„Už zas idú. Nechápem to.. „

„Veď sa tiež musia nejako živiť.“

„Ale takto skoro ráno a ešte cez víkend, po celej dedine takto hučať?“

„Vtedy sú skoro všetci doma, no.. „

„Kde asi spia? Chodia každý večer domov? Niekam to vyvezú hneď predať? Majú týpka, ktorý to hneď vezie za hranice? Akú hotovosť asi nosia so sebou.. ?“

„Čo ja viem akú.. vôbec, prečo ťa to tak trápi?“

„Neviem.. proste sa vždy zjavia a potom zmiznú a akurát ti tak v hlave ostane hrať ich rozhlas ešte dva dni. Videla si niekedy, že by zastali a niekto k nim šiel? Ja nie, ale vždy čosi vezú. Iba raz som videl ako zastali.. a niečo u susedov vykladali. Neverím im. Ani jedným, ani druhým. Je na nich proste niečo podozrivé.“

„Tvoja paranoia je už niekedy naozaj smiešna, vieš o tom.“

„Kam tým mieriš? Z niečoho ma podozrievaš?“, prižmúril oči. „Kto ťa hucká.. Klára s Danom? Isto kujete pykle voči mne.“

„Haha, vtipné... „, Adela akurát tak zagúľala očami a radšej vstala z postele.

„A je to tu. O chvíľu ich zas nedostanem dva dni z hlavy. A potom keď na nich človek zabudne, zas sa zjavia! Ako náročky! Nechodia iba v lete? V zime som ich ešte nevidel, ani nepočul. Čo robia vtedy? To z toho vyžijú cez zimnú sezónu? Je to také výnosné? Mám radšej dať výpoveď a zamerať sa na staré vraky a rozbité veci? Či nebodaj chodia po mestách na juhu? Nie, nie. Vravím ti, je za tým niečo podozrivé. Zásterka na špehovanie, kontrolovanie. Prieskum. Áno, áno. Vojenský, špionážny, štátny prieskum.“

„Haha, áno. A prišli sa pozerať na tvoje tučné, holé brucho, ako sa s ním nevieš vygúľať z postele.“

„Len počkaj, keď ťa chytím.. !“, ale nechytil, lebo sa nemohol vygúľať z postele.

„Hah, smola!„

Milan vzdychol.

„Prosímťa, aspoň zatvor to okno, nech ich tak nepočujem.“

„Len nech sa vetrá. Alebo pohni pupkom a zatvor si ho.“

„Nevládzem. Zo včerajšej práce som tak dobitý.„

„Áno, z práce. Tak pykaj za to, čo si mi chcel spraviť.“

„Ale, veď vieš, že som to nemyslel naozaj.“

„Možno myslel a možno nemyslel. Aspoň budeš mať čas popremýšľať nad svetom.“

„Veď už sú skoro tu. To je horšie ako roj vrtuľníkov nad domom!“

„Idem sa radšej naraňajkovať.“

„Prosím, to okno.“

„Čau!“ Zabuchli sa dvere.

„Nie...“

Zvuk spoza okna silnel a silnel. Už mu začínal trhať uši a umocňovať, doteraz nepatrnú, opicu.

„Nieeee!!!“

„Haló, haló. Vykupujeme staré železo, staré batérie, staré kondenzátory. Haló, haló. Vykupujeme staré železo, staré batérie, staré kondenzátory.“

„Niiiieeeeeeee... !!!!“