Nôž s bielou plastovou rúčkou ležal pri zemiakoch na stole. Od hliny špinavá čepeľ sa ešte matne blyšťala a odrážala svetlo zo žiarovky.

Očistila dva zemiaky a naviac sa nezmohla. Ten predmet je nebezpečný. Spočiatku nechápala. Mesiac jej to trvalo. Ide to z neho.

Môže neživá vec ovplyvňovať myslenie človeka?

Asi áno!

Stála pred stoličkou, dívala sa na ten nôž. Mala z neho strach. No samozrejme, veď nie je normálne nutkanie ublížiť vlastnému dieťaťu. A zvláštne je aj to, že to pociťovala iba keď držala ten nôž v ruke. Vie si to presne vybaviť.

Zober ma. Ublíž jej. Stačí jeden pohyb. Vraz moje ostrie do jej krku, do oka, do brucha, hocikde, ale urob to!

Nepoznávala v tom hlase nikoho. A predsa bol tak dôverne známy. Bola to jej myseľ? Mohli to byť jej vlastné myšlienky? Ona to však akoby počula. Akýsi hlas v jej hlave bol tak presvedčivý, až by uverila, že jej to niekto hovorí.

Doma však nebol nikto. Bola sama so svojou dcérou.

Uprene sa dívala na ten predmet a najprv uvažovala, či sa ho nemá zbaviť. On ju predsa k tomu núti. Potom jej napadla myšlienka, či je ona sama normálna. Ale bála sa. Bála sa, lebo toto sa jej pred tým nestávalo (s inými nožíkmi).Nepoznala to.

Musí tie zemiaky dočistiť, ostáva jeden. Posledný zemiak. A aby nemala viac riadu, dokončí ho ešte s týmto nožíkom.

Sadla si a pokračovala. Odhodlaná vzdorovať a povedať nie ...

Prišlo to znovu. Prestala čistiť, zavrela oči a v myšlienkach vykrikovala "NIE! NIE, NEUROBÍM TO!!!"

Hlas ju však nepočúval. Ba čo viac, bol čoraz silnejší.

Chceš to! Som tu na to! Len na to! Aby si to urobila. Dostal som sa až k

tebe a chcem, aby si ma použila. Aj ty to chceš. Chceš jej ublížiť.

Pocítila vzrušenie. Ako keď človek chce urobiť niečo veľké. Ako keď to chce urobiť za každú cenu. Ako keď má nejaký psychopat úchylku a práve sa ju chystá vykonať.

No tak ...

Zovrela nôž. Ruka sa jej zatriasla a pocítila, ako ju neviditeľná sila posunula mimo stola. Nebolo to silné. Možno to robila ona sama ... podvedome ... možno to chcela urobiť.

Vojdi do jej izby. A zabodni jej ho do chrbta.

Preboha, veď je to moje dieťa! Mám ju rada.

... ale chceš ju zabiť, lebo smrť ťa vzrušuje. Vzrušuje ťa pohľad do očí obeti v okamihu, ako z nich uniká život. V okamihu, ako sa zrenice začnú nekontrolovane zväčšovať. Ukoj túto túžbu!

Nie!!! Nikdy ma to nevzrušovalo a ani ma to nevzrušuje.

Ale áno, len o tom nevieš.

A vtedy sa pristihla, ako si vybavuje tie najhoršie a najfarbistejšie obrazy. Ako jej ubližuje.

Zatiaľ však nič nespravila. Sedela za stolom a pokúšala sa už polhodinu očistiť zemiaky. Na obed. Ktorý uvarí pre seba a pre svoje dieťa. A pre manžela. Ale do riti, traja potrebujú viac ako tri zemiaky! Hrozila sa pomyslenia, že bude musieť s týmto nožom čistiť ešte ďalšie.

Vezme si druhý, musí si vziať druhý.

Nedokázala ho však odložiť.

- Mamka?

Strhla sa a na moment potlačila ten hlas. Roztvorila oči a uvidela v tesnej blízkosti svoju štvorročnú dcéru. A hlas prišiel znova.

Teraz máš príležitosť! Urob to!!!

Chytila nôž a švihom jej prerazila krk.

Trhla sebou pri tej predstave. Neurobila to, ale bolo na mále.

-Áno?

Urob to ... urob to ... urob to!!!

Pohľad jej dieťaťa bol vážny. Komunikovali akoby bez slov. Čítala jej z očí zopár nemých viet "Som tvoje dieťa. Nepočúvaj ich, neubližuj mi. Prosím!

Spomenula si na predvčerajší deň, keď ju spoločne s manželom viezli od starej mamy. V jednu chvíľu boli v miestnosti samé dve. Decko sedelo na stole a ona ho obliekala do svetra. V tom sa dieťa znenazdajky opýtalo.

- Mamka, všakže by si mi nikdy neublížila?

Bolo to ako blesk z jasného neba. Pochopila, že jej dcéra nejakým spôsobom vytušila, že má takéto divné nutkania. Nevedela ako. V tom momente z fleku povedala "Nie.". Ale nebola si tým taká istá.

Ten nôž ju k tomu akosi núti, keď ho má v rukách. A núti ju čoraz silnejšie. A ani sa s tým nemôže nikomu zdôveriť. Ale čo má robiť? Čo má robiť, aby uchránila svoje dieťa pred sebou samou?

Čo ak príde chvíľa, keď to jednoducho urobí? Keď ju to zlo na moment ovládne? Už teraz pomaly posúvala ruku mimo stola. Nabudúce ju to možno donúti vstať. A potom ...

Bojí sa vziať ten nôž do rúk a bojí sa ostať sama s ňou. Manžel jej bezprostredne dôveruje. Cení si to. Ale momentálne by bolo asi lepšie, keby jej nedôveroval.

Dieťa sa oprelo lícom o stôl a na široko roztvorenými očami na ňu pozeralo. A možno čakalo, čo urobí jeho matka. Jeho matka, čo zvierala ten nožík tak silno až jej články prstov zožltli. Potom si kvokla vedľa stoličky (nôž mala stále v ruke) a dieťa sa jej postavilo tvárou. Dívalo sa jej uprene do očí. Potom ju objala. Pritisla si ju na svoje telo a držala ju za chrbát.

- Mám ťa rada mamička.

- Aj ja teba, chrobáčik.

Nôž držala pritisnutý rukoväťou o ňu. Potom ho pevnejšie zovrela a namierila ostrím smerom k nej.

BODNI!!!

Dívala sa na jeho špic, ktorý sa triasol ako osika. Váhala. Pomer síl pre a proti bol za rovno. ZA ROVNO!!! Ešte pred piatimi minútami prevažovalo proti.

Má ho plnou silou vraziť do jej chrbta?

Má to urobiť? Držala ho pevne, veľmi pevne. Bojovala s tým. Vedela, že je to nezmysel, ale cítila túžbu - túžbu urobiť to. A mať raz a navždy svätý pokoj od toho. Napla svaly a urobila pohyb, akoby chcela švihnúť. Pohyb však zabrzdila a nožom sa jej nakoniec ani nedotkla. Vyhrala bitku. Vrátila nôž k zemiakom a opäť ju objala. Ale bola to len bitka, nie celá vojna.

- Dieťa drahé ... - vzdychla si.

Hlasy boli preč a aj nutkanie urobiť to.

Musí sa toho noža zbaviť.

Musí, ináč ju zabije.

X X X

Na ďalší deň zobrala nôž k jasnovidke.

Podala jej predmet do rúk a tá sa naň chvíľu uprene pozerala. Potom ho zovrela do dlaní a zatvorila oči. Nebolo na nej nič vidieť, žiadne pocity. Iba jediné - zisťuje a rozmýšľa. Tak ostala asi desať sekúnd a potom začala ten nožík prevracať, ohmatávať. Odrazu sa zastavila. Nechávala oči zavreté, ale zvraštila čelo, akoby niečomu nerozumela.

Už už sa chcela opýtať, čo vidí, čo zistila, ale neurobila to. Nechá ju dokončiť to a potom si vypočuje, čo jej o tom sama od seba povie. Jasnovidka trochu pootvorila ústa, akoby ju niečo prekvapilo. Niečo zlé. Sama z toho nemala dobrý pocit. Potom prestala otáčať a ohmatávať ten predmet, ale jemne ho držala v roztvorených dlaniach a posunula ho smerom k nej. Roztvorila oči.

Znepokojenie. Všetko, čo momentálne čítala z jej tváre.

- Ten predmet ... - začala - ... je nabitý zlou energiou. Neviem, čo to je za energia, ale ... nie je to ľudská zloba. Nedal vám ho človek, ktorý Vás nenávidí, však nie?

- Nie ... - pošepkala. - Ten nôž sme našli na výlete. Úplnou náhodou.

- Je to veľmi nebezpečné. Ten nôž niekomu ublížil. Niekomu veľmi ublížil a nie raz a ... ublíži znova.

Dívali sa na seba a to najdôležitejšie jasnovidka povedala až nakoniec.

- Všetko, čo musíte urobiť, je zbaviť sa ho. Komu tento predmet patrí pravdepodobne ho bude aj ovplyvňovať. Patrí Vám a musíte byť veľmi silná. Totiž zbaviť sa ho, bude to najťažšie.

Dostatočne nerozumela. Zahodí ho do smetí, do bedne, hocikam a nevráti sa poň - je to snáď tak zložité?

Zaplatila, poďakovala a asi po dvadsiatich minútach od svojho príchodu sa pobrala domov. Zbaví sa ho. Je pevne rozhodnutá.

X X X

V Pondelok, odviezla dcérku do škôlky a vrátila sa ešte na hodinku domov. Využila príležitosť, že je sama. Teraz sa nebála. Nemá komu ublížiť.

Roztvorila zásuvku, kde má príbor a zobrala ho do ruky. Dívala sa naň a čakala, či v jej hlave znova začnú hučať hlasy. Nie, tie chceli ublížiť jej dieťaťu, ale jej dieťa je v bezpečí.

A oni to vedeli.

Kým stála boli ticho, ale len čo sa pohla k smetnému košu ozval sa v jej hlave výkrik.

Nie! Nerob to.

Znova ju ovládol pocit vzrušenia. Zastavila sa ...

Nerob to! Ešte si nesplnila úlohu. Musíš to urobiť.

A potom ... ?

A potom budeš mať svätý pokoj.

Bol zreteľný. Hovoril to spoza nej. Jasne to počula. Bol tu. Bol skutočný. Zvrtla sa, za ňou však bola stena.

- Čo ... čo odo mňa chceš?

Len aby si ma zašpinila jej krvou. Nič viac. Nič jednoduchšie.

- Choď preč. Zmizni z mojej hlavy!!! - Chytila sa za vlasy a začala sa točiť.

Jej krv, chcem cítiť jej krv. Jej teplo. Jej nevinnosť. Jej ... A ty to chceš tiež! Len si to predstav! Len my traja.

Cez telo jej prešla vlna bolesti. Vlna vzrušenia. Vlna radosti. Iracionálnej radosti z ubližovania. Ktoré sa plížilo pomaly, ako sa plížil čas, keď budú samé len oni dve. Dýchala rýchlo.

- Choď preč!!! Chcem mať kľud!

Nie, ... najprv urobíš to, na čom teraz najviac záleží.

A vtom ju uvidela pred sebou.

- To nie je možné, ... si predsa v škôlke.

Obraz neodpovedal. Bol ... tak skutočný.

Skús to. Sprav to.

Smutné oči. Prosiace oči. Bolo jej to jedno. Splynulo to v šialený pocit, ktorý ju hnal vpred k tomu, čo najviac zo všetkého chcela urobiť.

Dieťa ustúpilo. Zdrapla ho za rameno a už mu nepomohlo nič. Pocítila jeho dotyk.

To je hlúposť, nemôžeš byť skutočná, si preč! Nie si tu, nie si tu!!! Ale to čo cítila bolo jasné - cítila ako sa jej dotkla. Potom ju vzala pod pazuchy. Začala sa metať, plakať, brániť. Nepomáhalo. Spadla na kachličkovú zem a pritlačila ju vlastným telom. Nožík sa v ruke správal úplne prirodzene, akoby ho držala od narodenia. Zatiahla ju za vlasy. Bezmocné kňučanie sa zmenilo na chrčanie ako náhle jej rozrezala hrdlo.

No vidíš, že to ide.

Odpor povolil. Ale s odporom sa stratila aj jej dcéra aj krv, ktorá v sekunde zafarbila všetko naokolo. Ležala na podlahe vo vražednej póze, v druhej ruke ešte ťahala imaginárne dieťa za imaginárne vlasy. To bolo všetko.

"Ježiši Kriste" uvedomila si "Ja by som to urobila. Ja by som bola toho schopná ..."

Naľakala sa. Prudko vstala a hneď šmarila so zlosťou nôž do smetí. Zúrivo stisla sánky a ukazujúc prstom na kôš zakričala "Prestaň. Už nikdy ma to nenúť urobiť!"

Nôž potom zo smetí už nevytiahla.

X X X

- Predstav si, čo tu píšu! - ozval sa jej manžel. - Ešte si nečítala najnovšiu Pravdu?

- Nie - odvrkla a čumela ďalej na televízor.

- Píšu tu, v rubrike Čierna kronika, že včera nejaký týpek z Michaloviec zabil svoju ženu. Okolie ho poznalo ako slušného milého človeka. Pracoval v banke, zarábal dosť veľa. Podľa šokovaných susedov nebral drogy, nebil svoju ženu, nepil, ba dokonca sa spolu ani nehádali. Jeho matka a matka zosnulej to takisto nedokážu pochopiť. Poznali ho a nikdy pred tým by nepovedali, že by takého niečoho bol schopný. Prečítaj si to, je to celkom zaujímavé.

Stíchol. Nedávala na sebe poznať, že ju to zaujalo.

- Hm ... zvláštne, čo sa to deje dnes na svete...

- fúúú! - na manželovej tvári sa objavil výraz znechutenia - Nechápem, ako môže niekto niečo také urobiť tak ... zrazu!

Ja to viem celkom dobre pochopiť. Čudoval by si sa aké je to jednoduché. Stačí jeden predmet, na prvý pohľad obyčajný... Stačí aby sa pri každom dotyku s tým predmetom začali rojiť v tvojej hlave nezmyselné a iracionálne myšlienky a túžby, ublížiť ... napríklad svojej manželke ... alebo svojmu dieťaťu.

Nepovedala nič. Otvorila balík slaných tyčiniek a začala ich chrúmať.

Ešteže ráno vezie dcérku do škôlky on. Ešteže ráno vyhodí smeti do koša. Ešteže na to nikdy nezabudol...

X X X

Ráno ju zobudilo manželovo pohladenie. Roztvorila oči a uvidela ho nad sebou.

- Prepáč, že ťa budím.

- No ... čo už s tebou! - ozvala sa ospanlivo.

- Dnes nebudem môcť zaviesť dieťa do škôlky. Prišiel po mňa kolega a ...

- Jasné, nechaj mi kľúče od auta a ja ju tam hodím.

- OK! - dal jej pusu na čelo. - Tak sa drž.

- Nápodobne, ahoj. - dodala potichu a ešte si ľahla spať.

Asi o polhodinu zazvonil budík. Unavene ho umlčala, ale nelíhala si. Donútila sa vstať. Cestou do kúpelne sa zastavila v izbe svojej dcéry a skontrolovala ju, či je v poriadku. Dieťa ešte spalo. Nechala ju. Spraví raňajky a potom ju zobudí.

Keď po rannej toalete prišla do kuchyne s hrôzou zistila, že nožík s bielou rúčkou leží v umývadle.

To nie je možné! Zahodila som ho, tak ako ... ?

Zbaviť sa ho bude najťažšie spomenula si na slová jasnovidky. Srdce sa jej rozbúchalo ... netušila čo má urobiť. Asi to fakt nebude tak jednoduché.

Nervózna a vystrašená zavolala na manželov mobil.

- Ahoj, drahý. To som ja.

- Ahoj stalo sa niečo?

- Vynášal si smeti, keď si išiel z domu?

- Áno, prečo sa pýtaš?

- V smetiach bol nôž a ...

- Nič sa neboj, ja som ho vytiahol. Keď som ich vyberal z koša, len úplnou náhodou špička prepichla sáčok a takmer mi to dorezalo ruku. Dal som ho do umývadla.

- Fajn ... - sklopila pohľad - ...fajn, vďaka, maj sa pekne. - dodala a položila.

Takže celkom pochopiteľné vysvetlenie, ako sa dostal späť. Od teraz už nenechá nič na náhodu. Jediný a istý spôsob, ako sa ho zbaviť, je sama ho vyhodiť do kontajnera. Vzala utierku a do nej nôž. Snažila sa ho nedotknúť a ono to fungovalo.

Ale potom zacítila na malom kúsku dlane studený, mokrý plast.

Nezabalila si ma poriadne.

Potom prišlo vzrušenie a jej pohľad sa z vystrašenej zmenil na ... akýsi prefíkaný. Akýsi zlý... Dotýkala sa ho. A to bola chyba, ale nemohla to vrátiť. Bolo to príliš silné. Tá túžba, ktorou ju doslova obalil ten predmet bola šialená, zdrvujúca. Jednou rukou chytila utierku a strhla ju z noža. Odhodila ju do kúta a s temným úsmevom diabla sa pohla preč z kuchyne. Pomaly, veľmi pomaly.

Hlasom, ktorý sama nespoznávala zakričala na dieťa : "Dcérenka, vstávame. Raňajky sú už hotové."

Akokoľvek sa jej racionálna myseľ bránila, nič nepomáhalo. Nič.

Musíte byť silná.

Išla smerom do izby svojej dcérky. Nôž si skryla za chrbát. Pootvorila dvere a s úsmevom, ktorý nebol jej, sa ukázala v izbe. Nebola v tom úprimnosť. Bolo v tom práve to niečo zlé čo videla aj jasnovidka, čo cítila aj ona. Pred čím sa nemohla brániť. Vstúpila dnu.

Už ti v tom nič nebráni...

Muž zabil svoju ženu... vynoril sa hlas jej manžela v jej hlave Nikto to nechápe, každý ho poznal ako milujúceho manžela.

Bolo to pasé. Všetko bolo pasé. Dôležité bolo len jedno. Nôž. A jej dcéra.

Nechápem, ako môže niekto niečo také urobiť ... tak zrazu.

Ešte spí. Stála meter od jej postele a z vrchu sa na ňu dívala. Teraz to nie je prelud. Teraz si to nepredstavuje. Ak to urobí, už nepríde záblesk a nezmizne všetka krv s jej dieťaťom. Už sa nespamätá.

Už bude po tom.

Dcéra sa v postieľke pohla a ... evidentne bola hore. Jej čierne oči sa pozerali na ňu. A videli černotu v jej očiach.

Černotu, ktorá ju ovládla.

Ozval sa divoký smiech.

Zahnala sa a vrazila ho do kopčeka na perine. Nevie ako hlboko, ale úder to bol riadny. Prerazila perinu a určite ju zranila.

Vresk.

Vliezla k nej do postele a v momente keď nôž dvíhala hore sa od čepele odrazilo svetlo z chodby. Videla, že je do tretiny červená. Znova ho zabodla do periny. O trochu vyššie. Telo dievčatka sa prehlo a znova dopadlo na posteľ.

Čo to robíš???

ZASAĎ JEJ SMRTEĽNÝ ÚDER? POĎMEEEEEE!!!!!!!

Vytiahla ho. A na sekundu sa zastavila.

Ja to viem celkom dobre pochopiť.

Len jeden moment stačil, keď sa jej koleno trochu pošmyklo a ona stratila rovnováhu. Vtedy si uvedomila hroznú skutočnosť. Spravila to. Ohrozila ju. Dieťa šialene kričalo. Ešte je čas. Ešte nie je mŕtve. Ale nôž už vzduchom svišťal opäť. V poslednom okamihu zmenila jeho smer a až po rukoväť si ho zabodla do brucha. Predklonila sa.

Bože, to bolí!!!

Strnula a nemo roztvorila ústa. Cítila teplo vlastnej krvi, ktorá jej stekala po rukách. Jej tvár teraz bola len kúsok od vydesenej dcérky. Z úst jej vyšli kvapky červenej tekutiny a zašpinila vankúš.

Je po všetkom. Aj po hlasoch. Už žiadne nutkanie, už žiadne hlasy. Už len pokoj.

Bolesť ustúpila. Všetko vnímala veľmi vzdialené. Potom sa jej urobila pred očami tma. A tá sa stala celým jej svetom.

KONIEC