a zaroven vydavalo tak obrovsku instanciu samotneho seba, ze udrzalo rovnovahu v prevahe jednej strany.
Cely tento zmatok sa bol tak odpudivy, ale zaroven tak nebesky nadherny, ze sa moja osobnost takmer bez odporu rozlozila na stovky casti duse v jednom tele. Tuzil som stat sa sucastou toho vsetkeho, no zaroven som sa tak strasne bal, ze som nevladal ovladat svoje myslienky, svoje vedomie a svoje telo, pretoze "moje" myslenie uz nebolo moje, lez stalo sa majetkom "modrej". V mojom vnutri sa odohraval tak strasny boj stoviek casti mna samotneho, ze som sa nezmohol, napriek mojej obrovskej tuzbe nieco ucinit, na nic. Len som tam stal cele hodiny, cele dni, mozno cele mesiace vnimajuc s velkym utrpenim cely ten velky boj v mojom vnutri, ktory skoncil zlomenim niecoho vo mne. Zlomil som sa ja, pretoze som sa stal nicim vtedy, ked som pochopil, ze som nikdy nebol viac nez nic, v porovnani s velkolepostou univerza. Posledne myslienky strachu padli. Vykrocil som malym krokom do viru "modrej" splynuc s vesmirom, stal som sa sucastou Raja.
Toto je skutocny Eden. Tak ako biela miestnost mala byt len nepatrnou a bezvyznamnou ocistou v porovnani so skutocnou krasou "Modreho Edenu". Skutocny Ocistec bol az vo mne. V cloveku.
Martin Poduska
Diskusia
Martin Poduska
Potesim sa konstruktivnej kritike. Je to moja prvotina, takze budte prosim chapavi. Thanx
26.05.2005
Potesim sa konstruktivnej kritike. Je to moja prvotina, takze budte prosim chapavi. Thanx
26.05.2005
Marcus (Anonym)
No prvu vec co ti musim povedat je diakritika. Dost zle sa to cita bez nej. Inak na to, ze je to prva vec je to celkom dobre..
Este si davaj pozor na slova ako :"sakramentsky rychlo "
A neviem mozno mi to nedoslo ale celkom som nepochopil ten prechod : spadol do vodi, potom uz je v miestnosti, uteka do haly... no neviem, ako nehovorim ze je to chyba len som to celkom nepochopil, co u mna je dost bezny jav :-)
26.05.2005
No prvu vec co ti musim povedat je diakritika. Dost zle sa to cita bez nej. Inak na to, ze je to prva vec je to celkom dobre..
Este si davaj pozor na slova ako :"sakramentsky rychlo "
A neviem mozno mi to nedoslo ale celkom som nepochopil ten prechod : spadol do vodi, potom uz je v miestnosti, uteka do haly... no neviem, ako nehovorim ze je to chyba len som to celkom nepochopil, co u mna je dost bezny jav :-)
26.05.2005
xius
na prvotinu viac nez dobre (na texty bez diakritiky som po dlhorocnom treningu zvyknuty, takze pohodaa) no zhruba do prvej polovice mi v hlave rezonovalo "som"... bolo proste na kazdom kroku, aj viackrat vo vete... dalej to bolo lepsie, viac-menej :) na jednej strane su vety kvalitne postavene, na druhej je ten dej, ako uz spomenul Marcus, akosi bez logiky... hadam, ze to bol ucel, ale ide to aj menej neohrabane :) koniec vyznel vlastne fajn, i ked ja radsej sokujuce zavery
27.05.2005
na prvotinu viac nez dobre (na texty bez diakritiky som po dlhorocnom treningu zvyknuty, takze pohodaa) no zhruba do prvej polovice mi v hlave rezonovalo "som"... bolo proste na kazdom kroku, aj viackrat vo vete... dalej to bolo lepsie, viac-menej :) na jednej strane su vety kvalitne postavene, na druhej je ten dej, ako uz spomenul Marcus, akosi bez logiky... hadam, ze to bol ucel, ale ide to aj menej neohrabane :) koniec vyznel vlastne fajn, i ked ja radsej sokujuce zavery
27.05.2005
Alexander Schneider
Na prvotinu to nie je zlé. Napriek tomu, mne osobne diakritika vadila, niekedy je to trochu ťažšie (napr. poda podo = pôda podo). Okrem toho tam bolo niekoľko veľmi malých štylistických chýb (napr. nesúhlas rodov pri používaní zámien či pridlhé súvetia, v ktorých sa potom čitateľ stráca). Radšej kratšie a zrozumiteľnejšie. Čo sa týka deja, tak mne to znelo skoro kafkovsky. :) Ale iba skoro. Tá fantazmagória mi sedela, trochu príliš veľa otvárania a zatvárania očí na začiatku. Akosi sa mi to tam opakovalo. Koniec neprekvapujúci, ale o tom už hovoril Xius. Posledné 4 vety sú podľa mňa zbytočné. (Mohol si ich ale efektne použiť ako úvodné slovo / popis poviedky.)
28.05.2005
Na prvotinu to nie je zlé. Napriek tomu, mne osobne diakritika vadila, niekedy je to trochu ťažšie (napr. poda podo = pôda podo). Okrem toho tam bolo niekoľko veľmi malých štylistických chýb (napr. nesúhlas rodov pri používaní zámien či pridlhé súvetia, v ktorých sa potom čitateľ stráca). Radšej kratšie a zrozumiteľnejšie. Čo sa týka deja, tak mne to znelo skoro kafkovsky. :) Ale iba skoro. Tá fantazmagória mi sedela, trochu príliš veľa otvárania a zatvárania očí na začiatku. Akosi sa mi to tam opakovalo. Koniec neprekvapujúci, ale o tom už hovoril Xius. Posledné 4 vety sú podľa mňa zbytočné. (Mohol si ich ale efektne použiť ako úvodné slovo / popis poviedky.)
28.05.2005
kanys (Anonym)
Mno, tak poprve, mam taky pocit ze mas v tom trocha chaos. Alebo mas chaos v opisoch. Alebo mam ja chaos v hlave. Co je tiez velmi pravdepodobne :) Najprv pises ze lietas, potom ze si sa postavil z "letu" (to je v pohode zatial) a potom ze se vykrocil a potom si po prvom kroku dopadol neprijemne na zem. ?!?!!?. Ok, berem este, vykrocil si vo vzduchu, dopadol si, dochramal si sa, ale podla toho ako som to ja pochopil, si sa vybral k stene. A potom pises ze ti enem vyliecili nohu a ty si sa dokazal postavit... ?!!?!?! po druhe. Co sa tyka logiky, myslim ze v takomto type poviedky by som ju moc nehladal. Inak by som to pokladal za bravurne zvladnutu abstraktnu poviedku. Koniec je podla mna vinikajuci, hlavne opis ako clovek splyval s celistvostou celeho celistveho vesmiru :) Nebol sice sokujuci, uznavam, ale bol zaujimavy, mal myslienku. Dost mi to zlomenie duse pripomenulo jedno muciace zariadenie na nejakej planete v Adamsovom Restaurant at the end of the universe. Nepamatam sa na nazov :) Posledne 4 vety by na zaciatku podla mna skor pokazili dojem z konca. Myslienka by bola vyslovena skor ako by ju autor na zaklade niecoho vyjadril. Osobne si myslim ze to bolo dobre, strasne by ma ale tiez zaujimalo preco sa objavil na tej luke a nesiel do "posmrtnej miestnosti" hned... ale to by som sa asi aj lyncha mohol pytat na zmysel filmu Lost Highway.... Mal by si ale zapracovat na opisoch. Su zbytocne chaoticke tam kde chaoticke byt nemusia, napriklad postavil som sa a udrel som si hlavu.... Na druhu stranu su ale veci ktore sa inak vyjadrit nedaju ako napriklat ta... ehm... singularita alebo ako by som to nazval... tam si to naopak zvladol bravurne. Talent mas, pis dalej, tesim sa na dalsie diela.
04.07.2005
Mno, tak poprve, mam taky pocit ze mas v tom trocha chaos. Alebo mas chaos v opisoch. Alebo mam ja chaos v hlave. Co je tiez velmi pravdepodobne :) Najprv pises ze lietas, potom ze si sa postavil z "letu" (to je v pohode zatial) a potom ze se vykrocil a potom si po prvom kroku dopadol neprijemne na zem. ?!?!!?. Ok, berem este, vykrocil si vo vzduchu, dopadol si, dochramal si sa, ale podla toho ako som to ja pochopil, si sa vybral k stene. A potom pises ze ti enem vyliecili nohu a ty si sa dokazal postavit... ?!!?!?! po druhe. Co sa tyka logiky, myslim ze v takomto type poviedky by som ju moc nehladal. Inak by som to pokladal za bravurne zvladnutu abstraktnu poviedku. Koniec je podla mna vinikajuci, hlavne opis ako clovek splyval s celistvostou celeho celistveho vesmiru :) Nebol sice sokujuci, uznavam, ale bol zaujimavy, mal myslienku. Dost mi to zlomenie duse pripomenulo jedno muciace zariadenie na nejakej planete v Adamsovom Restaurant at the end of the universe. Nepamatam sa na nazov :) Posledne 4 vety by na zaciatku podla mna skor pokazili dojem z konca. Myslienka by bola vyslovena skor ako by ju autor na zaklade niecoho vyjadril. Osobne si myslim ze to bolo dobre, strasne by ma ale tiez zaujimalo preco sa objavil na tej luke a nesiel do "posmrtnej miestnosti" hned... ale to by som sa asi aj lyncha mohol pytat na zmysel filmu Lost Highway.... Mal by si ale zapracovat na opisoch. Su zbytocne chaoticke tam kde chaoticke byt nemusia, napriklad postavil som sa a udrel som si hlavu.... Na druhu stranu su ale veci ktore sa inak vyjadrit nedaju ako napriklat ta... ehm... singularita alebo ako by som to nazval... tam si to naopak zvladol bravurne. Talent mas, pis dalej, tesim sa na dalsie diela.
04.07.2005
femmefatale (Anonym)
pony...si perfektny...je to jeden z najlepsich clankov co som kedy citala...neviem ci som to pochopila zrovna tak jak si myslel,ale snazila som sa...ja ozaj netusim kam sa hrabem furt...ked znam uz tolko talentov...co su omnoho lepsie jak ja!!!
30.03.2006
pony...si perfektny...je to jeden z najlepsich clankov co som kedy citala...neviem ci som to pochopila zrovna tak jak si myslel,ale snazila som sa...ja ozaj netusim kam sa hrabem furt...ked znam uz tolko talentov...co su omnoho lepsie jak ja!!!
30.03.2006
W4ve (Anonym)
Vyzera to na fajn poviedku.............aj ked som ju vobec necital..........ale myslim si ze ked je to od teba tak to bude dobre.........a to sa nepodlizujem.....VAZNE.......
ziskal si aj celkom slusne hodnotenie..........
PS:a prestan ma uz na ICQ ignorovat
18.04.2006
Vyzera to na fajn poviedku.............aj ked som ju vobec necital..........ale myslim si ze ked je to od teba tak to bude dobre.........a to sa nepodlizujem.....VAZNE.......
ziskal si aj celkom slusne hodnotenie..........
PS:a prestan ma uz na ICQ ignorovat
18.04.2006
draculin
Mam taky zvlastny pocit z toho vsetkeho - poviedka ma niecim drzala,ze som ju precital na jeden sup..ale akoby som stale cakal na "nieco". Nejake ohromujuce rozuzlenie,obraz,ktory ma zvali na kolena..neviem.Ale to bude asi len otazka vypisanosti autora.. ako narabat s predstavami a opisovat fanziu. Takze dobreeee :))
21.04.2006
Mam taky zvlastny pocit z toho vsetkeho - poviedka ma niecim drzala,ze som ju precital na jeden sup..ale akoby som stale cakal na "nieco". Nejake ohromujuce rozuzlenie,obraz,ktory ma zvali na kolena..neviem.Ale to bude asi len otazka vypisanosti autora.. ako narabat s predstavami a opisovat fanziu. Takze dobreeee :))
21.04.2006